Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Bergerová (* 1930  †︎ 2024)

• Anna Bergerová, rod. Daňová sa narodila 3. marca 1930 v rusínskej obci Habura

• Po vypuknutí vojny žila s mamou Júliou a sestrou Máriou. Po tom, ako sa k nim do domu nasťahovali nemeckí vojaci, utiekli k partizánom

• V partizánskom zväzku Čapajev pomáhala doktorovi menom Gruber (vlastným menom Jozef Dolina) ako ošetrovateľka

• So sestrou Máriou pracovali ako spojky, pašovali muníciu a chodili na výzvedy

• Po pretrhnutí nemeckého frontu v novembri 1944 pri Kalinove naďalej pracovala ako ošetrovateľka vojakov a partizánov, ktorí sa vracali z frontu a prepustených väzňov z koncentračných táborov

• Po vojne vyštudovala gymnázium v Humennom, Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, bola funkcionárkou Slovenského zväzu žien, poslankyňou národného výboru

• V súčasnosti žije s manželom v Bratislave a naďalej sa aktívne angažuje v regionálnej politike a spoločenskom živote v mestskej časti Nové mesto

• Anna Bergerová zomrela 19. februára 2024

Anna Bergerová, za slobodna Daňová, pochádza z ukrajinskej obce Habura na východnom Slovensku pri hraniciach s Poľskom. Žila tu sama s mamou Júliou. Otec Andrej odišiel za prácou do Ameriky a Anna ho nikdy nevidela. Najstaršia sestra Mária, ktorá je od Anny o 18 rokov staršia, sa vydala a doma už nebývala. Brat Vasiľ, narodený v roku 1918, musel po napadnutí Poľska v roku 1939 narukovať, no odmietol bojovať po boku Nemcov, za čo bol odsúdený na trest smrti. Podarilo sa mu však utiecť do Čiech, kde už predtým študoval a vyučil sa tu za pekára. Naďalej tu ilegálne pôsobil v protifašistickom odboji. „Mama mala o neho veľké starosti,“ spomína si Anna. Za Vasiľom odišiel do Čiech aj brat Ivan, ktorý sa narodil v roku 1920.

V obci Habura ľudia žili skromne, ale vzájomne si pomáhali. „Žilo sa v chudobe, ale vo veľkej duševnej pohode.“ Anna tiež spomína, že hlavnou potravou obyvateľstva bol jačmeň, ovos, pohánka, kapusta a zemiaky. V každej rodine bola krava a ľudia si radi spievali: „Naším bohatstvom boli naše tradície.“

Muži z mnohých rodín odchádzali za prácou do zahraničia a ženy s deťmi zostávali doma. Anna pochádza z chudobného prostredia, preto mala veľké ideály a predstavovala si, že v Rusku je dostatok jedla, práce a všetci sú si rovní. „Aj život by som obetovala, len aby aj u nás bolo tak dobre a aby sme boli slobodní.“

September 1939

Na september 1939 si Anna spomína ako sa pripravovala do školy, keď bolo odrazu všade počuť veľký hluk a v záhradách sa objavili Nemci s tankami a zbraňami. Z územia vtedajšej ľudáckej Slovenskej republiky bol takisto vedený útok na Poľsko. Pamätníčka si sa nemecké vojská, ktoré sa v okolí Medzilaboriec sústredili na útok na Poľsko spomína „bezočivo sa k nám chovali, nebrali nás za ľudí, ale za spodinu.“

Takto sa správali, aj keď boli nálety a ľudia sa ukryli v pivniciach. „Povyťahovali nás z pivníc a sami sa schovali. Oni takí hrdinovia, a báli sa o svoje životy. Vtedy voči nim u mňa nastala obrovská nenávisť.“ Tá nevyprchala ani dodnes, hoci si Anna uvedomuje, že sa to všetko odohralo už dávno.

Nečakaná návšteva brata odsúdeného na smrť

Keď Anna zostala sama s mamou, musela robiť aj domáce práce v kuchyni a na poli ako staršie ženy. „Moja puberta bola nenávisť voči Hitlerovi, snaha, aby bol koniec vojny a my slobodní.“

Spomína si na Vianoce 1943 (u gréckokatolíkov 6. januára), keď ich nečakane navštívil brat Vasiľ, o ktorom nemali žiadne informácie. Práve robila makovník, na doske mala nachystaný tvaroh a kysnuté cesto. „Vtom sa otvorili dvere a zjavil sa môj brat Vasiľ, ktorého som si ani dobre nepamätala. Keď ma videl, tak ma chytil a točil po izbe ako na kolotoči. To bolo radosti, bolo to prekvapenie.“ Keď videl, že pečie, umyl si ruky a ako vyučený pekár vytvoril rôzne pletence, vianočky a tvary z cesta. Radosť však netrvala dlho. Anna s mamou už v tom čase bývali spolu so sestrou Máriou a s jej rodinou. Približne dve hodiny po Vasiľovom príchode prišiel zástupca z notárskeho úradu upozorniť Vasiľa o hlásení, že prekročil hranice a je na Slovensku. Musel preto utiecť. „Zistili sme, kedy ide vlak z Medzilaboriec, švagor pripravil sane, brata naložil do saní a zakryl ho ražným snopom.“

V Medzilaborciach boli dve stanice. „Na malej stanici bratovi švagor kúpil lístok, a keď vlak prišiel, brat doň naskočil a švagor ostal na nástupišti. Na veľkej stanici bola razia a tam ho nechytili.“ Anna s mamou sa o neho veľmi báli, lebo nevedeli, či sa mu podarilo ujsť. Žandári ho hľadali počas celých sviatkov. Nešťastnú mamu Júliu utešili až slová: „Ty sa teš, že ho nemajú. Keby ho mali, tak tu nerobia prehliadky.“

Brat Vasiľ povzbudil rodinu, aby podporili partizánov

Za krátky čas, ktorý Vasiľ počas Vianoc strávil doma, stihol rodinu informovať o situácii na fronte a povzbudiť ich, aby podporili partizánov v bojoch. „Hovoril, že na ruskom fronte sa všetko pohlo, že zachvíľu budeme oslobodení a budeme všetci pokope.“ Radil im, aby všetko, čo môžu, robili v prospech partizánov.

Počas mobilizácie v roku 1944 musel k Slovenskej armáde narukovať aj Annin švagor. Pridal sa však k partizánom. V tomto roku sa do domu nasťahovali slovenskí vojaci. „V našej časti, vo veľkej miestnosti, si spravili prične a kanceláriu. Na tej prični spali.“ Zo začiatku si rodina a vojaci od seba navzájom držali odstup. Anna spomína, že v noci dokonca išli na toaletu cez okno, len aby nemuseli prejsť cez izbu vojakov, ktorých nechceli rušiť. Neskôr sa spriatelili. „Jeden z dôstojníkov bol Rusín, učiteľ, spolupracoval s partizánmi. Boli sme s nimi už taká veľká rodina.“

Zbrane partizánom pašovali v detskej kolíske

Títo vojaci prinášali zabalené granáty a strelivo, ktoré Anna s Máriou pašovali partizánom. Všetko mali uložené v detskej kolíske alebo v taške, s ktorou predstierali cestu na pole. Dôstojník im povedal smer, ktorým majú ísť, a heslo, ktorým bolo pískanie. Na mieste mali odovzdať obsah kolísky alebo tašky. „Nevedeli sme, čo tam je, lebo to bolo zabalené aj v handrách a mastných papieroch. Sestra mala kolísku, akože nesie decko, ja som mala v ruke hrable alebo motyku, že ideme na pole. Na tejto strane, kde boli partizáni, sme sa vôbec nebáli. Báli sme sa iba farára, lebo bol veľký poľovník a chodil so psami a puškami. Jemu sme neverili.“

Anna spomína, že v tejto oblasti sa nachádzali aj kasárne „financov“. Boli tu práve kvôli pašovaniu, podľa slov Anny však strážili najmä poľskú stranu hraníc, preto sa ich nemuseli obávať. Vojaci a dôstojníci, ktorí sa usídlili v Máriinej rodine, kde žila aj Anna s mamou, mali v úmysle pripojiť sa partizánom.

Obsadenie domu nemeckými vojakmi

Začiatkom septembra 1944 začalo Povstanie a všetci slovenskí vojaci z domu skutočne utiekli k partizánom. V tom čase pôsobili v Poľsku dve východoslovenské divízie Slovenskej armády a podľa plánov sa mali spojiť s partizánmi do spoločného boja proti nemeckej armáde rovnako ako na strednom Slovensku. Neúspešne. „O dva dni už naši vojaci išli odzbrojení pod puškami Nemcov. Nemci boli zúriví a strašne suroví. Neviem, čo to bolo za ľudí.“

Títo nemeckí vojaci a dvaja dôstojníci sa taktisto usadili v dome, kde zabrali aj ďalšie miestnosti. Do postele, kde predtým spávala Anna s mamou, uložili raneného vysoko postaveného nemeckého dôstojníka. „Druhý dôstojník bol veľmi zúrivý, mal so sebou niečo ako bič a s tým každého bil a nadával.“ Anna, ktorá nenávidela zúrivých fašistov, zasa nadávala po rusínsky. Dovolila si to, lebo si myslela, že jej nikto nerozumie. „Muselo to zo mňa ísť von.“

Na raneného dôjstojníka Anna spomína ako na miernejšieho. „On aj simuloval, chodil po izbe, a keď videl, že ide lekárska kontrola, tak rýchlo ležal v posteli a stonal. Keď odišli, zasa chodil.“ Tento dôstojník hovoril poľsky, preto si zavolal Annu aj s Máriou a mamou, aby ich varoval. Anna spomína na jeho slová: „On vie, že ste s partizánmi spolupracovali, a keby počul nadávku a rozumel tomu, hneď vás postrieľa.“ Anna s Máriou a mamou mu poďakovali a hneď v tú noc utiekli k partizánom. „Ušli sme bez všetkého, ani perinu, ani plachtu, ani deku sme nevzali a išli sme k partizánom do Havaja.“ Odtiaľ ich poslali do Ruskej Poruby, aby sa hlásili u lekára. „Tam nám povedali, že tam bol partizánsky lekár, ale už je v Závade.“

Ako zdravotná sestra v partizánskom zväzku Čapajev

Po príchode do Závady sa hlásili u lekára MUDr. Jozefa Dolinu a hneď aj dostali prácu, s ktorou bolo treba pomôcť. „Ani sme si poriadne nesadli, ani sa nenapili a už prišli dve ženy od Ivana Iľjiča Kudriavceva, t. j. Pugačevci.“ Priniesli čierne čiapky, aké nosili partizánske zväzky Pugačevci aj Čapajevci, na ktoré bolo treba našívať červené mašle. „Moja mama to mala na starosti.“ Prehliadala oblečenie členov rozviedky, ktorí sa vrátili, a čo bolo treba, zašila alebo zaplátala. Zásobovanie pre celú partizánsku brigádu Čapajevovcov mal na starosti člen hlavného štábu Štefan Kubík, ktorý poveril úlohami stravovania sestru Máriu.

Annu si za svoju pomocníčku vybral MUDr. Jozef Dolina, vtedy vystupujúci pod menom Gruber. Bola najskôr vystrašená, pretože s prácou ošetrovateľky nemala žiadne skúsenosti. Ubezpečil ju však, že všetko zvládne: „‚Ranení nemajú radi uplakaných, ale usmiatych, a to bude tvoja hlavná úloha. Budeš robiť to, čo ti poviem.‘ Brala som ho ako Pána Boha, tak som ho poslúchala.“ Spomína si na prípad pacientky Júlie, ktorá mala zranenú ruku a mala cvičiť s vedrom, do ktorého Anna každý deň pridala viac vody: „Prosila ma – sestrička, nepridávajte, ale ja som povedala, že musím, lebo lekár mi to prikázal.“

Pamätá si aj na ruského vysokoškolského profesora, ktorý mal otvorené hnisavé zranenie. „Lekár mi ukazoval, ako mu to mám čistiť a obväzovať.“ Keďže obväzov bolo veľmi málo, musela ich prať. Nebola teplá voda ani mydlo, využívala vodu v potoku a kačacie mydlo. Tento profesor mal silné bolesti. „Hnisalo to a strašne to smrdelo.“ Annu učil ruské piesne a chcel, aby mu spievala. Sťažovala sa lekárovi, no musela sa premôcť. Povedal jej: „Musíš sa premôcť, má strašné bolesti, mal by mať amputovanú ruku, ale my na to podmienky nemáme. Ty to musíš vydržať; ty to vydržíš. A spievaj!“

Mária vyfasovala múku, z ktorej vyrábala rezance a chlieb. Pomáhala jej mama aj Anna, keď mala spravenú ošetrovateľskú prácu. Rezať rezance pomáhali aj partizáni, ktorí prišli z rozviedky. „Boli povinní hlásiť sa u nás.“ Podľa Anny tu vládli veľmi dobré medziľudské vzťahy. „Boli sme ako jedna rodina, ako brat a sestra, veľmi sme sa mali navzájom radi, bez ohľadu na to, či tam bol Rus, Ukrajinec, Bielorus, Tatár, Slovák, Rusín alebo Žid.“

So sestrou bola ako spojka zisťovať, kde sa nachádzajú Nemci

Anna aj Mária boli vyškolené ako spojky a prinášali informácie z okolia. Robili napríklad obhliadky v dedinách, kde boli Nemci. Anna spomína, že po železnici z Humenného do Lupkowa mali Nemci prevážať zbrane a muníciu na front. Partizáni im to chceli prekaziť a vyhodiť vlaky do vzduchu, aby sa munícia nedostala na bojisko. Aby takéto prepady vykonali úspešne, museli najskôr všetko detailne preskúmať. Úlohou spojky bolo zistiť, kde presne sa nachádzajú Nemci, škola, domy, voda, kde je cesta. „Nebála som sa, dostala som sa medzi Nemcov, kde mali stany a pustenú hudbu. Mali po stromoch povešané zrkadlá, holili sa, bolo teplo a mali dobrú náladu.“

Nemci mali obavy ísť hlbšie do lesa. Anna s Máriou mali preskúmať oblasť pri potoku. Keď tam prichádzali, boli Nemci na kraji lesa, a keď sa vrátili, boli tam znovu tí istí. „Vtedy nás začali haltovať, začali sme im byť podozrivé.“ Anna nadávala, hoci sestra sa snažila utíšiť ju. „Nemec ma udrel do nosa, nie silno, ale pustila sa mi krv z nosa ako z vodovodu. Aj Nemčúri sa zľakli a pustili nás.“ Keď to videla Annina mama, oznámila Ivanovi Iľjičovi, že svoje dcéry viac do tyla nepriateľa nepustí. Nevedela, či ešte žijú jej synovia zapojení do protifašistického odboja, a nechcela prísť aj o dcéry.

Museli opustiť Ondavskú vrchovinu a prejsť zamínovaným územím

20. novembra 1944 museli Ondavskú vrchovinu na príkaz velenia 1. ukrajinského frontu opustiť, pretrhnúť nemecký front a spojiť sa s Červenou armádou. Toto územie zahŕňalo 24 obcí, v ktorých pôsobila partizánska brigáda Čapajev. Ak by tak neurobili, ohrozili by civilné obyvateľstvo týchto obcí. „Na zlikvidovanie partizánov bola nasadená najzbesilejšia časť nemeckej armády Waffen-SS.“ V obci Tokajík zastrelili 32 mužov a nasledujúci deň obec vypálili.

Partizánov skupiny Čapajev, ktorí boli nútení sa presunúť, bolo približne 1500. Prežiť náročný prechod sa podarilo iba približne tisícke z nich. Nemali vodu a nesmeli ani založiť oheň, aby ich Nemci nevideli. Museli prejsť cez zamrznuté zamínované polia. Tieto nášľapné míny boli pospájané, preto tu boli obrovské straty na životoch. „Keď ste šľapli na jednu mínu, vybuchli aj ďalšie a všetci naokolo boli mŕtvi alebo ranení. To bol strašný prechod. To boli moje najstrašnejšie štyri dni a štyri noci v živote.“

Pre Annu bolo hrozné vidieť ranených, ktorým nemohla pomôcť: „Išla som k ranenému a on hovoril: ‚Nie, nechaj ma, utekaj, aby si sa zachránila.‘ Vybral si pištoľ a zastrelil sa. Bol v takom stave, že som nemohla pomôcť. Bol to strašne krvavý prechod, pri ktorom sme prekračovali mŕtvych.“

Skupine Čapajev sa podarilo pretrhnúť nemecký front

24. novembra nadránom sa ich brigáde podarilo pretrhnúť nemecký front a spojiť sa s Červenou armádou, ktorá bola v Kalinove, prvej oslobodenej dedine. Nemci boli podľa slov Anny veľmi prekvapení. Partizáni naopak vedeli, do čoho idú, preto keď stáli zoči voči Nemcom, bojovali. Od Kukorelliho mali rozkaz vydať zo seba všetky sily. Napriek vyčerpaniu, smädu a hladu prišli s pokrikom „Hurááá“, aby vyjadrili svoju silu. Nemcov sa im podarilo veľmi rýchlo odzbrojiť.

Keď boje utíchli, Annina mama rozhodla, že pôjdu domov do Habury, keďže to bolo neďaleko. Vravela: „Nájdeme si našu kravu, naše kačky, zabijeme ich, uvaríme a najeme sa. Prišli sme do dediny a dedina bola celá vypálená.“

Smutné prekvapenie po návrate do rodnej obce Habura

V Habure bolo všetko zničené. Na poli našli mŕtve zvieratá aj ľudí. Annina mama si spomenula aspoň na zasadené zemiaky, ktoré poslala dcéry vykopať, zatiaľ čo sa na zhorenisku pokúsila nájsť nejaký hrniec a nabrať vodu z rieky Laborec. Anna s Máriou išli cez cintorín, kde natrafili aj na plytkú jamu – provizórny hrob. „Ležal tam Martin, náš náčelník štábu, nikto vtedy nevedel, že sa volá Kukorelli.“ Až po vojne sa dozvedeli jeho skutočné meno, pretože ako krycie na občianskej legitimácii používal priezvisko Minarovič. V tomto hrobe ležali štyria muži. Dvaja boli otočení tvárou dolu a Martin s ďalším tvárou nahor. „Vyzeral ako živý, krásny, mal len strelnú ranu na čele.“ Aj druhého muža spoznali, bol z ruského oddielu Ščorci. Ostatných dvoch otočili, ale nepoznali.

Cestou naspäť sa tu zastavili znovu. „Ako sme išli po zemiaky, tak boli všetci štyria mŕtvi oblečení. Keď sme sa vrátili a chceli sme pozrieť, či nepoznáme tých dvoch, všetci už boli vyzlečení len v trenkách a vyzutí.“ Partizánske šaty boli skromné, preto Anna predpokladá, že to spravil niekto, komu nezostalo vôbec nič a potreboval aspoň nejaký odev.

„Zemiaky boli zamrznuté a odporne sladké.“ Mária s mamou nemala inú možnosť ako začať žobrať. Išli až smerom k Michalovciam do Kráľovského Chlmca, kam v lete chodievali na žatvu a vedeli, že je tam úrodná pôda. Tu stretli doktora Dolinu, ktorý sa tešil, že žijú, a prikázal im vrátiť sa späť do Habury. Vraj tam po ne príde ruský povoz s jedným príslušníkom Národného frontu a odvezie ich do Humenného, kde budú ubytované a poverené úlohami, ktoré treba rýchlo plniť. „Život a systém práce v partizánskom zväzku bol polovojenský. V tomto systéme bola zahrnutá aj výchovno-propagačná práca, vysvetľovanie Vianočnej dohody a úlohy, ktoré treba plniť na oslobodenom území. Išlo najmä o prácu v národných výboroch, spoločenských organizáciách, osvetové práce medzi ženami a pod.“ Anna pracovala naďalej ako ošetrovateľka v zdravotnej ubytovni pre tých, čo sa vracali z hôr, z úkrytov, a pre Židov z koncentračného tábora v Osvienčime.

Po oslobodení sa aktívne zapájala do spoločenského života

Anna po vojne študovala na ruskom gymnáziu v Humennom. Do školy chodila okolo krčmy aj okolo výdajne mlieka, pred ktorou bol vždy dlhý rad žien čakajúcich vonku na zime. Anna bola z toho rozhorčená, preto išla na okresný výbor strany za vedúcim tajomníkom s požiadavkou, aby sa mlieko vydávalo v krčme. Povedala mu: „‚Chlapov z krčmy von a tam nech je mliekareň.‘ Dal mi pusu na čelo a pochválil ma.“ Spolu so ženami išli s touto požiadavkou na národný výbor a uspeli. Anna sa hneď potom stala funkcionárkou Slovenského zväzu žien.

V roku 1948 sa vydala a presťahovala sa do Bratislavy. Neskôr pokračovala v štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zapájala sa do činnosti Červeného kríža, bola členkou KSS a Zväzu partizánov. Pracovala na obvodnom výbore strany a na generálnom riaditeľstve podniku Ryba. Stala sa poslankyňou národného výboru a členkou rady, ktorou bola 17 rokov. Bola tiež členkou Zboru pre občianske záležitosti a v národných výboroch robila až do odchodu do dôchodku v roku 1983.

Sklamaná z pretrvávania rozdielov medzi bohatými a chudobnými

Do boja v partizánskej skupine ju motivovali najmä ideály, v ktoré verila, a túžba po zmazaní rozdielov medzi bohatými a chudobnými. „Nič sa nezmenilo, lebo toľko je boháčov a chudobných.“

Po odchode do dôchodku pokračovala vo funkciách predsedkyne základnej organizácie Slovenského zväzu žien, predsedkyne základnej organiácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov č. 7, neskôr v Jednote dôchodcov. Za prácu v národných výboroch bola odmenená štátnym vyznamenaním, okrem ktorého dostala aj viaceré iné diplomy a vyznamenania.

V čase dokumentovania žila v Bratislave so svojím manželom. Bola vďačná svojim trom dcéram, vnučkám a vnukom za príkladnú starostlivosť a teší sa z dobrých rodinných vzťahov.

Anna Bergerová zomrela 19. februára 2024.