Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

RNDr. Ján Bencúr (* 1950)

• narodený 2. apríla 1950 v Dolnom Kubíne-Veľkom Bysterci

• 1965 nastúpil na Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu v Dolnom Kubíne

• od 1968 študoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

• od 1974 správca hradu a zároveň biológ na Oravskom hrade

• od 1977 pracovník Správy Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava

• 1984 - 1990 vedúci Vlastivedného oddelenia na Oravskom hrade

• november 1989 účastník Nežnej revolúcie v Dolnom Kubíne

• 1990 - 1991prednosta okresného úradu v Dolnom Kubíne

• jún 1991 - 1992 štátny tajomník ministerstva vnútra vo vláde J. Čarnogurského

• Od 1992 riaditeľ obvodného úradu práce, neskôr prednosta Okresného úradu v Dolnom Kubíne

• 2002 - 2004 zástupca primátora Dolného Kubína

• 2004 - 2006 personálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave

Ján Bencúr sa narodil 2. apríla 1950 vo Veľkom Bysterci, mestskej časti Dolného Kubína. Jeho otec bol pôvodne živnostníkom, ale po nástupe komunistického režimu ho internovali v „nápravnom“ pracovnom tábore v Jáchymove: „Dostal rok – ako sa tomu hovorilo – socialistickej prevýchovy na robotníka. Potom sa zamestnal v miestnej vznikajúcej fabrike Slovenské elektrotechnické závody Dolný Kubín ako nástrojár-sústružník. Robil tam celý aktívny život nastavovača automatov.“

Po návrate z Jáchymova ho deti takmer nespoznali a vykali mu, čo im nakoniec vydržalo počas celého života. Mama bola domáca. Starí rodičia boli gazdovia a Ján už od detstva robil na poli, ale popri tvrdej robote mal priestor aj na detské hry a chlapčenské vystrájanie.

Štúdium v 60. rokoch a vojenská prezenčná služba 

V roku 1965 nastúpil Ján na gymnázium, vtedy strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Postupne začalo byť citeľné spoločenské uvoľnenie v krajine. Ján Bencúr si spomína na jeden z jeho prejavov: aféru miestneho komunistického funkcionára, proti ktorému sa aj verejne protestovalo. Nasledujúci rok prišla invázia „bratských vojsk“ Varšavskej zmluvy. „Na Orave sme nevideli nijakých vojakov. Orava bola mimo hlavného ťahu, myslím, že akurát medzi Ružomberkom a Dolným Kubínom bol na vrchu jeden tank a transportér, ktoré hliadkovali,“ vysvetľuje. Ján sa vtedy pridal k skupine mladých ľudí, ktorí písali protestné heslá na rôzne miesta po celom Dolnom Kubíne.

Ešte pred inváziou v roku 1968 Ján zmaturoval a nastúpil na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Prvé dva roky študoval biológiu a chémiu, potom si vybral ako špecializáciu zoológiu. V počiatočnom období jeho vysokoškolského štúdia ešte doznievali študentské protesty a demonštrácie voči okupácii, ale postupne sa energia z prvých dní a týždňov míňala a začala nastupovať pomalá normalizácia.

V štvrtom ročníku vysokej školy sa Ján oženil. Školu úspešne dokončil a po jej ukončení nastúpil na ročnú vojenskú prezenčnú službu. „Prišli sme tam ako absolventi a veliteľ útvaru nás privítal: ,No, tak vy ste študenti, vy ste tí, ktorí spôsobili šesťdesiaty ôsmy rok.‘ Hovorím: ,Chlapci, sme v zadku, s prepáčením. Keď má veliteľ takýto názor na vysokoškolákov, tak my tu budeme mať tvrdú vojnu.‘ A naozaj sme mali. Prepracovali sme sa k tomu, že nás za trest dali do skladov, kde predtým boli sklady zbraní, a tam sme spávali. Prežili sme to, ale samozrejme chceli aspoň niektorého z nás presvedčiť, aby spolupracoval s velením. Zostali sme tŕňom v oku až do konca vojenčiny.“

Problémy na Oravskom hrade

Po vojne sa Ján vrátil na Oravu a v roku 1974 nastúpil na Oravský hrad ako správca hradu a zároveň biológ. S manželkou a s čerstvo narodenou dcérou bývali priamo na hrade až do roku 1977. Vtedy Ján prešiel na Správu Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava, ktorej bol prvým pracovníkom. Z Oravského hradu odišiel z principiálnych dôvodov, keď sa mu nepáčilo, ako sa chcel riaditeľ zbaviť starého údržbára a dokonca chcel na neho našiť krádež. Takisto vznikali trenice týkajúce sa jeho náplne práce, ktoré nakoniec viedli až k falošnej výpovedi voči jeho osobe a k nepríjemným ťahaniciam pred závodným výborom ROH. Aj keď mu výbor nakoniec dal za pravdu, z nevľúdneho pracovného prostredia sa rozhodol odísť. 

V roku 1984 sa znova vrátil na Oravský hrad, keďže dotyčný riaditeľ odišiel do dôchodku a nastúpilo nové vedenie. Ján sa stal vedúcim jeho vlastivedného oddelenia, mal na starosti Múzeum oravskej dediny v Zuberci i obnovu lesnej železničky v Oravskej Lesnej. Pracoval tu až do roku 1989. Ako priznáva, pád režimu nepredpokladal: „Ani sme sa neodvažovali si predstaviť, že ten režim padne. To bolo v podstate nepredstaviteľné, pretože sme videli, aké je to prerastené až do tých najnižších úrovní. A navyše, aj tie obyčajné ženičky hovorili, že ten systém nie je najhorší, len keby im dovolili chodiť do kostola. Tým ľuďom systém až tak nevadil.“

Účastník Nežnej revolúcie v Dolnom Kubíne

Udalosti Nežnej revolúcie v okrese Dolný Kubín plynuli pomalšie ako vo veľkých mestách – v Prahe či v Bratislave. Pamätník si na to spomína: „Všetko sa to začalo až 27. 11. 1989 generálnym štrajkom. Tým sa Slovensko zobudilo. Pamätám si, ako mi ešte 25. alebo 26. podvečer zavolal evanjelický farár, že sa schádzajú na fare a katolíci sa zas stretávajú na katolíckej fare, a pripravuje sa ten generálny štrajk. Tak sa nás zišlo pár ľudí pod gesciou evanjelického farára, čo a ako ďalej. Bol som tam aj s otcom.“

Na stretnutí sa dohodli, že generálny štrajk musí u nich prebehnúť bez incidentov a provokácií. Úzko začali spolupracovať aj s katolíkmi, a preto sa presunuli na katolícku faru, kde skupina narástla až do počtu približne 12 ľudí. Štrajk prebehol v ich réžii. Na námestí sa potom ešte stretli so skupinou mladých študentov, ktorí zabezpečili tribúnu a ozvučenie. „Keď sme sa schádzali, pozerali sme hlavne, koľko ľudí sa schádza, lebo síce bol generálny štrajk, ale nikto nevedel, koľko ľudí sa tam zíde. A bolo to tak, že prišli pracovníci asi zo všetkých tovární a podnikov, otvorili sa brány a v podstate tak prišli všetci. Samozrejme, objavili sa tam aj z okresného výboru strany. Čiže ani straníci nevedeli, čo a ako, lebo aj medzi nimi boli ľudia, ktorých som poznal predtým ako vrstovníkov, poznal som aj ich názory, ale pretože bolo výhodné byť v komunistickej strane, tak sa dali do jej služieb. Mnohých z týchto ľudí som tam videl, postávali trochu bokom, opodiaľ a v ústraní.“

Na druhý deň sa stretlo v dolnokubínskom Klube mladých asi 60 ľudí a začali sa diskusie, ako ďalej. Za východiskový dokument si stanovili Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu (VPN), ktoré obsahovalo 12 hlavných bodov, medzi inými slobodné voľby a zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Ján si spomína, že nastali aj niektoré kuriózne situácie, keď sa za „vépeenkára“ hlásil okresný tajomník Socialistického zväzu mládeže (SZM) a neskôr si dokonca aj na Okresnom národnom výbore (ONV) založili „akože VPN“.

Nakoniec sa vykryštalizovala skupina asi 15 až 17 ľudí, medzi ktorými bol aj Ján. Začali sa stretávať každý deň, podarilo sa im nadviazať kontakt s vedením VPN v Bratislave, vymieňali sa informácie a plánovali sa akcie na ďalšie dni. Od ONV dostali kanceláriu s telefónom a mali aj zasadačku, kde sa stretávali s občanmi. Následne dolnokubínska VPN kooptovala svojich ľudí do ONV a našli aj úspešný mechanizmus pri rokovaní s komunistami. Podarilo sa im napríklad dohodnúť, že budovu OV KSS straníci uvoľnili už v januári 1990 pre potreby ekonomickej školy. Jánovými najbližšími spolupracovníkmi boli v tom čase najmä Miloslav Roubal a Milan Galanda.

Účasť v politike a ideály Novembra 1989

V roku 1990 ONV zanikli, postupne vznikali okresné úrady a Ján sa stal prednostom jedného z nich. Do slovenského parlamentu ani celorepublikového Národného zhromaždenia v prvých slobodných voľbách nekandidoval, no do diania vo vnútri VPN sa aktívne zapájal. Chodil na všetky snemy a len s nevôľou sledoval praktiky nové premiéra Vladimíra Mečiara a následný rozpad VPN-ky. S Mečiarom má aj vlastnú negatívnu skúsenosť: „Ešte ako prednostov okresných úradov si nás Mečiar ako premiér dal zavolať do Zvolena a hovorí: ‚No, to by ste neverili, keby ste počúvali záznamy telefonických hovorov, aké telefonáty chodia do centra VPN.‘ Hovorím kamarátovi z Mikuláša: ‚Počul si? On v podstate povedal, že odpočúva telefonáty! Toto hovorí predseda vlády?!‘ Nijako sme nezareagovali, skončilo to. A hneď pri najbližšej príležitosti som sa rozprával s Petrom Tatárom z bratislavskej VPN... Znamenalo to, že Mečiar vás odpočúva, používa eštebácke praktiky, to nie je možné!‘“

Po páde Mečiarovej vlády nastúpil od 1. júna 1991 ako námestník ministra vnútra Ladislava Pittnera vo vláde Jána Čarnogurského. Tam pôsobil až do Mečiarovho návratu na čelo vlády po voľbách v roku 1992: „Prišiel Mečiar na ministerstvo vnútra a vtedajší minister Pittner si nás dal zavolať ako námestníkov. Stál som na chodbe a videl som, ako Mečiar ide, taký úžasne zhrubnutý. Smiali sme sa, že má na sebe nepriestrelnú vestu, že sa bojí, aby sa mu niečo nestalo. Ale ozaj bol taký nabalený, hrubý. Takto prišiel na ministerstvo vnútra, ako znovu-premiér, ktorý tam ide robiť čistky.“

Pittner bol z postu ministra vnútra odvolaný a na jeho post nastúpil Mečiarov nominant generál Jozef Tuchyňa, ktorý najskôr deklaroval, že námestníkov nebude odvolávať. „Pamätám si, že po voľbách prišla za mnou skupina z HZDS, že keď prestúpim k nim a podpíšem prihlášku, tak môžem zostať námestníkom. Reku: ,Chlapci, ja sa chcem každé ráno pozrieť do zrkadla. Neprichádza do úvahy.‘“

Po zmene politickej situácie tak Ján skončil na pozícii námestníka ministra vnútra a vrátil sa na Oravu. Od septembra 1992 pôsobil ako riaditeľ obvodného úradu práce až do nástupu Moravčíkovej vlády v roku 1994, keď bol opäť menovaný za prednostu Okresného úradu v Dolnom Kubíne. Aj tu však zakrátko skončil, po páde krátkej Moravčíkovej vlády v decembri 1994: „Vedel som, že ako prednosta budem musieť odísť, a vedel som aj zhruba, kto má nastúpiť po mne. Tak aby som to utiahol ešte do nového roku a nedostal som výpoveď v decembri, zobral som si dovolenku a do úradu som neprišiel. Viem, že ma z okresného úradu hľadali po celom okrese, aj doma ma zháňali. Dostali informáciu, že som išiel na ryby na Oravskú priehradu. Tak celú Oravskú priehradu prebrúsili, aby ma našli a aby mi odovzdali odvolanie a okamžité skončenie pracovného pomeru ešte v decembri. No nenašli ma, takže mi to odovzdali až v januári 1995.“

V roku 1995 nastúpil ako personálny námestník podniku Texicom v Ružomberku, neskôr aj súkromne podnikal či spolupracoval s neziskovým tretím sektorom. Aj naďalej sa venoval politike, v ktorej ostal verný ideálom novembra 1989. Veľmi ho mrzel rozpad Československa. Bol poslancom mestského zastupiteľstva a po roku 2002 zástupcom primátora Dolného Kubína. V roku 2004 sa stal personálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, kde pracoval do roku 2006, keďže po nástupe vlády Róberta Fica tu musel skončiť. Vrátil sa k podnikaniu v oblasti personálneho poradenstva.

Ako priamy účastník novembrových udalostí 1989 vníma súčasnú situáciu a podporuje viaceré občianske iniciatívy, žiadajúce zmenu spôsobu vládnutia v krajine. „Mladí ľudia sa musia zobudiť a myslím si, že my, ktorí sme ten rok ´89 prežili aktívne, by sme už do toho nemali extra vstupovať. Mladí si musia uvedomiť, že sa angažujú pre svoju budúcnosť. Čo si oni postavia, v tom budú žiť.“