Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mykola Mušinka (* 1936)

• 20. 2. 1936 – narodený v obci Kurov, okres Bardejov

• 1953 – maturita na jedenásťročnej škole s vyučovacím jazykom ukrajinským v Bardejove

• 1960 – 1972 – pracoval vo vedeckovýskumnom kabinete ukrajinistiky na FF UPJŠ v Prešove (s prestávkou 1963 - 1966, kedy bol na ašpirantskom pobyte v Prahe a Kyjeve)

• 1964 – ako vedecký ašpirant Karlovej univerzity v oblasti ukrajinskej folkloristiky pôsobil v Kyjeve, kde sa dostal do prostredia disidentov

• 1965 – prichytený na ukrajinsko-slovenských hraniciach pri pašovaní samizdatov

• 1972 – 1990 – dostáva výpoveď z práce na Univerzite, vykonáva robotnícke profesie, popritom vedecky pracuje a knihy mu vychádzajú v zahraničí

• 1990 – rehabilitácia a návrat na akademickú pôdu

• 1991 – stáva sa profesorom Ukrajinskej univerzity v Mníchove

• 1992 – Akadémia vied Ukrajiny mu ako prvému zahraničnému občanovi udelila vedeckú hodnosť doktora filologických vied

• 1996 – prezident Ukrajiny Leonid Kučma udelil M. Mušinkovi Rad prezidenta „za významný prínos vo výskume ukrajinsko-slovenských historických a kultúrnych stykov“

• 4. 12. 1997 – zvolený za akademika Národnej akadémie vied Ukrajiny v Kyjeve

• 2004 – stáva sa čestným profesorom Štátnej univerzity v Kamianci-Podiľskom na Ukrajine

• 2005 – Užhorodská národná univerzita udelila M. Mušinkovi zlatú medailu a čestný titul Doctor honoris causa „za mimoriadne zásluhy v rozvoji národného vzdelávania a vedy, potvrdenia vysokej medzinárodnej prestíže Univerzity a plodnú kultúrno-spoločenskú činnosť“

Mikuláš Mušinka sa narodil 20. februára 1936 v dedine Kurov, okres Bardejov. „Moji rodičia boli roľníci, bolo nás päť detí v rodine. Žili sme v chalupe pod slamenou strechou dve rodiny. Strýko mal tri deti, žili sme v podstate v jednej miestnosti aj s dvoma babičkami, takže jednu dobu nás tam bolo štrnásť.“ V roku 1942 začal navštevovať ľudovú školu s vyučujúcim jazykom ruským, maturoval v Bardejove na jedenásťročnej škole s vyučovacím jazykom ukrajinským. Na prijímacích pohovoroch na Karlovej univerzite, odbor ruský jazyka a literatúra, exceloval a popri ruštine z vlastnej iniciatívy študoval aj ukrajinčinu. S diplomovou prácou o folklóre Ukrajincov východného Slovenska vyhral celoštátnu súťaž, po ukončení vysokoškolského štúdia na škole ostal ako ašpirant.

Kyjevská anabáza

Počas doktorandského štúdia v Prahe Mušinka získal trojročné štipendium na pobyt v ukrajinskom Kyjeve. Tam ho však od témy vysťahovalectva odradzovali, problematika emigrácie totiž údajne zaváňala nacionalizmom. Medzi výskumnými projektmi, na ktorých na Ukrajine pracoval, navyše boli aj tri výskumy vo Volyni medzi vysťahovalcami z východného Slovenska: „V roku 1947 došlo k výmene obyvateľstva medzi Československom a ZSSR. Volyňskí Česi sa vrátili a do Volyne sa vysťahovalo 12 000 slovenských Rusínov. Ako prekročili hranice, stali sa občanmi Sovietskeho zväzu. Ale tam prišli do strašných podmienok,“ hovorí Mušinka. So zámerom navštíviť vysťahovalcov narazil v Kyjeve na odpor, do Volyne ho pustili až vďaka povoleniu na výskum z Moskvy, ktoré predtým získal.

U krajanov na Ukrajine

„Vo Volyni som si dával sakramentský pozor, aby som sa do niečoho nezaplietol. Nikto mi neveril, že som tam prišiel zapisovať folklór! Oni všetci sa chceli vrátiť späť, aj na druhý deň! Tam sa totiž ocitli v strašných podmienkach, opustené české domy už boli obsadené osadníkmi z východu, straníckymi funkcionármi a Lemkami z Poľska, pre našich ľudí neostalo takmer nič. Keď ostal nejaký dom, bol bez okien a dverí a dali doňho aj päť rodín. Strašne boli sklamaní. V roku 1947 bol na Ukrajine hladomor, ľudia umierali a oni do takýchto podmienok prišli.“ O situácii krajanov napísal niekoľko reportáží: „U krajanov na Ukrajine sa to volalo, nič ostrého, aby som nepoštval, a tieto články mali obrovský ohlas. Ale keď som sa vrátil, už sa začali v Kyjeve inak dívať na mňa.“

Prichytený pri pašovaní samizdatov

V tej dobe bola Ukrajina pod silným tlakom rusifikácie, používanie ukrajinčiny bolo ako prejav nacionalizmu potláčané. Ukrajinci nechceli veriť, že Slovák môže v Prahe hovoriť po slovensky: „V Kyjeve v tom čase nebolo počuť ukrajinského slova. Všetko iba rusky, všade, kam človek prišiel, iba ruština. Ja som provokatér, povedal som si, na Ukrajine po rusky neprehovorím! Vždy som hovoril iba ukrajinsky. Tak som vzbudil pozornosť aj u ukrajinských disidentov. V roku 1965 to už v Československu vrelo, zrušila sa cenzúra, tak som im o tom hovoril. A tam vychádzal samizdat, ja som ho pašoval do Prešova, odkiaľ sa to dostávalo na západ. Fungovalo to veľmi dobre, ale v 65. roku ma prichytili. Našli u mňa rukopis Internacionalizmus či rusifikácia od disidenta Ivana Dziubu, ktorý hľadali. Odviezli ma do hotela v Užhorode a nechali ma tam v izbe, strážnik bol na chodbe. Vedel som, že v kufroch mám množstvo ďalších samizdatov, ktoré ešte nenašli, tak som to začal v umývadle páliť, aby som nenamočil tých ľudí. Asi stovku som toho spálil, zrazu prásk! - vyletelo dno umývadla. Po celej izbe boli spálené papiere, začal som to zhŕňať a keď som to mal zhrabané, klopal som na strážnika, že chcem ísť na záchod. Pustil ma, tak som ten popol vysypal do záchodovej misy a spláchol. To bolo ešte horšie, sadze boli všade,“ opisuje dramatické chvíle Mykola Mušinka.

„Výsluch, jeden, druhý, tretí. Vravel som: ,Ja som neskúsený, som členom komunistickej strany, prečo ste ma neupozornili, že tu je nejaké protisovietske centrum?‛ Z Prahy prileteli dvaja eštebáci a na ďalších výsluchoch už boli aj oni. Vedúci oddelenia boja s ukrajinským nacionalizmom z Prahy, Ivan Zejkán (pravdepodobne Ján Zejkán http://www.upn.gov.sk/publikacie_web/pamat-naroda/pamat-naroda-01-2013.pdf ) – Svobodovec zo Zakarpatskej Ukrajiny – úplne zmenil taktiku a dal mi na výber. Buď ma odovzdajú sovietskym orgánom, alebo napíšem list na ministerstvo vnútra, že si odčiním svoju vinu a potom budem súdený československými orgánmi. Pochopiteľne, že čo mi nadiktoval, to som napísal. Mohol som sa vrátiť do Československa, ale nikomu som nesmel povedať, že som bol prichytený a vypočúvaný. Samozrejme, hneď po príchode som do Kyjeva avizoval, že samizdaty sa mi previezť nepodarilo.“

Ašpirantúru v Kyjeve mu zrušili, vyhostili ho z krajiny a dostal zákaz vstupu do ZSSR na 18 rokov. V Prahe Mušinkovi vynadali znova, bránil sa, že nič zlé neurobil. „To neboli antisovietske materiály. To bol list o súčasnej situácii adresovaný ústrednému výboru komunistickej strany a ja som to mal odovzdať Kapišovskému, ktorý je členom ÚV. Chcel som ho informovať, aká je situácia na Ukrajine,“ obhajoval sa. Československé orgány si list vyžiadali, sovietska strana však dokument odmietla vydať. „Vyviazol som z toho so zdravou kožou, dokonca ma nechali aj v komunistickej strane. Dali mi pokarhanie s výstrahou.“ Napriek problémom Mikuláš Mušinka v roku 1967 obhájil svoju dizertačnú prácu na Karlovej univerzite v Prahe a stal sa kandidátom vied. Jeho dizertačná práca vyšla v Paríži.

Doktor filozofie a kandidát vied pásol dobytok

V roku 1968 prednášal na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Prihlásil sa k výzve 2000 slov, počas okupácie sa zapojil do protestov, agitoval. Z komunistickej strany ho vyhodili v roku 1971, o niekoľko mesiacov dostal výpoveď aj z fakulty: „Mal som absolútny zákaz publikačnej činnosti, nikto ma nesmel zamestnať, ani v školstve, ani v redakciách, no nikde. Iba v kategórii R-robotník. V mojej dedine práve založili Jednotné roľnícke družstvo, tak som sa tam prihlásil za kŕmiča dobytka. Celú zimu som dojil kravy. Potom hľadali pastiera hovädzieho dobytka, nikto to nechcel robiť. Osem mesiacov žiť na pastvinách, žiadne soboty, žiadne nedele a zodpovedať za stádo, to nikto nechcel. Tak som sa otca spýtal: „Čo keby som sa prihlásil za pastiera?“ Už som bol kandidát vied a doktor filozofie. „Nehanbili by ste sa za mňa?“ „Prečo? Za robotu? Ja by som sa hanbil, keby si bol zlodej,“ povedal mi otec, tak som sa prihlásil. Päť rokov som tam pracoval. Býval som v kolibe, kam za mnou chodili kamaráti z Prahy, s celým svetom som korešpondoval z tej svojej koliby!“

Na východnom Slovensku mal zakázané robiť výskumy. Podpísal ale zmluvu s ústavom Matice slovenskej a začal pracovať na výskume Slovákov, ktorí reemigrovali z Rumunska: „Žili v českom pohraničí a nikto ich nespracovával. V zime, keď som nepásol dobytok, jazdil som do českého pohraničia, na Tachovsko, na Chomutovsko. Nádherné materiály som odovzdával do archívu Matice slovenskej aj do Slovenskej akadémie vied. Niečo mi platili, ale iba symbolické honoráre. Dokonca mi dali cenu za najlepšie materiály získané v terénnom výskume. To sa vtedy udeľovalo,“ smeje sa Mykola Mušinka.

„Tých dvadsať rokov, čo som pracoval ako robotník, bolo najplodnejšie obdobie v mojom živote.“

Po piatich rokoch sa návštevy z Prahy v jeho pastierskej kolibe stali tŕňom v oku Okresného výboru komunistickej strany v Bardejove, zakázali mu preto pásť dobytok. Urobil si teda kuričský kurz a stal sa kuričom v Prešove. Do kotolne si presťahoval aj knižnicu. „V kotolni sme sa striedali traja. Keď som potreboval ísť na výskum, na týždeň alebo na 14 dní, tak som sa s kamarátom dohodol, aby to vzal za mňa.“

Počas práce v kotolni nielen že pokračoval vo vedeckej činnosti, Mušinka dokonca publikoval v zahraničí: „Tých dvadsať rokov, čo som pracoval ako robotník, bolo najplodnejšie obdobie v mojom živote. Ja som mal absolútny kľud. A komunistický režim mal strašné slabiny. Keby som ostal na fakulte a chcel uverejniť jeden riadok v zahraničí, musel by som podať žiadosť na zahraničné oddelenie, oni by museli dať súhlas, a tak by som mohol niečo v zahraničí uverejniť. Inak by ma súdili za porušenie pracovnej disciplíny. Malo to logiku. Štát ťa platí za vedeckú prácu, tak ty tú vedeckú prácu musíš odovzdať štátu. A štát má rozhodovať, či ju môžeš uverejniť v zahraničí, alebo nie. Ale keď som bol robotník a štát ma platil za to, že som pásol dobytok a že som kúril, tak keď som uverejnil monografiu v Paríži, nemohli ma súdiť, lebo som neporušil pracovnú disciplínu. Takže moje práce vychádzali v zahraničí.“

Prednášať jazdil z kotolne na bicykli

Po roku 1989 bol rehabilitovaný, opäť začal prednášať na vysokej škole v Prešove, avšak ešte pol roka popritom robil aj kuriča: „Bicyklom som jazdil z kotolne do školy prednášať a potom naspäť do kotolne.“ V roku 1990 sa stal profesorom Ukrajinskej univerzity v Mníchove, čestný titul Doctor honoris causa mu udelilo niekoľko univerzít, najviac si však cení, že bol v tajnom hlasovaní zvolený za riadneho člena Akadémie vied Ukrajiny. Dnes už je na dôchodku, vedecky však pracuje ďalej. Je predsedom Asociácie ukrajinistov Slovenska a Ševčenkovej vedeckej spoločnosti na Slovensku. Bibliografia Mikuláša Mučinku predstavuje 73 kníh, 260 vedeckých štúdií, 1319 populárnych článkov a 466 recenzií. Spolu je to 2118 položiek.

V šľapajách Mykolu Mušinku sa vydali jeho syn aj vnučka

„Je vynikajúce, že mám dobré zázemie u svojej manželky. Ja neviem pracovať s počítačom, ona je na to odborník. Každú jednu prácu, ktorú som v živote napísal, mi prepísala manželka. Zo začiatku na stroji, teraz na počítači. Každú jednu! Ja som jediné slovo nenapísal! Mať takú manželku, to je poklad,“ smeje sa Mykola Mušinka, ktorý je druhýkrát ženatý. Najmladší syn Alexander šiel v otcových šľapajách a vyštudoval etnológiu a históriu na FF UK v Prahe, kde aj obhájil doktorskú prácu. Pracuje ako vedecký pracovník na Ústave rómskych štúdií Prešovskej univerzity, na ktorej aj prednáša. Dlhodobo sa venuje problematike Rómov a Rusínov-Ukrajincov. Mykola Mušinka má päť vnúčat, jedna vnučka dnes na FF UK v Prahe študuje etnológiu a ukrajinistiku.