Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milena Jelinek (* 1935  †︎ 2020)

• narodená 19. augusta 1935 v Přešticiach v Československej republike

• detstvo strávila v okolí Plzne počas druhej svetovej vojny

• od roku 1955 študovala scenáristiku na FAMU v Prahe

• podľa jej študentského scenára bol v roku 1957 natočený film Snadný život

• v rokoch 1956 – 1960 protestovala proti komunizmu, zapojila sa do viacerých študentských hnutí, spoluorganizovala protestný pochod s požiadavkami proti totalitnému zriadeniu

• prezidentom Novotným bola označená za nepriateľa štátu, nemohla dokončiť FAMU ani si nájsť zamestnanie

• v januári 1961 emigrovala do USA a vydala sa za Bedřicha (Fredericka) Jelinka

• v polovici sedemdesiatych rokov začala prednášať film na Kolumbijskej univerzite v New Yorku

• v roku 1991 sa na rok vrátila do Česko-Slovenska, aby v rámci Fulbrightovho štipendia realizovala výskum o staršom českom filme, na základe toho vznikla divadelná hra Adina

• podľa jej scenára sa v roku 1996 natočil v Čechách film Zapomenuté světlo

• zomrela 16. apríla 2020

Kvôli účasti na antikomunistických protestoch ju prezident Novotný označil za personu non grata a v roku 1961 emigrovala z Československa do USA. Po Nežnej revolúcii sa do Čiech vrátila svojím filmom Zapomenuté světlo.

Rodičia mohli kedykoľvek zmiznúť

Milena Jelinek (rod. Tobolová) sa narodila 19. augusta 1935 v Přešticiach pri Plzni. Zo strany jej matky Magdalény tvorili rodinu českí vlastenci, ktorí v meste prevádzkovali vlastný podnik – pílu. Otec Ondrej mal rakúsko-poľské korene, a do rodiny tak prinášal kritický pohľad „zvonku“. Pracoval ako inžinier, ale celý život sa zaujímal o politiku, počúval prednášky Edvarda Beneša, obdivoval demokratické zriadenie, či už v prvej republike, alebo v Amerike. Milena sa narodila do turbulentného obdobia a vypuknutie druhej svetovej vojny, keď mala štyri roky, bolo len prvým z mnohých politických zvratov, ktoré zažila. Rodinná píla po nacistickej okupácii Čiech prešla do nemeckého vlastníctva, po vojne ju znárodnili komunisti. Dnes na jej mieste stoja bloky panelákov, zachoval sa len Milenin rodný dom.

Krutosť a divokosť vojnových čias ju už v útlom detstve nútili prekonávať strach a byť samostatnou. Na osudoch okolitých rodín totiž videla, že „rodičia môžu kedykoľvek zmiznúť“. Aj svoj problematický vzťah k autorite si vysvetľuje vtedajšou politickou situáciou.

„Pretože ja som nikdy tú nemeckú autoritu neposlúchala alebo som ju proste ignorovala, vedela som, že musím mlčať. To bol výcvik na to, že deti vedeli, že musia mlčať za každú cenu. To mi potom poslúžilo ďalej v komunizme.“

Trinásťročná emigrantka

Na sklonku vojny hľadala rodina útočisko v chate pri rieke Labe blízko Kolína, kde sa po oslobodení utáborili sovietski vojaci. Pre Milenu to bol šokujúci stret s úplne inou mentalitou.

„Moju maminku a moje tety prinútili prať im prádlo v Labe, pretože tam ani nebola tečúca voda. A mňa obťažoval jeden ruský vojak. Mala som desať rokov. Ale mala som dosť rozumu, že sa mi podarilo utiecť. Otec nás hneď na druhý deň, aj keď som nikomu nič nepovedala, pretože taký bol vtedy svet, naložil na nákladné auto a odviezol nás odtiaľ preč.“

Niekoľko rokov po vojne podliehal obnovený československý štát opäť cudzej autorite – sovietskej. To už mala Milena trinásť a pol roka a pubertálnu revoltu realizovala po svojom. Nahovorila svoje dve nemecky hovoriace kamarátky, aby prekročili hranice do západného Nemecka: „Vtedy som sa priatelila s dvomi dievčatami a rozhodla som sa, že im by sa tiež darilo lepšie, keby boli v Nemecku. Tak sme prešli hranice. Prišli sme až do zberného tábora Furth im Wald. Môj otec sa vydal za nami a povedal, že nás musia vrátiť. Musela som potom pred súd a bola som odsúdená hlásiť sa na polícii pri každej zmene bydliska. Ešte k tomu som dostala štvorku zo správania.“

Vďaka nízkemu veku vážnejšie postihy nenasledovali. Keby mala Milena sedemnásť, skončila by vo väzení.

Objavenie FAMU

Keďže chcela byť spisovateľkou a väčšina spisovateľov vždy študovala na filozofickej fakulte, v roku 1954 uvažovala, že sa zapíše tam, ale nakoniec skončila na filologickej fakulte v odbore čeština – slovenčina. Ale aj táto fakulta bola zaťažená ideológiou marxizmu-leninizmu a socialistického realizmu kopírujúceho teórie sovietskeho kultúrneho ideológa Ždanova.

V polovici semestra však objavila, že existuje FAMU, filmová fakulta, kde po úspešnom zložení prijímačiek nastúpila na štúdium scenáristiky. Páčila sa jej slobodnejšia atmosféra aj individuálnejší prístup – v ročníku scenáristiky boli dokopy štyria študenti. Už na konci druhého ročníka zažila veľký úspech. Jeden z pedagógov, ktorý zároveň pôsobil na Barrandove, vybral jej scenár „Snadný život“ pre filmové štúdiá na realizáciu.

Výpoveď o autentickom živote študentov, predznamenávajúca už estetiku Českej novej vlny, však prešla toľkými zásahmi barrandovských filmárov, až ju Milena nakoniec na plátne takmer nespoznávala. Napriek tomu sa niečo z jej sviežeho videnia zachovalo: „Bol to príbeh o študentoch. A jedna zaujímavá skutočnosť bola, že v tom vôbec nebola komunistická strana. Nikto sa o ňu nezaujímal, nikto o nej nehovoril, nikto nikomu nehovoril súdruh. A druhá zaujímavá skutočnosť bola, že v tom bol rock‘n‘roll. Ale to nie je moja zásluha, to je zásluha toho človeka, ktorý zložil pesničku Dáme si do bytu, dáme si vázu, a to bolo práve to slávne, čo urobilo ten film. To bol dobrý nápad, dať tam ten rock‘n‘roll, pretože ľudia na to chodili.“

Reakcia režimu na seba nenechala dlho čakať: „Organizácie študentov protestovali proti tomuto filmu, pretože neukazoval študentov v tom najlepšom svetle. Problém bol, že ich ukazuje, ako tancujú rock‘n‘roll, ako neštudujú stále. A ako sa flákajú za robotnícke peniaze.“ Spisovateľ a neskorší disident Ludvík Vaculík však napísal na autorku a jej zámer obhajobu do Večernej Prahy.

Premiéra filmu bola pre Milenu dôležitá aj z osobného hľadiska. Jej spolužiak Miloš Forman na ňu priviedol svojho kamaráta Bedřicha (Fredericka) Jelinka, ktorý prišiel na krátku návštevu z Ameriky. S Milenou si padli do oka. Po Bedřichovom návrate do Spojených štátov bola písomná komunikácia dvojice sledovaná, listy niekedy neprišli a na Milenu vyvíjala nátlak Štátna bezpečnosť, aby na Bedřicha donášala. Radšej zavolala do USA a povedala mu, že má iného chlapca, aby ho od vzťahu odradila. On si však skutočný dôvod jej odmietnutia domyslel a prekážkam režimu čelili naďalej spolu.

Disidentka, keď ešte disidenti neboli

Po Maďarskej revolúcii a Chruščovovom pamätnom prejave v roku 1956 sa začali aj v Československu objavovať ojedinelé prejavy nespokojnosti s režimom. Milena bola jednou z prvých, ktorí ich artikulovali: „Chodila som študentom hovoriť, že bude schôdza, na ktorej budeme hovoriť s ministrom kultúry a školstva, a že bude protestný sprievod na Majálese. Že budeme chcieť, aby sa o rôznych veciach diskutovalo. Ako slobodné voľby, zrušenie cenzúry, aby sa prestala hrať sovietska hymna o polnoci.“

Schôdza sa síce uskutočnila, ale nezúčastnili sa jej len študenti požadujúci zmenu: „Boli tam robotníci z podniku ČKD, ktorí nás pozorovali a zapisovali si všetky naše mená. A pochod, ktorý sme na Majáles organizovali, ten sa síce konal, ale dali nás iba do bočných ulíc. A tie bočné ulice boli lemované robotníkmi s puškami.“

Milenu síce nezavreli, ale jej občianske aktivity, a tiež žiadosť o povolenie sobáša s Bedřichom Jelinkom mali vážnu dohru: „Keďže so žiadosťou o sobáš som žiadala aj o vysťahovanie, bolo mi povedané, aby som sa neobjavovala na škole, nemohla som ukončiť štúdium a nemohla som ani pracovať. Nebolo možné dostať vôbec akékoľvek miesto. V Košiciach dokonca vyšlo v roku 1958 Rudé právo, v ktorom ma prezident Novotný menoval ako jednu z ľudí, ktorí škodia štátu.“

Nad vodou ju držalo vedomie, že za oceánom na ňu niekto myslí, a to ju utvrdzovalo v rozhodnutí emigrovať: „Ale bolo jasné, že keď sa to nepodarí, tak ma v tomto režime nič dobré nečaká. No rozhodla som sa, že to za to stojí – ukázať komunistickej strane, že nemajú to posledné slovo.“   

„Bezpríslušná“

Nakoniec sa to podarilo vďaka kontaktom jej priateľa. Bedřich Jelinek vtedy pracoval ako odborný asistent na MIT (Massachusettský technologický inštitút) a jeho dekan sa prihovoril u poradcu nastupujúceho prezidenta Kennedyho, ktorý Milene podpísal povolenie vycestovať. Na listine, ktorú následne dostala, bolo napísané, že je „bezpríslušná“, teda že nemá žiadne štátne príslušenstvo.

„Dostala som sa do vlaku, ktorý oni zamkli, a v tom zamknutom vlaku som prešla hranice do západného Nemecka. Ešte som sa pozerala, ako tam na schodoch stáli vojaci so samopalmi, keď sme prechádzali tie zadrôtované hranice, to bol dosť zaujímavý pohľad. A potom som sa dostala do Mníchova a tam som musela čakať, kým dostanem vízum do Spojených štátov, pretože vtedy americké veľvyslanectvo nevystavovalo víza v Prahe.“

20. januára 1961, v deň, keď pristála v Amerike, televízia vysielala Kennedyho inauguračnú reč. Vôbec jej nerozumela: „Bolo to, samozrejme, úplne nové prostredie, nebola to Európa. Mnoho som sa toho musela naučiť, mnoho som toho musela poznať a najväčší bol boj s tým jazykom. Čítať som začala veľmi rýchlo, ale hovoriť bolo ďaleko náročnejšie. Takže som si stále robila poznámky, študovala som slovníky, stále som čítala anglické knižky, ale to bolo ohromné, pretože som si uvedomila, že teraz mám obrovské množstvo knižiek, ktoré si môžem čítať v origináli. To bolo pre mňa veľké víťazstvo.“

 Z druhej strany

Na územie Československa sa nevrátila celých desať rokov. S rodičmi a so sestrou sa stretávala približne každé dva roky v rôznych európskych štátoch. Nechcela im poškodiť. Udalosti doma sledovala z diaľky, ale o to intenzívnejšie: „Pamätám si ten deň. Presťahovali sme sa vtedy na leto do Westchesteru do IBM kvôli manželovej práci a tam som sa stretla s jednou maminkou, ktorá mala rovnako starého syna, ako som mala ja, a ona ma tam v izbe našla a ja som plakala. A tak sa pýtala – čo sa deje? A ja som povedala: ,Sovietske tanky sú v Prahe.‘“

Zároveň spoznávala pohľad z druhej strany. Americkí študenti nerozumeli, prečo by študenti v Prahe protestovali proti komunistom. Ich trápila vojna vo Vietname a americká vláda, ktorá bola podľa ich názorov málo ľavicová.

 Čo tu budem robiť?

Keď odchádzala do USA, chcela sa naďalej venovať filmu, ale nemala žiadne ilúzie v zmysle „amerického sna“: „Vedela som, že nemám konexie, že nepôjdem do Los Angeles a nebudem robiť komerčný film. Tak som proste robila také pokusy so šestnásťmilimetrovým filmom. Urobila som tri krátke filmy, ktoré sa dostali na festivaly.“

Obdobie, ktoré strávila doma a venovala ho vlastnému rozvoju a výchove detí, však vôbec neľutuje: „Bola som doma s deťmi a čítala som si knižky. Bolo to senzačné. Ja som si to tak vymyslela, ja som sa rozhodla odísť, to bolo moje rozhodnutie a ja som bola zaň zodpovedná.“

Po roku 1968 sa v Spojených štátoch objavili viacerí emigranti z Čiech, aj z jej vlastnej brandže. František Daniel, bývalý profesor z FAMU, formoval spolu s Milošom Formanom filmovú katedru na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Ponúkol Milene miesto profesorky filmu, v čom sa našla a pôsobí tam doteraz.

„Prečo nie si v Prahe?“

Milena už v osemdesiatych rokoch jazdila za rodinou stále častejšie. Po návrate sa nikdy nevyhla vypočúvaniu zo strany ŠtB: „Vždy, keď som prišla, som sa musela nahlásiť do takého podivného zariadenia, kde boli polstrované dvere, a tam sa ma pýtali také otázky, ako napríklad ‚Čo robí pán Forman?‘ a ja som hovorila: ‚No ja neviem, môžete sa ho opýtať.‘ A potom sa ma pýtali: ‚Prečo vy si nehovoríte Čecho-Američanka?‘ A ja som povedala: ‚Veď na to nie je rubrika v pase, ja nie som Čecho-Američanka, ja som Američanka.‘ Tak takto som sa s nimi bavila.“

V sedemdesiatych rokoch začala pozvoľne písať scenáre v angličtine. Inšpirovaná poviedkou Jakuba Demla Zapomenuté světlo napísala filmový príbeh zasadený do amerických reálií. Nedarilo sa jej ho však v Amerike predať. Až sa jej niekto v polovici deväťdesiatych rokov opýtal: „Prečo nie si v Prahe?“ Režisér Vladimír Michálek natočil Zapomenuté světlo s Bolkom Polívkom a Veronikou Žilkovou v hlavných úlohách. Film videlo veľa ľudí a získal niekoľko nominácií na filmové ocenenie Český lev.   

Revolúciu sledovala s veľkými pocitmi šťastia a onedlho získala v rámci Fulbrightovho programu štipendium na dlhší pobyt v Prahe. Skúmala starší český film a na základe svojho výskumu napísala divadelnú hru Adina o osudoch hereckej hviezdy prvej republiky Adiny Mandlovej. Uviedlo ju Divadlo na Vinohradoch. 

Šťastie aj nešťastie

Napriek snahe porozumieť a znovu sa začleniť do českej kultúry sa však ukázalo, že uplynulých tridsať rokov chýba na oboch stranách: „Snažila som sa orientovať v tej zmene a musím povedať, že to nebolo tak celkom príjemné. Keď som nevedela, že sa váži cibuľa, kým sa pristúpi ku kase, tak mi začali hrozne nadávať. Najviac mi nadávali ľudia na pošte. Pretože oni nechápali, že niekto môže byť taký blbec, aby nerozumel, čo sa deje na pošte, že si to musí nechať vysvetliť. Neboli zvyknutí na to, že tam prišli ľudia z cudziny, ktorí žili tridsať rokov niekde inde, a že existujú iné systémy, ako v kaviarňach, tak v supermarketoch, tak na pošte.“  

Napriek tomu, že trvalý domov už druhýkrát nezmenila a z návštev v Čechách sa vracia do svojho bytu na Manhattane, sa ani s Američanmi necíti úplne uvoľnene: „Každý vie, že mám akcent. Oni sa opýtajú, odkiaľ som. A ja vysvetlím, že už tu žijem skoro šesťdesiat rokov. A, samozrejme, stále do toho pletiem svoj pohľad na rôzne politické veci z hľadiska Európy.“ 

Život na pomedzí dvoch kontinentov jej priniesol nielen ťažkosti a dlhodobé výzvy, ale aj unikátnu pozíciu domáceho a zároveň cudzinca v dvoch odlišných kultúrach. „Ja sa vôbec nesťažujem, ja som ohromne rada, že som mala tento život a že som mohla poznať mnoho iných ľudí. Mám rada češtinu a mám rada Čechov, ale nechcela by som žiť iba na jednom mieste a hovoriť iba jedným jazykom. Myslím, že to bola veľká výhoda, šťastie aj nešťastie, a ja osobne sa tým cítim obohatená.“

Nepotrebuje mať doma revolver

Vo veku osemdesiatštyri rokov stále prednášala na Kolumbijskej univerzite a sledovala americkú politiku. Mala výhrady nielen k prezidentovi Trumpovi, ale aj k počínaniu republikánov, ktorých nikdy nevolila: „Ten pocit osobnej slobody a pocit zodpovednosti za svoju osobnú slobodu je niečo, na čom oni trvajú. Ale z toho tiež plynú rôzne nepríjemné veci. Majú napríklad pocit, že každý nepotrebuje mať zdravotné poistenie a tak ďalej. Alebo, že keď nemáš peniaze, tak máš podporu svojich susedov a svojho kostola, kam patríš. Samozrejme, takto ľudia žili v minulosti na Divokom západe alebo kde, ale dnes je to už ťažšie.“

Kriticky videla mnohé tienisté fenomény amerického života, ale zároveň si uvedomovala, že ich posudzuje „z diaľky“, „iba“ cez seba: „Tie streľby vonku sú prosto hrozná vec. Hrozná vec. Ja nepotrebujem mať doma revolver, pre mňa je toto všetko strašne záhadné, ale pre Američanov to nie je. A ja ich nemôžem kvôli tomu súdiť. Ja som odinakiaľ, ešte stále, po tých šesťdesiatich rokoch som odinakiaľ.“

Milena Jelinek zomrela 16. apríla 2020.