Podľa mňa asi tak by mal ten svet fungovať, že sú proste nejaké komunity, ktoré žijú a pomáhajú si a snažia sa ten svet urobiť lepším.
Ľubomír Badiar sa narodil 12. apríla 1958 na podtatranskom vidieku v dedinke Lučivná v rodine roľníkov Jána (1931) a Márie (1935), ktorí hospodárili na svojom vlastnom malom gazdovstve. Otec bol spoločenský človek. Angažoval sa v cirkvi, bol kostolníkom, kurátorom, členom telovýchovnej jednoty i hasičského zboru. Až do dôchodku pracoval v Chemosvite ako robotník. Ľubomírovi starí rodičia žili skromne, chudobu zažili počas vojnových i povojnových rokov. Starý otec Ján Fabik často spomínal na povojnový prídelový systém. Až do konca života mal strach, že sa ťažké časy môžu vrátiť. Predkovia starého otca slúžili u grófa Sakmáriho a za vernosť od neho dostali gazdovstvo. Počas združstevňovania starého otca donútili vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva a odovzdať celé svoje hospodárstvo. Napriek tomu, že na družstvo si po čase zvykol, túto krivdu si v sebe nosil po celý život. Bol zarytým odporcom komunizmu. Ľubomír svojich prvých pätnásť rokov života prežil v rodisku pod Tatrami ako najstarší z troch súrodencov. Mal radostné a bezstarostné detstvo. Venoval sa tvoreniu, ale aj športu a detským hrám v prírode. Na základnú školu začal chodiť v roku 1964 v rodnej obci, druhý stupeň absolvoval vo Svite. Systém výuky na škole mu však nevyhovoval a do školy nechodil rád. V nedeľu zvyčajne chodieval do kostola, liturgia v chladnom kostole bola však pre neho nezrozumiteľná a nič nehovoriaca. Škola aj návštevy kostola v ňom zanechali zmätené, negatívne dojmy. V roku 1968 mal Ľubomír ešte len 10 rokov, spomína si však, že ľudia v panike nakupovali, báli sa, že vypukla vojna. Dedinou prechádzali tanky aj kolóny áut. Ľubomír začal študovať na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach v roku 1974. Na škole začal prvýkrát premýšľať o slobode. Mal učiteľov, ktorí boli slobodní v tvorbe a boli vynaliezaví v hľadaní ciest k nezávislosti. V maturitnom ročníku zorganizovali maturanti spolu so študentmi tretieho ročníka výstavu študentských prác, ktorá však trvala len jeden deň. Boli na nej vystavené aj protirežimové diela a výstava sa stala veľkým problémom. Príslušníci štátnej bezpečnosti (ŠTB) zbalili všetky práce, odniesli ich na povalu školy a zároveň začali prešetrovať študentov, ktorí boli aktérmi výstavy. Trestom pre žiakov boli zlé posudky, s ktorými sa nedalo vôbec alebo len veľmi ťažko dostať na vysokú školu. Po maturite sa Ľubomír prihlásil na VŠVU v Bratislave, kam ho však nevzali. Požiadal o ročný odklad základnej vojenskej služby a prihlásil sa do Prahy na UMPRUM (Vysoká škola umělecko-průmyslová). Chcel sa stať scénografom, ale ani na túto vysokú školu ho bez protekcie neprijali. Základnú vojenskú službu absolvoval v Dobřanoch pri Plzni. Po návrate z vojenčiny dostal prvé angažmán v Košiciach vo Zväze slovenských výtvarných umelcov (ZSVU). V novootvorenej galérii, ktorá sa neskôr stala sídlom VPN, dostal miesto výtvarného referenta. ktorý mal na starosti organizáciu výstav. Bolo to veľmi inšpiratívne prostredie slobodne mysliacich výtvarných umelcov z celého východného Slovenska. Istý čas sa angažoval v cirkvi, kde sa snažil vytvoriť priateľskú komunitu ľudí, ktorí sa spolu zúčastňujú rôznych akcií, zdieľajú medzi sebou skúsenosti s výchovou detí či poskytujú pomoc núdznym. Zbyněk Prokop, Marcel Strýko, Peter Neuwirth, Peter Bula, Štefan Tomčo, Erik Groch, Peter Kalmus a mnohí ďalší z radov hercov a študentov i zástupcov VSŽ (Východoslovenské železiarne) boli spolu s Ľubomírom v novembri 1989 zakladateľmi prvého výboru OF/VPN (Občianske fórum/Verejnosť proti násiliu). Po revolúcii bol Ľubomír kooptovaný ako poslanec Mestského národného výboru. Podieľal sa na príprave prvých slobodných volieb, sám v nich však nekandidoval. Ľubomírovi bol blízky a prirodzený občiansky priestor na miestnej, lokálnej úrovni, kde sa po niekoľkoročnej práci a budovaní lokálnej komunity postupne prepracoval ku charite, ktorej sa venuje dodnes. Táto práca ho nesmierne teší a napĺňa. Nachádza v nej svoju vieru ako aj priestor pre občiansku angažovanosť. Žije podľa svojho vnútorného kompasu, ktorý mu ukazuje smer a zmysel života, akým je konanie dobra pre ľudí, ktorí ho majú málo alebo v ich živote absentuje. Ideálom konania dobra je pre neho Kristus, ktorý prináša dobro a učí ľudí to dobro konať a žiť. Táto viera Ľubomíra neustále motivuje a nabíja energiou. Jeho životným krédom je viera v dobrého Boha a snaha stať sa distribútorom toho dobra.