Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Ján Bajtoš (* 1937)

• narodil sa 24. júna 1937, pochádza z obce Spišský Štvrtok

• otec Ján Bajtoš sa spoločne s matkou Alžbetou Bajtošovou, rod. Zummerovou, živili poľnohospodárstvom

• po nástupe komunizmu v roku 1948 rodinu tvrdo zasiahli kontingenty, otec bol tri dni vo väzbe za neskoré odovzdanie úrody

• po skončení ľudovej a meštianskej školy Ján pokračoval štúdiom na levočskom gymnáziu

• na znak nesúhlasu s režimom začal písať v obci protikomunistické heslá, za čo bol v roku 1954 zadržaný a odsúdený na 1,5 roka odňatia slobody, neskôr mu odvolací súd v Prahe navýšil trest na 2 roky

• výkon trestu absolvoval v nápravnom ústave pre mladistvých v českej obci Zámrsk

• po návrate na slobodu pracoval pre štátny podnik Jáchymovské doly pri skúmaní prítomnosti uránovej rudy v rámci elokovaného pracoviska v Novoveskej Hute (dnes mestská časť Spišskej Novej Vsi)

• po ukončení gymnázia v Levoči absolvoval štúdium na Pedagogickom inštitúte v Martine

• pôsobil ako pedagóg, neskôr ako zástupca riaditeľa v Staškove do roku 1966

• v roku 1961 uzavrel manželstvo s Annou Malíkovou, narodili sa im tri deti

• po návrate do Spišského Štvrtka pracoval ako vedúci pracovník oddelenia starostlivosti o rodinu a deti v rámci okresného národného výboru

• po páde komunistického režimu bol vymenovaný na post tajomníka ONV, neskôr bol po nástupe Vladimíra Mečiara k moci z funkcie odvolaný

• od roku 1996 žije na dôchodku v Spišskej Novej Vsi

Ján Bajtoš sa narodil 24. júna 1937, pochádza z obce Spišský Štvrtok. Vyrastal ako najstarší spomedzi troch bratov. Otec Ján Bajtoš a mama Alžbeta, rod. Zummerová, sa o rodinu starali, ako to bolo v tých rokoch na slovenskom poľnohospodárskom vidieku zvykom – zveľaďovaním rodinného hospodárstva: „Otec bol múdry, pracovitý a rozhľadený človek. Dokonale sa rozumel práci aj pôde a spoločne s matkou nás vychovávali v duchu čestnosti a svedomitej poctivej roboty. Bol nesmierne obetavý a po celý život pri mne stál a pomáhal mi aj v tých najťažších okamihoch, ktoré ma v neskorších rokoch postretli. Túto jeho obetavosť si ctím a mám na pamäti dodnes.“

Krízové udalosti vojnových čias sa rodiny dotkli len okrajovo. V období prechodu frontu v roku 1945 boli v ich dome ubytovaní nemeckí, po ústupe nakrátko aj sovietski vojaci: „Otca ako mnohých ďalších chlapov odviedli sovietski vojaci stavať protitankové zátarasy. Keď prišla sovietska armáda, správala sa dosť necivilizovane, ako všade – kradli a brali dobytok. Mnohí muži sa išli s koňmi a dobytkom schovávať do neďalekých lesov, aby im ich nezhabali. Keď boli u nás doma, obzerali si mosadzné kľučky a chceli ich vymontovať, mysleli si, že je to zlato. Veliaci dôstojník ich však neskôr pokarhal a nechali to tak. Čo sa týka nemeckých vojakov, chovali sa civilizovanejšie. Ubytovali sa, prenocovali, keď odchádzali, poďakovali a vždy sa k nám chovali korektne. My sme však boli najradšej, keď bolo po vojne a mali sme pokoj. Aspoň sme si to mysleli.“ 

Zrod mladíckeho odporu

Začiatkom 50. rokov sa ako mnoho iných roľníkov aj Bajtošovci dostali do stretu s novým komunistickým režimom. Majiteľov pôdy, ktorí sa k vznikajúcim jednotným roľníckym družstvám nechceli pridať dobrovoľne, mali presvedčiť tzv. kontingenty – povinné odovzdávanie úrody, mäsa, vajec, mliečnych výrobkov štátu, a to v množstvách, ktoré boli nesplniteľné: „Boli to doslova úžernícke normy. Mnoho roľníkov to nezvládlo. Nemali na vlastné prežitie, a keď neodovzdali alebo sa omeškali, boli obvinení zo sabotovania socialistického hospodárstva. Vyhlasovali ich za kulakov a demonštratívne zatýkali.“

Rovnaký osud postihol aj Jánovho otca: „Odviedli ho do levočskej väznice, kde ho držali bez vysvetlenia tri dni, keď sa raz omeškal, hoci dovtedy splnil každú dodávku. Na výstrahu každému, kto by sa omeškal v budúcnosti. Bolo to varovanie. Niekedy to zašlo tak ďaleko, že ľudia, čo nevládali odviesť povinnú dávku hovädzieho mäsa a nechceli, aby im skonfiškovali kravu, chodili do okolitých obcí, tam, kde bolo mäsa dosť, a skupovali ho za vlastné peniaze, len aby ho mohli hneď odovzdať na kontingent. Strach, bieda a neistota vládli všade naokolo.“ Tvrdé opatrenia voči poľnohospodárom vo väčšine prípadov splnili svoj cieľ a mnoho roľníkov napokon do jednotných roľníckych družstiev vstúpilo, v roku 1952 aj rodina Jána Bajtoša. 

Ján ako nadaný žiak po skončení ľudovej a meštianskej školy pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Levoči. Rodičia si napriek ťažkej životnej situácii zakladali na jeho vzdelaní.

Niekedy v tomto čase sa dospievajúci Ján spoločne s ďalšími kamarátmi z obce rozhodli vystúpiť voči režimu protestnou formou: „Boli sme kamaráti z dediny, stretávali sme sa od detstva. V tých pohnutých časoch sme sa neraz bavili aj o politike, o tom, čo trápi našich rodičov a naše životy. Najstarší z nás, František Javorský, bol už skúsenejší a rozprával nám, čo sa deje u nás aj inde vo svete. Ako komunizmus valcuje krajiny a ako trpia pod jeho jarmom národy Sovietskeho zväzu. Rozhodli sme sa demonštrovať svoj odpor. Napísať nejaké protikomunistické heslá na budovy, ploty, verejne prístupné miesta, a upozorňovať tak na bezprávie, ktoré vládne. Bola to spontánna aktivita. Nikde sme sa neorganizovali, s nikým sme sa nestretávali. Bolo to naše rozhodnutie. Nezostať ticho. Hoci sme to robili tajne, pretože sloboda názoru bola tvrdo potlačovaná. V obci bol okolo toho samozrejme poplach. Ako to v živote býva, našiel sa niekto schopný a ochotný udávať. A tak na nás po čase prišli a môj život sa zmenil od základov.“

Vyšetrovanie a väzba

V apríli roku 1954 si prišli príslušníci Štátnej bezpečnosti po 16-ročného Jána priamo do gymnázia v Levoči: „Vošli rovno do triedy, dvaja páni v dlhých kožených kabátoch. Vyzvali ma, aby som vstal, a odviedli ma hneď do väznice v Levoči, do tzv. Sédrie, kde vtedy sídlila Štátna bezpečnosť. Zatkli aj ostatných chlapcov. Niekoľko dní nás tam držali, kým nás odviedli do vyšetrovacej väzby v Košiciach.“

Práve v Košiciach sa začal nekonečný kolotoč výsluchov, nátlaku, podsúvania falošných obvinení z organizovanej protištátnej a teroristickej činnosti, pri ktorom sa v tej dobe vyšetrovatelia pri snahe vytiahnuť z chlapcov falošné priznania neštítili žiadneho fyzického či psychického nátlaku: „Mňa osobne nebili, skúšali to však nepriamo. V cele sa svietilo, nemohol som sa vyspať, ležať len na chrbte, ruky na deke. Každú chvíľu prišiel dozorca, ktorý búchal na dvere, aby som náhodou nezaspal. Takto unaveného ma vodili deň i noc na výsluchy, kde vyšetrovateľ spisoval zápisnicu, ktorá málokedy súvisela s tým, čo som skutočne hovoril.“

Obzvlášť obľúbenou metódou na zlomenie pevnej vôle človeka boli audiozáznamy drastického mučenia, ktoré na pozadí púšťali, aby chlapcom nahnali strach: „Išlo to cestou na výsluch, z nejakej miestnosti. A aj na výsluchu to znelo, akoby sa to odohrávalo hneď vedľa. Šialené výkriky bolesti a prosby o zľutovanie. Že šlo o nahrávku a spôsob nátlaku, mi došlo až neskôr. V tej chvíli to znelo hrozivo skutočne. Tak nás postupne zlomili. Neskôr som im už tie zápisnice podpisoval a rezignoval som. Nemal som už silu ďalej vzdorovať. Unavený a vystrašený odolávať tomu neustálemu tlaku. Chcel som mať už len pokoj, aj keď som vedel, že ten nájdem až vo výkone trestu.“

V auguste roku 1954 nastalo po mesiacoch ťažkých výsluchov konečne obdobie hlavného procesu s „protištátnou skupinou Františka Javorského“. Väčšina chlapcov v ňom dostala rozsudky nepodmienečných trestov. Ján dostal trest odňatia slobody vo výmere jeden a pol roka za trestné činy všeobecného ohrozenia, sabotáže, pokusu sabotáže, združovania sa proti republike a podielnictva. Vo vykonštruovanom procese tak z chlapcov, ktorí písali protestné heslá, urobili nebezpečných sabotérov a teroristov; organizovanú skupinu, ktorá sa údajne chcela združovať, ozbrojovať a pomáhať iným organizovaným skupinám v zvrhnutí ľudovodemokratického zriadenia.

Obetavý otec v snahe pomôcť svojmu synovi zohnal advokáta, s ktorým podali voči Jánovmu rozsudku odvolanie. Ján tak putoval do ďalšej vyšetrovacej väzby na Pankráci, pretože odvolacie konanie na Najvyššom súde prebiehalo v Prahe. Celý proces však mal od spravodlivosti ďaleko. Výsledkom súdu bolo, že Jánovi trest ešte navýšili o pol roka na 2 roky nepodmienečného odňatia slobody. Ján, donedávna nadaný študent a pracovitý syn, tak putoval do nápravného ústavu pre mladistvých na českom zámku Zámrsk, kde medzi asociálnymi a kriminálnymi chlapcami absolvoval celú dobu výkonu trestu.

Osobité pravidlá väzenského života vo svojej nekompromisnej tvrdosti platili aj vo väzniciach pre mladistvých. Slabosť sa neodpúšťala. Touto skúškou musel prejsť aj Ján: „Bol som menšej postavy, ale celý život som športoval. Vyhliadol si ma tam jeden chlapec, veľký, urastený, mal tam silné postavenie. Prvýkrát sa ma pokúsil napadnúť na umyvárni. Podarilo sa mi ho zložiť a po ňom aj druhého chlapca, ktorý mu prišiel na pomoc. Neskôr si ma vystriehol v podzemí zámku, tam som mu dal poslednú príučku. Inštinktívne som mu strelil takú ranu, že sa skotúľal zo schodov. Odvtedy som mal od nich pokoj. Získal som si tak svoj rešpekt, hoci som bol malý a nováčik. Dozorcovia dokonca tieto moje priestupky voči väzenskému poriadku nechali tak, pretože chlapec bol už dlhšie problémový, a tak boli radi, že ho niekto ‚ukáznil‘.“

Tŕnistá cesta bývalého trestanca

V roku 1955 sa Ján dočkal konca trestu a vytúženej cesty na slobodu. Aj po návrate domov však nad ním visela stigma jeho väzenskej minulosti. Na gymnázium sa napriek svojmu nadaniu a výborným študijným výsledkom vrátiť nemohol. Jedinou možnosťou bolo zamestnať sa, čo však s jeho kádrovým posudkom tiež nebolo jednoduché.

Nakoniec ho zamestnal štátny podnik Jáchymovské doly, ktorý v Čechách aj pomocou otrockej práce politických väzňov ťažil uránovú rudu. V rámci svojho alokovaného pracoviska na Slovensku robil prieskum nálezísk uránu v Novoveskej Hute, neďaleko Jánovho bydliska: „Každý deň nás naložilo nákladné auto a rozviezlo do terénu. Dostali sme prístroje, notes, ceruzku a robili merania na určených úsekoch. Na nejaké riziko vtedy človek nehľadel, bol rád, že má vôbec nejakú prácu. Navyše v rámci rizikových príplatkov bola nakoniec celkom slušne zaplatená.“

Jánov otec sa ale odmietal zmieriť s neistou budúcnosťou svojho syna a po sérii odvolaní poslaných na najrôznejšie miesta republiky sa mu podarilo vybojovať pre syna dokončenie štúdia levočského gymnázia: „Otec to nevzdal a dodal aj mne odhodlanie, že niečo so svojím životom ešte môžem urobiť. Dokončil som skúšky a 10. ročník a nakoniec som aj jedenástym ročníkom úspešne ukončil gymnázium s výborným prospechom. Napriek tomu však bol problém dostať sa na akúkoľvek vysokú školu. Môj posudok sa so mnou skrátka ťahal po celý život. Vždy, keď som niečo potreboval, vždy, keď bolo treba nejakú pečiatku, súhlas, odobrenie zo strany štátu.“

Po rôznych peripetiách sa Jánovi podarilo v roku 1957 dostať na dvojročné štúdium Pedagogického inštitútu v Martine, kde získal magisterský titul. Po skončení školy žiadal o pracovné zaradenie. Umiestnenku dostal do kysuckej obce Staškov v okrese Čadca: „Tam to bolo tiež spočiatku náročné. Škola fungovala len ako dvojtriedka, dochádzal som tam na bicykli 4 kilometre. Bol problém s ubytovaním. Dodnes si pamätám, ako som obchádzal miestnych v snahe zohnať si podnájom. Keď sa mi to nepodarilo, prvú noc som sa vyspal pod borovicou zakrytý kabátom, aby som ráno prišiel do školy na slávnostné uvedenie do kolektívu. Dnes sú to už také nostalgické, vtipné spomienky s trpkou príchuťou.“

V Staškove sa Ján spoznal aj so svojou budúcou manželkou Annou, rod. Malíkovou, ktorá bola tiež pedagogičkou. V roku 1961 spolu uzavreli manželstvo, ktoré trvá dodnes a Anna je mu po celé roky veľkou oporou. Postupne sa rodina rozrástla o tri deti, dvoch synov a jednu dcéru. Podmienky na život v pridelenom byte v Staškove už boli nevyhovujúce, a tak sa v roku 1966 rozhodli vrátiť sa do Jánovho rodiska v Spišskom Štvrtku, hoci Ján už v tom čase pôsobil ako zástupca riaditeľa školy. Opäť nastali problémy s hľadaním adekvátneho pracovného umiestnenia. Po čase sa naskytlo voľné miesto pracovníka Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi, na odbore školstva. Na kádrovom oddelení však už tiež disponovali informáciami o jeho „problémovej minulosti“, a tak musela rada ONV napriek jeho výborným profesijným predpokladom hlasovať o jeho žiadosti až trikrát, kým ho nakoniec prijali.

Ján nastúpil na post vedúceho pracovníka novovzniknutého oddelenia starostlivosti o rodinu a deti, kde pôsobil až do Nežnej revolúcie. Politické previerky normalizácie, ktoré nastali po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, sa ho ako nestranníka nedotkli. Nemohol zabudnúť na roky útlaku, ktoré pocítila jeho rodina aj on sám na vlastnej koži, členstvo v komunistickej strane preto z princípu odmietal.

Po nádychu slobody do náručia mečiarizmu

Príchod Nežnej revolúcie a pádu totality Ján Bajtoš privítal s nadšením. Po dlhých rokoch problémov a prekážok, ktoré mu kládol režim, sa dočkal čiastočného zadosťučinenia. Na základe svojich pracovných schopností získal po výmene komunistického vedenia post tajomníka okresného národného výboru.

Aj tu sa však vďaka svojej zásadovosti, ktorú v ňom zakorenil ešte otec, dostal do stretu s novým režimom. Po nástupe Vladimíra Mečiara k moci a počas divokej privatizácie nedokázal oportunisticky skloniť hlavu v snahe si udržať funkciu: „Začali sa skupovať podniky za smiešnu cenu. Kde-tu stále niekto potreboval nejaký podpis, pečiatku, súhlas zo strany mesta, a ja som sa na tom nechcel podieľať. Videl som, akí ľudia to berú do rúk a že sa práci nerozumejú. Mnoho podnikov a nehnuteľností sa predávalo za smiešnu cenu. Zakrátko boli rozkradnuté a skrachovali. Neraz chodili za mnou ľudia, čo mi ponúkali rôzne výhody, úplatky, finančný prospech. Ja som sekretárke povedal, aby za mnou neposielala ľudí, ktorí odo mňa chcú nejaké výhody. To sa samozrejme veľmi rýchlo roznieslo. A tak som si medzi novou zbohatlíckou vrstvou nevytvoril tých správnych kamarátov. A moje dni vo funkcii boli spočítané.“ V roku 1994, krátko po definitívnom uchopení moci Vladimírom Mečiarom, bol Ján po dvoch rokoch pôsobenia zo svojej funkcie odvolaný a v roku 1996 dobrovoľne odišiel do predčasného dôchodku.

V súčasnosti žije Ján Bajtoš v Spišskej Novej Vsi v spoločnosti svojej milovanej manželky. Po všetkom, čo prežil, naďalej verí princípom, ktoré si uchovával po celý život. Za človeka má hovoriť jeho práca a schopnosti. Budúcej generácii chce odkázať, aby sa vždy spoliehala na vlastný rozum a aby nikdy slepo nenasledovala akokoľvek vznešene znejúcu ideu. Kritické myslenie považuje za základ zdravej spoločnosti; svedomitosť a čestnosť za jedinú udržateľnú cestu rozvoja v krajine. Len s týmito vlastnosťami sa môže spoločnosť aj jednotlivec cítiť trvalo slobodným.