Peter Bednárik

„No, to už nebolo ono, lebo bola vojna, všetko bolo na prídel, ľudia už museli od mláťačky odovzdávať obilie. Tých 6 rokov nebolo dobre. Už sa nedalo nič robiť, bola vojna, no. Všetko brali. Ale kto bol vtedy pracovitý a chcel, keď bol schopný vychovať 10 ošípaných veľkých na bitúnok za ten rok, tak mohol skoro dom za to postaviť. Boli ľudia, čo podnikali. V Bratislave a mestách bolo všetko na prídel. Tak chodili na dedinu kupovať. Odtiaľto jeden taký usilovnejší chlap vykupoval kŕmne husi. A nosil ich do Bratislavy, tam za to dostal strašné peniaze. Síce týchto ľudí chytali, lebo to boli šmelinári, ale oni už vedeli. V Bratislave zišiel, tam dolu, nešiel cez budovu, bol by hlúpy. A už tam ho čakali voľakde pod tunelom. Dostal kopu peňazí za to a išiel pre druhé. Robili takéto veci, šmelina. Múky to nebolo, bola dohoda, tuto postál rýchlik o polnoci. Po tme nebola stanica. Bola zastávka Majer. Tri vrecia múky do vozňa, do vlaku sa nedalo, tam bola stále kontrola. Každý v noci vo vlaku spal, do rušňa išla múka a až v Žiline sa vyložila z rušňa. A potom sa na koňoch doviezla sem. To boli ľudia, čo mali známosť. Skrátka sa zásobovalo takto. Všetko na prídel. Potom ten prídel trval už aj po fronte."

„Bol som doma čo 14 dní, mesiac! Musel som sa prihlásiť a tam vedeli, že som doma len na 14 dní, niekto, komu na tom záležalo, ma udal Nemcom. Prišiel som tam, rovno do basy, lenže bola plná, tak na jednu izbu, hrali sme tam karty, zobrali aj opasok, aby sa neobesil, to bol zákon. Všetky remene, šnúrky preč, všetko. Na tretí deň prišla služba: ,Basisti von, nástup na rajón!‛ Prišli sme na dvor, otvorí sa brána, z mesta valí vojsko, do kasární. Naraz pozerám, však to sú naši, od ktorých som ja odišiel. Zaradili nás medzi nich. A všetko naspäť za Dunaj! Si vravím vtedy, že nemohol som ísť s Mišom, už som mohol byť doma. Ale došiel jeden stotník – teraz je to kapitán (vtedy sa hovorilo stotník, lebo Slovensko nechcelo nič od Čechov prebrať, tak sa hovorilo nie čatár, ale čatník, no a stotník bol kapitán), stotník hovorí: ,Chlapci potrebujem osem spojárov, ráno ideme do Nového Mesta nad Váhom, tam je hyperpark, vyfasujeme tam telefónny materiál a ideme do Šaštína, kde bude evakuovať vláda, tam potiahneme telefónne linky po súkromných domoch.‛ Tak som sa prihlásil, hoci som nebol spojár. Veď však my sme všetko vedeli. Aj radistov sme mali, aj spojárov."

„Až sme došli do Rumunska. A v mestečku Deda nás začali Nemci odzbrojovať. My sme nevedeli, čo sa [de]je. No ale prišiel nejaký dôstojník: ,Chlapi, neprotivte sa, zložte zbrane. Na Slovensku sa povstalo proti Nemcom.‛ Tak jako nespoľahlivých nás odzbrojili. To bolo na večer. Ani spať sme nemali kde ísť, lebo sme sa tam chceli ubytovať. Nemci nás za to mesto dali, na takú lúku. Tam bol potok, aby sme aspoň vodu mali, tri dni nám nedali jesť, To za to, že sme im pomáhali. Našťastie tam bol lán kukurice, a to bolo 29. augusta. Tak my sme tú kukuricu vylamovali a v prilbách sme si to varili. A tak sme prežili. Voľaktorí chlapi, sa im podarilo odtiaľ ujsť. Tí, čo mali nákladné autá, voľaktorí. Boli tam také autá, neviem, aká to bola zbraň. Spravodajská služba alebo to. To bolo tak organizované, že na každých neviem koľko kilometrov bola vysielačka v nákladnom aute, tak sa to prenášalo informácie až do záložnej divízie. Odkiaľ nám dávali povely. Tí boli 200 km za frontom. Na linku keby boli natiahli, to sa nedalo. Neviem, tie vysielačky, na koľko kilometrov, ktorá vysielala, tak išiel nejaký rozkaz až na front. To tie rádiostanice prenášali. No a tak sme sa dostali až do toho Rumunska odzbrojení. Tam nám potom dali rýle, lopaty, krompáče a určili, keď bude ústup, všade kde im vyhovuje, chceli kopať zákopy. Na chlapa 3 metre. Cik-cak, jak sa hovorilo, zákop. 3,5 metra hlboký. To sme museli spraviť tak, kde sa nedalo rýľovať. To bola tvrdá robota s krompáčom. Sme museli spraviť za deň. Inak bolo zle. A tak sme prišli až do Maďarska."