Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Albín Berky (* 1953)

• narodený 31. 3. 1953 v Bratislave

• 1968 ako pätnásťročný prežíva okupáciu Československa sovietskou armádou v uliciach Bratislavy

• 1968 pár dní po invázii sa rozhodne emigrovať za otcom na západ

• 1968 začiatok štúdia na Royal Academy of Music v Dubline

• 1968 návrat do Československa na Vianoce za mamou

• 1968 odobratie pasu československými úradmi a zákaz opustiť Československo

• 1970 - 1977 štúdium hoboja na konzervatóriu v Bratislave

• 1977 - 1980 z dôvodu umiestnenia na čiernu listinu neprijatý na VŠMU, problémy profesijne uplatniťsa v ČSSR

• 1980 schválená žiadosť o vysťahovanie z ČSSR, emigrácia a nový začiatok v Austrálii

• 1981 opätovné stretnutie sa so snúbenicou Júliou, ktorá po spoločnom pláne emigrovala zo zájazdu Lúčnice v Barcelone, svadba a nový začiatok v Austrálii

• 1981 - 1986 pedagogické pôsobenie na hudobných školách v Austrálii, spoločne s manželkou Júliou vedenie a koncertné účinkovanie v The Riverina Trio

• 1986 založenie The Berky Music Academy, kde manželia aktívne pôsobia až dodnes ako pedagógovia a zároveň i riaditelia

Albín Berky mladší sa narodil 31. 3. 1953 v Bratislave. Pochádza zo známej muzikantskej rodiny. Jeho otec – virtuózny violončelista Albín Berky starší – bol v období rokov 1940 – 1967 sólistom Slovenskej filharmónie. Pôsobil tiež ako pedagóg na Štátnom konzervatóriu i na VŠMU. Bol priekopníkom slovenskej hudby a kultúry a okrem iného sa spolupodieľal na založení Slovenského rozhlasu, Slovenskej filharmónie a VŠMU. Až do svojej emigrácie reprezentoval Československo v zahraničí. Z maminej strany má Albín šľachtické korene, jej predkovia boli potomkami rodu Bittó.

Albínovi rodičia sa zoznámili na popud svojich rodín, ktoré sa venovali obchodu. Albín Berky starší v tridsiatych rokoch študoval v Prahe a ako 24-ročný získal pozíciu v pražskej filharmónii. Keď sa vrátil do rodnej Žiliny, ich matky sa dohodli: krásnu dcéru vydajú za úspešného syna.

Detstvo v rodine koncertného majstra

Albín prežil harmonické detstvo vo vile na Vlčkovej ulici pod Slavínom, ktorú dostal od štátu jeho otec: „Otec bol reprezentačná figúra a my sme sa mali veľmi dobre. Nikdy však nevstúpil do komunistickej strany! Nikoho vtedy ani len nenapadlo odísť z Československa. Mal som asi osem alebo deväť rokov a otec ma často brával na koncerty. Volal ma Špunt. Pred dom prišiel Tatraplán od Slovkoncertu so šoférom, otec ma zobral do lóže a ja som počúval. On mi bol neskutočným vzorom a ja som si od vtedy nevedel predstaviť nič iné, len že budem taktiež muzikantom.“

Vilu pod Slavínom však pôvodní majitelia začiatkom 60. rokov od komunistov získali späť, preto sa Albínova rodina musela presunúť do mesta. Z Vlčkovej ulice sa rodina presťahovala do bytového domu ministerstva kultúry oproti pivovaru Stein. Tam vedľa seba bývali Eva Kristínová, Július Pántik, Štefan Kvietik, Berkyovci a ďalší umelci. Otec často cestoval, málokedy však do západnej Európy: „Tam bola trošku taká diskriminácia. Otec sa vždy sťažoval, že Česi boli prvoradí, keď sa malo chodiť hrať na západ. Takže môj otec chodil do všetkých socialistických krajín a snáď ako prvý československý umelec reprezentoval krajinu v Rusku, v Leningrade. Tam dostal veľkolepé kritiky.“

Idylický rodinný život to však nebol. Otec bol stále na cestách, matka ostávala v domácnosti. Albín tak svojho otca naozaj spoznal až v dospelosti. Po rozvode rodičov Albín odišiel s matkou bývať do Žiliny, starší brat ostal s otcom v Bratislave. V šesťdesiatych rokoch získal otec najprv pozíciu sólistu v Berlíne, v Malmö a neskôr v Dubline. Pôsobil tam legálne, no po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa rozhodol namiesto návratu ostať v Dubline, kde mal pozíciu vo filharmónii a taktiež bol profesorom violončela na Kráľovskej akadémii. Žil tam so svojou druhou manželkou a synom Tomášom.

Okupácia v roku 1968: v centre diania

Albín mal vtedy 15 rokov a okupáciu zažil priamo v Bratislave. 20. augusta v noci sa pozrel z okna a pred bývalým Centrálnym trhoviskom uvidel stáť kolónu tankov: „Najprv sme si mysleli, že je to vojenské cvičenie. Brat pracoval na benzínovej pumpe a ráno som ho na motorke išiel zaviezť do roboty. Šli sme smerom na Lamač a tam bolo obrovské množstvo tankov namierených na Bratislavu. To bol šok. Potom som šiel na Námestie SNP, všetci sme tam išli – mladí, starí. Tisícky ľudí boli v uliciach. Pýtali sme sa vojakov: ‚Čo tu robíte?‘ a oni nevedeli, netušili, mysleli si, že prišli na cvičenie. Boli to prakticky ešte deti v základnej vojenskej službe. Jeden pán si tam roztrhol košeľu a kričal na tých vojakov: ‚Zabi ma, ty sviňa ruská!‘ Tlačili do tých Sovietov, tlačili, až jeden z vojakov chytil guľomet a začal strieľať po celom Námestí SNP. V tom momente boli tisícky ľudí na zemi. Pri pošte tam vtedy jeden chlapec dostal guľku.“

To isté sa dialo pri Univerzite Komenského. Tam okupanti taktiež zabili mladých ľudí.

„Vtedy sa zobrala československá vlajka, namočila sa do krvi a pochodovali sme k sovietskej ambasáde. Všetko, čo bolo po ruke, sa hádzalo do tej budovy. Až teraz si uvedomujem, aké to muselo byť psychicky náročné pre tých vojakov. Oni sa nemohli ani poriadne najesť, nemohli ani ísť na WC, boli špinaví a všetci ich nenávideli.“

Prvýkrát emigrantom

Tisícky ľudí sa rozhodli emigrovať. Medzi nimi aj mladý Albín: „Mama mi hovorila: otec je v Írsku – choď za ním. Pár dní po začiatku okupácie som šiel na pasové oddelenie na Februárke zobrať si víza. Dvadsať alebo tridsať tankov obkľúčilo budovu. Ja som bol na motorke, tak som pomedzi tie tanky prekľučkoval k budove. Hodil som motorku na schody a utekal som aj s kamarátom Valeriánom na vízové oddelenie. Tam dávali pečiatky na počkanie, jednu za druhou. Dostali sme výjazdnú doložku a na schodoch sme s kamarátom vykrikovali: ‚Sloboda, sloboda!‘ V noci sme prešli cez hranice; zobral som si len svoje husličky a kufor.“

Vo Viedni bola atmosféra voči emigrantom nadmieru otvorená. Tisíce Čechoslovákov prespávali na matracoch na zemi v Stadthalle, Červený kríž rozdával jedlo. Zahraničné konzuláty ochotne vydávali víza a Albín sa tak dostal do Nemecka, kde sa v Kolíne stretol so svojim otcom, ktorý tam práve koncertoval: „Peňazí nebolo. Požičali sme si od zdravotnej sestričky z Červeného kríža. Otec tam skoro dostal porážku na ulici,“ spomína pamätník. „Šli sme s kamarátom po hlavnej ulici a hovorí mi: ‚Pozri! Foter.‘ Uvidel som ho tam za jedným výkladom, tak som mu tam zaklopal na sklo. Otec sa pozrel z okna, nasadil si okuliare a až tak ma spoznal. Skoro odpadol. Šli sme potom na írsku ambasádu a otec mi tam vybavil írske víza. On potom tie požičané peniaze vrátil sestričke.“

Rušné 60. roky v Bratislave

Bratislava sa však Albínovi neopúšťala ľahko. Zažíval kultúrny boom 60. rokov, chodieval na koncerty kapiel ako Beatman, Buttons, Guľový dolník, Collegium Musicum, Fermata či Prúdy. O šiestej sa mládež stretávala na Korze: „Bolo to úžasné. Každý mal dlhé vlasy a tranzistor. Fajčilo sa, pilo sa, čo nebolo zdravé, ale tak to bolo. Chodilo sa na koncerty do Véčka, do Bernoláku, do Mladej gardy, do PKO. Vtedy začali spievať Prúdy po slovensky, inak bola doba, že všetci spievali anglicky. Bol to neuveriteľný život, mládež žila veľmi aktívne.“ Neskôr si Albín uvedomil aj realitu socializmu: „Komunisti ľuďom dávali istotu. Ten systém sa staral o zdravie, vzdelanie, zamestnanie a sociálnu podporu ľudí. Lenže keď už človek chcel cestovať či povedať niečo slobodne, chcel individuálnu slobodu či mal iný názor, ako bolo treba mať, to už sa nedalo. Práve v tom šesťdesiatom ôsmom som začal viac uvažovať nad týmito vecami a rozmýšľať nad tým, čo chcem v živote.“

V Írsku začal Albín študovať husle na Royal Music Academy pod vedením českého profesora Vanečku. Albín sa však túžil na Vianoce vrátiť domov za mamou. Presvedčil preto otca a ten mu zabezpečil letenku. Výjazdná doložka však už bola v tom čase neplatná a Albín tak bol za hranicami ilegálne: „Pristáli sme v Prahe a samozrejme, hneď ako som im ukázal pas, policajti stlačili gombík, prišli dvaja súdruhovia a už ma brali na vypočúvanie: ‚Kde si bol? Koho si stretol? Kde si býval? Mená!’ Ja som však nestratil nervy, a tak som im tam niečo povedal, veď tí ľudia už tak či tak ostávali vonku. Tak oni si to všetko zapisovali a zapisovali, a ja im hovorím: ‚Súdruhovia, a vy fajčíte?’ A oni že: ‚Noo!’ Tak som vybral kartón cigariet Benson Hedges. ‚A vypijete si trošku?’ a vybral som Black Label whisky. Všetko, čo som doniesol ako darčeky, som im dal. A oni: ‚Noo, súdruh, nebojte sa, všetko bude v poriadku. Ale my to všetko musíme zapísať!’ Potom ma pustili. O pár dní prišli dvaja tajní za mnou domov, zobrali mi pas a povedali: ‚Vy už za hranice Československa cestovať nebudete nikde!’ No ja som už raz bol na západe a nemohol som zabudnúť na tú okupáciu a zastrelenie mladého, nevinného dievčaťa, ktoré malo tak ako ja len 15 rokov.“

Albín sa opäť pokúšal prekročiť hranice a vrátiť sa na školu do Írska. Nemal však odvahu ísť sám na pasové oddelenie na Februárke, pretože tam už ho veľmi dobre poznali. Poslal preto za seba kamaráta, aby mu podal žiadosť o výjazdnú doložku a následne vyzdvihol rozhodnutie. To sa ako zázrakom podarilo a Albín sa tak začiatkom apríla 1969 ocitol opäť vo Viedni. Otec bol v tom čase už v Kanade a Albín sa preto pokúšal získať kanadské víza, aby sa mohol dostať za ním. Otcova druhá žena s tým však nesúhlasila a Albín tak nemal inú možnosť, ako vrátiť sa domov.

Ťažký život navrátilca

Otec bol emigrant, mal známe meno, čo Albínovi v Československu veľmi priťažilo. Podarilo sa mu dostať na bratislavské konzervatórium, na ktorom v roku 1977 úspešne absolvoval štúdium hry na hoboji u prof. E. Hargaša a prof. K. Oberlandera. Cez prijímačky na VŠMU sa však už nedostal. Dekan mu oznámil, že jeho meno je na čiernej listine a nikto mu nepomôže.

Neskôr musel nastúpiť na vojenskú základnú službu. Urobil prijímacie skúšky do Vojenského umeleckého súboru, no namiesto do VUS dostal povolanie k tankistom do Písku v Čechách: „Veliteľ armádneho súboru mi povedal: ‚Vám ani armádny generál nepomôže!‘ Tým, že som požiadal o vysťahovanie, som bol nežiaduci, a tak ma nezobrali do súboru v armáde.“

Albín v rokoch 1978 – 1980 učil v hudobnej škole na Štrkovci, no aj to mu súdruhovia znemožnili: „Riaditeľ mi oznámil: ‚Na vašu pozíciu nastúpila iná pracovná sila, nemám povolené vysvetľovať!‘“ Dva týždne sa dokonca živil ako poštár a po nociach taktiež brigádoval ako robotník komunálnych služieb na Radlinskej ulici, ktorá sa v tom čase opravovala: Albín tam pokladal nové koľaje pre električky. Pracoval taktiež v Závodoch Juraja Dimitrova. Zároveň hrával v niekoľkých kapelách – jazz-rockovom Orbite (Bartovič/Peteraj/Labath), Gongu (Vašek/Hubinská) či v kapele Dynamit (Bartovič/Blehárova) a ďalších. Koncertovali vo Véčku, nahrávali aj v televízii. Kapela získala angažmán v zahraničí, no Albín dostal v poslednej minúte zákaz vycestovať. Ostal preto hrať len na Slovensku s kapelou Profil. Nakoniec mal možnosť robiť konkurz do košickej filharmónie na hoboj, potom sa však dopočul o vyhlásení prezidenta Husáka: „Na zjazde KSČ prezident Husák povedal: ‚My nebudeme podporovať korzo medzi Bratislavou a Viedňou! Ale kto chce odísť, nech si podá žiadosť o vysťahovanie!‘“ Albín Berky si vtedy žiadosť o vysťahovanie aj naozaj podal. Trikrát mu bola zamietnutá, no na štvrtýkrát mu ju povolili s podmienkou, že sa vzdá československého občianstva. Jeho starší brat bol v tom čase už ako emigrant v Austrálii a Albín sa chcel vydať za ním. Potreboval však víza. Zhodou okolností bol poľský austrálsky konzul v tom čase mimoriadne v Prahe a Albín ho zastihol na britskom konzuláte. Osobne mu vyrozprával svoj príbeh, na čo mu konzul povedal: „We take you.“ O tri dni mu odovzdali víza: „Mal ku mne veľmi humánny vzťah, ako človek k človeku! Na to nikdy nezabudnem. Austrálska mentalita!“

Prvé roky v Austrálii

Albín tak 17. mája 1980 odletel do Austrálie. Začiatky boli ťažké a chvíľu bol aj na ulici. Brat mu poskytol útočisko a asi po piatich mesiacoch Albín spravil úspešne skúšky do Australian Chamber Orchestra. Prvýkrát tak mal možnosť hrať v Opere v Sydney či na iných miestach. Nebola to však stabilná práca. Hudobné vzdelanie sa v Austrálii v tom čase ešte len rozvíjalo, v menších mestách chýbali konzervatóriá. Albín tak dostal možnosť založiť konzervatórium v meste Wagga-Wagga neďaleko Albury. Sídlila v ňom univerzita Charles Sturt University, povodne Riverina Institute Higher Education, ktorá mala 3000-6000 študentov, chýbalo jej však hudobné oddelenie. Albín tu získal stabilné zamestnanie ako pedagóg a komorný hudobník. Odvtedy odohral asi 500 až 800 koncertov – súkromných pre zámožných ľudí, verejných recitálov aj školských výchovných koncertov. Vychoval tisícky žiakov mnohých národností.

Konečne spolu!

Albínovi sa síce podarilo z komunistického bloku emigrovať, no jeho snúbenica Júlia, ktorá študovala na VŠMU a popri tom účinkovala v rôznych slovenských kapelách (Novum či v prvom Eláne, Zajace), ostala v Československu. Najprv ju Albín skúšal dostať do Austrálie legálne, no neuspel. Rozhodla sa preto utiecť. Pôsobila totiž ako flautistka Lúčnice, s ktorou cestovala aj na zájazdy. Keď sa ukázalo, že sa so súborom chystajú do Barcelony, bolo rozhodnuté. Albínovi sa v tom čase už po roku a pol podarilo vybaviť formality v Austrálii a Júlia v noci za dramatických okolností ušla cez okno hotela v Barcelone. V papučiach, len s malým kufríkom a flautou pod pazuchou, dorazila na letisko a odletela do Viedne, kde ju už čakal Albín. Prvýkrát na slobode sa tak paradoxne stretli len pár kilometrov od Bratislavy.

„V tom čase, v roku 1981, bol prevrat v Poľsku (v rokoch 1981 – 1983 bol v Poľsku vyhlásený vojnový stav, ktorým sa komunistická vláda pokúsila zastaviť demokratizačné hnutie vedené Solidaritou – pozn. ed.) a tisíce Poliakov emigrovali a čakali na víza do Austrálie. Ja som bol ešte bez občianstva, takzvaný „stateless – no citizen of any country“, mal som len austrálsky „Certificate of identification“. No austrálsky konzul mi bol veľmi nápomocný: o dva týždne bolo všetko pripravené a mohli sme odletieť do Austrálie. Šťastní a spokojní sme leteli dvadsať tisíc kilometrov za novým životom, do krajiny paliem a pláží, konečne spolu!“

V Austrálii sa im darilo. Po dvoch rokoch obaja získali austrálske občianstvo a spoločne zakladali tri konzervatória, vo vnútrozemí a neskôr aj Australian International Conservatorium of Music v Sydney, až sa v roku 1986 rozhodli založiť vlastné – The Berky Music Academy, kde pôsobia dodnes. Za ten čas sa im podarilo vychovať stovky úspešných absolventov, učiteľov, koncertných umelcov či sólistov, medzi ktorými je i známy austrálsky dirigent Daniel Smith, pôsobiaci v Taliansku. Okrem toho spolu s Júliou koncertovali v Riverina Trio, ktoré sa neskôr premenovalo na The Berky Trio.

S láskou zo slobodného sveta

Tým, že sa Albín vysťahoval legálne, mohol sa po získaní austrálskeho občianstva vrátiť do Československa domov za mamou: „Bolo to v roku 1982, psychicky veľmi náročný návrat. Tí colníci sa vôbec nezmenili. Boli drzí. Jeden zobral môj pas a pozerá: ‚Vy ste sa narodil v Bratislave, a ste Austrálčan?‘ Ja mu hovorím, že áno. Pozeral, pozeral, no nič mi nemohol urobiť, samozrejme. Prehádzal mi neuveriteľným spôsobom kufre. Napokon som mohol navštíviť mamu, ale bol som z toho všetkého veľmi nešťastný. Nič sa tam nezmenilo.“

Albín však s domovom udržiaval kontakt. Spomína si na rok 1989: „Neveril som. So slzami v očiach som sledoval zmeny doma pri televízore.“ Na Slovensko sa potom často vracal, hlavne kvôli návštevám mamy, ktorú navštevoval až do jej smrti, no na domov nezabúda ani teraz a chodieva sem pravidelne. Všetci najbližší priatelia z detstva, všetko pôvodne Bratislavčania, však za totality emigrovali a rozpŕchli sa po celom svete. Albín tak veľa cestuje a navštívil množstvo krajín po celom svete. Albín Berky sa spolu z manželkou Júliou tešia z dvoch detí: z Richarda, ktorý je ekonómom, a z mladšej dcéry Jacqueline, ktorá ostala verná muzikantskej tradícii a je z nej úspešná flautistka a učiteľka.

Na otázku aké je jeho životné krédo, Albín po krátkom zamyslení odpovedá: „Inšpirácia, kreativita, svetonázor, pamäť, komunikácia, umenie vyjednávať, ťažká práca, dobrá vôľa a láska.“

Na záver Albín hovorí: „To, čo je dnes pre mladú generáciu na Slovensku úplne normálne – ako individuálna sloboda, cestovanie, štúdium v zahraničí, vlastný názor na svet, možnosť uplatniť sa vo svete a tak ďalej –, za to naša generácia musela zaplatiť veľmi draho! Všetko nechať za sebou a začať od ničoho, bez domova, rodiny či finančného zabezpečenia. Tisíce československých ľudí nechali všetko a utekali za slobodou a lepším životom v zahraničí. Do Švédska, Nemecka, Švajčiarska, USA, Austrálie, do Kanady a tak ďalej. Vyhrnuli si rukávy a ťažko pracovali preto, aby sa mali lepšie ako doma!“