Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Babiak (* 1934)

• narodil sa 29. augusta 1934 v Žiari nad Hronom

• detstvo a druhú svetovú vojnu prežil v Lontove pri Šahách v hortyovskom Maďarsku

• po februári 1948 nemohol ako syn kulaka študovať na vysokej škole

• 1953 agentom ŠtB vyprovokovaný na útek do zahraničia a chytený

• 1954 odsúdený na 16 rokov väzby

• do 1966 vystriedanie viacerých väzníc v Československu

• 1967 – 1989 pracoval v ŽOS Zvolen a tamojšej nemocnici

• bol hlasným kritikom komunistického režimu

• 1994 odchod na dôchodok

Na príbehu Jozefa Babiaka, politického väzňa z 50. rokov 20. storočia, vidíme neoblomný boj za slobodu a nepodvolenie sa akejkoľvek diktatúre či prejavom moci. Vo svojom životnom príbehu, nevynímajúc súčasnosť, nezohol chrbát pred nespravodlivosťou a zlom. Hoci vo väzení a v neslobode musel prežiť väčšinu svojho života, jeho charakter sa nezlomil, práve naopak, zocelil sa a môže byť príkladom pre mnohých.

Jozef Babiak sa narodil 29. augusta 1934 v Žiari nad Hronom. Rodičia, otec Jozef a matka Ľudmila, pochádzali z neďalekej dediny Trubín. V roku 1928 sa Jozefov starý otec František presťahoval na juh Slovenska do okolia mesta Šahy. Tam sa v polovici 30. rokov presťahovali aj Jozefovi rodičia spolu s deťmi, teda s ním a staršou sestrou Annou. Jozefovmu starému otcovi „sa tak darilo, že si v dedine Lontov spolu so Židom otvoril obchod. Nebál sa cestovať a priamo od výrobcov v Čechách objednával tovar, ktorý v obchode predával.“

Spomienky na vojnu

V roku 1939 toto územie pripadlo Maďarsku. Drvivá väčšina obyvateľov dediny boli Maďari a všetkých Slovákov vyhnali: „Starého otcov obchod v Lontove sprosto vykradli, ale on bol taký fiškus, že to s Maďarmi vybavil, že sme mohli zostať žiť na majeri a pracovať tam celú vojnu na hospodárstve. Maďarmi sme boli trpení, Slováci neboli žiadni odbojníci, a tak sme počas vojny nemali s Maďarmi žiadny problém.“ Počas vojny sa rodine Babiakovcov hospodársky darilo. Majetok, na ktorom pracovali, síce nevytváral vysoký zisk, ale dokázali prežiť. Zato mohla aj vojna samotná, ktorá bola sprevádzaná nasadenými kontingentami a rekviráciou majetku a úrody: „Ale každý to chápal, lebo bola vojna; napriek tomu, že si súkromník, tak musíš niesť časť tých následkov.“

V roku 1942 umrela Jozefovi matka, s neznámymi problémami ju odviezli do nemocnice a tam jej pomôcť nedokázali: „Brali sme to na dedine ako zákon života, nad ktorým nemáš čo špekulovať, musel si sa prispôsobiť a žiť ďalej.“ Okrem tejto veľkej rany má Jozef na obdobie vojny skôr pozitívne spomienky: „Ja som sa pozeral na druhú svetovú vojnu ako v divadle. Lebo majer bol tri kilometre od Ipeľského Sokolca, čo je dnes hranica. Tam všetky americké lietadlá lietali cez tie kopce. Cez nás prelietali tie stovky lietadiel na bombardovanie do Nemecka. No tak to boli roky, keď som ja mal osem-desať rokov to pre nás bolo také divadlo, a nič sa nám nestalo! Nepartizánčili sme, nezaujímali sme sa, tam potom v štyridsiatom piatom sa striedali Rusi s Nemcami. Trikrát nás oslobodili, trikrát nás zabrali a my sme sa len na nich dívali, že čo sa deje.“

Boje však Jozef nepozoroval len z bezpečnej vzdialenosti, ale ich pozostatky aj sám skúmal: „Rusi bojovali takým spôsobom, že oni sa opili a od majera k majeru na tých tankoch išli opití. A jeden Nemec dokázal šesť tankov tou pancierovou päsťou sám zlikvidovať. Tej techniky tam bolo, to sme ako chlapci rabovali, furt som niečo rozoberal.“ S odstupom času Jozef vidí rozdiely aj v tom, čo znamenalo bojovať po boku Hitlera na maďarskej a čo na slovenskej strane: „Aj Horthy bol fašista, ale Maďari si dokázali presadiť, že zajatí vojaci, to boli len zajatci a vrátili sa domov. Tí, ktorí nepadli v bojoch a boli zajatí, z nich nikto nezahynul. Aj otec, strýc a susedia, prešli celú Ukrajinu, na Krym, dostali sa do zajatia Rusom, dva roky boli v gulagu, ale len tam na Ukrajine, a Maďari to vybavili a vrátil sa. Nie ako tí Slováci, čo išli do iných táborov, lebo boli zadelení ako nepriatelia režimu, a nie ako zajatci. Tých zobrali do gulagov, a tí tam boli desať rokov do päťdesiateho piateho.“

Rodina kulaka

Cez vojnu chodil Jozef do základnej školy, na ktorú spomína s veľkým úžasom: „Vtedy, keď ľudia nemali cez vojnu čo jesť, Maďari presadili, aby školáci mali uniformy.“ Po skončení konfliktu pokračoval na gymnáziu v Šahách už v Československu, ale v tom čase ho bavilo hlavne poľnohospodárstvo, v ktorom videl svoju budúcnosť. Videl sa ako pokračovateľ rodinnej tradície. Otec sa druhýkrát oženil. Zobral si  tiež vdovu Irenu. Tá do manželstva priviedla dcéru s rovnakým menom a spolu s Jozefovým otcom sa im narodil syn Milan. Po druhej svetovej vojne zasa dostali pole, „bolo to po 20 hektárov, to bolo na kulaka akurát“. U Jozefa vtedy rástla pasia k lietadlám, ktoré pozoroval cez vojnu, a zamýšľal sa nad štúdiom či dráhou pilota. Tento sen sa mu oživil aj známosťou jeho sestry. Anna totiž v tom čase chodila s vojakom Adamom Kosom, slúžiacim v letectve. Avšak zo školy či dráhy vojaka nebolo po skončení gymnázia nič: „Keď som skončil štvrtú triedu, okamžite ma zaradili ako kulackého syna a žiadne študovanie.“

To bol prvý krok perzekúcie, ktoré na sebe Jozef zažíval. Jeho otec ako hlava hospodárstva a po roku 1948 označovaný ako „kulak“ mal už väčšie problémy: „Do päťdesiateho tretieho roku sme prežívali s kontingentami, ale nechali nás, ale potom prišla nejaká besná doba. V päťdesiatom druhom nasadili také kontingenty, chceli nás proste zlikvidovať. A otec nechcel podpísať, samozrejme, ten vstup do družstva. Lebo to boli také záležitosti, že všetko ste museli odovzdať - kone, kravy, maštale, všetko! Nič nezostalo, len dom, kde si býval a bolo treba robiť ako nádenník. Tak to proste on nedokázal zniesť, že takýmto spôsobom príde o majetok. Narúbali mu také kontingenty, že mu dali paragraf – nesplnenie kontingentov. A v päťdesiatom treťom išiel do basy! Za tie kontingenty.“

Otca zavreli a zobrali mu všetok majetok: „To väzenie za kontingenty sme brali ako bežný život. Išiel do väzenia, tak išiel, zobrali majetky, tak sme bez roboty.“ Po roku väzby prišla amnestia a otca prepustili. V Lontove však prišiel o všetko a dokonca ho vykázali z dediny, preto chvíľu pracoval v Žiari nad Hronom, kde býval u Jozefovej sestry. Po čase sa však vrátil do Lontova, tam boli bývalí kulaci zamestnaní ako nádenníci na družstve. Niektorí v tom videli istú výhodu, lebo sa pracovalo oveľa kratšie a ľahšie ako na vlastných majetkoch: „Vôbec nezáležalo, koľko a ako si robil, nikto neprišiel na kontrolu, či si robil a či nerobil. Ten bordel sa tak preniesol na tých roľníkov, že každý chytráčil, ako sa mu dalo.“ Jozefov otec sa s rozpadom svojho majetku nevedel vyrovnať, musel tiež pracovať ako nádenník a pozoroval, ako sa jeho dedovizeň rozkráda a rozpadá. Preto prepadol alkoholu a nakoniec v roku 1962 utrápený umrel.

Príchod do Prahy

Jozef po hádke s otcom odišiel v roku 1951 bývať ku sesternici a jej manželovi, svojmu švagrovi, ktorý sa zhodou okolností volal tiež Jozef Babiak a pracoval ako lesník. Najskôr žili v Kľaku a potom v Trubíne. Jozef jazdil na švagrovej motorke, na ktorej mal nepríjemnú nehodu. Padol tak nešťastne, že mu museli operovať nohu. Tá sa, žiaľ, po zákroku zle zrastala, preto mu ju museli zlomiť ešte raz a dať do nej kovový implantát. Bol však stále v kontakte s vtedy už bývalým sestriným priateľom, letcom. Ten mu pomohol dostať k práci do Motorletu Jinonice v Prahe, kde sa vyrábali tryskové motory: „To bol môj život“.

Tam sa Jozef spoznal a býval na slobodárni s istým Pražákom Bohumilom Matějovským, ktorý mal permanentný problém s režimom. Užíval si život ako bohém a „dostal sa nakoniec do takých problémov, že ma naviedol, aby sme utekali z východného Nemecka do Berlína, na západ“. Jozef bol vo fabrike spokojný, vládol tam poriadok, lebo to patrilo pod armádu a práca sa mu páčila. Avšak všetko sa zmenilo po skúsenostiach s osudom otca, počúvaním Slobodnej Európy a hlavne po zažití menovej reformy: „Tie štrajky v tých fabrikách, lebo niektorí potom žili len z ruky do úst, o všetko prišli, tak to vo mne nechalo takú psychickú úplnú nechuť.“ Preto sa začal reálne zamýšľať nad plánom opustiť republiku: „Ja som to videl ako jediné riešenie, lietadlá a motory ma už vôbec nezaujímali. Po menovej reforme sme dostali takú malú výplatu, že z toho bolo ťažko prežiť.“

Jozefov kamarát si nakoniec po smrti príbuzného svoj zámer rozmyslel, a preto sa ani Jozef neplánoval sám vydať na cestu do zahraničia. Lenže medzičasom bol na kamaráta Matějovského nasadený istý spolupracovník ŠtB, Josef Hanuš, ktorý ho mal nalákať do zahraničia.[1] On však odporučil ako vhodnejšieho kandidáta na emigráciu Jozefa a skontaktoval ich. Tento muž presvedčil Jozefa, aby utiekli do Rakúska cez Moravský Svätý Ján: „Ja som s tým idiotom išiel na hranice, kde nás už samozrejme čakali a zobrali do auta. On ešte vyskočil z auta, akože strieľali po ňom. Nakoniec svedčil pri súde, že ja som to zorganizoval, a jeho ako agenta ŠtB vôbec neobvinili a nikde neuvádzali.“ Vyšetrovatelia a sudcovia si Jozefov pokus o emigráciu spojili s nehodou leteckého motora v závode v Jinoniciach, po ktorej bol ešte predtým vypočúvaný. Preto bol v septembri 1953 odsúdený na 16 rokov väzenia za sabotáž a špionážnu činnosť, hoci hranice ani neprekročil.[2]

Vo väzení

„V base na mňa nasadili udavača, ktorý sondoval. On sa ma opýtal, či by som utiekol, keby som mal možnosť. Tak samozrejme, každý väzeň, keby mal možnosť, by ušiel. Taký som bol hlúpy, že som to pred ním vyslovil. A tak som bez diskusie išiel do Leopoldova.“ Istý čas bol na cele medzi tridsiatimi väzňami, dvaja z nich prepašovali pilníky a chceli prepíliť mreže. Keď sa na to prišlo, „vzali nás všetkých na samotky a desať dní nám nič nedali, žiadnu stravu, a čakali, kým tak vyhladneme, že sme jedli všetko, aj zubné pasty. Jednoducho, čo sme náhodou so sebou zobrali, to sme všetko zjedli.“ Jozef však bol v tom nevinne, keďže mal len čerstvo operovanú nohu ešte ako následok svojho pádu na motorke. Teda akokoľvek by chcel utiecť, aj tak by nemohol.

Ako ďalej spomína, vo väzení však mal veľké šťastie. V Leopoldove boli politickí väzni oddelení od bežných, aby na nich mravne a názorovo nevplývali, a tak sa Jozef dostal medzi duchovných a kresťansky založených ľudí. Oporou mu bol hlavne salezián a filozof František Buzek, ktorý mu poradil, aby sa venoval štúdiu a čítaniu. Pri práci sa dostal do spoločnosti k veľkému znalcovi fyziky, profesorovi Imrichovi Staríčkovi, bývalému študentovi Marie Curie-Skłodowskej. Ten mu za niekoľko mesiacov odprednášal stredoškolskú fyziku, „tak ma to bavilo, lebo to vyprával, úplne som tomu prepadol“. Druhým profesorom mu bol Juhoslovan Vrceľj Špiro. Bol špecialista na diferenciálne rovnice na pružnosť a pevnosť so skúsenosťami z nemeckej firmy Messerschmitt: „To mi zdvihlo aj povedomie, aj psychiku, tam nebolo nič robiť, tam človek len otupel, keď sa ničomu nevenoval.“

Z Leopoldova bol preradený do Jáchymova na Mariánsku šachtu. Pracoval tam s civilmi a prostredníctvom nich sa mohol dostať k literatúre, po ktorej za mrežami túžil. Keď to velitelia zistili, absolvoval korekcie, počas ktorých mu bolo odopierané jedlo, ale pre hlad po informáciách mu to zato stálo. Ešte viac študovať sa mu darilo počas väzenia v Plzni, kde pracoval v konštrukčnej kancelárii závodov Škoda: „Tam som mal veget, tam bolo literatúry a v styku s civilmi, to bola lahoda pre moje štúdium. Dokonca aj v base povolili literatúru, tak som tam odoberal časopisy.“ Jozef sa tak učil aj od inžinierov, s ktorými pracoval, a zdokonaľoval sa v obľúbenej fyzike a matematike.

V Plzni však Jozef nezostal dlho a po kratšom pobyte v Bytízi sa dostal do Valdíc. Tam už zažíval uvoľnenejší režim a prázdnejšie cely, keďže ich opúšťali hlavne politickí väzni prepúšťaní na amnestiu od roku 1960. Časom sa aj k Jozefovi dostali výzvy, aby opustil väzenie ešte pred vypršaním vymeraného trestu: „Vo Valdiciach ma nútili podať si žiadosť o podmienku na prepustenie. Ja som to odmietal dva roky: ,Nemám záujem, čo tam budem robiť? Veď čo som sa tu naučil, to neplatí.‘ No proste som nevidel nejaký zmysel. Prešla doba a zavolali ma, prišlo súdne rozhodnutie a rehabilitácia. Napriek tomu, že ma neprevychovali: ,Zastáva nepriateľské stanovisko voči režimu, no na základe pracovných výsledkov doporučujeme jeho prepustenie.‘ Tak som sa dostal v šesťdesiatom šiestom na podmienku do civilu.“ Z pôvodného 16-ročného trestu tak za mrežami strávil 13 rokov.

Život po prepustení

Uvoľňujúci sa režim nebolo možné porovnať s tým, ktorý krajine vládol na začiatku 50. rokov. Jozef sa usadil vo Zvolene, kde žila jeho sestra aj s manželom, avšak neplánoval sa tam dlho zdržať: „Som sa zariekal, že dva roky sa vydržím neoženiť, bude prevrat, to som cítil, že to neskončí dobre. No ale stretol som budúcu manželku a bolo po všetkých predstavách.“ Jozefove predstavy narušila o osem rokov mladšia Mária Slosiarová, ktorá však na sebe mala biľag, s ktorým jej priateľ absolútne nesúhlasil: „Ona bola straníčka! Ja som jej povedal: ,To si musíš dobre rozmyslieť!‘ Ja som to chcel aj skončiť, ale ona nie. Potom som postavil podmienku: ,Musíš vystúpiť zo strany!‘ Ona robila v Československej banke. Tak to títo jej kolegovia absolútne nevedeli pochopiť, že ja si kladiem nejaké podmienky. Ale veru skončila v strane.“

Jozefov nezlomný postoj voči komunistickej ideológii a skúsenosti z vlastného života ho robili neoblomným aj voči svojej nadchádzajúcej rodine: „Svokor bol roľník z Tomášoviec. Po prvej svetovej vojne bol v Amerike, zarobil tam peniaze, kúpil majetok a komunisti mu to zobrali. S tým som sa tiež raz pohádal: ,Vy idete do Ameriky, zarobíte majetok, potom vám ho komunisti zoberú a vy vstúpite ešte do strany? A platíte známky? Nemáte zdravý rozum?‘“ Aj napriek týmto názorovým rozporom sa Babiakovci po vyše pol roku známosti vo februári 1967 zosobášili, usadili sa vo Zvolene a po krátkom čase sa im narodili dvaja synovia, Milan a Jozef. Práve starší syn akoby naplnil otcovu celoživotnú túžbu, keď emigroval už v rokoch slobody do Kanady, kde žije s rodinou dodnes.

Vo Zvolene Jozef začal pracovať v tamojšej veľkej železničiarskej fabrike ŽOS. Síce podradné, ale existenčne dôležité miesto pomocného robotníka mu vybavil švagor, sestrin manžel Jano, ktorý bol okresným tajomníkom strany. Jozef túto sestrinu voľbu len veľmi ťažko niesol, ale švagra komunistu dlho nemal. Keďže ten sa v roku 1968 priklonil k Dubčekovým myšlienkam, po auguste bol odstránený z funkcií, vylúčený zo strany a musel ísť pracovať do Podpolianskych strojární ako radový inžinier. Nakoniec sa pre sklamanie z ideí, ktorým ako presvedčený komunista veril, aj utrápil a umrel na rakovinu, pričom sa nedožil ani päťdesiatych narodenín.

Jozefovi však pomohol vybaviť aj to, aby si odslúžil vojenskú službu prezenčne v zamestnaní. Hoci musel pracovať v špinavej a hlučnej hale, aspoň mohol byť doma: „Tam som svojim postojom získal ľudí, čo boli v strane. Moje veľké plus bolo, že som nepil, lebo tam sa strašne pilo, ale strašne. A keďže sa práve prechádzalo z parných na dieselové hydraulické lokomotívy, využil som svoje skúsenosti z Plzne. Tam som exceloval veľmi dlho, lenže to malo nevýhodu – hluk – a prakticky som prišiel o sluch. Doktor povedal, že musím z pracoviska odísť.“ Následne sa osvedčil ako šikovný opravár lekárskych prístrojov, ktoré servisovala firma Chirana. Tak sa mu v polovici 70. rokov podarilo zamestnať ako údržbárovi vo zvolenskej nemocnici, kde strávil 12 rokov pracovného života, do novembra 1989.

Nasledovné zlomové udalosti spoločnosti Jozef hodnotil už od počiatku veľmi kriticky a tento názor mu zostal až dodnes: „To bol sprostý podvod na ľuďoch podľa mňa: aby tí istí ľudia vládli ako komunisti aj po revolúcii. Ani jeden politický väzeň okrem Mikloška sa nikam nedostal. U nás vymysleli Nežnú revolúciu, aby sa nestalo to, čo sa stalo v Rumunsku, aby sa tu nestrieľalo. Na jednej strane to ľudia kvitovali kladne, lebo nikto nestojí o žiadne vraždenie... Ale komunisti, keď uvideli, že nič sa nedeje a nebudú nijako potrestatní, tak kľudne si všetko rozkradli a znárodnili majetok. To je taká temná stránka našich dejín! A toto všetko pokračuje aj v súčasnej vláde. No, som z toho zhnusený, ale neustále to ako hlupák sledujem.“

Na začiatku 90. rokov sa Jozef pokúšal rozbehnúť podnikanie, v ktorom využil svoje schopnosti a lásku ku fyzike: „Podnikal som s výrobou solárnych systémov a vzorkovačov odpadových vôd a istý čas opravoval aj televízory.“ V roku 1994 išiel do dôchodku. Počas neho sa venuje svojej najväčšej záľube – fyzike, ktorej zostal verný od prednášok profesora Staríčka v Leopoldove. Jozef tak zostáva aj v dôchodkovom veku veľmi aktívny. Vďaka synom sa naučil pracovať na počítači a využívať internet na komunikáciu, vzdelávanie a odborné diskusie. Je teda pri zdroji slobody informácií, pri tom, čo mu bolo väčšinu jeho aktívneho života odopierané.

[1]Archív Jozefa Babiaka. Uznesene Vyššieho vojenského súdu Příbram zo dňa 15. decembra 1965.

[2]Archív Jozefa Babiaka. Žiadosť o potvrdenie výkonu trestu zo dňa 6. júla 1994.