Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Turňa (* 1963)

• born in 1963 in Brezno

• attended gymnasium in Bratislava

• started to work in film studios Koliba

• in 1986 he was indicted for treason - revealing a state secret

• transferred to the detention centre in Bory near Tachov

• spent 4 months in custody in Plzeň

• active participation in demonstrations before Velvet Revolution

• 5-year stay in the United States and Australia, return home, continuation in business activities

„Človeku je osudom povaha.“ povedal grécky filozof Hérakleitos takmer päťsto rokov pred naším letopočtom. Príbeh Františka Turňu, ktorý sa narodil v roku 1963 v Brezne, je dobrým príkladom. Sám pamätník priznal, že má v povahe byť proti všetkým, čo mu v živote spôsobilo nemálo problémov. Aj keď najťažšie chvíle prežíval počas komunizmu v roku 1986, keď ho obvinili z trestného činu ohrozenia štátneho tajomstva.  

 

Rebel bez príčiny

Mama pamätníka bola učiteľka. Otec vedúci pracovník a vysoký komunistický funkcionár, ktorý týral matku a dvoch synov. Z detstva si František pamätá, že sa sťahovali z miesta na miesto pokiaľ sa neusadili v Bratislave. Keď mal 15 rokov rodičia sa rozviedli. Vyštudoval gymnázium v Bratislave. Na základnej škole bol v pionierskej organizácii. Na strednej škole už do socialistickej mládežníckej organizácie nevstúpil, hoci to bolo povinné. “Nebudem dnes tvrdiť, že som bol uvedomelý. To bolo povahou - byť proti všetkým. Všetci chodili na schôdze iba ja som nemusel.”  Na strednej škole sa Františka na členstvo nikto nepýtal. Byť členom nejakého socialistického spolku bola samozrejmosť. Nikoho ani len nenapadlo, že to môže byť inak. Po gymnáziu sa František prihlásil na Vysokú školu ekonomickú, lebo nechcel ísť na vojnu. Úspešne skončil prvý ročník. Pri neúčasti na letnej pracovnej brigáde, prišli profesori na to, že nie je nikde politicky organizovaný. Nemohli mu teda nariadiť účasť na brigáde. Pri nástupe do druhého ročníka mu profesor marxizmu a leninizmu hneď povedal, že cez skúšku neprejde. Na vysokej škole podľa neho mohli študovať len zväzáci. František si z toho ťažkú hlavu nerobil. Keďže od 15 rokov býval na byte s kamarátom Alexejom, ktorého matka emigrovala do Ameriky, podnikanie im dávalo finančnú nezávislosť. Spolu sa snažili predávať všetko, čo sa dalo. “Našli sme klbko zvláštneho kovu, ktoré sme odniesli do Štátnej skúšobne vzácnych kovov v Prahe. Keď sme prišli do Bratislavy, tak nás rovno zo stanice zobrali ku Dvom levom na policajnú stanicu. Išlo o platinu, ktorú sme našli. To bola prvá stretávka s režimom.” Po vyhodení zo školy, musel nastúpiť do roboty. Zamestnal sa ako asistent produkcie vo Filmových ateliéroch na Kolibe. Odvtedy je pri filme, kde prešiel rôznymi funkciami. Ako tvrdí: “To nie je robota, to je štýl života.”

 

Ľudský odpad

V roku 1984 nastúpil na vojenskú službu do mesta Hranice na Morave do Poddôstojníckej školy pre raketové vojsko. Tam skončil ako inštruktor. Tiež si mysleli, že je zväzák a nikto sa na to nepýtal. Problém nastal po roku a pol. Brat, ktorý je od pamätníka mladší o tri roky a nemal s ním žiadny kontakt, emigroval v roku 1985 s priateľkou do Ameriky. “Volala mi matka, že mám prísť domov, že sa stalo niečo vážne. Keďže som mal v dôstojníckej škole dobré vzťahy, major Bartoš ma pustil. Keď som sa dozvedel, že brat emigroval, tak som sa vrátil a oznámil som to Bartošovi. Ten bol hneď vystrašený, čomu som ja vôbec nerozumel. Lenže 6.4.1984 sme podpisovali záväzok, že sme nositeľmi štátneho tajomstva. Ošetrovali sme ruské rakety v Československu. “ Na vojenskej škole, ktorá patrila pod Ministerstvo národnej obrany nemohol ostať. Na druhý deň ho prevelili do trestného pluku k Boru u Tachova. Vojenská základňa bola hlboko v lese, tri kilometre od západonemeckej hranice. Boli tu vojaci po výkone trestu v rôznych vekových kategóriách. ”Tí čo mali aspoň nejaké vzdelanie sme tam boli dvaja - ja a Honzo Porkert z Prahy, ktorý mal sestru v Kanade. Vo vojenskej doktríne to boli vojaci považovaní fakticky za živé terče. A naozaj to bol ľudský odpad, zvieratá. Bolo to ako nastúpiť na vojnu do tretej nápravnovýchovnej skupiny v Leopoldove, “ priznáva pamätník, ktorý učil miestnych vojakov písať a čítať. Keďže mal pol roka do konca vojny, nebral to František až tak tragicky. Už v prvom týždni sa postavil na obranu vojaka, ktorého šikanovali a skončil so zlomenou nohou. “Nemocnica bola ďaleko a sanitka viezla minimálne piatich pacientov. Našťastie sme mali vlastného doktora - veterinára, “ opisuje pamätník a dodáva, že vojaci nikam nechodili. Jediný spôsob ako sa dalo dostať von z tábora, bolo robiť eskortu vojakom, ktorí mali po súdoch v celej republike neuzavreté súdne prípady. To ste ale museli mať dobrý vzťah s veliteľom ako Honza Porkert.  

 

Dvanásť fasciklov

Po dvoch týždňoch prišiel z ŠtB list o predvolaní pamätníka. Bolo to prísne tajné, takže ani jediný priateľ v kasárňach nič netušil. Na vypočúvanie na veliteľstvo zavolali Františka o desiatej večer. Myslel si, že chcú riešiť incident s jeho zlomenou nohou. V miestnosti boli dvaja muži, podplukovník Tichý - 8. oddelenie Generálneho štábu odbor ŠtB vo vojenskej kontrarozviedke a jeho kolega. “ Tichý hral dobrého a ponúkol ma Malborkou. Zrazu ten druhý sa postavil a začal nepríčetne vrieskať. “Postavte sa! Vy ste vojak! Máte stáť v pozore! Ste obvinený z prezradenia štátneho tajomstva. Trestná sadzba osem až dvanásť rokov. Ale aby ste vedeli z basy živý nevyjdete, skončíte v Jáchymove.” Pamätník sa nepamätá, koľko to vypočúvanie trvalo, lebo dvaja páni sa striedali po pár hodinách. Pochopil však z neho, že 6.2.1986 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie. Páni výsluch ukončili a odišli. Po dvoch týždňoch prišlo na veliteľstvo predvolanie pre Františka Turňu na Veliteľstvo západného vojenského okruhu do Plzne. Eskortovať ho mal priateľ Honzo.“ Vo vlaku som mu povedal, že mu nemôžem prezradiť, prečo tam idem. Ale že je to také zlé, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou už viac v živote neuvidíme. Poprosil som ho, že ak tam niekde zmiznem, nech doručí list mojej rodine.“ Keď dorazili na Vyššiu vojenskú prokuratúru (vyšší vojenský súd), čakal ich tam podplukovník Tichý a pozval ich na kávu. Pri vstupe do budovy ich oddelili a zavreli do vyšetrovacej väzby. Honzu vypočúvali 12 hodín, kvôli tomu, že sa s pamätníkom rozprával. U Františka sa opakovalo to isté ako pri prvom stretnutí s Tichým, len už to trvalo nekonečne dlho. Stále rovnaké otázky, len iné tváre. “Oznámili mi, že môžem mať právnika, ale musí byť oboznámení so štátnym tajomstvom. Taký neexistoval. Takže ten, čo na mňa vršťal, bol oficiálne môj advokát.” Chceli ho obviniť, že prezradil bratovi štátne tajomstvo. Brat utiekol na západ a teraz tie informácie podľa vyšetrovateľov predáva. Vo vyšetrovacej väzbe bol úplne sám, vedľa bolo asi osem prázdnych ciel. V cele na pamätníka svietilo nonstop svetlo. “Psychicky ma týrali. V podstate mi hovorili, že odtiaľto živý nevyjdem. Bude súd, kde ma odsúdia. Pôjdem do uránovej bane, kde je životnosť jeden rok. Pri dobrej kondícii najviac tri.” Niekedy to trvalo štyri a inokedy dvadsať hodín. Často ho dlhé hodiny nechali stáť v pozore. Dovolili mu písať listy, ale nikdy nikomu neprišli. “Absolútna izolácia je neopísateľná vec. Stále som myslel na to, že by som sa zabil. Nevidel som ani molekulu nádeje, že by som s tým ja sám dokázal niečo spraviť. Tá mašinéria bola strašná.”  Fascikle pri vypočúvaniach pribúdali. Policajti chodili po paneláku, kde František býval a pýtali sa susedov, že čo je za človeka. Keď ho odtiaľ asi po štyroch mesiacoch púšťali, bolo fasciklov z rôznymi výpoveďami a posudkami dvanásť. “Jedného dňa ma vytiahli hore. Bolo deväť hodín večer a vonku bolo leto. Zapálili sme si a Tichý mi povedal, že môžem ísť, ale nikomu nesmiem prezradiť, kde som bol,” spomína František. Dostal odporúčanie, že sa má hlásiť v Bore u Tachova, lebo nemajú o ňom žiadne informácie. Prvá cesta viedla do Prahy ku Honzovi, kde tri dni oslavovali. Keď sa vrátil do kasární, jeho ročník bol už preč. Dostal tri týždne vojenskej basy za neprítomnosť a ešte nadsluhoval 21 dní. Medzitým prišla obálka s modrým pruhom z ŠtB od podplukovíka Tichého, že po vyšetrovaní sa prišlo na to, že nešlo o trestný čin, len o disciplinárny priestupok. Konečne ho prepustili a mohol ísť domov, do Bratislavy.

Vrátil sa do práce na Kolibu. “Čakalo tam na mňa civilné auto. Odviezli ma na Februárku. Oznámili mi, že nech si nemyslím, že to skončilo a zobrali mi pas.” Od vyšetrovania a vykonštruovanému trestu v roku 1986 si František niesol sústavné myšlienky na emigráciu. Nakoniec ich ukončil 17. november 1989 a Nežná revolúcia. Neskôr zistil, že bol dlhodobo sledovaný ŠtB aj svojím blízkym spolupracovníkom. František Turňa sa zúčastnil na verejnom zhromaždení v Umelke, kde zaznelo prvé programové vyhlásenie VPN a potom na všetkých ďalších demonštráciách. Jeho živnostenský list má dátum 1.január 1990. Asi rok po revolúcii žil v Amerike a Austrálii. Po piatich rokoch sa vrátil domov a natáčal s produkčnou spoločnosťou Raffaelli De Lauretniis. V oblasti umenia podniká dodnes.

 

K osobe František Turňa sa dajú nájsť informácie v Archive bespečnostních Složek v Prahe.