Ing. Pavol Abrhan

„Mama možno skôr bola taký bojovnejší typ. Otec nebol, veď to bolo asi vidieť aj v tom, že nenechal sa vylúčiť z toho školstva, radšej sa tomu nátlaku podvolil. Čiže v tomto oni jednoducho (si povedali) dobre, taká je doba, a z toho dôvodu to, čo sme rozprávali doma bolo iné. Ale do školy, proste, tam bola veľmi jasná tá dvojkoľajnosť. Lebo doma bola jedna vec, ktorej sa nemienili a nechceli vzdať, nech sa deje, čo sa deje, a to bola viera, to bola návšteva bohoslužieb atď. Ale všetko ostatné bolo priestorom na kompromis a na dohodu, lebo rodina a zabezpečenie rodiny je viac. Mali túto skúsenosť (združstevňovanie), nakoniec sa im aj po tom šesťdesiatom ôsmom akože potvrdila, že proste ten zápas alebo boj s týmito mocnosťami môže byť aj tragický."

„A vždy to bolo také, že nemôžem povedať, že by som sa zapieral, ale všetko to, čo som robil, tak som robil s plným nasadením a v takom presvedčení, v takej radosti, že áno, toto je to správne. A to, čo som si veľmi vážil, tak to bolo to, že vždy vo všetkom v týchto veciach som mal podporu rodičov. Aj keď otec bol taký opatrný, ale v tomto vždy som mal podporu rodičov. Keď bolo treba, ja neviem, že prespať, keď prišli niektorí, že boli dlhšie, tak vždy sa všetko dalo. A starí rodičia už nežili, teda dedovia, ale babky žili. A to nikdy nezabudnem na tú vetu a teraz si ju mnohokrát pripomínam, mi hovorili, že: - Vnúčik môj, ja nerozumiem tomu, čo robíš, ale modlím sa za teba, aby to všetko dobre dopadlo - a preto to hovorím, že teraz si to pripomínam, lebo každý vek má asi nejaké svoje výzvy a tá mladosť je dôležitá, aby človek v mladosti dokázal snívať a nielen snívať, ale aj tie sny uskutočňovať. Už keď sme starší, už dneska dokážem snívať, ale tie skúsenosti a životná prax mnoho snov mi ako vyretušuje, povie že - no chlapče, toto sa nedá, to proste nejde. Ale tá spoločnosť potrebuje aj idealistov, tí ju posúvajú dopredu. Neviem, či by som dneska dokázal to robiť, čo vtedy, lebo už mám iné životné skúsenosti. A človek je aj pohodlnejší, čím je starší, ale v tom mladšom veku, v tom veku ideálov a takej sily je to prirodzené. A mne sa zdá, že je to dôležité, aby každá tá generácia si ten svoj zápas dokázala zvládnuť.“

„V jednom období ho (pozn. starého otca Vincenta) nazývali aj kulakom, lebo nechcel vstúpiť do družstva. Z rozprávania to, čo som počul, tak jeden zo starších bratov otcových bol aj v PTP, lebo keď nastúpil na vojnu, tak potom z dediny prišlo nejaké udanie, že otec nechce vstúpiť do družstva. No tak ho preradili do PTP.“

„Ale som cítil, že tá slučka sa už nejak tak akože uzatvára, lebo plus okrem týchto všetkých vecí sme ešte robievali knihy, ktoré dochádzali, však vždy (ich) bolo málo, tak doma sme – prieklepový papier bol – a rozmnožovali. Desaťkrát som písal, ja neviem, dvesto stranovú knihu po večeroch, pomaličky. A potom vedľa Kalvárie, v tej ulici, tam bolo kníhviazačstvo. Tam sme zobrali a tam som dal tie knihy zaviazať a mal som zrazu desať kníh. Z jednej som mal desať a mohol som rozdať, aj keď len na prieklepovom papieri. Tak aj na to sa pýtali, že odkiaľ tie knihy, kto vám dal. Takže také to bolo.“