Jozef Babiak

„Spísal to na papier, dal mi 4 dni mimoriadne voľno, my sme nemali dovolenky inak, aby som išiel domov a aby mi to potvrdili ako obec. Ja som prišiel na výbor, aby mi to podpísali. Prečítali to a len pozerali jeden po druhom, to boli všetko známi, my sme sa všetci v obci poznali, a hovoria mi: ,My ti to nemôžeme teraz podpísať, to musí ísť služobným postupom, my ti to pošleme úradne!‘ Keď som sa vrátil do kasární, veliteľ ma už čakal: ‚Daj ten papier!‘ Ja: ‚Nemám, povedali mi, že to pošlú poštou.‘ On: ‚Už ťa oklamali!‘ Ja: ‚Reku nie, to sú všetko známi, skoro rodina.‘ Ale mal pravdu! O týždeň ma zavolal: ‚Pod sem!‘ Napísali na zadnú stranu, že to nepodpíšu, že sa nezakladá na pravde."

„Prišli aj k nám, že odkúpia traktor. Ja im hovorím: ‚Reku viete, prepáčte, ale my traktor na predaj nemáme. Choďte do Brna, my sme boli v Brne, tam majú úplne nové traktory a tento máme už druhý rok!‘ Ale oni, že musia od nás odkúpiť. ,A koľko dáte, my sme dali 140 000, vy koľko dáte?‘ A oni, že peniaze nemajú. ,No ale tak vy nie ste kupci, vy ste zlodeji! Vy kradnete! A šmykajte z dvora!‘ Odišli a o chvíľu prišli s náčelníkom bezpečnosti: ,V mene zákona vás vyzývam, dáte, alebo pôjdete aj vy s nami!‘ Maminka sa pustila do plaču. Hovorí mi: ,Nechaj tak, nech nám to aj zoberú.‘ Človek krvopotne robí, si to kúpi a potom ti to zoberú? Keď odchádzali povedali: ,Však sa my o teba postaráme!‘“

„A keď Nemci porazili povstanie, štyria partizáni sa chceli dostať na Oremov Laz, kde bolo výcvikové stredisko. Most vyhodili večer a prišli pre mňa, aby som ich tam zašikoval, čo je vyše 20 km. Tak som ja ako chlapec išiel s nimi až na Senohrad v noci, až do polnoci sme išli. A keď sme čosi zbadali, dáke svetlo, tak sme sa schovávali. Tak som ich tam odšikoval.“