Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alžbeta Šalátiová, rod. Neuwirthová (* 1947  †︎ 2021)

• Alžbeta sa narodila 6. júna 1947 židovským rodičom v obci Farná

• obaja jej rodičia prežili holokaust

• otec Pavol Neuwirth bol súčasťou maďarských jednotiek nútených prác a prežil Mauthausen, mama Helena Lengyelová prežila Auschwitz, Krakov-Plaszów a Gross-Rosen

• po vojne mali Alžbetini rodičia pohostinstvo, ktoré im bolo zoštátnené

• Alžbeta sa vyučila za pôrodnú asistentku a svoj dospelý život prežila v Leviciach

• dnes žije na dôchodku v Leviciach

Alžbeta Šalátiová, rodená Neuwirthová, sa narodila 6. júna 1947 vo Farnej pri Leviciach. Obaja jej rodičia boli Židia, prežili holokaust a svoje spomienky, ako aj spomienky na svojich blízkych, z ktorých mnohí cez vojnu zahynuli, odovzdali svojej dcére. Jej mama bola pre ňu celý život vzorom.

 

Láska v tábore nútených prác

Alžbetina mama, Helena Neuwirthová, sa narodila ako Helena Lengyelová 2. apríla 1924 v maďarskom meste Kisbér. Pochádzala z obyčajnej remeselníckej rodiny, jej otec bol klampiar. Mala dvoch súrodencov, brata a sestru - dvojča. Brat v roku 1939 emigroval do Palestíny, narukoval a prežil celú vojnu v radoch britskej armády. Po vojne sa vrátil do Izraela, aby vstúpil do Izraelských obranných síl, kde pôsobil ako pyrotechnik. So svojou sestrou Helenou sa opäť stretol až v roku 1976, kedy ho po návšteve sestry v Austrálii ilegálne odcestovala navštíviť do Izraela.

Helena sa učila za kníhviazačku u svojej tety v Budapešti, v židovskej štvrti Erzsébetváros. Tam tiež vstúpila do ilegálneho komunistického odboja. Kvôli smrti svojho otca v januári 1944 sa vrátila domov do Kisbéru, kde sa spoznala so svojím budúcim manželom.

Pavol Neuwirth, Alžbetin otec, sa narodil 24. októbra 1911 v Močenku, avšak vyrastal vo Farnej, kde jeho otec vlastnil krčmu. Po otcovej smrti v roku 1926 a odchode svojich piatich súrodencov za štúdiom, starostlivosť o krčmu prebral Pavol. V roku 1939 jeho najmladší brat Ladislav a sestry Katarína a Veronika emigrovali do Izraela. Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa územie južného Slovenska aj s Farnou stalo súčasťou Maďarska. Pavol bol zaradený do tzv. munkaszolgálatos, teda jednotiek nútených prác, vytvorených zo Židov, ale aj iných etnicky, alebo politicky neprijateľných osôb, ako alternatíva k vojenskej službe. V roku 1944 pracoval v rámci nútených prác na stavbe železnice v Kisbéri, kde sa zoznámil s Helenou. Aj Helenina sestra Eva spoznala svojho budúceho manžela, pôvodom z Galanty, medzi munkaszolgálatos budujúcimi železnicu v Kisbéri.

 

Deportácie

Hoci inštitucionalizované prenasledovanie Židov v Maďarskom kráľovstve pod vládou regenta Miklósa Horthyho sa začalo už na jar roku 1938 prijatím prvých protižidovských zákonov obmedzujúcich podiel Židov na národnej ekonomike, maďarská vláda sa navonok od spoluúčasti na pogromoch a vraždách Židov dištancovala. Deportácie Židov do koncentračných táborov sa rozbehli až po nemeckej okupácii Maďarska 19. marca 1944.

Helena so svojou sestrou a matkou boli z Kisbéru presunuté do ghetta v Komárne, odkiaľ ich deportovali do Osvienčimu, kam dorazili 17. júna 1944. Ich matka zahynula ihneď po príchode v plynovej komore.

“Keď prišli do Osvienčimu, hneď išli na selekciu a tam stál Mengele a pýtal si dvojičky nabok. Ale tam im jeden väzeň povedal: ,Ani sa nepoznáte!’” rozpráva Alžbeta, ako sa jej matka so sestrou zachránili pred krutými experimentami Josefa Mengeleho na dvojičkách.

Z Osvienčimu boli Helena so sestrou neskôr presunuté do pracovného tábora Krakov-Plaszow (tábor známy z filmu Schindlerov zoznam), kde pracovali v kameňolome, po čase ich premiestnili späť do Osvienčimu. „Ten Osvienčim prežívali veľmi ťažko, nosili ich robiť do kameňolomu, bývali tak ako vidíte vo filmoch v tých barakoch, boli zavšivavené, ostrihané dohola, jedna druhej si zabíjali vši, drevené topánky, zima, kradli repu a z toho žili. To bolo šťastie, že mamička bola taká priebojnejšia a vždycky, keď išli na selekciu, tak vždycky si dávala dopredu sestru, že kde ju dajú, tam pôjde aj ona, aby ony zostali spolu.”

Dňa 2. októbra 1944 Helenu a jej sestru presunuli do koncentračného tábora Gross-Rosen/komando Halbstadt, kde sa dočkali oslobodenia až v máji 1945. V Náchode dňa 15. júna 1945 im Československý Červený kríž povolil, aby pokračovali v ceste do svojej domoviny a aby im kontrolné orgány nečinili žiadne prekážky.

„Bola s nimi tiež ešte jedna sesternica, ktorá mala manžela v Kisbéri lekára. Volala sa Terika. Vo vedľajšom tábore boli muži a tam ho ona objavila nejako cez plot. No a keď odchádzali z Osvienčimu, strašne ju prosili: ,Poď s nami’. Nie, ona tu dočká si manžela. Manžel sa vrátil, ja som ho tiež poznala, s ním sme sa stretli po vojne, no ona zostala v Osvienčime.”

Alžbetin otec Pavol bol z ghetta v Kisbéri deportovaný do Mauthausenu. Po oslobodení sa vrátil do Farnej, kde ho vyhľadala Helena.

“No poviem vám úprimne, moja mama bola jedna krásavica. Tam bol trinásťročný vekový rozdiel. Prišli domov holí, hľadali sa jeden druhého, mamička prišla do Kisbéru, nikoho nenašla, išli z domu, do domu, hľadala si veci. Niektorí mali taký slogan: ,Viac vás prišlo naspäť, než vás odišlo’. Mamička išla hľadať otca, tak ho našla vo Farnej v zúboženom stave u jedných známych.”

Prežil aj Alžbetin strýko z otcovej strany Ondrej. Ako vyštudovaný zubár si ešte pred vojnou otvoril so svojou manželkou, laborantkou, zubnú ambulanciu v Tekovských Lužanoch, po Viedenskej arbitráži tiež pripojených k Maďarsku. V marci 1944 sa im narodila dcéra. Aby sa vyhli prenasledovaniu, nechali sa pokrstiť, keďže prvé protižidovské zákony v Maďarsku definovali Židov na náboženskom princípe. Po okupácii Maďarska sa však aj tak nevyhli deportácii do zberného tábora v Seredi, odkiaľ sa im však podarilo ujsť. „Oni mali otravu vo vačku, ak nevedia malú niekde dať, čo to malo tri mesiace, tak oni sa otrávia všetci. A nechali dievčatko, Katka sa volá, nechali ju v Močenku u jedných cudzích ľudí, volali sa Vargovci, ktorí nemali deti. Aj ujo sa skrýval inde, aj teta inde a po vojne sa stretli u dcéry.” Po vojne sa Ondrej aj s rodinou presťahoval do Bratislavy, kde ďalej pracoval ako zubár.

Vojnu však neprežila Pavlova sestra Alžbeta. Ukrývala sa v Budapešti, avšak rodina nevie, čo sa s ňou presne stalo. 15. októbra 1944, pri Nemcami podporovanom puči, prebrala vládu v Maďarsku Strana Šípových krížov. Ňou organizované polovojenské Oddiely hungaristickej straníckej služby vykonávali masové vraždy budapeštianskych Židov, pri ktorých boli ich telá hádzané priamo do Dunaja. Pri jednom z týchto pogromov bola pravdepodobne zavraždená aj Pavlova sestra.

 

Otec si myslel, že tu bude blahobyt

Alžbetini rodičia Helena a Pavol sa vzali 31. júla 1945 v Budapešti. “Na ulici chytili dvoch ľudí, dali im nejaké peniaze a tí boli svedkovia. Mama vždycky hovorí, že otec mal jedny plavky a jedny spodky a to bolo všetko.” Odišli bývať do Farnej, kde si Pavol opäť otvoril pohostinstvo a 6. júna 1947 sa im narodila Alžbeta.

Helenina sestra sa tiež po vojne vydala a odsťahovala sa za manželom do Galanty, kde pracoval ako pekár. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa nasledujúci rok rozhodli emigrovať do Izraela. „My sme tiež mali ísť do Izraelu v štyridsiatom deviatom, len otec otvoril pohostinstvo, to bol jeho život a on myslel, že tu bude blahobyt. Tak my sme zostali tu a v päťdesiatom druhom nám všetko zoštátnili.” 

Aj po vojne čelila rodina Neuwirthovcov vo Farnej antisemitizmu, tentokrát zo strany komunistických funkcionárov. Medzi obyvateľmi bol Alžbetin otec obľúbený a napriek tomu, že on, ani nikto z ich rodiny nebol členom komunistickej strany, získal rôzne funkcie v miestnej samospráve. Po procesoch so Slánským a členmi “protištátneho sprisahaneckého centra”, spomedzi ktorých mnohí boli Židia, sa však všetkých funkcií vzdal.

Po tom, čo rodine zoštátnili krčmu, sa Alžbetina mama vyučila za pôrodnú asistentku a presťahovali sa do Levíc. „A mali sme také šťastie, že krčmu nám zoštátnili a mali sme tam vedľa také hospodárske budovy a v päťdesiatom treťom sme to predali, o dva mesiace prišla menová reforma a mama si za to kúpila dva páry topánok, to bol náš majetok.”

V Leviciach rodina bývala spočiatku v podnájme, neskôr sa im podarilo kúpiť dom. Otec robil murára, potom pracoval v expedícii v pekárni a nakoniec ako závozník, mama v nemocnici ako pôrodná asistentka. „V tých rokoch, ja si na to pamätám, mala som takých deväť, desať rokov, tu všetci Židia, jednoduchí ľudia, každý z nich bol zatvorený. A ja vám nepoviem, že prečo. Jeden známy, perie chodil po dedinách zbierať, mal koňa... a bol zatvorený. Za čo? Že mal koňa? Aj mamička keď išla do roboty, cítila, že eštébák ju sleduje. Jedine môj otec nebol zatvorený, okolo každý bol zatvorený.”

V roku 1963 chceli Neuwirthovci odísť do Izraela po druhý krát, dokonca už kvôli tomu predali dom, no nakoniec im vysťahovanie nebolo povolené. Alžbetina mama sa z toho nervovo zrútila.

Alžbeta si spomína, že spomienky na deportácie prenasledovali jej mamu aj po vojne, no dokázala sa s nimi vyrovnať. „Vždycky sa jej snívalo, že ju berú. Ale nie jej sestra bola s ňou, ale ja. V tom sne vždycky mňa brali s ňou, nie sestru, mňa. Veľa sa s tým zaoberala. Ale čudujem sa jej, že ešte bola dvakrát schopná ísť do Osvienčimu.” Z koncentrákov si okrem iného jej mama „doniesla“ vytetované číslo 23384, ktoré si neskôr po vojne dala vybrať a uložila ho do formalínu. Neskôr ho darovala Múzeu židovskej kultúry a v súčasnosti sa nachádza v Múzeu holokaustu v Seredi, kde má samostatnú vitrínku.

 

Po okupácii zostali v Československu

Alžbeta sa vydala v roku 1967 a 26. júna 1968 sa jej narodil prvý syn Peter. V auguste 1968, keď Československo okupovali vojská Varšavskej zmluvy, malo dieťa šesť týždňov. Alžbeta vraví, že len starostlivosť o malé dieťa a tiež pocit zodpovednosti voči starnúcim rodičom ju udržali doma, inak by určite emigrovala. „Vždycky mi to syn vyhadzuje na oči, že prečo sme tu zostali.” V júni 1973 sa pani Alžbete narodil druhý syn Pavol.

V roku 1974 zomrel po komplikovanej rakovine Alžbetin otec Pavol. Alžbeta s manželom si zariaďovali domácnosť a starostlivosť o malé dieťa Alžbete zaberala všetok čas, takže nestíhala sledovať vývoj v spoločnosti a silnejúcu normalizáciu. Alžbetin manžel bol však ako vyučujúci na učňovskom stredisku nútený byť členom komunistickej strany. 

Po roku 1989 sa rodine podarilo v reštitúciách získať späť krčmu vo Farnej. Neskôr ku nej pristavali aj obchod a prevádzkovali ich ďalších sedemnásť rokov.

 

Antisemitizmus bol, je, aj bude

Počas školy, ani neskôr v zamestnaní nemala Alžbeta nikdy vážne problémy pre svoje židovstvo, no vždy veľmi citlivo vnímala, ak ju pre jej pôvod niekto osočoval. Napriek tomu, že jej rodina nebola nikdy pobožná, židovské sviatky slávili a Alžbeta vždy cítila hrdosť na svoj židovský pôvod a viedla k nemu aj svoje deti a vnúčatá. V roku 2000 navštívila po prvýkrát Izrael. „Keď lietadlo pristávalo, som sa rozplakala. Cítila som kus židovstva. Ja vôbec nie som pobožná. Ja neverím v boha. Ja vždy poviem: ,Kde bol ten pán boh, keď týchto brali na jatky?´”

Alžbeta vraví, že dnes cíti strach zo silnejúceho extrémizmu v spoločnosti a opätovného prebúdzania antisemitizmu. „Ja sa strašne bojím od týchto volieb [pozn.red.: rozhovor bol nahrávaný v januári 2020]. Nenávideli nás, nenávidia nás, aj budú nás nenávidieť. Ale neviem prečo. Komu čo sme spravili? Antisemitizmus bol, je, aj bude.”