Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

David Sivor (* 1934)

• born on July 28, 1934 in Bratislava

• during the holocaust he was hiding from deportations at various places

• in 1949 he left to Israel with a group of Jewish girls and boys

• he lived and worked as an agricultural worker in kibbutz

• his parents and his brother came to Israel in 1964

• since 1976 he worked as a sports coach in Jerusalem

David Sivor sa narodil 28. júla 1934 v Bratislave do židovskej rodiny. Až do roku 1946 bol jedináčikom. Rodina mala v Bratislave dom so súkromným bytom na poschodí, na prízemí mal Davidov starý otec obchod spolu s dielňou. Tu pracoval aj Davidov otec. Rodina jeho matky vlastnila hotel Kriváň v Liptovskom Svätom Mikuláši. Rodičia síce dodržiavali židovské sviatky, ale inak neboli veľmi konfesionálne založení. Doma sa rozprávali väčšinou nemecky a maďarsky a dobre po slovensky sa David naučil až neskôr v škole: „Do siedmeho roku som hovoril len nemecky a maďarsky, pretože tak sa vtedy hovorilo v Bratislave. Len keď som šiel do prvej triedy, začal som rozprávať slovensky a nemčinu s maďarčinou som zabúdal. Aj môj otec hovoril väčšinou po nemecky.“

Vojna, prenasledovanie a strata majetku

Pokojné detstvo rýchlo prerušili udalosti druhej svetovej vojny a šíriaca sa nenávisť voči Židom. Bezprostredné ohrozenie života zastihlo aj Davida a jeho rodinu. Spomína si na príhodu, keď s mamou unikli deportácii len vďaka pomoci známeho a rýchlemu konaniu: „Bola doba, keď sme sa už báli. V štyridsiatom prvom roku začali deportácie a v štyridsiatom druhom som bol v Liptovskom Mikuláši s mamou, keď náš dobrý priateľ, policajný prokurátor v Bratislave, ktorý býval vedľa nás na Škovránkovej ulici, oznámil mame telefonicky, aby sme zmizli, pretože sme na listine a zajtra nás vezmú. Tak v ten deň sme opustili Mikuláš a vrátili sme sa do Bratislavy. Škoda bola, že môj strýko a sesternica nechceli opustiť hotel. Zostali tam, vzali ich a deportovali do Sobiboru. Po vojne sa nevrátili.“

V Bratislave nebola situácia o nič bezpečnejšia. Rodina bola nútená opustiť svoj domov aj obchod, ktorý bol ich živobytím. „Dostali sme oznámenie od polície, že musíme opustiť byt. Ten nám prevzali arizátori. Tak sme našli nejaký iný hore na Kolibe. Nebolo to priamo skrývanie, ale nenašli nás tam. Býval tu jeden Bielorus, ktorý ušiel z vojska generála Vlasova. Mal tam drevený dom a dve dcéry, jedna sa volala Táňa a bola v mojom veku. Tam sme bývali, ale náš pocit bol zlý. Mama pracovala v nemocnici pri kostole svätej Alžbety a otec mal povolenie pracovať ako zámočník v jednej stavebnej firme.“

Kým to bolo možné, chodil David do školy. Dokončiť ju však nemohol a vzdelanie si neskôr musel dopĺňať v Izraeli. „Cez vojnu som vlastne nemohol dokončiť školu. A potom sme dostali vysvedčenie retroaktívne, ale bolo úplne prázdne! Len podpísané učiteľom, lebo tam sme nič nepreberali.“

Pokus o záchranu prekrstením a šťastie v nešťastí

Rodičia sa snažili ochrániť jediného syna pred deportáciami prekrstením. Všetko sa im podarilo dohodnúť s evanjelickým kňazom v Bratislave: „Ešte dnes si pamätám, že na mňa nalial vodu, urobil kríž a ja som sa pomodlil Otčenáš a vydal mi rodný list na úplne iné meno. Ondrej Šlosiarik.“

Neskôr už David do školy nechodil, rodičia pracovali v meste na falošné doklady. V dome na Kolibe sa prestávali cítiť bezpečne a neustále sa obávali udania zo strany ich domáceho. Ďalší úkryt im mal zabezpečiť ich strýko: „Býval v malom byte v centre mesta a s ním sme sa dohovorili, že keď bude u nás nebezpečenstvo, prídeme k nemu. Ale keď bude aj uňho nebezpečenstvo, dá na okno nejaký biely uterák, aby sme videli, že tam niekto je.“ Strýka napokon zatkli ešte skôr a odviedli na políciu. ň

Keď sa David rozhodol bez vedomia svojich rodičov strýka navštíviť a zistiť čo sa s ním stalo, dostal sa nechtiac do situácie, v ktorej mu išlo o život. So šťastím na poslednú chvíľu unikol: „Bol som zvedavý, čo sa stalo so strýkom Jóžim. Tak som sám odišiel z domčeka a šiel som sa pozrieť, čo s ním je. Prišiel som k nemu na Kolárovu ulicu č. 7. Stál tam jeden policajt v šedivej uniforme. Pýta sa ma: ,Chlapec, čo tu hľadáš?‘ a ja som mu povedal: ,Hľadám niekoho.‘ Nemal som na sebe židovskú hviezdu, lebo ja som to nechcel nosiť. Chytil ma za ruku a viedol na hlavnú políciu v Bratislave. Pýtal som sa ho, kam ideme, a on len povedal: ,Chlapec, poď so mnou!‘ Prišli sme na nádvorie policajnej budovy a uvidel som zrazu nejakých 30 – 40 Židov s hviezdami a medzi nimi bol aj môj strýko Jóži. Obaja sme sa videli, ale nešli sme k sebe, aby nevedeli, že máme niečo spoločné. O dve hodiny ľudí zobrali na otvorené autá a aj mne povedal ten policajt: ,Sadni si do auta‘. Keď sme prechádzali popri mieste, kde bol drevený domček, v ktorom sme bývali, začul som, ako mi strýko potichu povedal: ,Skoč‘. A ja som poslušný chlapec, tak som sa zdvihol, skočil a padol na cestu do snehu. Obrátil som sa a videl som, že auto nezastavilo. Nezbadali, že som skočil. Strýka zobrali do Osvienčimu.“

Deportácia mamy, strýka a babky. Zmena úkrytu a koniec vojny

Na svoje desiate narodeniny dostal David od rodičov náramkové hodinky. Tie sa stali súčasťou zaujímavého príhebu, našťastie s dobrým koncom. David Sivor ich má na pamiatku dodnes. Ako s radosťou dodáva, stále fungujú: „Keď som mal 10. narodeniny v júli 1944, vtedy sme sa už skrývali, ale rodičia mi kúpili švajčiarske hodinky Doxa. Tieto! To sú hodinky, ktoré som dostal. Idú dodnes. V deň, keď moja maminka šla do práce s falošnými papiermi, mala svoje hodinky pokazené. Tak som jej povedal: ,Zober si moje hodinky.‘ Ona si ich vzala do nemocnice a už sa nevrátila. Išla odtiaľ rovno - Patrónka a Terezín, s mojimi hodinkami. Po vojne 8. mája 1945 bol Terezín oslobodený. Ona sa vrátila okolo 20. mája, a tak mi vrátila tie hodinky. Takže tieto hodinky prešli veľmi dlhú a zaujímavú cestu. Je to pre mňa dôležitá pamiatka.“

Po deportácii matky, strýka a starej mamy sa cesty rodiny na čas rozišli. Davida ukrývali v kresťanských rodinách vo Veľkých Levároch a v Podunajských Biskupiciach. Nevedel, kde je jeho otec, ale nakoniec sa s ním stretol v úkryte v Bratislave, kde sa spolu dočkali príchodu Červenej armády a konca vojny. Vrátili sa do svojho bytu, ktorý unikol pustošeniu. Stále však nevedeli, čo je so zvyškom rodiny: „Keď bola 4. apríla oslobodená Bratislava, vrátili sme sa do nášho bytu. Mali sme tam rádio. Každý deň tam hlásili, kto sa zachránil z koncentračných táborov, obzvlášť z Terezína. Jeden deň sme počuli meno mojej maminky, babičky a strýka. Tak sme boli radi. Oni mohli od 8. mája, keď bol Terezín oslobodený, posielať dopisy cez Červený kríž. Tak sme dostali dopis v ktorom nám oznámila: ,Žijeme a vraciame sa do Bratislavy.‘“

Odchod do Izraela a pôsobenie v kibuci

Rodina sa pustila do opravy zabraného majetku. ktorý im po vojne vrátili. David začal po nútenej prestávke opäť navštevovať školu. Onedlho však prišiel rok 1948, vládu prevzali komunisti a Davidovi rodičia sa rozhodli poslať ho do Izraela. Vysvetlili mu to až neskôr: „Povedali mi: ,Bol nacizmus, tam sme trpeli, a potom začal komunizmus a nám sa zdalo, že je to pokračovanie.‘ Odvtedy som bol v jednom kibuci s Čechoslovákmi.“

V roku 1949 mali v pláne odísť aj Davidovi rodičia, no kvôli vysokému starej mamy nechceli odcestovať hneď. Neskôr sa im to kvôli uzavredým hranciam už nepodarilo, David tak do Izraela dorazil sám. Na strastiplnú cestu si po rokoch spomína veľmi živo: „Ja som odišiel so skupinou 44 mladých z bratislavskej stanice 14. februára 1949. Išli sme do Viedne, kde sme prespali jednu noc v tábore židovskej komunity a potom vlakom do Janova, kde sme tiež prespali. A z Janova takou malou loďkou do Izraela. Tá loď patrila anglickej vojenskej flotile a volala sa Medex, bolo nás tam 250 mladých. Rodičia sa báli, že nebudem mať čo jesť, a zabalili mi husacinu. Zavesil som si ju na špagátik. Bola to strašná cesta, všetci vracali a ja som zajedal husacinu. Keď sme prišli do Haify 23. februára, tak si len pamätám, že sme všetci spievali hore na lodi hymnu Izraela Hatikva a boli sme veľmi rozrušení.“

V Izraeli začal David pracovať a učiť sa v jednom z kibucov. „Kibuc, to je niečo podobné, ako bol v Rusku kolchoz. Lenže kolchoz, to bola nedobrovoľná vec, kibuc dobrovoľná. Ja som mohol pracovať, kde som chcel, ja som mohol kibuc opustiť a nikto ma nedržal. To bolo pracovné sociálno-demokratické hnutie, kde heslo bolo ,Každý robí, čo môže, a dostane, čo potrebuje.‘ Dneska sa to všetko zmenilo.“ „Ja osobne som pracoval pri rybníku s kaprami, keď sa lovili z vody. Normálne som bol traktorista a hospodár a dlho, pätnásť rokov, som bol vedúci pri kravách.“

Priamo z kibucu narukoval na prezenčnú službu do izraelskej armády. Ukázalo sa, že je vynikajúcim súťažným strelcom z pušky. Celkovo ho šport vždy bavil a aktívne sa mu venoval: „My sme narukovali do armády ako 18-roční. Narukoval som 3. septembra 1952 a šiel som do jednotky, ktorá sa volala ,Nachal‘, to bola mládež, ktorá narukovala z kibucov a mala základ v poľnohospodárskej práci. ... Zúčastnil som sa majstrovstiev v streľbe a vyhral som, s českou puškou! Potom som bol vyše roka stále na prípravných táboroch, pretože som bol dobrý strelec. Pracoval som v spojárskej jednotke.“

Rodičia ani brat za ním zatiaľ prísť nemohli, udržovali však kontakt aspoň prostredníctvom listov. Bál sa však, aby nemali rodičia kvôli korešpondencii so zahraničím nepríjemnosti: „Dopisy šli. Pravda ale je, že určite boli kontrolované poštou, komunistami. Kto si dopisoval s cudzinou, so západom. Tak oni nikdy nepísali nič proti, rodičia vždy písali - a aj ja im - len o svojich osobných veciach.“

Vedel, že rodine sa nedarí najlepšie, pretože po krátkej dobe im majetok opäť štát zobral: „Cez vojnu sme museli všetko majetok opustiť. Po vojne rodine v maminej strany vrátili hotel, ale v päťdesiatom druhom ho zase zabrali komunisti. Bolo to znárodnené.“

Po rokoch opäť doma vďaka spartakiáde

Do Československa sa mu podarilo po prvýkrát od odchodu dostať v roku 1955. Konala sa prvá celoštátna spartakiáda a David na ňu spolu so svojím kamarátom dostal víza. Stretol sa s rodičmi a zaskočila ho atmosféra strachu, ktorá vládla medzi ľuďmi: „Ja som sa cítil ako slobodný človek, slobodne som hovoril. Ale keď som šiel s mojou mamou po ulici v Bratislave ... a hovoril som normálnym hlasom, tak ona stále: ,Prestaň hovoriť, prestaň, počúvajú!‘ Vtedy bola strašná situácia, ľudia sa tak báli. Pre mňa to bolo niečo úplne iné, pretože som bol zvyknutý rozprávať slobodne, je demokracia, môžeš hovoriť, čo chceš. Tam to ale nešlo. Ľudia mali stále strach.“

Dostal dokonca povolenie ísť sa pozrieť na prácu v rámci jednotných roľníckych družstiev. Mohol tak porovnať vtedajšiu pracovnú morálku izraelských kibucov a tunajších družstiev: „Povereníctvo poľnohospodárstva na Slovensku nás vzalo do Jednotného roľníckeho družstva pozrieť sa na zber marhúľ do sadu. Priviezol nás tam šofér z povereníctva, bolo tam veľa ľudí a oberali marhule, ale nikto nepracoval a všetci sedeli na zemi. Nevedeli, že sme prišli z Izraela. Ja som hovoril slovensky, tak som sa ich opýtal, že prečo sedíte, prečo nepracujete? A oni mi odpovedali: ,A za čo máme pracovať? Za komunistov?‘ Tak mi to povedali vtedy, v päťdesiatom šiestom! V kibuci to tak nebolo, každý pracoval a bol verný, aj keď našli sa tiež lajdáci, ale väčšinou ľudia mali v sebe veľa ideálov.“

Rok 1964. Rodina je konečne opäť spolu

V roku 1964 sa konečne dostali povolenie na vycestovanie do Izraela aj Davidovi príbuzní - jeho mama, otec a brat. Zostali tu už natrvalo, v Československu však museli zanechať väčšinu svojich osobných vecí.

David Sivor sa do Československa aj v lete roku 1968. Mohol situáciu porovnávať s náladami a atmosférou 50. rokov. V spoločnosti cítil prebiehajúcu veľkú zmenu: „V roku 1968 som bol v Prahe a večer sme šli na pivo. A to bola doba, že plno tých Čechov, čo tam sedeli tak pili pivo, spievali, bola to veselica. Zavolal som mojej manželke a povedal som jej: ,Počúvaj, to nie je normálne, čo sa tu deje, ako sa ľudia zabávajú.‘ A ona mi povedala: ,Rýchlo sa vráť, to ešte nie je koniec.‘ Bolo to 16. júla 1968 a 21. augusta prišli ruské vojská.“

V kibuci pracoval David Sivor až do roku 1976, keď dostal ponuku stať sa profesionálnym trénerom plávania. Presťahoval sa do Jeruzalema a aktívne trénoval až do roku 1988. Česko-Slovensko navštívil prvýkrát po revolúcii v roku 1991, a aj keď žije trvale v Izraeli, na Slovensko a do Českej republiky sa pravidelne vracia.