Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Katarína Bendová, rod. Skalová (* 1929  †︎ 2020)

• narodená 18. 1. 1929 v Košiciach ako Katarína Skalová

• s rodičmi žila od detstva v Bratislave

• vojnové roky prežila v Žiline, neskôr pod falošnou identitou v Komárne a Budapešti

• vyštudovala chemické inžinierstvo a pracovala na Chemickom ústave potravinárskom

• v súčasnosti je vdova

• žila v Bratislave a mala jednu dcéru a dvoch vnukov

• zomrela 25 septembra 2020

Detstvo ako z omaľovánky

Detstvo Kataríny Bendovej, rodným menom Skalovej, sa odohrávalo v Bratislave. Narodila sa v roku 1929 a až do nástupu vojnového Slovenského štátu mala podľa vlastných slov krásne a pokojné detstvo. S otcom a mamou žili vo veľkom päťizbovom byte v centre starej Bratislavy, v dvojposchodovom dome, ktorý vlastnila ich rodina. Patrili medzi zámožnejších a spoločensky dobre situovaných obyvateľov mesta. Vyznávali neologickú, reformovanú formu židovského náboženstva. Malá Katka mala detskú opatrovníčku a zároveň spoločníčku, ktorá bola pôvodom z nemeckej rodiny a prisťahovala sa k nim z Novej Bane. Katka jej hovorila Mancika a zbožňovala ju. Od nej sa naučila plynule po nemecky. Popritom bola domácim jazykom predovšetkým maďarčina a v škole sa Katka učila v slovenskom jazyku. V parku, hneď oproti ich domu na Jakubovom námestí, kam sa chodila hrávať, to tiež šumelo viacerými jazykmi – k už vymenovaným pribudla ešte čeština.

Ako Katka vyrastala, tento obraz začal výrazne meniť svoju podobu. Víziu nového obrazu Slovenska mala preniesť do praxe ideológia etnicky, rasovo a nábožensky čistého štátu, v ktorom bude vládnuci slovenský prvok a ostatné majú byť potlačené. Túto úlohu na seba zobral tzv. Slovenský štát, ktorý vznikol s podporou nacistického Nemecka v roku 1939.

Vyhnaní z Bratislavy do Žiliny - pod strýkovu ochranu

S nástupom vojnového Slovenského štátu nastali pre jeho židovských občanov, Rómov a ďalšie menšiny ťažké pomery. Židia boli dobovou tlačou vykresľovaní ako pôvodcovia takmer všetkého zla v spoločnosti. Spojenie s novou protižidovskou legislatívou a atmosférou strachu a prísnych trestov vytvorilo ideálnu živnú pôdu pre vyčlenenie židov ako neželaných a škodlivých. Židia mali odovzdať cennosti, majetky, uvoľniť svoje príbytky, boli zbavení práce aj možnosti zárobku, deti nesmeli chodiť do iných, ako židovských škôl, neskôr už do žiadnych škôl, nemohli sa zúčastňovať na spoločenských podujatiach, dokonca ani vstupovať na verejné miesta ako parky či úrady.

Pre otca Katky to musel byť drastický sociálny prepad a psychologický šok – z váženého človeka s vysokým postavením bol vyčlenený na okraj spoločnosti. Čo bol pre jedných prepad, bol pre iných, naopak, rast a zisk či hotový dar – pracovné posty, majetky, byty a ich zariadenie po mnohých židovských rodinách sa dostali do rúk vtedajšou terminológiou oprávnených – pretože „árijských“.

Z dôvodu straty otcovho zamestnania a stupňujúcich sa protižidovských nálad museli Skalovci Bratislavu opustiť. Odišli napokon do Žiliny, kde im ponúkol ochranu švagor Katkinej mamy. Vďaka výnimke mohol chrániť aj niektorých ďalších rodinných príslušníkov. Pod strýkovou ochranou žili relatívne v pokoji od roku 1940 do roku 1942.

Mala som 13-14 rokov a dnes mám 88, ale na to nezabudnem

K Žiline z tohto obdobia sa viaže aj jeden ťaživý zážitok, ktorý pani Bendová opisuje takto:

„Mala som 13 alebo 14 rokov a dnes mám 88, ale na to nezabudnem. Išli prvé transporty. Z východného Slovenska do Auschwitzu. V Žiline ich odstavili na bočnú koľaj, zavretých v tých dobytčákoch, a nikoho k nim nechceli pustiť. A my sme boli školské deti, dostali sme plné koše potravín – a hlavne vodu – lebo oni kričali z tých okien: ,Dajte nám vodu! Dajte nám vodu!´ Vtedy bolo strašne teplo a učitelia zo židovskej školy nás o to požiadali, aby sme im pomohli. Oni asi dúfali, že nás nezoberú, lebo gardisti nás taktisto mohli strčiť do tých vagónov. Rodičia o tom samozrejme nesmeli vedieť, lebo by nás nepustili. A my sme to robili a podávali sme im vodu cez tie okná. Moc pekne sa na nás gardisti nedívali, ale nechali nás tak. A takto sme strávili niekoľko dní. Tých vlakov bolo totiž viac, jeden vlak išiel za druhým. My sme sa nič nepýtali, boli sme len nosiči. Ľudia vo vagónoch vedeli, čo sa deje, že idú do lágrov, aj keď nevedeli, čo konkrétne sa tam bude diať. A my, žiaci, sme presne nevedeli, ale už tušili, do čoho idú. Na to nikdy nezabudnem, to nie...  Vtedy som pochopila, že toto nebude dobré.“

Išlo o prvé transporty, v ktorých boli mladé dievčatá a chlapci. Pani Bendová ich odhaduje na šestnásť, sedemnásťročných mladých ľudí, teda len o niečo starších, ako bola ona sama.

Učnicou v Komárne

S postupujúcim časom sa tlak na zaraďovanie do transportov zvyšoval. Židia, ktorým bolo zakázané pracovať a boli teda zbavení schopnosti vlastnej obživy, sa stávali pre štát aj sociálnym problémom. Rozhodnutie zbaviť sa tejto komplikácie ich vyvezením 
do koncentračných a vyhladzovacích táborov bolo teda aj obludne logickým vyústením. 
Židia mali zakázané cestovať a tiež prekročiť štátne hranice. Niektorí sa však napriek veľkému nebezpečenstvu pri úteku snažili hľadať útočisko v inej krajine. V okolitých krajinách bola ako-tak lepšia situácia, napríklad už len v Maďarsku. Preto sa mnohí slovenskí Židia pokúšali nájsť záchranu práve tam.

Rodina Skalových mala v Maďarsku, konkrétne v Budapešti, časť rodiny z matkinej strany. Pani Bendová-Skalová spomína, že dvaja strýkovia tu v tom čase ešte žili pomerne normálne. Nemohli študovať, no pracovať ešte mohli. Boli preto schopní ich rodinu podporovať.

V Lučenci sa rozhodlo o tom, že Katka bude kvôli väčšej bezpečnosti všetkých oddelená
od rodičov a pôjde do Komárna. Vo vtedy maďarskom meste Komárom žil s rodinou otcov bývalý zamestnanec, ktorý Katku zobral do ich domácnosti. Jeho manželka mala krajčírsky salón, kde si dávali šiť šaty dámy zo širokého okolia. Pani Bendová si na to spomína takto:

„Oddelenie od rodičov bolo pre mňa veľmi kruté, lebo som bola ešte decko a bola som veľmi viazaná na mamu a na otca. Ale u týchto ľudí mi bolo dobre. Ja som u nich bola učnica a bývala som s nimi na byte. To bolo dosť bežné, že učnica bývala u šéfky. Ja som vtedy hovorila dobre po maďarsky. Lepšie ako oni, lebo hovorili vtedy takým slovenským nárečím. Moja maďarčina bola spisovná. Avšak do školy som nemohla chodiť, to nešlo, keďže som bola bez dokladov. Naučili ma šiť – v ruke, na stroji, obšívať, zašívať. To bolo veľmi užitočné.“

Vybombardovaní z Debrecína

Pre Skalovcov bolo potrebné obstarať nové doklady totožnosti, kontroly boli kvôli vojnovému režimu veľmi časté. Keby sa preukazovali dokladmi zo Slovenska s označením ich príslušnosti k židovskému etniku, boli by hneď uväznení a vrátení späť na Slovensko, kde by ich čakal pravdepodobne najbližší transport do koncentračného tábora. Jednému zo strýkov sa tak podarilo obstarať cez evanjelického farára falošné doklady. Podľa týchto boli „vybombardovaní z Debrecína“. Debrecín bol v tom období (v roku 1944) už dejiskom ťažkých bojov a ofenzívy zo strany Sovietskeho zväzu.

V tomto období sa rozhodlo o tom, že bude lepšie, keď Katka opustí Komárno, kde strávila takmer dva roky, a presunie sa opäť za rodičmi. Tí s podporou dvoch strýkov obývali malý jednoizbový byt na kraji Budapešti.

V októbri 1944 sa v Maďarsku k moci dostala radikálna nacistická Strana Šípových krížov, ľudovo nazývaná nyilašovci. Na maďarskom území v tom čase už boli aj nemecké vojská. Začalo sa s masovým prenasledovaním všetkých židovských obyvateľov. Masové vraždy sa odohrávali priamo v meste Budapešť – v židovskom gete i mimo neho – a deportácie do koncentračných táborov nabrali veľkú intenzitu. Tieto transporty často končili, po príchode do cieľa, priamo v plynovej komore.

V posledných piatich mesiacoch druhej svetovej vojny v Európe sa Maďarsko premenilo 
na jednu z oblastí najtvrdších bojov. V samotnom meste Budapešť sa stretla Červená armáda s nemeckou a s bojovými jednotkami nyilašovcov. Hitler vydal príkaz, aby Nemci Budapešť bránili do posledného muža, keďže predstavovala pre Nemcov strategický bod. Preto obe strany bojovali s veľkým nasadením, nedbajúc o životy vlastných vojakov – a už vôbec nie o osud civilného obyvateľstva. V Budapešti sa bojovalo o každý dom. Mesiac trvalo bombardovanie, mesto ležalo v troskách. Nemci na ústupe vyhodili do vzduchu aj všetky mosty cez Dunaj.

Doklady o vybombardovaní z Debrecína tak získali novú aktuálnosť – aj keď v prípade Budapešti. Bombardovanie, ktoré tam rodina Skalových zažila, neutíchalo tri mesiace a unikli mu hlavne vďaka veľkému šťastiu.

Úkryt v pivnici na bojovej línii

V čase prebiehajúcich ostrých bojov boli Katka s rodičmi ukrytí, ako väčšina budapeštianskeho  obyvateľstva, v pivnici bytového domu, v ktorom bývali: „Už sme ani nevnímali to bombardovanie okolo. Bol to dvojposchodový dom – v tej pivnici bolo 25-30 ľudí, bolo to dosť. Aj sa pohádali, aj sa pobili. Na záchod ísť bol problém, kanalizácie sa upchali a boli sme hladní. To si nikto nevie predstaviť, kto to nezažil. Tam bolo tak zle ako v lágri. Len to trvalo tri mesiace.“

Jeden zo strýkov žil v byte pozdĺž Dunaja, v oblasti, ktorá sa počas dobývania Budapešti stala bojovou líniou. Raz išiel von z úkrytu hľadať jedlo, zatiaľ čo zvyšok rodiny ostal v pivnici. Kým sa vrátil, dom dostal zásah a premenil sa na ruiny. Neskôr hovoril, že svoju rodinu odtiaľ doslova „vyškrabal vlastnými prstami von“. Našťastie to prežili - a z pivnice sa mu vtedy podarilo zachrániť aj viacerých iných ľudí.

Ďalším ohrozením pre civilné obyvateľstvo bolo, že do pivníc často vbiehali ozbrojení vojaci a hľadali ukrytých nepriateľov. Raz to boli Rusi, inokedy Nemci. Boli to situácie plné chaosu a nebezpečenstva.

Dve vrecia hrachu

Priamym ohrozením života bol pre miestnych aj nedostatok potravín. Pani Bendová si spomína na hlásenie, ktoré oznamovalo, že asi kilometer pozdĺž hrádze sa nachádza potravinový sklad, v ktorom je uskladnený suchý hrach. Tento hrach bol pôvodne určený na sadenie, ale v čase akútneho nedostatku potravín miesto otvorili pre civilné obyvateľstvo. Do skladu sa išlo prakticky po bojovej línii medzi ruským a nemeckým vojskom:

 „Tak sme s otcom zobrali nejaký fúrik a išli sme. Mama nás nechcela pustiť. Ale museli sme – už sme nemali čo jesť. A tak sme išli pomedzi strely. Nebolo to nič moc. Ale čo sme mali robiť? Nabrali sme si dve vrecia hrachu a už sme mali čo jesť. Odvtedy nejem hrach (smiech). Teraz už, samozrejme, áno. Ale pred tým – hádam tridsať rokov – keď som videla hrach, tak som utekala. My sme nič iné nemali. Mama uvarila vo vode hrach a to sa jedlo.“

Aj po vojne im bol hrach veľmi užitočný. Keď sa už v uliciach nebojovalo, na rozbitých bulvároch prebiehali výmenné obchody. Vtedy sa im podarilo za hrach vymeniť aj ďalšie potraviny.

Je koniec a my sme to prežili!

Boje o Budapešť skončili 13. februára. Vojnové pomery však ešte zúrili ďalej. Naozajstné vydýchnutie a pocit, že vojna skončila, prišiel až o ďalšie tri mesiace:

„Čo si pamätám ako koniec – kedy sme si povedali, že teraz je koniec a my sme to prežili – to si pamätám, že všetci ľudia plakali. To bolo 9. mája. Ten dátum nikdy nezabudnem. Viem, čo som robila – plakala a hovorila si – ja som to prežila. Aj keď som bola hladná a všetko, veď už teraz bude dobre. Tak sme si to mysleli. No hneď dobre to nebolo. Ale už sme to mali za sebou. No a potom sme sa snažili prežiť. A čakali sme, kedy pôjdeme domov. My sme chceli do Bratislavy. To ešte dlho trvalo. Nebolo to také jednoduché. Boli ešte bojové pomery.“

Náš päťizbový byt v Bratislave sa celý rozobral

Najprv sa do Bratislavy vrátil otec, aby zistil, aké sú podmienky a či sa má rodina kam vrátiť. To, čo zistil, nebolo na tú dobu prekvapivé. Byt bol obsadený a jeho obyvatelia nepociťovali povinnosť uvoľniť ho jeho pôvodným majiteľom, naopak, cítili krivdu pri požiadavke vrátiť to, čo nadobudli a považovali už medzičasom za svoje:

„Ten chlap v našom rodinnom byte sa nechcel vysťahovať – veľký gardista. Že on tam býva s rodinou a kam on má ísť. Hovorím: ,A nás ste sa pýtali, kam ideme?´ To boli čudné časy. Tí gardisti sa stále držali u moci. On sedel v našom byte a čiastočne aj s naším nábytkom. Zvyšok zariadenia sa rozobral, stratil, naši milí susedia si ho rozobrali. Neviem, čo sa s tým všetkým stalo, ale dodatočne sme sa dozvedeli jedno: stôl pre 12 osôb, stoličky, veľký príborník – to viem, že to si zobral Tuka Béla. Kde to potom zmizlo? My sme skoro nič nedostali späť. Niektoré veci sme dali do úschovy – dobrým známym takrečeno – no nevrátili.“

Rodina sa po návrate do Bratislavy nasťahovala do malej izby, ktorá im bola zároveň spálňou, kuchyňou i kúpeľnou. Čakali tam vyše roka, kým sa dostali k vlastnému bytu. Otec si našiel zamestnanie a nastúpil ako finančný revízor v stavebných závodoch.

Vynechala som 6 ročníkov a o 2 roky som mala maturovať

Ďalšou kapitolou bola otázka stratených rokov školy – ako ďalej? Kvôli vojne mala Katka vynechaných šesť ročníkov, mala šestnásť rokov a od svojich jedenástich nechodila do školy.

„Ja som s tými dvomi ročníkmi meštianky išla rovno do septimy a po dvoch rokoch som mala maturovať. Všetky tie roky som nechodila do školy. Matematika, chémia, fyzika – nula bodov, ja som nemala tušenia, o čom je reč. My sme boli celá trieda taká. Mali sme tam jedného fantastického učiteľa, on bol aj riaditeľ – a on sa nad nami zmiloval – a povedal, že on nás berie a ide to na jeho triko. Že my za tie dva roky zmaturujeme. Ako to bude? – Už nejako to bude. Mimo školy som sa tie dva roky nikde nepohla.“

Minulosť, ktorú sme zahrali do „outu“

O tom, že neznášanlivosť a antisemitizmus sa nevyparila s príchodom novej éry do vzduchu, hovorí pani Bendová aj na príklade zážitkov zo školy po vojne: „Boli tam aj takí fajní ľudácki profesori, ktorí nám strpčovali život. Jeden sa vyžíval v tom, že sekíroval židovské deti – doslovne ich šikanoval.“

Súvislosť s takýmto stavom vidí aj v tom, že sme sa ako krajina vyhli konfrontácii s vlastnou minulosťou: „Tým že vznikla Československá republika ako spoločný štát – Slováci sa k tomu pridružili, napriek tomu, že boli vlastne spojenci s Nemcami. Oni to tak zahrali do ,outu´ – boli veľmi šikovní. Slovenský národ je taký – treba to tak brať, ako to je. Oni sa tohto nezbavia.

Ľudia, ktorí to zažili na vlastnej koži – a pani Bendová k nim patrí – vedia, čo hovoria, keď vyslovia želanie:  „Aby už nikdy nebola vojna. Myslím, že to je to najstrašnejšie, čo môže ľudstvo stihnúť.“

Pani Katka Bendová zomrela 25.09.2020