Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milada Tkáčová, rod. Kryšpínová (* 1921)

• Milada (Kryšpínová) Tkáčová sa narodila v roku 1921 v Prahe

• Vyštudovala Dívčí reálné gymnázium v Prahe, kde maturovala v roku 1940

• Po vojne pracovala vo Filmovom ústave v Prahe ako sekretárka

• V roku 1951 sa vydala za vedca Alexandra Tkáča a presťahovala sa do Bratislavy

• Na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave pracovala ako dokumentaristka

• Manžel ako uznávaný vedec nepodpísal súhlas so vstupom sovietskych vojsk v roku 1968 a zakázali mu učiť aj publikovať

• Milada mu prekladala knihy a skriptá do nemčiny a angličtiny a posielala na vydanie do zahraničia

• Viedla Spoločnosť pre vedy a umenie a dodnes je jej čestnou členkou

• Má tri deti, žije na dôchodku v Bratislave

Milada Tkáčová (rod.Kryšpínová)  bola mužovou celoživotnou pravou rukou. Aj preto si ich dcéra myslí, že vďaka úžasnému rodinnému zázemiu a manželkinej pomoci, mohol byť oceňovaný chemik Alexander Tkáč vo svojej vedeckej práci taký plodný.  

Milada Tkáčová sa narodila v roku 1921 v Prahe ako tretie dieťa. Otec bol učiteľ a neskôr riaditeľ na Občianskej chlapčenskej škole v Holešoviciach. Pôsobil tiež ako akademický maliar. Vyučil sa u českého učiteľa výtvarného umenia Ferdinanda Engelmüllera. Zúčastnil sa na bojoch v Albánsku počas I. svetovej vojny. Matka krásne spievala a hrala na klavíri. Milada vyštudovala Dievčenské reálne gymnázium v Prahe, kde maturovala v roku 1940. Venovala sa spevu a hre na klavír a chcela nastúpiť do divadla na Vinohradoch. 

Hon na Židov 

Všetky jej plány však zmenilo vytvorenie Protektorátu Čiech a Moravy v marci 1939. Protektorát bola forma nadvlády, ktorú používali koloniálne mocnosti v Ázii a v Afrike. Na európskom kontinente bola takáto forma kolonializmu uplatnená prvý raz. Nemci ponechali formálne pri moci prezidenta Emila Háchu. Najvyššiu moc mal však „ríšsky protektor“, priamo podriadený Adolfovi Hitlerovi. Postupne sa začali zatvárať školy aj divadlá. „Bola som skoro každý deň v národnom divadle. Milovala som operu. Brat Jirka brigádoval v divadle a dostával tam miesto peňazí komparzky. Bol v tanečnom zbore národného divadla a vídavali sme ho v parochniach, keď hrali Onegina a iné hry,” spomína Milada Tkáčová. Zároveň začal hon na židovských spoluobčanov. Vtedy zmizla aj Miladina židovská učiteľka spevu madam Rosenkrancová a jej žiačka sa nikdy nedozvedela, čo sa s ňou stalo. Potom nastúpila mladá Milada ako úradníčka na jedno z ministerstiev. „Tam boli také zásuvky, kartotéky nejakých členov. A tam sa dávalo také J ako Jude na tie karty. My sme za to nemohli, my sme len úradovali,” približuje pamätníčka a opisuje aj stretnutie so židovskou susedkou na schodoch. „Nejaká pani išla oproti mne a mala tú žltú hviezdu. Mňa to dojímalo. Mala taký náhrdelník a dala mi ho. Povedala, že ona to nemám komu dať.” V tom období bol vydaný v Protektoráte príkaz, že každý občan musí doložiť, že sa v jeho rodokmeni nenachádza žiadny Žid do troch generácií naspäť. Otec rodiny Kryšpínových musel obehnúť príbuzných, aby sa mu to podarilo dokázať. 

 Na prvé výročie Mníchovskej dohody 29. septembra 1939 boli v Prahe a ďalších mestách demonštrácie. Podnet k ďalšiemu mohutnému protestnému sprievodu dala najmä smrť študenta Jana Opletala, ktorý bol zabitý na demonštrácii 11. novembra 1939. Ako odpoveď nemecké úrady zavreli české vysoké školy na tri roky, 9 študentov popravili, vyše tisíc študentov a profesorov poslali do koncentračných táborov. Ukázalo sa, že v podmienkach Protektorátu sú takéto protestné akcie nemožné. “Bratia študovali architektúru, bála som sa o nich. Starší Karol sa musel skrývať. Chodil spávať ku kamarátovi, lebo vtedy naháňali študentov. Potom z ampliónov vyhlasovali, koho zabili. To bola hrôza,” priznáva Milada Tkáčová.  

Heydrichiáda 

Od septembra 1941 úrad ríšskeho protektora zastával Reinhard Heydrich, ktorý tvrdo zasahoval proti odboju a v časti Protektorátu vyhlásil stanné právo. Dal dokonca uväzniť predsedu protektorátnej rady generála Aloisa Eliáša, ktorého neskôr popravili. Na základe rozhodnutia prezidenta Eduarda Beneša a v spolupráci s britskou tajnou službou bol 27. mája 1942 na Heydricha úspešne spáchaný atentát. Uskutočnili ho dvaja členovia výsadkovej skupiny Andropoid - J. Gabčík a J. Kubiš. Keď sa skupina atentátnikov dostala do bezvýchodiskového postavenia, spáchala v krypte kostola sv. Cyrila a Metoda v Prahe samovraždu. Ťažkou ranou pre odboj bola vlna teroru, ktorá sa po atentáte rozpútala – tzv. heydrichiáda. “Bolo hrozné prejsť sa po Národní tříde a počúvať koho popravili. Bola to divná doba.” 

Bombardovanie 

Počas vojny začala pamätníčka pracovať ako úradníčka na jednom z ministerstiev. Zastihlo ju tu aj bombardovanie, keď musela utekať do najbližšieho krytu. Po niekoľkých hodinách volala domov,že je v poriadku. Doma bola rodina tiež pripravená na všetko. Mali takzvaný Luftschutz Koffer, v ktorom boli zásoby jedla a pitia na niekoľko dní. Vždy, keď zaznela siréna, brali ho zo sebou do pivnice. “Raz prišiel taký nálet, pri ktorom to hrozne buchlo. Boli sme schovaní v pivnici a hovorili sme si, že sme nad sebou dostali zásah. Boli sme tam niekoľko dní. Vtedy nám zásoby takmer nestačili. Keď sme vyšli von, zistili sme, že to bolo Malé nádraží a tam to šupli,” hovorí o oslobodzovaní Prahy spojeneckými vojskami.

Manžel z Bratislavy

Po vojne pracovala ako sekretárka na Filmovom ústave v Prahe. Predsedom bol Jiří Mařánek, ktorý ju spolu s manželkou zobral do Českého Krumlova. Tu sa zoznámila so slovenským chemikom Alexandrom Tkáčom. V roku 1951 sa za neho v Kostole svätého Antona Paduánskeho v Prahe vydala. Po svadbe sa presťahovala do Bratislavy. Narodili sa jej tri deti. Potom pracovala ako dokumentaristka na Slovenskej vysokej škole technickej. Manžel ako uznávaný vedec tu prednášal a robil vedecký výskum. Bol jedným zo zakladateľov slovenskej fyzikálnej chémie a napísal jej prvú učebnicu. Na konte mal patenty aj mnoho odborných publikácií. Alexander Tkáč bol ako úspešný vedec viackrát ocenený. V roku 1965 mu v Prahe udelili štátnu cenu a dostal ju spolu s povolením na kúpu zahraničného auta, ktoré hneď využil. Dcéra Eva Hanušovská opisuje, ako po okupácii sovietskymi vojskami, stálo raz auto dole naštartované a nabalené. Ako deti vtedy netušili, že rodičia uvažujú nad emigráciou do Švajčiarska, kde otec dostal pracovnú ponuku. Nakoniec si však rodina urobila okružnú jazdu po Československu. Utvrdila sa v tom, ako je tu pekne a odchod z republiky sa nekonal. “Otec povedal, že nemôžeme dovoliť, aby celú krajinu obsadili Rusi a že tu musia ľudia aj ostať. Dobre vedel, že budú ťažké časy, “ zdôrazňuje najmladšia dcéra Eva. 

Vystrihnutý

Keď Alexander Tkáč ako vedúci pracovník univerzity nepodpísal súhlas so vstupom sovietskych vojsk v roku 1968, zbavili ho vedenia katedry Fyzikálnej chémie, zakázali mu učiť, publikovať aj cestovať. Dokonca ho vystrihli aj z fotiek, ktoré sa vystavovali na chodbách STU v Bratislave ako prezentácia k patentom. Alexander Tkáč zostal na STU ako vedecký pracovník. Videl v tom však výhodu. Mohol sa viac venovať elektro - paramagnetickej rezonancii. Publikoval články a spolu s manželkou ich prekladali do nemčiny a angličtiny a posielal ich cez známych na vydanie do zahraničia. Keďže do bytu Tkáčovcov chodili zahraničné návštevy, dcéra Eva sa domnieva, že boli odpočúvaní. Tkáčovci zároveň boli veriaca rodina a dostali pár upozornení od známych, aby boli opatrnejší. “Na každú nedeľnú omšu sme chodili inde. Nechápala som, prečo sme meškali alebo odchádzali z bohoslužieb skôr. Čudovala som sa, že si to rodičia nevedia zorganizovať,“ smeje sa dnes dcéra Eva. Po zmene režimu sa stal Alexander Tkáč v roku 1990 prorektorom STU. Na zahraničné návštevy vždy bral aj manželku Miladu. Tá viedla spolu s manželom slovenskú pobočku Spoločnosti pre vedy a umenie. Dodnes je jej čestnou členkou. Pamätníčka je na dôchodku a žije v Bratislave.