Oto Batelka

„[Brat mi povedal:] ,Poď, ja ti ukážem, o čom nám rozprával náš otec.‘ Delo protilietadlové, z ktorého sa strieľalo, keď pristával lietadlom generál Štefánik. Odišli sme tam. Aj dnes by som mohol ukázať to miesto, kde je. Však by to bolo vidieť aj tu z cesty, nemuselo by sa ísť na Hrad. Bolo tam zakryté dreveným debnením, lepenkou protilietadlové delo, to si pamätám jak dnes, však som mal vtedy len mladých pár rokov, sedem rokov, ale pamätám si tú dlhú hlaveň čo mal, a hovorí mi: ,Z tohto lietadla sa strieľalo na Štefánika.‘“

„Mi povedali: ,My máme každý deň poradu a konštatujeme,‘ (lebo to bola tá skupina doktora Fedora Turza, čo vyšetrovali) ,že vy jediný z celej skupiny hovoríte pravdu. Preto sme sa dohodli, celé vedenie, či by ste neboli ochotný s nami spolupracovať. My vám umožníme odchod do cudziny aj s rodinou, aby ste s nami s tou emigráciou spolupracovali.‘ Moja zápisnica má asi šesťdesiatpäť strán, zápis po posledný odstavec asi šesť, sedem riadkov. Nikdy som v žiadnej strane nebol, ani dnes nie som. Nie som ochotný vstúpiť do KSS a spolupracovať s ústredňou Štátnej bezpečnosti.“

„Čiže v prvom aute išiel rybár s tým nákladným vozom a ja som išiel. Za nami išlo auto Lettricha, jeho brata a šoféroval to major Šavel, áno. Išli za nami, bez problémov sme sa dostali. Na Patrónke pristúpil a rozlúčil sa tam so sestrou predseda Slovenskej národnej rady, Lettrich. Sadli do osobného vozu, išli za nami, čo sme išli nákladným vozom smerom Hochštetno a tam nám dal príkaz ten rybár zostať stáť. Zostali sme stáť, oni prišli asi za nejaké dve, tri minúty za nami. Zhasli svetlá, rozlúčili sme sa. On ich priamo zobral k Morave, sadli do člna a odišli. Tak sme sa rozlúčili spoločne. Na druhý deň som sa dozvedel, že sa v poriadku dostal a stretli sa spolu na Americkom veľvyslanectve vo Viedni Fraštacký, Hodža, Lettrich aj jeho brat.“

„,Kde býva inžinier Batelka?‘ Hovorím: ,Prosím, to som ja.‘ Hovorí: ,My sme zo Štátnej bezpečnosti, poďte s nami. Poďte domov a je.‘ Tak som s nimi išiel asi sto metrov. Povedal som, že sa prezlečiem. Prezliekal som sa, oni stáli medzi izbou a kuchyňou v takej verande. Keď som bol prezlečený, malý syn trojročný, vtedy už mal štyri roky, sa hral vonku na piesku. Vyskočil som z okna prízemného, preskočil zábradlie balkónu a utekal smerom hore. Samozrejme, že v tú chvíľu zrejme nevedel som to usledovať, vyskočili oni cez dvere balkónu a spýtali sa toho chlapca môjho, kde utekal otec. Mal toľko duchaprítomnosti, že povedal: ,Tu dole.‘ A ja som utekal hore.“

„[V knihe] od Drahoslava Machalu Návrat do Itaky podrobne píše celý život od narodenia až po koniec života generála letectva, Ambruša. Píše sa v tej knihe, že generál Ambruš dostal príkaz a odviezlo ho nákladné auto pivovaru Stein do Vajnor, kde bolo pripravené lietadlo, ktoré sám generál Ambruš pilotoval a odletel s tým lietadlom do Schwechatu do Rakúska. To pravda nie je. Žiadne lietadlo nebolo. Napísal som Machalovi v deväťdesiatom roku list, kde mi odpovedal, že sa v krátkej dobe u mňa zastaví, aby sme tú vec dali do poriadku. Čakám dodnes, nikto sa nezastavil. Fakt je jeden, že generál Ambruš odišiel tou istou cestou cez rieku Moravu v Hochštetne tak, ako odišiel Lettrich s jeho bratom do exilu.“

„Boli priam zahriaknutí. Nechceli, nedôverovali nikomu, viete. Ono, predsa len tie bitky, tie vyšetrovačky, to mlátenie a tak ďalej, mali všelijaké škrabance na sebe. Tak človek nediví sa, viete. A každý, kto prišiel, každý bol tak prekvapený.“