Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alžbeta Balážová (* 1940)

• 1940 – narodenie pamätníčky v Bake

• 1946 – nástup do slovenskej základnej školy

• 1948 – jej otcovi znárodnili obuvnícku živnosť

• 1954 – ukončenie základnej školy

• 1959 – nástup do nemocničnej kuchyne v Dunajskej Strede

• 1967 – 1978 – žena v domácnosti

• 1978 – práca v obuvníckom družstve

• od r. 1994 žije na dôchodku v Bake

Alžbeta Balážová, rodená Csölleyová, sa narodila v obuvníckej rodine v maďarskej dedine Baka pri Dunajskej Strede. Jej otec Gyula Csölley aj dedo Rudolf boli obuvníci. Dielňu mali priamo v dome, v jednej z jeho izieb.

„Bolo tam veľa čižiem na opravu aj nových, kože, opätky aj podrážky z tvrdej kože. Tie kupovali od židov z Dunajskej Stredy. Otec mal stôl s náradím a pamätám si ešte na drevené klince, ktoré zabíjal do podrážky tak, že ich najprv navlhčil v ústach. Mal tam tiež veľký regál s formami na topánky a trojnohú stoličku. Kožu natieral so špeciálnym krémom (csilíz), ktorý zmäkčoval kožu,“ spomína pamätníčka. Ešte dnes má otcov nôž na kožu. Okrem toho mali v dielni šijací stroj značky Singer poháňaný ešte šliapaním.

Jej otec okrem topánok a čižiem opravoval aj konské záprahy. „Neboli sme bohatí, ale mali sme každý deň jedlo na stole,“ spomína Alžbeta.

Jej mama Janka, rodená Fekete, bola z vedľajšej dediny Jurová a pochádzala z roľníckej rodiny. Starí rodičia z maminej strany mali asi šesť až sedem hektárov polí, kde pestovali obilie, kukuricu a zemiaky. Po roku 1948 o polia prišli v kolektivizácii. Predtým nevládali odovzdávať štátu vysoké kontingenty, ktoré nariadili komunisti majetnejším roľníkom, aby ich ekonomicky zničili. Odovzdávali sa vajcia, masť, koža zo zabitých zvierat. Aj preto roľníci niekedy zabíjali zvieratá v noci a zatemňovali okná, aby ich susedia neudali a nemuseli odovzdávať kontingenty.

Okrem polí prišla jej rodina v roku 1951 pri vzniku družstva aj o dva páry koní a volov, ale aj o iný dobytok. „Starý otec, keď mu brali dobytok, čo bolo na jar, tak ochorel, že zaľahol do postele a už z nej nevstal. V máji tohto istého roku zomrel,“ spomína si pamätníčka. Mama Alžbety bola zamestnaná ako slúžka, a keď sa vydala, už bola len žena v domácnosti. Vychodila meštianku v Dunajskej Strede a rok chodila aj na gymnázium, ktoré bolo slovenské, takže vedela dobre aj po slovensky.

Alžbeta bola najstaršia z troch detí. Má jednu sestru Máriu a brata Júliusa (Gyulu). Narodila sa cez druhú svetovú vojnu, 23. októbra1940. Baka vtedy patrila po prvej Viedenskej arbitráži k Maďarskému kráľovstvu. S úsmevom hovorí, že sa narodila vtedy, keď otec nebol doma, bol na vojne.

Nespomína si, ako jej rodina vnímala Viedenskú arbitráž, ktorá prinavrátila maďarské obyvateľstvo na južnom Slovensku k Maďarsku. „O politike sa doma veľmi nehovorilo a bola som ešte malá,“ dodáva.

Z raného detstva pamätníčka nemá veľa spomienok, ale pamätá si, že v Bake žilo zopár židov. Zsigmond Weisz bol krčmár, a dokonca aj ich dom patril pôvodne jemu. Bol krčmou aj obchodom v jednom. „Starý otec ho od nich kúpil asi v roku 1937 za pozemky, ktoré im predal na inom mieste v dedine,“ spomína Alžbeta. Židia sa potom presťahovali do Komárna. Nepamätá si, ako židov odviezli z Baky do koncentračných táborov, ale vie, že zrazu ich zobrali do Dunajskej Stredy a odtiaľ vlakom nevedno kam. Spomína si ešte na jedno židovské meno, pani Fleischmanovú.

Všetci na vojne

Jej otec mal štyroch bratov (Gejzu, Rudolfa, Jánosa a Ferencza) a všetci bojovali v druhej svetovej vojne.

„Pamätám si, že strýko Gejza bol doma a strieľalo sa na druhej strane Dunaja v dedine Ásványráró v Maďarsku. „Boli to kaťuše, ktoré sme volali Stalinove sviečky. Strýko Gejza povedal: `Vidíš, tam je tvoj otec,` lebo on bol ako vojak v maďarskej dedine Hédervár. Prvýkrát vojenčil v Prahe a na Vysočine, ešte za 1. ČSR. Cez vojnu bol aj v Kecskeméte a Győri,“ spomína Alžbeta. Jej otec aj pri vojsku pracoval ako obuvník.

Pamätníčkin starý otec mal tiež skúsenosti s vojnou, ale prvou svetovou, z ktorej si priniesol na chrbte jazvu, asi od výbuchu granátu. „Keď mu mama umývala chrbát a dotkla sa jej, tak kričal, aby to nechala tak, lebo ešte stále ho to bolelo,“ dodáva. Jej starý otec bojoval v Haliči, ale aj v Bukovine. O tom, ako k jeho zranenie došlo, nerozprával.

Alžbeta si spomína, že v ich komore boli cez vojnu ubytovaní vojaci, ktorí obsluhovali vysielačky a mali tam aj sklad zbraní. „Ešte doteraz máme v komore šnúry z vysielačiek. Boli to Slováci,“ dodáva. Tiež si pamätá, ako k nim prišiel sovietsky vojak s puškou na pleci a prikázal jej mame, aby napiekla chlieb aj koláče. Počas prípravy bol stále v kuchyni, aby sledoval, či mama niečo nedáva do koláča. Nemohla odísť ani na toaletu. „Bol veľmi prísny a bál sa, aby sme ho neotrávili. Zobral nám aj príbor a taniere,“ dodáva Alžbeta.

Nepamätá si konkrétny moment, kedy sa dozvedela, že vojna skončila. Spomína si však na to, že ujo Gejza prišiel domov z vojny a bol celý zavšivený. Mama mu potom všetky šaty spálila.

Vysídlenie do Čiech a Maďarska

Po druhej svetovej vojne boli príslušníci maďarskej menšiny na základe uplatňovania fenoménu kolektívnej viny prostredníctvom Benešových dekrétov odsúvaní do českého pohraničia na vyprázdnené Sudety, ale aj do Maďarska v rámci výmeny obyvateľstva. „Nás nevysťahovali, lebo brali len tých bohatších, ktorí mali veľa rolí a my sme boli remeselnícka rodina,“ spomína. Do Čiech zase išli podľa nej tí, ktorí boli chudobní a mali veľa detí.

Alžbeta si už nespomína, ako jej rodina toto obdobie prežívala. Rodinu jej strýka Feri bácsiho však vysťahovali, lebo bol roľník a jeho svokrovci mali veľa polí. Navyše jeho svokra bola Maďarka z Maďarska. Najprv ich zobrali do Čiech, nevie presne kde. Potom odišli do Mosonszolnoku a jeho svokru odsunuli do Mosonmagyarováru. To sú dediny oproti Bake, ale na druhej strane Dunaja, v Maďarsku. Odišli aj jej sesternica Augusta a bratranec František (Ferencz) Csölleyovci (na fotke). V Maďarsku vraj dostali toľko polí, ako mali na Slovensku. Dodnes sa s nimi stretávajú a navštevujú sa.

Domy po vysídlených Maďaroch pridelila vláda Slovákom prichádzajúcim zvyčajne zo severu, ale oni tam dlho neostali. „Zistili, že tu treba ťažko robiť na poli a že nič nedostanú zadarmo, tak odišli,“ spomína si Alžbeta. Maďari ich volali telepesek (osadníci) alebo aj Moravania, lebo niektorí boli aj z Moravy, iní boli z dediny Podmanín pri Považskej Bystrici. Väčšinou boli chudobní a mali veľa detí. Jeden z prisťahovaných Slovákov bol dokonca predseda Obecného úradu v Bake.

Škola a práca

Po vojne zrušili na území Slovenska všetky maďarské školy, takže keď v roku 1946 išla do školy Alžbeta, ostali len tie slovenské. Prvé štyri triedy absolvovala po slovensky, aj preto vie doteraz hovoriť veľmi dobrou slovenčinou, takmer bez prízvuku. Až v piatom ročníku začala chodiť do maďarskej školy. „Dokonca keď som išla na prvé sväté prijímanie, tak som v kostole nevedela čítať dobre po maďarsky. Strýko Gejza ma za to karhal,“ spomína.

V škole sa po maďarsky rozprávali len cez prestávky, ale netrestali ich za to.

Jej rodičia vedeli tiež dobre po slovensky, takže slovenčina sa jej až tak ťažko neučila, hoci doma sa rozprávali len po maďarsky. „Otec bol v Čechách na vojenskej službe a navyše v Bake bývali financi (pohraničná finančná stráž, čo boli zvyčajne Slováci a Česi). Tí si k nám domov chodili dať opravovať čižmy, takže s nimi museli hovoriť po slovensky,“ dodáva.

Hneď po skončení základnej školy v Gabčíkove v roku 1954 išla Alžbeta do práce, lebo rodičia nemali toľko peňazí, aby ju poslali študovať. Spočiatku pomáhala otcovi v obuvníckej dielni, keď robil fušky. Za obuvníčku sa však nevyučila. Neskôr sa prihlásila na inzerát za šičku do obuvníckeho výrobného družstva v Dunajskej Strede. Robila tam aj kontrolórku pre závod v Gottwaldove (dnes Zlín). Tam pracovala desať rokov, až kým sa nevydala. Potom sa starala o deti a neskôr aj o manžela, keď ochorel.

V roku 1959 si urobila zdravotnícky kurz. V neďalekej Dunajskej Strede postavili nemocnicu, kde začala brigádovať a napokon tam ostala pracovať v kuchyni. „Rozdávala som obedy a po víkendoch som upratovala,“ spomína si.

Koniec živnosti

Komunisti jej otcovi zobrali obuvnícku živnosť. Najprv robil ešte výrobky, ako boli remene a postroje pre kone na JRD. Opravoval aj remene pre motory značky Slávia, ktoré poháňali elektrické centrály.

To, že stratil živnosť, jej otca až tak nemrzelo, lebo obuvníctvo naďalej robil doma po večeroch ako fušku. Podľa pamätníčky bol veľmi šikovný a vedel robiť rýchlo, a rýchlo aj chodil. Mal to po svojom otcovi. Alžbeta si spomína na príhodu, keď jej starý otec raz išiel do Dunajskej Stredy. Sused ho volal, aby si prisadol k nemu na voz. Lenže ten sused mal pomalé kone, preto mu starký odvetil, že si k nemu nesadne, lebo sa ponáhľa. „Starý otec chodil veľmi rýchlo a podobne aj môj otec. Aj robiť vedeli rýchlo. Keď niekto prišiel s koňmi a pýtal sa, ako dlho bude oprava trvať, otec mu povedal, že má ísť do krčmy dať si jedno pivo a pol deci a už to bude,“ spomína s úsmevom.

Revolučné udalosti v Maďarsku z roku 1956, keď sa ľudia vzbúrili proti komunistickému režimu, vnímali aj Maďari v Bake. „Chlapi počúvali rádio Slobodná Európa, ale potichu, lebo na dedine boli aj udavači,“ spomína pamätníčka. Pamätá si na scénu, ako sa piati chlapi skláňajú k maličkému baterkovému rádiu. Tiež si spomína, že miestny farár ľuďom povedal, že omša nebude, lebo v Maďarsku vypukla revolúcia. „Bolo toľko snehu, že sme mali zasnežené celé topánky a bolo to 26. októbra, teda pár dní po vypuknutí povstania v Budapešti,“ spomína si. Farár nechcel nikomu spôsobiť problémy.

Invázia a normalizácia

V čase invázie spojeneckých vojsk do Československa v roku 1968 mali v rodine pamätníčky zabíjačku. Nebála sa, že bude vojna, ale pamätá si, že jeden tank narazil do domu jej kamarátky v dedine Pinkové Kračany pri Dunajskej Strede. „Bála som sa o ňu, lebo v čase nárazu spali, keďže spojenecké vojská prišli v noci. Našťastie sa im nič nestalo, lebo postele mali vo vzdialenejšej miestnosti,“ spomína si.

V tom čase už bola ženou v domácnosti, ale jej manžel, ktorý bol straník (člen KSČ), začal inváziu kritizovať. Zo strany ho preto vylúčili. „Môj muž bol priamy človek a povedal rovno, čo si myslí, preto ho vyhodili,“ spomína si Alžbeta. Neskôr prišiel niekto aj po jeho stranícku knižku, ale nedala mu ju, lebo jej manžel nebol doma. Problémy však kvôli vylúčeniu zo strany nemal. Vyštudoval strednú poľnohospodársku školu a robil aj asistenta zverolekárovi, takže bol v regióne na vidieku potrebný.

Pamätníčka má tri deti. Dve dcéry a syna. Oni už neboli komunistickým režimom postihnutí. Mohli chodiť aj do maďarských škôl, ale najstaršia dcéra, ktorá dnes žije v Srbsku, chodila na slovenskú strednú školu do Šamorína, lebo odbor kuchár-čašník vtedy neotvárali na maďarskej škole. Absolvovala však maďarskú základnú školu. Dnes rozpráva piatimi jazykmi. Jej ďalšie dve deti ostali na Slovensku. Druhá dcéra je zootechnička a syn je obrábač kovov. Má tiež šesť vnukov a vnučiek a dokonca aj pravnukov.

Počas normalizácie bola Alžbeta doma s deťmi ako žena v domácnosti. To, že jej manžela vylúčili zo strany, sa jej preto veľmi nedotklo. „Nič zvláštne sa nedialo. Až na konci 70. rokov som sa zase zamestnala u obuvníkov,“ spomína si. Jej manžel pochádzal z Bratislavy, aj preto má slovenské priezvisko, ale vedel aj po maďarsky, aj po nemecky. Cítil sa byť Maďarom. Bol poľovník, takže k nim chodili na víkendy Slováci z Bratislavy. Boli víkendy, keď po maďarsky ani neprehovorili. Takže národnostnú neznášanlivosť pamätníčka nepociťovala.

Po nežnej revolúcii

Alžbeta počas svojho života veľmi politiku nesledovala. Odškodnenie za zhabanú živnosť jej otca po nežnej revolúcii nežiadali, lebo to nepociťovali ako veľkú krivdu, keďže otec pracoval ako obuvník naďalej cez fušky.

Keď sa počas 90. rokoch na Slovensku opäť zdvihla vlna neznášanlivosti voči maďarskému obyvateľstvu, Alžbeta to veľmi nepocítila. Vnímala rétoriku vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara aj predsedu SNS Jána Slotu, ale nebrala si to k srdcu. Rozpad Československa tiež nevnímala tragicky. Bolo jej to jedno, lebo ona tie problémy medzi Slovákmi a Čechmi nevnímala.

„Niektorí hovoria, že komunizmus bol lepší ako to, čo máme teraz. Lenže lepšie bolo len tým, ktorí mali červenú knižku. Dobre bolo tiež tým, ktorí stáli vedľa ohňa a ohrievali sa,“ hovorí Alžbeta. Ju do strany nikdy nelákali.