Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Kováč-Adamov (* 1930  †︎ 2023)

• born on May 24, 1930 in Zlaté Moravce

• 1946 – 1951 attended the grammar school in Zlaté Moravce

• 1951 – 1956 studied Slovak language and literary science at the Faculty of Arts of the Comenius University in Bratislava

• in 1956 began working in Matica slovenská in Martin at the Bibliographic Department

• 1961 – 1963 served as Secretary of the Preparatory Committee for the centenary celebrations of Matica slovenská

• 1966 – 1971 Director of the Memorial of Slovak Literature of Matica slovenská

• 1969 – 1970 studied museology at the Faculty of Arts of JE Purkyně University in Brno

• 1971 – 1990 employee of Department of Literary Museum in Matica slovenská

• 1971 – 1999 lectured literary museology at the university in Brno

• 1990 – 1992 Deputy Minister of Culture of the Slovak Republic in Bratislava

• 1993 – 1994 Administrator of Matica slovenská in Martin

• he was retired from 1995, lived and worked in Martin

• Michal Kováč-Adamov died on May 21, 2023

Michal Kováč-Adamov sa narodil 24. mája 1930 v Opatovciach nad Žitavou, ktoré boli istý čas súčasťou Zlatých Moraviec a v súčasnosti spolu s Kňažicami tvoria obec Žitavany. Veriaca rodina, z ktorej pochádzal, žila v tzv. „zádruhe“ (tri generácie v jednom dome). Traja synovia gazdovali pohromade; dvaja sa starali o gazdovstvo a jeden sa túlal po svete. Otec Alojz Kováč bol pôvodne robotníkom-murárskym pomocníkom, ale od konca dvadsiatych rokov sa už venoval poľnohospodárstvu a ako roľník hospodáril na štyroch hektároch pôdy. V roku 1951 musel vstúpiť do družstva, čo najprv aj s bratom odmietal, za čo si vyslúžil aj väzenie. Neskôr pracoval v živočíšnej výrobe, zomrel v roku 1982. Michalova matka sa volala Mária Kováčová, rod. Borkovičová: „Moja matka pochádzala z rodiny, ktorá dbala o vzdelanie detí a vychodila i prvé triedy gymnázia, ktoré prerušila len preto, že ju maďarské vedenie nútilo ,prezliecť sa´ z ľudového kroja do mestského kostýmu.“ A práve starostlivá a sčítaná matka vychovávala už od útleho detstva Miša aj jeho brata a dve sestry k úcte k Bohu, ku knihám i k ľudovej kultúre a divadlu.

Malý Miško s Masarykom na koni

Keď mal Michal štyri roky, nový nemecký kancelár Hitler už začínal hroziť svetu. Československí politici si uvedomovali túto hrozbu, a tak sa malý Miško stal svedkom vojenských manévrov. Priamo v ich dome sa ubytoval generál Syrový. Jeho pobočník, bývalý kapitán Navrátil, degradovaný na slobodníka, malého Miša naučil čítať: „Mal syna v takých rokoch ako ja, držal ma na kolenách a učil ma z českého šlabikára čítať. Preto to hovorím, že to ma na večné veky poznačilo, že som sa naučil ako štvorročný čítať aj písať, ale nie počítať, žiaľ.“

Jeden z najväčších zážitkov z detstva má na stretnutia s prezidentom T. G. Masarykom, ktorý mal v susedných Topoľčiankach letné sídlo. Libor Borkovič, Mišov starý otec z maminej strany, bol počas prvej svetovej vojny vojakom-zdravotníkom v Rusku a napravil Masarykovi ruku, ktorú si zranil počas prehliadky československých légií: „Keď Masaryk prišiel do Topoľčianok, pravidelne chodil na koni po celom okolí. No a odrazu stretol Libora Borkoviča: ,Libor, čo tu robíš?´ On: ,Ja tu bývam.´ Tak pravidelne chodil na návštevy ku nám do rodiny, vozil ma na koni, zamestnal mamičku, chodil som do Topoľčianok a zachovala sa aj fotografia ako Masaryk – TGM, KČ – Karel Čapek a malý Miško sa rozprávajú.“ Fotografia sa nachádza v Strži v múzeu Karla Čapka. Masaryka si časť obyvateľstva vážila, časť ho nemala rada, ale všetci k nemu prechovávali úctu. Pravidelne chodila do Topoľčianok aj manželka budúceho prezidenta Beneša - Hana Benešová, ktorá si malého Miška veľmi obľúbila a on ju chodil neskôr navštevovať už ako starenku v Prahe, keď sa už o ňu staral opatrovateľ.

Na vojnu má niekoľko silných spomienok. Oblasť Zlatých Moraviec ležala na hraničnom území, v lesoch boli aj partizáni; dokonca dve skupiny. Medzi nimi aj „slávni“ partizánski velitelia bratia Hagarovci. Podľa Michala to neboli žiadni hrdinovia, skôr suroví ľudia, ktorí kradli; napríklad František Hagara zobral pánovi Hlavatému z Kňažíc kožený kabát. Ten si doniesol z Francúzska, kde „robotoval“.

Priznáva a za veľkú vinu považuje, že počas Slovenského štátu nikto neprotestoval proti zaberaniu židovského majetku. Avšak proti deportáciám sa podľa jeho spomienok ľudia postavili odvážne. V ich dedine každá druhá rodina zachraňovala Židov a nikto nikoho neudal. „Aj v našej rodine sedem židovských rodín, odišli niektorí, žiaľ, do Povstania a tam padli. Ale rodiny, ktoré ostali, Schlezingerovci a Šimkovci aj cez frontu, tie sa zachránili.“ Starý otec, „Amerikán“ z presvedčenia, vedel perfektne po anglicky a počas SNP pomohol zachrániť amerického vojaka zostreleného pri Gýmeši, ktorého previedol na povstalecké územie. V otázke SNP vládlo všeobecné nadšenie, koloval aj chýr, že do Povstania ide aj Tiso: „Ozbrojuje sa na Novej Bani a všetci, dokonca aj pätnásťročný Mišo Kováč-Adamov, hybaj cez hory. Prišli sme do kasární do Novej Bane a dávali sa zbrane. ,Ty nemáš osemnásť rokov!´ ,Už budem mať!´ ,Strieľal si ty niekedy?´ ,Strieľal!´ Samozrejme strieľal som u horára vzduchovkou… ,Klameš, že si strieľal, klameš, že máš osemnásť rokov, hybaj domov!´ Koniec vojny prežili s rodinou skrytí v pivnici. Pred postupujúcimi vojakmi sovietskej Červenej armády mali schovávať všetok alkohol, ktorý v nich zvyšoval agresivitu. To im poradili vojnou skúsení chlapi, ktorí s nimi už mali svoje skúsenosti.

Konflikt s partizánskym veliteľom-riaditeľom školy, štúdium a začiatky v Matici

Na obdobie po vojne Michal spomína ako na najkrajšie obdobie života. Dedinka sa zmenila na malé mestečko. Pamätá si, že keď v roku 1946 prebehli na dlhú dobu posledné slobodné voľby, všetci volili demokratov. Dokonca aj miestni sociálni demokrati, ktorí boli počas SNP spojení s komunistami, sa pridali na stranu demokratov: „Sociálni demokrati boli veľmi nespokojní: ,Nikto sa nás nepýtal a oni nás dali Fierlingerovi...´ Keďže prišiel k nám kortešovať známy, tak prišli tam títo sociálni demokrati a pridali sa k demokratom: ,Keď nás zradili v Povstaní a časť sociálnych demokratov preskočila ku komunistom, my nebudeme teraz sociálni, ale ostaneme to druhé – demokrati!´ 

Ľudovú školu vychodil v rodisku, meštiansku školu a gymnázium v Zlatých Moravciach, kde v roku 1951 zmaturoval. Maturoval už počas tuhého komunizmu, ktorého nástup po februári 1948 bol postupný, plazivý: „Pamätám si jedno pri februári, počúvali sme rádio, učil som sa latinčinu, sextan som bol a odrazu: Praha, veľký zjazd, každý tam volačo hovoril, aj Gottwald tam hovoril a jeden tam vyvalil: ,Je nás 5 miliónov korún.´ Ten záznam musí byť, samozrejme, častokrát to opakovali, tak to neskôr vymazali. Tak načo myslel. Taký detail mi ostal z toho.“

Už počas študentských rokoch sa venoval skautskej činnosti, angažoval sa v mládežníckych organizáciách. Rýchlo si všimol, že komunisti sa tieto organizácie snažia získať pod svoj vplyv na mládež a robil všetko preto, aby tomu zabránil: „Bez zábran poviem, že som všetko viedol tak, aby škola nebolo komunistická, aby nebola ani politická, aby bola jednoducho školou.“ Kvôli svojim aktivitám, ktoré neviedol v politickom duchu, sa dostal do konfliktu s riaditeľom školy - bývalým partizánom Františkom Hagarom, horlivým komunistom. Ten viedol školu formou zákazov systémom: Nesmieš! Nesmieš! Nesmieš! Dokonca si ho zavolal aj domov, ale Mišo sa ho nebál, aj mu vyhodil na oči starý hriech: „Hovorí: ,Čo si to proti mne hovoril?´ Hovorím - musel som povedať - súdruh riaditeľ, však vy ste „proti“, to nie je demokratické školstvo.´ Hagara: ,Aká demokracia! Aká demokracia!´ ,Nuž taká demokracia, že vy by ste mali ten „kožák“ vrátiť!´zo mňa vyletelo.“ Hrozilo, že Mišo nezmaturuje a pôjde do výroby, nakoniec však všetko dobre dopadlo.

Počas štúdia objavil aj svoju celoživotnú vášeň - divadlo. Pri rozhodovaní o ďalšom štúdiu teda uvažoval aj o Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ale napokon sa rozhodol pre Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Študoval odbor slovenčina – literárna veda, ale navštevoval aj prednášky folkloristiky. V rámci štúdia sa zúčastnil na študijných pobytoch v Sofii v Bulharsku a na Karlovej univerzite v Prahe. „Samozrejme nás strašne trápili dvoma vecami, ten nešťastný marxizmus. Tak sme si robili dobrý deň… také naivné asistentky boli na historickom materializme… Tak sme si vymýšľali autorov. To boli také ženy, že sme si ich museli na posmech brať.“

Popri jazykovede, literatúre a knihovníctve si našiel čas aj na divadlo a film, nadchla ho dramaturgia. Ako dramaturg externe pôsobil v Československom filme v Bratislave a prednášky tohto odboru diaľkovo absolvoval na Akadémii múzických umení v Prahe. Chvíľu zvažoval, že sa vrhne na profesionálnu novinársku dráhu a z tohto dôvodu v rokoch 1954 – 56 redaktorsky „brigádoval“ v bratislavskom populárnom časopise Život aj martinskej Osvetovej práci. S mestom Martin nakoniec spojil aj svoju ďalšiu životnú púť. Nie však ako novinár, ale 15. januára 1956 podpísal pracovnú zmluvu s Maticou slovenskou, s ktorou je spojený jeho ďalší profesijný život. Pod vedením A. A. Baníka sa zdokonalil vo viacerých spoločenskovedných predmetoch. Spočiatku pracoval ako bibliograf, čo malo výhodu, lebo bibliografia nebola zaťažená vtedajšou komunistickou ideológiou a navyše ešte viac rozšírila jeho všeobecný rozhľad. Sám zostavil vyše 50 titulov bibliografií vrátane vzorových katalógov z rôznych oblastí: „Na druhej strane to bol aj istý vzdor či únik od ideologizácie spoločenských vied, keďže bibliografia pracuje s objektívnymi faktami a dáva ich do zmysluplných systémov.“ V Martine sa mu veľmi zapáčilo, mal možnosť ďalej byť so spolužiakmi z vysokej školy, ale aj hrať divadlo - bol tu výborný ochotnícky krúžok. „Namiesto toho, aby mi niekto iný robil kultúru, my sme si ju tu robili. Ale ešte inšie, my sme čo sobota a nedeľa, zima-nezima, leto-neleto, dážď-nedážď, lietali po horách.“

Konflikt s Novotným a oslavy storočnice Matice slovenskej

Mišo Kováč prejavoval aj obdivuhodný organizačný talent, ktorý mu v rokoch 1961 – 1963 pomohol k zodpovednému postu tajomníka prípravného výboru osláv storočnice Matice slovenskej. Má zásluhy na ich pozoruhodne úspešnom priebehu a dôstojných oslavách v roku 1963, napriek nepriazni komunistickej moci, ktorá forsírovala svoju (ne)kultúrnu politiku. Kvôli oslavám bol Kováč vyšetrovaný. Bolo to obdobie zložitého zápasu, najmä s vtedajším prezidentom a tajomníkom Ústredného výboru KSČ Antonínom Novotným, známym svojimi protislovenskými postojmi: „S Novotným som mal verejný spor, aj keď sme sa nikdy nestretli, ale spor s ním som mal. No nestretli… stretli, ale nie medzi štyrmi očami. On zakazoval a my sme konali proti tomu.“ Práve konflikt s Maticou slovenskou, neochota až sabotovanie príprav osláv, ale aj „posvätenie“ novostavby Slovenskej národnej knižnice a neskrývaná averzia voči Slovensku a Slovákom Novotnému „zlomila väz“ a viedla k jeho odstaveniu z najvyšších straníckych a štátnych funkcií.

V rokoch 1961 – 62 Michal Kováč postgraduálne študoval na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1966 prešiel z bibliografického pracoviska Matice slovenskej do jej literárneho archívu a ako vedúci oddelenia popularizačného klasického dedičstva pracoval na koncepcii a realizácii nového viacodborového pracoviska s názvom Pamätník slovenskej literatúry. V roku 1967 sa stal jeho prvým riaditeľom.

Podporoval reformné trendy v spoločnosti, občianske a demokratické princípy, čo dokazuje aj jeho pôsobenie (po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy ilegálne) v Národných novinách, matičnom čítaní i rádiovom vysielaní. Vpád „bratských“ vojsk Varšavskej zmluvy sa udial desať dní po obnovujúcom Valnom zhromaždení Matice slovenskej a po prijatí zákona, ktorý sa vzťahoval aj na Slovenskú národnú knižnicu. Obe inštitúcie boli vďaka tomu v širokom povedomí občanov: „Ja som to verejne vyhlásil: ,Socializmus šľak trafil!´ Verejne pred všetkým matičiarmi, lebo to bol koniec, aké bratstvo, keď prídeš s vojskom… Na poludnie prvého dňa okupácie, 21. augusta 1968, sme sa stretli na protest na nádvorí druhej budovy Matice slovenskej. Po chvíľke ticha som sa ozval: ,Poďme dačo robiť!´ A ktosi sa spýtal: ,Čo?´ Odpovedal som: ,Čo sa dá, čo vieme!´ Na to Pavol Vongrej skríkol: ,Národné noviny!´ Bez ďalších slov sme sa stretli v pracovni správcu a rozdelili si úlohy, kto bude čo robiť, aby sme dostávali informácie a mohli písať upokojujúce i „presvedčovacie“ príspevky, že nejde o kontrarevolúciu.“ Všetci, čo sa zapojili do tohto procesu, prijali spoločnú zodpovednosť a otvorene sa podpísali za všetky príspevky v tiráži Národných novín. Najprv ich chválili a oceňovali, ale už o rok nato preverovali a vyšetrovali. Michal Kováč-Adamov bol veľmi aktívny aj v členskom hnutí Matice, v rokoch 1968 – 71 bol podpredsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Martine a 1970 – 71 členom jej „veľkého výboru“.

Perzekúcie počas normalizácie

Normalizácia nastúpila náhle. Husák na rozdiel od mnohých, ktorí do neho vkladali nádej, že to nebude také zlé, Kováča nesklamal: „Keď sa ten dostane k moci, beda nám, ten je posadnutý mocou... Vedel som, ako sa to rodilo ešte pred februárom 1948 na Slovensku, keď zlikvidovali Demokratickú stranu.“

Počas normalizácie bol Kováč za svoje postoje komunistickou mocou potrestaný: „Potom nás samozrejme vyšetrovali, ale to už nie eštebáci, to bola mimoriadna komisia v Banskej Bystrici a tam ma vyšetroval budúci prezident Ivan Gašparovič... To boli súdy, to nebolo ŠtB, ale súdy. To akože sme vystupovali proti zriadeniu. Obraňovali sme Československo a Československo nás súdilo… To je ten paradox.“ Množstvo ľudí poprepúšťali z práce po previerkach v roku 1972: „Keď sa to pokúsili urobiť aj s nami, odvolali sme sa, že aj v socialistickom práve platí „za jednu vinu jeden trest“. Nuž nás nemohli opätovne potrestať, hoci nie bez ďalších postihov. Zakázali nám publikovať a verejne vystupovať, zobrali nám pasy, znížili platy, nedostávali sme odmeny a podobne.“ Plat mu potom nebol zvýšený nasledujúcich takmer 20 rokov.

V roku 1971 ho zbavili funkcie riaditeľa Pamätníka slovenskej literatúry, bolo mu znemožnené cestovať (zadržali mu pas), verejne vystupovať, dokončiť štúdium vedeckej ašpirantúry a dokonca mu zakázali publikačnú činnosť. Vykázali ho na okraj diania. Jeho tvorivého ducha a obdivuhodný intelekt sa im však nepodarilo umlčať. Formy postihov mali niekedy až absurdný charakter. Súkromne prednášal v Žiline gymnazistom-maturantom o súčasnej literatúre: „Prišla triedna, vyhodili nás! Tak sme išli do parku na lavičky a ja som im prednášal. Prišla učiteľka a povedala, že dostanú trest, ak budú mňa počúvať, a že dostala od riaditeľa príkaz, aby to rozohnala. Ja prednášam, čo nesmiem prednášať!“ Napriek rôznym postihom a formám perzekúcie nikdy nebol zatrpknutý, ale priznáva, že práve tento incident ho mrzí dodnes.

Kováč sa profesijne preorientoval na oblasť literárneho múzejníctva, ktorému sa venoval ďalšie dve desaťročia. V rokoch 1969 – 1970 externe študoval muzeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Jana Evangelistu Purkyňu v Brne, kde v rokoch 1971 – 1990 sám prednášal odbor literárne múzejníctvo. V rokoch 1971 – 76 pôsobil ako metodik pre literárne múzeá v Literárnom múzeu Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej a v rokoch 1976 – 1990 bol odborným pracovníkom referátu scénografie jeho strediska pre vecné pamiatky. Venoval sa aj ďalším aktivitám, v osemdesiatych rokoch to bolo hlavne teatrologické bádanie a vlastná dramatická tvorba. Divadlo bolo jedným z jeho azylov v normalizačnej dobe a okrem umeleckej sily bolo v tej dobe aj opozičnou politickou silou. Okrem toho sa angažoval aj v tajnej cirkvi. „Pravidelne sme sa stretávali po rodinách, pravidelne sme zaobstarávali literatúru cez Poľsko alebo cez Maďarsko; zahraničnú, troška aj politickú, ale najmä duchovnú. Na púte chodilo sa, na hory, kňazi nám slúžili sväté omše. Aj sme organizovali vysokoškolákom, keď sa tu zrodila vysoká škola, dokonca budúci biskup Rudolf Baláž nám slúžil sväté omše po dubom. Na okraji lesa.“

Vnímal rozdiel medzi normalizáciou v sedemdesiatych rokoch a v osemdesiatych rokoch. Skutočne tvrdá bola v sedemdesiatych rokoch. „Nič som nemohol, nič nedovolili, vykrikovali stále, hrozili, že: ,Však len niečo urob a pôjdeš, si prvý na rade!´ Každú chvíľu rokovali o nás.“ V osemdesiatych rokoch sa už naplno prejavila kríza komunistického zriadenia a nastalo aj isté uvoľnenie režimu. „Už som mohol cestovať, už som mohol prednášať, už som mohol potom aj pochôdzkové divadlo robiť, už som všetko mohol, to je pravda… Ale stále som bol ešte podozrivý. Napríklad vedúceho by som nemohol robiť.“

Slobodné časy po novembri, epizóda v politike

Ako presvedčený kresťan a demokrat privítal november 1989 a v ponovembrovom období sa aj on aktívne zapojil do politiky. Už na jar v prelomovom roku 1989 na seminári o osobných knižniciach a personálnej bibliografii v Gäceli kriticky vystúpil proti neslobodnému politickému režimu: „Novembrové udalosti v Prahe prenikali na verejnosť len postupne. Dozvedel som sa o nich v pondelok ráno 20. novembra 1989 priamym oslovením Jozefa Cíllera a po jeho vysvetlení, čo sa deje. V Divadle SNP sa vytvorilo stredisko pre oboznamovanie verejnosti s udalosťami. Nuž som sa vybral do divadla a zapojil sa do činnosti. Aj návštevou novej budovy SNK (pretože naše pracovisko bolo v druhej budove), aby som informoval priateľov o tom, čo som sa dozvedel. Mnohí na mňa pozerali ako na podivína: ,Veď si sa popálil v auguste a teraz sa chceš pochovať novembrom?´“

Svoju pomoc poskytoval aj študentskému hnutiu a v súvislosti s ním si spomína aj na jeden incident: „Na vrátnici novej budovy vtedy neznámy muž zastavil skupinu študentov, ktorí si prišli rozmnožiť texty, viedol ich poslucháč medicíny Hacko. Vytiahol na nás pištoľ… Ukázalo sa, že to bol bývalý vojak Ingriš, v tom čase zamestnaný na paragraf. Študenti sa ho však nebáli, pokojne sme prešli okolo neho a v rozmnožovni im urobili to, čo potrebovali. To bolo prvé zapojenie našej ustanovizne do hektického spoločenského diania.“

Prebiehal aj zápas o ďalšiu podobu Matice slovenskej. „Na konci roku 1989 a začiatkom roku 1990 sa konali vo vtedajšej Matici slovenskej verejné schôdze pracovníkov, na ktorých sa stretli a preli zástancovia Vladimíra Mináča s tými, ktorí mali voči nemu výhrady. Jedna strana zdôrazňovala to, čo nenaplnil z očakávaní, druhá strana to, čím naozaj prispel k presadeniu Matice. Vystúpil som s otázkami Mináčovi o oboch stránkach. Výsledkom bolo rozhodnutie odvolať menovaného predsedu, keďže sa pripravovala jeho demokratická voľba.“ Stal sa členom delegovanej skupiny, ktorá išla za ministrom kultúry a presadiť odvolanie menovaného predsedu výboru a ustanovenie nového vedenia do obnovujúceho Valného zhromaždenia Matice slovenskej v auguste 1990. Po trojdňovom presviedčaní sa to podarilo. „Zostala mi úloha osloviť a zhromaždiť osobnosti, ktoré by neboli poznamenané službou totalite a ochotné prijať členstvo vo výbore Matice. Kým členovia nedostali menovanie ministrom a nezvolili predsedu, predsedal som prítomnému zhromaždeniu.“

V máji 1990 dosiahol dôchodkový vek. Keďže počas normalizácie nemohol prezentovať vlastnú tvorbu, plánoval pracovať a tvoriť. Napriek tomu v rokoch 1990 – 1992 vykonával funkciu námestníka ministra kultúry SR, najskôr v Mečiarovej, potom Čarnogurského vláde: „Keď minister kultúry Ladislav Chudík ochorel, dostal som návrh od vtedajšieho predsedu vlády Milana Čiča nastúpiť na miesto odstupujúceho ministra. Odmietol som. Po prvých slobodných voľbách ma znovu oslovili, či by som neprijal úlohu námestníka ministra kultúry. V tom čase už bol na ministerstve námestníkom Kornel Földvári. Priatelili sme sa po celý čas nášho postihovania, nuž som ponuku prijal, lebo som vedel, že budeme spolupracovať.“ Zmenu postoja vysvetľuje aj tým, lebo mladší či komunizmom postihovaní mali obavy po predchádzajúcich skúsenostiach prevziať zodpovednosť za riešenie verejných záležitostí a príležitosť využívali síce menej angažované, ale stále staré kádre. Kováč dodáva: „Prijal som to však aj preto (bez sebapreceňovania), že som bol na takéto úlohy predchádzajúcimi činnosťami vlastne pripravený, že som videl nádejné možnosti, ako posunúť dopredu naše tvorivé oblasti a riešenia. Do náplne som dostal delegované úlohy, ktoré som mal riešiť samostatne – miestnu a „regionálnu“ kultúru, národnosti, pamiatkarstvo a cirkev a sčasti aj múzeá a knižnice.“ Ministrom bol v tom čase Ladislav „Agnes“ Snopko, namiesto ktorého Kováč často chodil aj na rokovania vlády. Snopka si veľmi váži a uznáva jeho kvality. „To bol skutočne perfektný organizátor roboty, on vedel aj „spucovať“ ľudí, aj pochváliť ľudí, mal rozum a vedel delegovať robotu.“

Podobne uvažuje o Havlovi: „Ja mám len najlepší vzťah k nemu, od čias, keď sme sa poznali v divadle Semafor, hoci samozrejme je to aj duša rozporná. Celý život išiel za rozumnou vecou, mal dobrý program, dobré „ťahy“, on išiel cestou verejného odporu, vystavenia sa... Ale potom, že ho postihla slávobrána aj vnútorne, to je pravda. Ale koho to nepostihne, takto toľký čas je ospevovaný.“ Oveľa horšie spomína na Vladimíra Mečiara, ktorého politická kariéra sa vtedy postupne rozbiehala. „Vypočul som si na zasadaniach vlády, keď som zastupoval ministra, všetky tie jeho vulgarizmy, neschopnosť rozhodnúť, rozhodol tak, o chvíľu ináč. Ja hovorím aj ministrovi: ,Však je to blázon!´ On ho najprv bránil, lebo však bol vtedy ešte VPN. No až potom keď sa to rozpadlo hovorí: ,Ty si mal pravdu, Mišo!´ Tak som povedal svojej žene: ,Ja idem domov, ja tu nebudem, to ide do katastrofy, s bláznom spolupracovať?´ A Eňa (manželka) mi hovorí: ,Mišo, nerob to, povedia, že si neschopný, to si narobíš na konci života?´“ Situácia a prístup sa radikálne zmenil po nástupe Čarnogurského do čela vlády. „Bol to čas koncepčných presadzovaní našich záležitostí.“

Aj keď v politickej funkcii bol krátko, jedno volebné obdobie, práve tu prejavil svoj organizačný talent a obrovský (nielen) kultúrny rozhľad. Snažil sa konať všade, kde to bolo potrebné. Ako matičiar poznal celé kultúrne Slovensko a svojimi aktivitami sa pokúsil obsiahnuť čo najširšie dianie v slovenskej kultúre. Pár príkladov z mnohých – rýchlym rozhodnutím a pomocou prispel k zakúpeniu rodného domu Michala Miloslava Hodžu v turčianskej Rakši, dal opraviť Štefánikove pamiatky, založil Slovenský historický ústav v Ríme a podarilo sa mu tiež usporiadať nevraživú, takmer neriešiteľnú situáciu medzi grékokatolíkmi a pravoslávnymi: „Kde som prišiel ako námestník ministra, som zaviedol demokraciu, za účasti všetkých, verejne, kolovaním predsedov. Tam, kde sa dali dohromady ľudia a vedeli čosi urobiť spolu, tam to fungovalo.“

Zápas o ďalšiu podobu Matice slovenskej

Celoživotná matičná kariéra pre Kováča vyvrcholila na konci roku 1992, keď bol zvolený za správcu Matice slovenskej v Martine. Zviedol tak ďalší zápas o charakter a smerovanie Matice slovenskej. Politikárčenie v Matici odmietal: „Ako námestník som podporoval Maticu i matičiarov. Nuž ma presadzovali do funkcie. Jozef Markuš a jeho skupina vo výbore ma však nechceli za správcu. Jemu vyhovovali takí, ktorí boli poznamenaní službou komunizmu, lebo boli poddajnejší.“ Ešte pred nástupom do funkcie vypracoval koncepciu usporiadania a činnosti Matice, ale nie na princípe ideologických programov. Išlo mu o návrat k demokratickým riešeniam matičného organizmu. Vychádzal z toho, čo už Matica dokázala naplniť a čím mohla prispieť k ďalšiemu rozvoju kultúrneho a národného života.

Počas svojho pôsobenia vo funkcii prichádzal do konfliktu s Mečiarovým chránencom Jozefom Markušom, ktorý bol predsedom členskej základne a vystupoval proti platnému zákonu o Matici slovenskej. Inštitúciu spravoval správca. V spoločných veciach Matice slovenskej boli štatutármi obaja. „Začal však konať za celok sám. Ako správca som mu nepodpísal cestu do Austrálie s manželkou a napriek tomu si ju vzal, že potom zaplatí. Nezaplatil. Bral tam austrálske doláre od slovenských spolkov a Matici ich nevyúčtoval. Začal konanie bez správcu o zmene financovania. Chcel silou-mocou štátne peniaze, aby sa „prelievali“... Musel som ho nazvať, že je zlodej a klamár, že berie z toho, čo mu nepatrí...“ V ťažkých časoch rozbúrených politicko-straníckych vôd, keď na Slovensku vládla atmosféra primitívneho mečiarizmu, sa stal nepohodlným a matičné vedenie ho za jeho principálne postoje na začiatku roku 1994 napriek protestu pracovníkov Matice aj kultúrnej verejnosti odvolalo s odôvodnením, že sa nevie dohodnúť. Tým sa otvoril priestor pre Jozefa Markuša a pre naplnenie jeho zámerov na úplné ovládnutie Matice i inštitučnej súčasti Matice slovenskej – Slovenskej národnej knižnice, čo vyústilo aj do prijatia zákona o Matici slovenskej v roku 1997. Kováč patril k tým, čo sa proti návrhu zákona a Markušovi postavili.

Do penzie odišiel v polovici roku 1995, lebo z pôvodnej Matice slovenskej zostali už len trosky. Na Maticu nezanevrel. „Kým bude jeden rozumný človek matičiarom, tak bude vždycky dobrá Matica. A je toľko miestnych odborov, ktoré sú dobré a ktoré robia, tak to je Matica. To, čo je v kríze, je hlava, je vedenie v kríze. Pretože ono chce robiť stále politiku, a to je celá kríza, že začal Jožo Markuš prisluhovať politikom a myslel si, že tí budú ho kryť a nevystavia ho takému hodnoteniu, akému sa mu dostalo. Tam, kde sa robí kultúra, tam je Matica.“

Aj na dôchodku ostal naďalej aktívny v kultúrnych aktivitách, a to nielen v Martine, ale na celom Slovensku.

Michal Kováč-Adamov zomrel 21. mája 2023.