Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emília Sasinová (* 1936)

• narodená 20. 11. 1936 na slovensko-maďarskej hranici v obci Mužla

• jej rodina sa musela presťahovať potom, ako časť slovenského územia pripadla Maďarsku

• väčšinu života prežila v Nitre

• spoločne s rodičmi ukrývali v dome celkovo šiestich Židov

• štyroch z ukrývaných Židov odviedli do koncentračného tábora, vrátil sa jediný

• Emília bola po revolúcii v roku 1989 v Izraeli, kde sa jej dostalo uznania za pomoc Židom

Emília Sasinová, rodená Kačírová, sa narodila 20. novembra 1936 na slovensko-maďarskej hranici v obci Mužla. Už po pár mesiacoch sa jej rodičia presťahovali do mesta Parkan, ktoré dnes poznáme ako Štúrovo. Jej otec pracoval na železniciach a bývali v blízkosti čerpacej stanice na vodu pre rušne.

V januári 1938 sa jej narodila sestra Marta. V októbri si Maďari na základe Prvej viedenskej arbitráže privlastnili pás územia.

Keďže rodičia Emílie boli obaja Slováci, maďarské úrady ich poslali za novovybudované hranice, na Slovensko. Nepomohlo ani to, že otec aj mama vedeli dobre po maďarsky. Usadili sa v Lovásovciach, dnes známych ako Koniarovce, kde ich prichýlila rodina. Tam privítali ďalší prírastok do rodiny. Odtiaľ sa už päťčlenná rodinka presunula do Nitry. Emíliin otec pracoval ako rušňovodič na medzinárodných rýchlikoch. V Koniarovciach nemal toľko pracovných možností, a tak sa presťahovali do väčšieho mesta.

Maďari chceli v danom období zabrať aj Nitru. Zhadzovali preto z lietadiel plagátiky, na ktorých stálo, že Nitra je maďarská krajina.

V roku 1944 zachránili Židov pred mrazom 

Po príchode do Nitry ešte Emília ako dieťa nepoznala hrôzy vojny. Jej vážnosť si uvedomila, až keď sa ich priamo dotkla. V septembri 1944 bola jej mama opäť tehotná. Na dvore mali klasickú latrínu a keď šla mama večer na záchod, počula chrápanie. „Keď vyplašená vybehla von, k nohám sa jej hodila cudzia žena a prosila ju o pomoc. Bola aj s mužom a synom, prespávali v stodole. Vtedy už bola veľká zima a nemohli tam ďalej vydržať, zamrzli by. Boli to Židia, volali sa Weissoví.“

Emíliini rodičia cudziu rodinu prichýlili. Dozvedeli sa, že už predtým sa schovávali v inom dome, pod nitrianskou Kalváriou, kde domácej panej dali všetko svoje zlato, len aby ich neprezradila. Tá ich však vyhnala a zlato si nechala. Otec, mama a štrnásťročný syn nemali kde bývať, nič im neostalo a ako Židia sa museli skrývať pred Nemcami: „Na chlapcovi bolo hneď vidno, že je Žid, nemohli teda ani chodiť po ulici.“

Byt, v ktorom Emília s rodičmi a súrodencami bývala, mal však len jeden a pol izby. Už pred príchodom ukrývajúcej sa rodiny tam bývali šiesti a na ceste bolo ďalšie bábätko. Kvôli veľkej zime ich však nemohli nechať spávať v dielni na dvore, museli byť vnútri. Rodine Weissových poskytli polovičnú izbu, kde predtým spávala Emília so súrodencami. Boli v nej dve postele.

Židia sa tajne stretávali a pomáhali si

Keď šla Emíliina mama rodiť a bola v nemocnici, starala sa o nich ukrývaná Židovka. V tých časoch pôrodnícke oddelenie vyzeralo ako jedna veľká hala, kde bolo veľa žien na posteliach vedľa seba. Vždy, keď do miestnosti vošiel oficier, gardista či príslušník polície, mama sa hrozne zľakla. Bála sa, že už našli rodinu, ktorú skrývala doma. Nakoniec pôrod dopadol dobre.

Emília si spomína, že Židia, ktorí počas druhej svetovej vojny ostali v Nitre a ukrývali sa po celom meste, sa po nociach stretávali na utajenom mieste. Tí, ktorí mali nejaké peniaze, pomáhali ostatným, spoločne sa snažili prečkať a prežiť najhoršie časy. Emíliin otec spravil v plote na dvore výrez, aby aj Weiss mohol chodiť na stretnutia.

Pán Weiss na jednom zo stretnutí stretol kamaráta, ktorý v totálnom zúfalstve chcel, aby ho udal: „On mal totiž ženu s dcérou v trnavskej nemocnici. Dieťa malo obrnu a on jej platil liečbu. Už však nemal žiadne peniaze. Volal sa Max. Moju mamu poprosili, či by aj on nemohol prísť k nám domov. Ona nevedela odmietnuť.“

Gardisti všetkých našli a poslali do koncentračného tábora

Okrem Weissovcov už teda u Kačírovcov doma žil aj ďalší muž, Max Preuss. V maličkej izbe, kde sa židovská rodina skrývala, bolo jedno okienko. Chlapec raz za čas neodolal pokušeniu, odhrnul tmavý záves a pozeral na ulicu. Raz si ho všimol náhodný okoloidúci a bol na gestapo nahlásiť, že v okne videl Žida. Bolo to pred Vianocami 1944: „Prišla som domov zo školy, mama plakala, všetko bolo rozhádzané. Po rodinu prišli gardisti a odviedli ich.“

Ako sa Emília neskôr dozvedela, ukrývaní Židia ešte stihli vybehnúť na dvor a poskrývať sa v jamách a rúrach, ktoré viedli k vodnej čerpárni. Jej otec v tom čase nebol doma. Gardisti teda vypočúvali jej mamu, ktorá chránila práve narodeného syna. Jeden z nich jej namieril na hlavu a chcel, aby im povedala, kde sa Židia ukrývajú. „Druhý mu však zbraň stiahol a zakričal naňho, či je sprostý, že hádam by nezastrelil matku rovno pri dieťati.“

Kačírovci sa vyhli trestu za ukrývanie Židov

Gardisti napokon všetkých ukrývajúcich sa našli a odviedli. Celú udalosť nahlásili na gestapo. Domácim nechali papierik, otec sa mal na druhý deň dostaviť na centrále gestapa na výsluch. Centrála sa nachádza na Ulici 7. pešieho pluku, v budove, kde dnes sídli Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre. 

Pri rodine stálo v tomto momente obrovské šťastie, pomoc prišla z viacerých strán. Emíliina krstná mama Júlia Hrubá mala dobré vzťahy s Nemcami, ktorí žili v Nitre. Zároveň však sama ukrývala Židov. Keď sa dozvedela o tom, čo sa stalo u Kačírovcov, požiadala nemeckého gestapáka, s ktorým sa stretávala, aby sa záznam o tom, že u nich doma boli Židia, stratil.

O tejto snahe však otec nevedel. Na druhý deň sa teda vybral na gestapo a čakal na chodbe, kým ho zavolajú na výsluch. Zbadal ho tam kamarát, ktorý patril k vyšetrovateľom: „On patril k tým inak zmýšľajúcim, nebol to nacista. Ihneď otca poslal domov a papier s predvolaním vraj zlikvidoval. Dodnes teda neviem, či nám nakoniec pomohla krstná mama alebo otcov kamarát. Ale bol to zázrak.“

S „dobrými“ gardistami mala Emília aj inú skúsenosť. V tom čase platilo, že všetky domy museli mať pozastierané okná. Rodina v jeden večer potajme počúvala v rádiu londýnsku stanicu. Naraz im niekto zazvonil. Pred dverami stál nemecký oficier a povedal im, aby si dali rádio tichšie, pretože ho bolo počuť na ulicu. Opäť ich teda nepostihol žiadny trest.

Maxov príbeh skončil šťastne

Potom, ako Nemci odviedli Maxa, ostala po ňom žena Iboia s dieťaťom v Trnave. Emíliini rodičia jej aj po jeho zatknutí nosili peniaze. Emília z neskoršieho rozprávania Maxovej ženy vie, že v tamojšej nemocnici bolo schovaných viacero Židov, na čo Nemci nakoniec prišli. Personál teda musel všetkých poslať preč. Iboia Preussová sa s dcérou Beou zbalila a prišla nočným vlakom do Nitry. To bolo už v marci 1945.

Na nástupišti však nevedela, kam ísť, keďže v Nitre nikdy nebola. Mala len adresu Kačírovcov. Pristavil sa pri nej oficier a opýtal sa jej, čo tam hľadá. Nevyzerala ako Židovka, a teda ju nepodozrieval z toho, že uteká. Pomohol jej a doviedol ju až k nim domov. „Keď sa otvorili dvere a mama ju zbadala s dôstojníkom, začala omdlievať. Tá však pribehla k nej a rýchlo ju objala. Nemcovi povedala, že to je jej sestra. Nakoniec im uveril.“

Iboia aj s dieťaťom prečkala u svojich ochrancov až do konca vojny bez ujmy. Navyše, jej muž Max dokázal prežiť dlhé mesiace v koncentračnom tábore a po oslobodení sa vrátil k svojej manželke a dieťaťu. Emília si spomína na ich dojemné stretnutie. Max totiž nevedel, že jeho rodina prečkala záver vojny v Nitre. K Emíliinej rodine prišiel po oslobodení len preto, aby sa ukázal a potešil ich. Keď sa dozvedel, že v Nitre sa nachádza aj jeho žena s dieťaťom, rozplakal sa od šťastia. Celá mladá rodinka potom bývala v Nitre, no o pár rokov sa rozhodli odísť do Izraela.

Rovnaké šťastie však nemala rodina Weissovcov, ktorá sa u nich skrývala ako prvá. Mamu, otca a ich syna Nemci zavraždili a spálili v peciach v koncentračnom tábore. Po návrate do Nitry im tieto hrôzostrašné scény opisoval Max. Všetci boli totiž spoločne v jednom tábore.

Bombardovanie Nitry sledovala spoza plota

26. marca 1945 v ranných hodinách spustili sovietske vojská bombardovanie Nitry a jej okolia, ktoré malo ničivé následky. V meste zlyhal ohlasovací systém a obyvatelia neboli sirénami upozornení na to, že sa blíži nebezpečenstvo. Bomby zo sovietskych lietadiel, ktoré mali zasiahnuť nepriateľské pozície, dopadli priamo do centra a na námestie. Výsledkom boli desiatky mŕtvych civilistov a mnohé zničené budovy či obytné domy. „Najhoršie na tom je, že celé bombardovanie bolo zbytočné. V meste v tom čase už neboli žiadni Nemci,“ spomína Emília.

Už deň predtým sovietski vojaci ostreľovali ľudí v obci Komjatice, ktorá bola v tom čase na maďarskom území. Ranených nemohli previezť do najbližšej nemocnice v Nových Zámkoch, pretože tá bola zničená. Vozili ich do Nitry. V deň samotného bombardovania už teda bola tamojšia nemocnica plná a bol veľký problém postarať sa o ranených. „Akonáhle skončilo bombardovanie, my ako zvedavé deti sme už viseli na plote a všetko sme pozorovali. Videli sme, ako na kočoch vozili ranených. Boli sme sa pozrieť aj v nemocnici – ležali po dvoch na posteliach a na chodbách po zemi.“

Mŕtvych ľudí bolo po bombardovaní príliš veľa a na cintoríne pre nich už nebolo miesto. Pochovávali ich preto aj priamo v areáli nemocnice. Na tomto mieste skončila aj Emíliina spolužiačka. Zabila ju bomba, ktorá dopadla priamo do domu ich rodiny. Telá po čase presunuli na mestský cintorín a do spoločných hrobov.

Uznania sa rodina Kačírovcov dočkala až po páde komunizmu

Emília a jej rodina prečkala bombardovanie bez ujmy a po upokojení situácie ostali bývať spolu v Nitre. Za to, že počas vojny prejavili veľkú dávku odvahy a zachránili ľudské životy, sa po príchode Červenej armády nedočkali žiadneho uznania. Úctu a rešpekt im však prejavili ďaleko za hranicami Slovenska, v Jeruzaleme.

Izraelský parlament sa v roku 1953 rozhodol postaviť centrum, ktoré bude navždy pripomínať hrôzy holokaustu. Vznikol Jad va-šem, ktorý slúži tiež ako monumentálny pamätník pre obete holokaustu z druhej svetovej vojny. Na odhalenie pamätníka boli pozvaní aj manželia Kačírovci. Komunisti im však cestu do Izraela nepovolili.

Preussovci celé roky písali z Izraela na Slovensko množstvo listov a posielali balíky. Najprv im odpisovala Emíliina mama, potom ona sama. Veľmi si vážili ich pomoc z čias vojny a nikdy im neprestali ďakovať. Emília sa spoločne so svojou sestrou nakoniec do Jeruzalema dostali v roku 1990, keď si prevzali pamätnú medailu. Pozvala ich Bea Preussová, zabezpečila im aj letenky a ubytovanie. Jej rodičia, manželia Preussovci sa tohto momentu už nedožili. Ani Emíliini rodičia sa cesty do Jeruzalema nedočkali – otec zomrel v roku 1978, mama rok pred Nežnou revolúciou, v roku 1988.

Emília dodnes žije v Nitre

Počas celého komunistického režimu ostala pamätníčka žiť v Nitre spoločne s celou rodinou. Od Novembra 1989 a nástupu demokracie Emília očakávala viac. „Mysleli sme si, že príde spravodlivosť, a komunistom, ktorí si roky hrabali majetok, všetko zoberú a bude rovnosť. Nič sa však nestalo, pohlavári obrátili kabáty a ostali.“

Na rozdelenie Československa má vlastný názor: „Bolo to, s prepáčením, svinstvo. Česi nám chceli všetko zobrať. Dodnes tvrdím, že Mečiar nám zachránil republiku.“ 

Pani Emília žije aj v roku 2019 v Nitre, má syna a dcéru a stará sa o vnúčatá. Na súčasnú politickú situáciu sa jej nepozerá ľahko. Nástup extrémizmu považuje za veľmi nebezpečnú vec. „Kotleba pochodoval v rovnakých uniformách, aké mali gardisti. Teraz sa tvári, že to už nie je pravda, no my si pamätáme,“ uzatvára.