Ján Berky Mrenica

Otec bol pre teba zrejme taký akože guru, že. Ja ako decko som chodil s nimi na tie všelijaké vystúpenia, a keď nebola doba, že bol dostatok, ani tanečníci to bol 600 korún mali plat, alebo koľko. No tak prišla, ja som bol “velbloudí atrakce”. Dali ma na stôl, zahral som na veľkých husliach, chlapi mali čo piť a ja som mal plno čokolád a bolo dobre. Oni urobili ako, no a hneď bolo za čo piť. Pospali v autobuse. Nemal si ani detské husličky? Mal som, ale keď som chodil s nimi akože sa pozerať, na výlet keď ma otec zobral, tak to bolo vtedy. Vtedy boli kultúrne brigády či jak sa to volalo. Tam bol jeden pán, ja si to pamätám ešte potom, už keď som hral v SĽUKu, už potom som bol starý, tak ten pán mal taký papierik, z ktorého sa už sypal prach, keď sa to čítalo. A všetci Sľukári to už vedeli naspamäť, čo rozpráva, vďaka a neviem ako. Aký bol, aký bol tvoj otec, otec, akože. Fantastický. Láskavý? Vôbec nás nebil. Nie, nie. Ako my sme boli, my. On bol veľmi pozorný a dbal na to aby sme boli fér, čestní. Aby sa dobre učili, my sme, ja keď som, už sme boli aj starší. Však ja som ešte v osemnástich rokoch, devätnástich cvakal kartu o deviatej. Na záhradnickú o deviatej končila didžina, na záhradníckej tak som musel zavolať z búdky, že ideme domov.

Knižku “Variačná technika Podpoľania”, kde sú všetci títo primáši rómski aj nerómski, notovým záznamom zaznamenaní, na jednej, jednotlivej pesničke, ako vedia vyfrázovať, ako vedia, akú majú fantáziu, akú majú variačnú techniku, v tých, v tých pesničkách, ako to, akí sú zruční. A bolo veľa tých rómskych muzikantoch, že bolo, boli, veľmi trčali. Dušan Berky napríklad bol geniálny huslista. To bol Rinaldov súčasník, len Rinaldo mal to šťastie, že sa dostal ďalej lebo Dušan ostal v tej osade, ale bol to fantastický huslista. Neskutočnou, takou čistou technikou, krásny tón mal, len. On vlastne improvizoval ako v jazze. Áno. Tá muzika vrchárska je veľmi zaujímavá. To je tak zvláštny folklór, že päť kilometrov od Očovej sa hrá ináč, ako v Hrochoti päť kilometrov. To len cez kopec alebo len cez pole. Vo Zvolenskej Slatine sa už hralo ináč, v Dúbravách sa hralo ináč. Takže tam je to, tam to tie lazy urobili vlastne aj ten folklór inak. A vlastne je to aj v krojoch. Napríklad, také malé územie ako je Podpoľanie, každý má nejaké špecifikum v kroji. Samozrejme najkrajší kroj majú Očovania, teda ženy, by som povedal. Aj Zvolenská Slatina, len ten bol veľmi čierny zase. To je úplne zase niekde inde, hej, ale, ale rómski muzikanti boli nositelia folklóru. Dneska sa to už nedá povedať. Vtedy bolo rádio maximálny výdobytok. Ľudia odkladali kvôli muzikantom svadby aby mohli tí muzikanti. Traduje sa taký, taký vtip, že sa pýtajú starého Klinca (slávny kapelník), keď vyjednávali svadbu, že čo stoja. On hovorí s ciframi, teda variáciami za tisíc a bez cifier za päťsto. 18:37-20:12