Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Benč (* 1932  †︎ 2021)

• narodil sa 1. mája 1932, pochádza z mesta Nová Baňa

• otec Ján Benč sa živil ako príležitostný robotník, matka Mária Benčová sa starala o deti, detstvo sprevádzala chudoba

• brat Jozef slúžil počas 2. svetovej vojny na východnom fronte ako vojnový spravodajca, dostal sa aj k informáciám o Katynskom masakri

• v roku 1952 ukončil pedagogické gymnázium v Leviciach

• na základe negatívneho kádrového posudku absolvoval v rokoch 1952 - 1954 trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP

• v neskorších rokoch pôsobil ako pedagóg v Malej Lehote, neskôr v Tekovskej Breznici, kde sa prepracoval k pozícii riaditeľa školy

• na základe normalizačných čistiek bol v roku 1972 z funkcie odvolaný

• od roku 1975 pracoval na okresnom odbore školstva, v oblasti údržby škôl a polytechnickej výchovy

• do dôchodku odišiel v roku 1995 a v súčasnosti žije Ján Benč v Domove seniorov v Tekovskej Breznici

Ján Benč sa narodil 1. mája 1932, pochádza z mesta Nová Baňa v žarnovickom okrese. Bol najmladším spomedzi štyroch súrodencov. Vo svete v 30. rokoch 20. stor. zúrila veľká hospodárska kríza, ktorej následky bolestným spôsobom zasiahli aj obyvateľstvo vtedajšieho Československa. Otec Jozef Benč si zarábal ako príležitostný nádenný robotník, matka Mária Benčová rod. Benčová sa starala o deti a domácnosť. Rodinu teda viac ako svetové či politické okolnosti zamestnávala neustála snaha uživiť sa vo svojom postavení na pokraji chudoby: „Boli to ťažké časy. Nemali sme žiadne veľké polia ani rodinné hospodárstvo. Práce bolo málo a neraz nás trápil hlad. Mnohokrát sme sa provizórne živili len z plodov sezónneho ovocia, a keď otec občas niečo zarobil, donieslo sa na stôl kvalitnejšie jedlo.“

Chudoba a bieda na pozadí vojny

Obdobie rozpadu Československa a vzniku Slovenského štátu, ktorý bol satelitom nacistického Nemecka, teda rodina vnímala stále hlavne cez optiku každodenných starostí o vlastné živobytie. Jánovi v jeho detských časoch pomáhala zabudnúť na realitu strádania a chudoby príroda. Lesy a lúky v okolí sa stali každodenným prameňom zážitkov, poznávania a túto lásku a inklináciu k prírode si so sebou Ján niesol po celý život. Po invázii nemeckých vojsk do Sovietskeho zväzu v roku 1941 sa k vojakom Wehrmachtu pripojila aj štátom vyslaná tzv. Rýchla skupina slovenskej armády, neskôr transformovaná na Rýchlu divíziu. Postupne bolo na východný front poslaných vyše 2 000 slovenských vojakov. Medzi nimi bol aj Jánov brat Jozef, ktorý sa ako vojnový spravodajca ovládajúci morzeovku dostal k spravodajskému štábu sídliacemu na Kryme. Ovládal vojnové správy a zachytil okrem iného aj tajnú informáciu o masakri v Katyni, kde začiatkom roku 1940 sovietska armáda pod dozorom nechvalne známej NKVD, vtedy ešte ako spojenec nacistického Nemecka, popravila približne 22 000 zajatých príslušníkov poľskej armády. Po neskorších udalostiach a napadnutí Sovietskeho zväzu jeho bývalým spojencom, Treťou ríšou, sa udalosti v Katyni začali vykladať propagandou ako zločiny nacistického Nemecka. Akákoľvek narážka na skutočných páchateľov bola považovaná za dezinformáciu, klamstvo, vlastizradu. Kazila by totiž punc Červenej armády, vznešeného osloboditeľa národov spod jarma nacistického útlaku: „Brata to dostihlo v 50. rokoch, keď pracoval ako pokladník na miestnom okresnom národnom výbore. Niekde spomenul medzi rečou svoj názor a vedomosť o masakri v Katyni a zakrátko bol politicky nepohodlný. Musel opustiť zamestnanie a odpratali ho napriek jeho schopnostiam zo štátnej správy nadobro.“

Vojnové udalosti prebiehajúce na území Slovenska po vypuknutí SNP a po neskoršom prechode frontu sa rodiny dotkli len okrajovo. Prvou spomienkou maloletého Jána bolo množstvo deportovaných židovských obyvateľov, ktorí sa už do mesta po vojne nevrátili, pretože zahynuli v koncentračných táboroch: „Keď to po vojne vyšlo najavo, bol som už starší, ale nedokázal som to pochopiť. Tú krutosť. A vtedy som znenávidel Nemcov, hoci v období prechodu frontu sídlila v Novej Bani aj nemecká posádka a mali sme Nemcov ubytovaných aj u nás doma. Chovali sa slušne, to nemôžem povedať. Ale krutosť toho režimu a mašinérie a to, čo robila s ľuďmi, je pre mňa dodnes nepochopiteľná. Stal som sa odporcom totality a jej bezohľadnosti voči nevinným. Tú nacistickú som vnímal len takto okrajovo, cez informácie, čo vyšli najavo. Tú komunistickú som si, žiaľ, prežil aj na vlastnej koži.“ Ako chlapec si z vojnových čias ešte zapamätal rozsiahle boje, ktoré v tejto oblasti prebiehali roku 1945 pri snahe postupujúcej sovietskej armády o prechod rieky Hron, pri ktorom v jej ľadových vodách skončilo mnoho mŕtvych vojakov. Otec bol v tom čase na zárobkoch v Nemecku, po vojne sa vrátil a rodina sa snažila v obnovenom Československu začať odznova.

Kruté vytriezvenie z mladíckych snov – život v Pomocných technických práporoch

Ján prejavoval postupom času stále väčšie študijné nadanie, a tak po absolvovaní Ľudovej školy v Novej Bani nasledovanej Meštianskou školou prestúpil na gymnázium v Leviciach. V rámci vysokého nedostatku kvalifikovaných pedagógov v povojnových rokoch bol veľký dopyt po absolventoch pedagogických škôl, a tak neskôr prestúpil na pedagogické gymnázium v Nitre. Nachádzalo sa v budove na Kalvárii, ktorá kedysi slúžila na edukáciu teológov a rehoľníkov, ktorých v rámci Akcie „K“ komunistický režim v roku 1950 násilne rozpustil a internoval do zberných táborov. Posledný ročník pedagogického gymnázia už dokončil v Leviciach, kde získal kvalifikáciu pre výučbu 1. – 5. ročníka základných škôl. Po škole bol problém získať umiestenku, a tak sa musel živiť opäť manuálnou prácou pri zvoze hovädzieho dobytka na miestny bitúnok. Následne v októbri roku 1952 musel narukovať na základnú vojenskú službu, ktorá sa stala strastiplnou skúsenosťou z mašinérie červenej totality, ktorá trestala svojich skutočných i domnelých nepriateľov.

Prvé kroky vo vojenskej službe zaviedli Jána do českého mesta Děčín, kde absolvoval prijímací kurz. Spočiatku sa dokonca naivne domnieval, že sa v rámci svojho sociálneho zázemia a vzdelania dostane do poddôstojníckej školy: „Myslel som si, že mám bezproblémový kádrový profil. Chlapec z robotníckej triedy, otec robotník, matka bývalá slúžka, pedagogické vzdelanie. Dodnes neviem, čo presne mohlo spôsobiť môj údajný rozkol s režimom. Či to bol môj brat, ktorého informáciu o masakri v Katynskom lese som tiež v kruhu známych sem-tam spomenul... Alebo otcove rozbroje s naším susedom, ktorý bol neskôr horlivým komunistom. Stal sa potom predsedom Národného frontu, kde sa vyrábali kádrové posudky. Alebo to, že som nebol členom Československého zväzu mládeže, pretože sme boli tak chudobní, že moja mama mi nemohla kúpiť ani tú modrú košeľu a červenú viazanku.“ Po príchode do tábora v Děčíne si všimol na bráne veľký nápis: „Už vás máme, kde jste chtěli!“ Jánovi postupne dochádzalo, že namiesto poddôstojníckej školy je to nakoniec útvar Pomocných technických práporov (PTP), kam režim posielal kádrovo nespoľahlivých občanov a nepriateľov režimu na údajnú prevýchovu prácou v najťažších podmienkach pri službe bez zbrane. Bol to zároveň cynický a efektívny spôsob získavania lacnej otrockej pracovnej sily pre masívnu výstavbu komunistického hospodárstva: „Jeden vojak na izbe mi to povedal na rovinu, že som u ’čiernych’ a dostanem krompáč a lopatu. Robota bola náročná, kopali sme v nepriaznivom počasí odpadové kanalizácie nových kasární. Neustála buzerácia, pohŕdanie zo strany nadriadených radových vojakov aj dôstojníkov, ktorí nás mali na starosti. Hlúposť a primitívnosť politrukov, ktorí nám dávali politické školenia o svetlých zajtrajškoch a vznešenosti idey komunizmu, no svojím intelektom, výkladom a schopnosťami by nemohli za bežných okolností ani kydať hnoj v najzapadnutejšom družstve republiky. Skrátka, nebolo to všetko tak veselé a úsmevné ako v humornom podaní známom zo Švandrlíkovej knihy „Černí baroni“, hoci mladosť, sila a kamarátska súdržnosť nám vždy pomáhala prekonať tieto strasti a sem-tam sa našiel dôvod aj na úsmev či mladícke špásy.“ Režim v tom čase ešte nemal presne určené, čo sa bude ďalej s vojakmi PTP diať, ani aký osud ich neskôr bude čakať. Ján sa desil, keď videl niektorých vojakov, ktorí v rámci služby na neurčito slúžili vlasti s krompáčom a lopatou už 4 roky. Počas svojej služby v meste Stříbro, kam bol prevelený, poprosil teda brata, aby zistil, či sa s tým nedá niečo robiť a preveril jeho kádrový posudok. Na meštianke mal Ján učiteľa Jána Zemana, s ktorým rodina dobre vychádzala. V období SNP Ján Zeman organizoval v Novej Bani štruktúry partizánskeho oddielu „Za slobodu Slovanov“ sídliaceho na Poľane. Neskôr sa stal generálom a hlavným náčelníkom politickej správy v Prahe. Keď sa na neho Jánov brat obrátil, zakrátko sa veci dali do pohybu: „Velitelia sa odrazu začali chovať ku mne slušne. Povedali mi, že na ďalší deň príde politická komisia, ktorá spraví previerku. Bola to veľká udalosť. Všade vyvesili vlajky, spravila sa veľká slávnosť, obed, a na previerke ma vychválili, aký som pracovitý, nadaný a tak ďalej. Dali mi do ruky zbraň, ktorú som nevedel ani držať. V konečnom dôsledku sa však nezmenilo nič. U PTP som zostal naďalej, spravili zo mňa veliteľa družstva, ktorý odvádzal vojakov na pracovisko. Mne to len ešte viac uškodilo. Vzniklo podozrenie zo strany ostatných vojakov, že som špión, udavač, a cítil som hlboké pohŕdanie z ich strany. Trvalo dlhý čas, kým sa veci ako-tak dali do poriadku a získal som opäť ich dôveru.“ Takto to pokračovalo dlhé mesiace a roky. Děčín, Stříbro, Svatá Dobrotivá, Dobřany, stavebné práce najrôznejšieho charakteru v chlade, daždi, v mraze a večerná buzerácia na izbách, nočné nástupy, šikana. Najhorší boli vojaci nižších hodností, desiatnici a slobodníci, ktorí sa vyžívali v možnosti vyvyšovať sa nad pétépákmi, ktorých považovali za občanov druhej kategórie. Ľudská spolupatričnosť však fungovala aspoň medzi vojakmi, a kde nebola spravodlivosť režimu, nachádzali si vlastné cestičky. Rovnako ako v prípade jedného premotivovaného rotného, ktorý sa vyžíval v šikane: „Dohodli sme sa, že mu to spočítame. Ale tajne, pretože také niečo bolo na vojenský súd. Odsledovali sme, kadiaľ chodí domov a v akých časoch . Raz za tmy ho asi piati chlapci vyčkali a tajne mu naložili, ručne-stručne. Nemal šancu zistiť, kto to bol, a tak vec vyšumela do stratena. Jeho zakrátko preložili. Občas sme museli zobrať spravodlivosť aj do vlastných rúk.“ Ján si spomína aj na rozsiahle manévre, ktoré v kasárňach nastali po občianskych nepokojoch súvisiacich s menovou reformou roku 1953, pri ktorej mnoho obyvateľov prišlo o svoje celoživotné úspory: „Vtedy sme pracovali v Plzni, neďaleko sídlila obrovská fabrika Škoda a armáda sa bála nepokojov, ku ktorým by sme sa mohli pripojiť. Dostali sme zákaz vychádzania a celé kasárne strážili ozbrojenci s guľometmi.“ Po úmrtí Jozefa Stalina v roku 1953, nasledovanom smrťou Klementa Gottwalda, sa spoločenská situácia postupne konsolidovala a nad útvarmi PTP prestali visieť mračná neistoty a služby na neurčito. Jána však postretla ešte jedna prekážka, ktorá mu mohla celú situáciu skomplikovať. V posledných dňoch služby si nadšený zašiel v Plzni do mesta nakúpiť civilné oblečenie pred cestou domov: „Pri návrate do kasární som pozabudol, že nie som plnohodnotne ustrojený. Mal som vojenský kabát, ale pod ním košeľu a sveter, čo som si kúpil. Odchytil si ma mladý dôstojník, ktorý sa začal nadrapovať a zúriť, prikázal ma zatvoriť do vojenskej cely. Bol to posledný deň, nevedel som, o koľko mi to predĺži službu, aké to bude mať dôsledky. Mal som už všetkého skrátka dosť. V noci som prosil vojaka, čo mal službu pri strážení cely, aby ma pustil von. Odmietol. A tak som sa nakoniec svojpomocne prepchal cez väzenské okno a zmizol z kasární. Začalo sa rozsiahle pátranie. V Plzni na stanici som sa zamiešal medzi inú rotu, ktorá odchádzala do civilu a dostal sa do vlaku. Podarilo sa mi odísť a tento nedoslúžený deň vojenčiny už nikto v neskorších rokoch našťastie neriešil.“ Tak sa Ján po dvoch strastiplných rokoch služby dostal na jeseň roku 1954 konečne domov.

Ďalšie rany režimu – civilný život v socialistickom zriadení

Cesty osudu sú nevyspytateľné, a tak krátko po návrate domov Ján stretáva pri návšteve krčmy v Novej Bani člena predsedníctva národného frontu, ktorý sa postaral aj o jeho problémový posudok: „Stálo v ňom, že som tzv. potápkar, čo bolo označenie ľudí, ktorí svojím správaním aj výzorom deklarovali nesúhlas s komunistickým zriadením. Že pochádzam z katolíckej rodiny, že nemilujem Sovietsky zväz. Všetko v snahe uškodiť mi. Keď som ho tam videl, nemohol som zabudnúť na tie strastiplné roky v útvaroch PTP, ponižovanie, opovrhovanie, ktoré sme tam každý deň všetci zažívali. A prečo? Pretože si niekto vo svojej zlomyseľnosti napíše pár hlúpych riadkov niekde v posudku. Vtedy som sa neubránil emóciám a zbil som ho. Nemalo to žiadne dôsledky. Nikto sa ho nezastal, ani on to nikde nenahlásil. Možno mu v tej chvíli došlo, čo spôsobil a zobral si z toho životnú príučku.“ V rámci svojho neskoršieho pracovného života bol Ján spočiatku umiestnený ako pedagóg do Malej Lehoty: „Pedagogické kádre chýbali aj v malých obciach. Do Malej Lehoty nechodil autobus, do práce som chodil na bicykli. Stravovanie bolo svojpomocné a provizórne. Diaľkovo som si dokončil štúdium pedagogiky pre 2. stupeň v Banskej Bystrici a po 2 rokoch v Malej Lehote som nastúpil do Tekovskej Breznice.“ Na Základnej škole v Tekovskej Breznici pôsobil Ján od roku 1959, neskôr už ako riaditeľ školy. V rámci politického odmäku 60. rokov sympatizoval s myšlienkami Alexandra Dubčeka a jeho snahou o socializmus s ľudskou tvárou. Získal dokonca členstvo v KSČ a na jeho kádrovú minulosť sa istý čas nehľadelo. Všetko však zmenil rok 1968 a invázia vojsk Varšavskej zmluvy. V rámci tvrdých normalizačných čistiek v 70. rokoch mu bola odobraná stranícka legitimácia a v roku 1972 prišiel o zamestnanie: „Opäť som sa ocitol na začiatku, opäť som bol v nemilosti režimu, hoci som nič zlé nespravil. Svoju prácu som si vždy vykonával svedomito. Škola sa pod mojím vedením rozrastala a mala výbornú pozíciu v rámci regiónu. Našťastie bolo pár ľudí, ktorí na mňa nezabudli a vedeli, že viem tvrdo pracovať. A tak som dostal ponuku stať sa zamestnancom odboru školstva.“ Od roku 1975 mal tak Ján na starosti údržbu škôl v rámci okresu a vyučoval aj polytechnickú výchovu. Pod jeho správu patrilo okolo 12 000 žiakov v rámci okresu, celá Kremnica, Nová Baňa atď. Tu ho zastihli aj novembrové udalosti roku 1989, vytúžený pád režimu aj koniec pocitu, že je občan druhej kategórie.

Slobodné časy na vlne oportunizmu

Ani vytúžená zmena a nástup slobody sa však neobišli bez pôrodných bolestí mladej demokracie. Angažovaní bývalí straníci sa dostali opäť do funkcií a mnoho z nich oportunisticky prezlieklo kabáty. Tak ako predtým z ľudáckych na komunistické, tak teraz z komunistických na tie reformne demokratické, nenásytne sa podieľajúc na divokej privatizácii štátneho majetku v porevolučných rokoch. Z niektorých sa dokonca stali znovuzrodení kresťania, čoho svedkom bol aj samotný Ján: „Mali sme školského inšpektora, udavača. Sliedil, ktorí rodičia dávajú deti na krstiny, nosil aj fotoaparát, tajne to fotil a udával veriacich učiteľov. Neskôr sa vďaka tomu stal straníckym tajomníkom. Po Nežnej revolúcii začal chodiť do kostola. Sedával v prvom rade. Každý sa ho štítil a nikto si k nemu nechcel prisadnúť. Ľudia mu to dali pocítiť natoľko, že zakrátko tam od hanby prestal chodiť. Aj takéto groteskné situácie priniesla zmena režimu.“ Rozdelenie Československa bral Ján ako nevyhnutnosť, ktorá priniesla rovnováhu medzi národmi a lepšie bratské vzťahy v súčasnosti. Od roku 1995 žije Ján Benč na dôchodku. Z dvoch manželstiev má štyri deti, dve dcéry a dvoch synov, ktoré mu robia radosť. Celý život sa taktiež venoval poľovníctvu a okolitá príroda, lesy a háje boli jeho najčastejším únikom z totalitnej reality, kde mohol na chvíľu prísť na iné myšlienky a v rámci dobrých kamarátstiev si odniesť nekonečné množstvo zážitkov. V súčasnosti mu už pestovať túto záľubu nedovoľuje zdravotný stav. Žije ako dôchodca v domove pre seniorov v Tekovskej Breznici. Svojho aktívneho a uvedomelého ducha si udržiava napriek zdravotným hendikepom aj na dôchodku. Spísal svoje pamäte v publikácii „Čierni baróni – Spoveď Pétépáka“, ktorá vyšla vďaka podpore Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorej je členom. Svoje skúsenosti s poľovníctvom a milovanou prírodou zas spísal v knihe „Poľovnícke príbehy – 50 rokov v objatí Štiavnických hôr“. Do budúcnosti by mladej generácii prial hlavne viac spolupatričnosti, ktorá podľa neho v dobe konzumu a pohodlia akosi vyprchala, no stále je dôležitým pilierom morálnych hodnôt spoločnosti.