Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alexander Bachnár (* 1919  †︎ 2019)

• narodil sa 29. júla 1919 v Topoľčanoch

• vyštudoval gymnázium v Nitre a Prievidzi, maturoval v roku 1938

• absolvoval pedagogickú akadémiu v Bratislave, ale po vzniku Slovenského štátu už nemohol absolvovať skúšky a získať diplom

• vo februári 1940 povolaný do armády, skončil v pracovnom 6. pluku

• v júni 1942 eskortovaný do pracovného tábora v Novákoch, kde robil riaditeľa školy

• v auguste 1944 po prejave ministra Čatloša prevzali moc v tábore a odišli k partizánskej jednotke na neďalekej hore Vtáčnik

• ako veliteľ partizánskej jednotky sa zúčastnil viacerých významných bojov, skončil pri obci Skýcov v oddiele majora Zoriča, demobilizovaný bol pri Badíne

• po vojne sa z Topoľčian odsťahoval do Bratislavy

• v roku 1969 vylúčený z komunistickej strany

Alexander Bachnár, rodený Bachner, sa narodil v Topoľčanoch v roku 1919. Bol jedným z desiatich súrodencov. Otec bol remeselným maliarom a natieračom, ale v hľadaní práce veľa úspechu nemal, a tak sa Bachnerovci sotva pretĺkali. Matka, ako by sa dalo čakať pri takom počte detí, bola žena v domácnosti. Situácii rodiny čo-to pomáhala sestra Ela, krajčírka, no aj tak boli početné chvíle, kedy treli biedu.

Pred vojnou

„Boli sme jedna z najchudobnejších židovských rodín v meste. U nás doma sme sa veľmi nenajedli.” Keďže otec nevládal utiahnuť nájom, mesto im pridelilo sociálny byt. Pomáhali si ako sa dalo. Alexander si spomína, že mama ho posielala natrhať žihľavu, z ktorej robila omáčku. Od židovskej obce dostávali zadarmo maces, tradičný židovský chlieb. Počas štúdií na gymnáziu v Prievidzi bol v duchu židovskej tradície pozývaný na obed do rodín bohatších židov - hovorilo sa tomu „Kosttage“. Aj tak sa však stávalo, že sa mu na obed ušlo iba jablko od pani, u ktorej bol v podnájme.

Možno to bol aj komunitu utužujúci charakter tohto zvyku, spolu so životom na hranici hladu, ktorý predurčil Bachnerovcov k ideovo ľavicovému smerovaniu. Príkladom mu boli starší bratia. Jeden z nich, Leo, sa v roku 1936 vybral do vtedy neutrálneho Nórska, odkiaľ šiel do Španielska bojovať ako interbrigadista proti nacionalistickým a fašistickým silám generála a neskoršieho diktátora Francisca Franca. Ďalší z bratov bol aktívny ako sociálno-demokratický funkcionár v rodnom meste. Všetci ostatní súrodenci, ktorí už mali vek na formovanie politických ideálov, sa považovali za komunistov. Aj sám Alexander si pamätá sprievod pod červenou zástavou na oslavách prvého mája.

Jeho intelektuálne nadanie sa prejavovalo už od mladého veku. Ako jediný z detí Bachnerovcov sa vďaka dobrým známkam dostal na štúdiá. „Keď som zmaturoval, maminka sa so mnou išla poprechádzať po meste, aby ukázala, že má doma maturanta, čo vtedy vôbec nebol bežný jav,” spomína. Na otázku, či v škole zažil prejavy antisemitizmu, odpovedá záporne. Podobne sa vyjadruje aj o predvojnových Topoľčanoch. “V meste vtedy žilo takmer tritisíc židovských obyvateľov z celkového počtu asi osemtisíc. Keď chceli miestni farmári a remeselníci predávať svoje výrobky, museli obsluhovať aj židovských zákazníkov.” Táto vzájomná závislosť tvorila základ prirodzenej symbiózy odlišných etnických skupín. Ďalším príkladom tolerantného spolunažívania bol prípad, kedy bolo tamojšiemu rabínovi umožnené, aby u miestneho nežidovského mäsiara stanovil dozor, ktorý dohliadal na prípravu kóšer mäsa.

Dobré vzťahy fungovali v oboch smeroch. Židovská obec pozývala nežidovských predstaviteľov mesta na oslavy založenia Československej republiky a vyčlenila pre nich popredné miesta v synagóge. Okrem iných bol medzi nimi aj starosta mesta, pán Žák. „Bol to kultivovaný, jemný a slušný človek, a hoci sa neskôr stal príslušníkom HSĽS, židom bol priaznivo naklonený,” opisuje Alexander. Žák bol teda jednou z tvárí osláv vzniku republiky hodnotovo nezlučiteľnej s režimom. Nie je to poslednýkrát, čo sa v Alexandrovom rozprávaní objavuje podobne rozporuplná postava.

Ako sa to začalo a ako pokračovalo

Udalosti, ktoré si Alexander oživuje v pamäti z obdobia, kedy situácia v Európe a na Slovensku začínala byť napätá, sú charakterizované vzdorom. Jedna z prvých ukážok tohto vzdoru sa odohrala vo volebnej miestnosti. V roku 1938, v čase, keď už HSĽS na Slovensku získavala značnú moc, sa konali voľby do snemu Slovenskej krajiny. Volebné miestnosti boli segregované a židia volili zvlášť, inak tomu nebolo ani v Topoľčanoch. „Takýmto spôsobom vedeli zistiť, za koho hlasovali Židia. A v našom meste všetci, až na jedného anonyma, hlasovali za HSĽS.” Na otázku prečo to tak bolo, odpovedá: „Bol to znak opovrhnutia voľbami, ktorých výsledok sme dopredu poznali.”

Prišlo obdobie Slovenského štátu a s ním arizácia a neskôr prvé transporty. „V Topoľčanoch sa spočiatku prejavy antisemitizmu nie veľmi akcentovali, no potom sa otvorila možnosť legálne a rýchlo zbohatnúť tzv. arizáciou,” spomína Alexander na zmenu spoločenskej nálady a dodáva, že sa neodvíjala na základe politických presvedčení. Pamätá si na istého muža, ktorý pred vojnou pôsobil ako funkcionár komunistickej strany v meste a počas vojny už arizoval.

Bachnerovcov odviezli do tábora v Novákoch. Tam o sebe ešte mali prehľad, postupne však ich cesty vojna rozďeľovala. Prežiť sa podarilo len Alexandrovi, jeho otcovi, sestre Ele a bratovi Arminovi, ktorý ešte pred vypuknutím vojny v roku 1936 „odišiel budovať socializmus do Palestíny.”

„Po čiastočnom potlačení povstania sa Ela so svojím synkom túlala po lesoch, až kým sa neocitla v obci Motešice, kde bol starostom funkcionár Hlinkovej gardy. Vymyslela si, že uteká z Bratislavy pred spojeneckým bombardovaním a on ju prijal. Robila mu slúžku a jemu to vyhovovalo. Tam prežili do konca vojny. On zrejme vedel, že boli židia. „Ele pomohlo aj to, že bola zručnou krajčírkou. Pred vojnou jedny šaty ušila aj svojej mame. Po vojne, keď boli odkryté masové hroby v Kremničke, Ela pri identifikácii obetí svoju maminku spoznala práve podľa tých šiat.

Otec bol v novembri 1944 v pochode smrti z Banskej Bystrice do Kremničky, kde by bol zavraždený. Náhoda rozhodla inak. Pri nočnom pochode nevládal utekať, z gardistov ho udrel puškou. Otec spadol, zlomil si nohu a v tme si to gardisti nevšimli. Ráno ho našli miestni obyvatelia a zobrali ho na voze do banskobystrickej nemocnice. Tam našiel útočisko vďaka riaditeľovi nemocnice doktorovi Danielovi Petelenovi, ktorého Alexander nenazve inak ako „mimoriadne vznešený a obetavý človek.” Dodáva kľúčovú príhodu: „Neskôr, keď Nemci hľadali v nemocnici partizánov a Židov, Petelen umiestnil otca do izby, na ktorej dvere dal napísať: ,Škvrnitý týfus, Fleck typhus´. Keď Nemci a gardisti nápis videli, utekali odtiaľ preč zo strachu pred nákazou.” Tam otec vyčkal slobodu. Po vojne odišiel do Palestíny.

Deportovať sa nedáme

Alexander sa vyhol deportácii vďaka tomu, že bol povolaný na vojenskú službu. „Nedostali sme do ruky zbrane, ale lopaty a krompáče,” spomína na to, ako ho pridelili do VI. robotného práporu a dodáva: „Po zrušení práporu a príchode do nováckeho tábora sme si povedali: ,Deportovať sa nedáme, budeme sa brániť!´” Na tú možnosť sa aj pripravovali. S vedúcim miestnej železničnej stanice mali dohodu, podľa ktorej im mal dať vedieť, ak sa v stanici objaví dlhý nákladný a prázdny vlak. V tábore sa organizovala bohatá ilegálna činnosť, riadená tajnými mládežníckymi organizáciami. „Dvaja z našich chlapcov vykopali v noci pod ostnatým drôtom tunel a prepchali sa ním von,” vysvetľuje, ako sa im podarilo udržiavať kontakt s vonkajším svetom, dokonca aj pašovať do tábora zbrane, ktoré sa za tmy učili ovládať. Získali niekoľko desiatok pušiek a guľometov, dokonca aj dva rýchlopalné kanóny. Aj jemu sa podarilo získať pre seba ruský kotúčový samopal. Dostal ho od slovenského vojaka, vracajúceho sa z východného frontu, výmenou za šálku masti a dve škatuľky cigariet Lipa.

Pri tomto opise sa logicky ponúka otázka, či dopredu vedeli o možnom povstaní. „My sme mali úzky kontakt s ilegálnou komunistickou bunkou v Prievidzi. Navyše sme mali medzi sebou aj jemnomechanikov, ktorým sa podarilo zostrojiť rádio a nadviazať komunikáciu s Banskou Bystricou, vďaka čomu sme boli o všetkom informovaní,” objasňuje a myslí tým velenie Slovenského národného povstania.

Za zmienku tu stoja dve osobnosti. Jednou z nich je vtedajší minister obrany Ferdinand Čatloš. Keď v roku 1942 14. oddelenie Ministerstva vnútra žiadalo o vydanie židovských väzňov zo VI. robotného práporu, Čatlošova odpoveď - podľa doslovného záznamu náčelníka zdravotnej služby VI. práporu, neskôr plukovníka Alexandra Pelacha - bola: „Tých židov vám dám, ale až keď si odslúžia dva roky pracovnej služby. Tak sa stalo, že sme budovali Čatlošovi letisko a tým nás ušetril deportácie.” List, v ktorom sa to uvádzalo, našiel Alexander po roku 1989 v Dokumentačnom stredisku Holokaustu. Zrejme aj vďaka týmto skutočnostiam bol nakoniec generál Čatloš odsúdený len na šesť rokov väzenia.

Druhým spomínaným človekom bol veliteľ tábora v Novákoch Štefan Gabčan. Ráno v deň vypuknutia povstania čakali už oslobodení väzni so zbraňami nastúpení pred Gabčanovou ubikáciou. Vyšiel von ešte v pyžame, poobzeral sa a povedal im: „Chlapci - už nie „väzni“ -, vedel som, že tu máte zbrane, ale že máte až toľko zbraní, to som nevedel.” Následne sa s nimi pridal k povstaniu. Po vojne Alexander navrhol Štefana Gabčana na vyznamenanie, ktoré aj dostal.

Alexander sa zapojil do povstaleckých bojov ako veliteľ čaty v oblasti pri Malých Bieliciach, kde tri týždne bránili vstupu nemeckých vojsk na Hornú Nitru. Po neúspechu boli z tejto oblasti prevelení do okolia Martina – do Gaderskej doliny, Gápľa a Omastinej „Tu sme utrpeli najväčšie straty. Boli sme zvyknutí, že Nemci útočili len za svetla, lenže zrazu zaútočili v noci. Niektorým z nás sa podarilo utiecť tým, že sme preplávali cez priľahlý močiar.”

Jedna z jeho ďalších misií na pokyn vtedajšieho náčelníka štábu Juraja Spitzera viedla do pohoria Vtáčnik. Ešte ako väzňom v Novákoch sa im v tamojších lesoch podarilo zakopať potravinové rezervy. Ako veliteľovi čaty mu bolo pridelených asi tridsať partizánov. Našli nielen zásoby, ale aj dvanásť členov sovietskej parašutistickej jednotky pod velením majora Zoriča. S touto formáciou sa zlúčili a vytvorili bojovú jednotku Zarubežnyj.

Éra slobody?

Vojna skončila a bolo na čase zaradiť sa späť do civilného života. Vyvstávala otázka, či emigrovať do Palestíny. „Žil som v predstave, že teraz, keď zvíťazila Červená armáda, keď zvíťazila sloboda, presadí sa aj rovnosť. Myslel som, že antisemitské prejavy, rozdeľujúce ľudí na základe národnosti, vymrú s nacizmom.” Veril v ideály komunizmu a rozhodol sa preto neodísť. Zamestnal sa v denníku Bojovník. Jedným z jeho prvých zadaní ako redaktora bolo 24. septembra 1945 v rodných Topoľčanoch (už býval v Bratislave) zaznamenať nepokoje, ktoré neskôr vošli do dejín ako Topoľčiansky pogrom na židov. Dostal sa tam až poobede, keď už bolo po všetkom. Poznamenáva však: „Jednotky armády, ktoré sa na pogrome doobeda zúčastnili, už v podvečer pomáhali utíšiť situáciu.” 

Po roku 1949 si Alexandra vyžiadal denník Pravda, lebo - ako sa uvádzalo v odôvodnení -, „bol poctivým a oddaným komunistom.” Sen o spravodlivej spoločnosti sa ale rýchlo rozplýval. „V Maďarsku odsúdili Rajka, u nás sa začal proces so Slánskym. My sme nevedeli, čo sa deje.”

Sovietsky zväz, náš spoločný nepriateľ

„V noci 4. apríla 1951 som mal službu ako vedúci vydania a mojou úlohou bolo rozhodnúť kam ktorý článok umiestniť. Samotné texty som nečítal, pretože obsah mali na starosti iní. Ďalekopisom nám vtedy prišla správa z tlačovej kancelárie - blahoprajný telegram predsedu vlády Viliama Širokého maďarskému predsedovi vlády k tamojšiemu štátnemu sviatku. Prišiel za mnou redaktor a pýtal sa kam ten text dať. Povedal som: ,Tretia strana, stĺpce 4 a 5.´ Článok vyšiel, ale s malou chybou ... Namiesto záverečnej vety „Nech žije Sovietsky zväz, náš spoločný priateľ“ sa tam objavilo „Nech žije Sovietsky zväz, náš spoločný nepriateľ!“ Znenie telegramu prevzali v Československej tlačovej agentúre, poslali ho do bratislavskej tlačovej agentúry až nakoniec sme ho dostali v redakcii. Trúfam si povedať, že ho malo v rukách asi 11 osôb (redaktor v ČTK, tlačový dozor v ČTK, redaktor v bratislavskej tlačovej kancelárii, korektor, tlačový dozor, redaktor v Pravde, korektor, sadzač...) a nikto z nich si záver nevšimol. Samozrejme, keď skoro ráno vyšlo prvé vydanie, bolo okamžite stiahnuté z distribúcie a ja som skončil na polícii, kde som musel odovzdať opasok a šnúrky do topánok a dali ma do cely so zlodejmi a prostitútkami. Čelil som podozreniu, že som si tú chybu v pražskej ČTK objednal ako provokáciu. Poobede prišiel do väzenia eštebák, ktorý v roku 1944 bojoval v rovnakej jednotke ako ja. Uvidel ma a spýtal sa, čo tam robím. Ukázal so mu na písací stroj, v ktorom bol ešte papier s obvinením. Prečítal si to, papier zo stroja vytiahol a roztrhal. Dobre vedel, že je to nezmysel.“ 

Keď povaha udalostí začala byť zrejmá, ocitol sa medzi tými, čo vyslovovali nesúhlas s priebehom procesu so Slánskeho skupinou. Vtedy bol z Pravdy prepustený. Zostala mu odtiaľ jedna pozoruhodná spomienka. V redakcii Pravdy sa konala stranícka schôdza, na ktorej Viliam Široký povedal, zjavne na adresu židovských redaktorov: „Židom nemožno veriť, veď Nemci by nenechali žiť nikoho, kto s nimi nespolupracoval.” Bol to, samozrejme, očividný nezmysel, ale skrýval sa v ňom útržok pravdy - antisemitizmus s porážkou nacizmu nezmizol.

Po prepustení z Pravdy pracoval dva roky v Závode mieru (neskôr Chemické závody Juraja Dimitrova a ešte neskôr Istrochem) ako zvárač. V rozhodnutí bolo uvedené, že ho majú preložiť na manuálnu prácu. Keď v roku 1953 zomrel Stalin a aj v Československu došlo k zmierneniu politickej perzekúcie. Alexander mohol znovu pôsobiť ako novinár, tentokrát v Práci.

V tomto odborárskom denníku zotrval až do udalostí, súvisiacich s „pomocou bratských vojsk” v roku 1968. V roku 1969 sedel Alexander v porote festivalu Bratislavská lýra, kde dal svoj hlas piesni Marty Kubišovej Cesta. Jej pieseň Modlitba pro Martu sa stala neskôr symbolom Pražskej jari. Alexander neváhal prejaviť nesúhlas s inváziou, neodsudzoval ľudí, ktorí emigrovali a nesúhlasil s tzv. zdravým jadrom v redakcii. Tieto skutočnosti spôsobili, že koncom roku ho vyhodili zo strany a v roku nasledujúcom aj z Práce.

Po vyhodení z denníka Práca v období normalizácie bol zamestnaný v Ústave zdravotnej výchovy až do odchodu do dôchodku. Už ako pracujúci dôchodca pôsobil ako tajomník Zväzu protifašistických bojovníkov, pre Dokumentačné stredisko holokaustu hľadal v archívoch a múzeách dokumenty, viažuce sa k obdobiu vojny a najmä holokaustu. Taktiež predával v trafike a bol vrátnikom na Slovenskom zväze výrobných družstiev. Na otázku, ako vnímal Nežnú revolúciu, odpovedá: „Nemôžem povedať, že som horel nadšením, ale bol som za.”

Manželka Jozefína Pallaová

„To je pre mňa najbližšia a najcitlivejšia záležitosť. Jej život odráža to, že ľudia sú schopní sa meniť. Moja manželka bola vychovaná v čisto katolíckom duchu, do školy chodila v kláštore. V práci bola veľmi šikovná a vedela dve strany textu prepísať bez jediného preklepu. Spoznali sme sa v redakcii Práce. Obaja sme mali radi kyslé ryby, a jedávali sme ich spolu v mojej kancelárii. To nás dalo dokopy. Z Práce odišla po tom, čo ako odtiaľ vyhodili mňa. Odôvodnila to slovami: ,Keď vám nie je dobrý Bachnár, nebude vám dobrá ani Bachnárová.´

Potom nastúpila do Výskumného ústavu káblov a izolantov, kde sa stala vynikajúcou, svedomitou pracovníčkou a kde si ju vysoko vážili. Na jednej porade vedenia, ktorá mala jedinú tému - antisionizmus a antisemitizmus - povedala: ,Ak nadávate na Židov, tak nadávate aj na mňa. Pretože aj ja som židovka.´” O jej kvalitách svedčí fakt, že mohla vo VÚKI pracovať aj naďalej až do odchodu do dôchodku.

Zomrela ako 56-ročná. Ale nemusela, lebo vo februári bola operovaná na rakovinu žlčovodu. Potom jej povedali, že ju v marci zavolajú na kontrolu. Z marca sa stal november, vtedy prišlo pozvanie na kontrolu - niekoľko mesiacov po jej smrti.”

Alexander Bachnár v súčasnosti žije v domove dôchodcov v Bratislave.

Pre Post Bellum SK spracoval Richard Dubný