Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Blažovská (* 1933)

• 1933 – narodená v Mukačeve, ČSR

• 1945 – emigroval jej otec do Bratislavy, matku s deťmi nepustili

• 1955 – až po smrti Stalina rodine dovolili vysťahovať sa

• 1956 – podieľala sa na vzniku ZUŠ A. Ljubimova v Medzilaborciach

• 1958 – podieľala sa na vzniku ZUŠ Josepha Haydna v Galante

• 1980 – emigrovali jej bratia a musela podstupovať výsluchy

Za socialistickou železnou oponou existovala ešte jedna železná opona. Práve tá rozdelila rodinu Popovičovcov z Mukačeva na desať rokov. Otec žil v Bratislave, jeho manželka s tromi deťmi zatiaľ živorila len kúsok za československou hranicou, v Mukačeve.

Za prvej ČSR

Andrej Dimitrievič Popovič a Alžbeta Dankulincová boli obaja z učiteľských rodín. Vzali sa v Mukačeve, ktoré bolo v tom čase súčasťou Československej republiky. Ako prvá sa im v roku 1933 narodila Mária. Podkarpatská Rus, ktorej obyvatelia ešte v polovici 19. storočia spolu so Slovákmi žiadali autonómne postavenie v rámci Uhorska, bola v tom čase súčasťou prvej Československej republiky.

„Rodičia pochádzali z učiteľských rodín, obaja dedovia učili v Mukačeve. Otec bol riaditeľom rusínskeho gymnázia, vyštudoval latinčinu na Karlovej univerzite,“ hovorí Mária. Učiteľkou bola krátko aj jej mama, potom sa však venovala deťom, keďže po Márii do rodiny pribudli bratia Jozef (*1938) a Mikuláš (*1941).

Rodina Popovičovcov patrila k miestnej inteligencii, žili spoločenským životom, chodili na večere, do rusínskeho klubu, muži do kasína. Mali slúžku, ktorá sa starala o nákupy a domácnosť, v lete s domom a záhradou vypomáhal aj jej brat. 

V období prvej republiky zaznamenala Podkarpatská Rus veľký rozvoj. „Kultúra ožila, divadlo, kino, školy sa vybudovali, obchody ako Sova,“ spomína Mária, ktorá chodila do základnej rusínskej školy, vedenej gréckokatolíckymi mníškami, a po jej skončení išla na gymnázium. To sa neskôr, v čase likvidácie rusínskych škôl, zmenilo na desaťročnú školu. 

Nádejný rozvoj podkarpatskej spoločnosti v demokratickom Československu ukončil na jeseň 1938 mníchovský diktát, na základe ktorého boli Nemecku odstúpené sudetské územia, Petržalka a Devín. Nielen Slováci, ale aj Rusíni prišli v októbri s požiadavkou na autonómiu a s vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa dohodli na federácii troch štátov. Krátko na to, začiatkom novembra 1938, však na základe Viedenskej arbitráže južná časť Podkarpatskej Rusi o rozlohe 1 500 km2, na ktorej sa nachádzalo 97 obcí so 180-tisíc obyvateľmi, pripadla Maďarsku.

Maďarská okupácia

V uliciach Mukačeva zrazu bolo počuť maďarčinu. Mária si spomína na situáciu, ako z rusínskeho gymnázia vychádzali študenti a rozprávali sa po rusínsky. Nejaký maďarský dôstojník sa na nich obrátil a povedal: „Maďarsky rozprávaj, maďarský chleba ješ, zabudni na rusínčinu.” Študenti gymnázia, ktoré viedol jej otec, dokonca zorganizovali demonštráciu proti maďarizácii, z čoho mal problémy aj jej otec.

Deti sa však nakoniec po maďarsky naučili, rodičia tiež, keďže Mukačevo bolo národnostne zmiešané a žila tam aj maďarská inteligencia, predávali sa maďarské knihy. Rodina tiež ovládala nemčinu, a to v dialekte, ktorým rozprávali tamojší Nemci.

Jednotlivé národnosti i ľudia odlišného vierovyznania podľa Márie žili v Mukačeve vo vzájomnej tolerancii. „Keď mali sviatky katolíci, Židia alebo gréckokatolíci, tak tí ostatní na nich brali ohľad. Nikde sa neprášilo, veľké roboty sa nerobili alebo sa robilo skoro ráno. Keď gréckokatolícii mali sviatky, takisto brali ohľad. Nie, že hluk budeme robiť, vozom ísť...,“ hovorí Mária. Podobne to platilo aj počas židovských sviatkov.

Do tejto atmosféry vpochodovali koncom vojny v roku 1944 nemecké vojská, esesáci v čiernom oblečení. „Nebola taká panika, Nemci sa stiahli rýchlo. Maďari chceli vyprázdniť obchody a likvidovali potraviny, rozdávali múku, všetko z obchodov. Keď prešiel front, boli prázdne,“ hovorí pamätníčka. 

„Oslobodenie“

Koncom roka 1944 začala Podkarpatskú Rus oslobodzovať sovietska armáda. Vojaci však územie neopustili. „Dúfalo sa, že dočasne. Ale múdrejší ľudia sa hneď pobrali a odchádzali. Každý, kto mal vzťah k Československu a poznal aj spôsob života v Sovietskom zväze, stalinský systém, tak sa snažil z toho vypadnúť,“ spomína Mária. Niektorí Rusíni sa preplavili loďkou cez Tisu do Maďarska, ďalší zase ušli cez vinohrady na Slovensko.  

Aj keď platila dohoda, že Československo bude fungovať v pôvodných hraniciach, v novembri 1944 bol prijatý tzv. mukačevský manifest, kde delegáti národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny – aj pod vplyvom sovietskych agentov – odhlasovali pripojenie k Sovietskemu zväzu. V júni 1945 bola podpísaná dohoda medzi ČSR a ZSSR o odstúpení Podkarpatskej Rusi a v novembri ju ratifikovalo prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR. 

Pre inteligenciu to znamenalo problém. „Jeden bývalý žiak môjho otca z gymnázia, ktorý robil nejakú spojku, došiel otcovi povedať: ‚Andrej Dimitrievič, odchádzajte, je na vás vydaný rozkaz do Sibíri,‘“ spomína Mária. „Ľudí v takom postavení ako môj otec, ktorí boli v nejakej pozícii, všetko brali. Zvlášť maďarské rodiny, švábske rodiny, vysťahovali do Sibíri, lebo sovietske vojsko potrebovalo byty,“ dodáva.

Otec sa teda na jeseň 1945 rozhodol „emigrovať na západ“, do povojnového Československa. Máriina matka však chcela počkať, kým pre nich na území Slovenska zabezpečí bývanie. „Otec sa potom rozhodol, 5. alebo 6. novembra, že ide, a moja mama, že na Vianoce. A tak sme zakotvili nie na jedny, ale na desať Vianoc v Mukačeve,“ krúti hlavou Mária. Rodina totiž hneď dostala sovietske občianstvo, a tak nemohla vycestovať.

Za železnou oponou

Mukačevo sa nachádzalo len 40 kilometrov od československých hraníc. Tak ako dnes, aj vtedy existovala nelegálna možnosť, ako prekročiť hranice. Máriina matka sa však bála a radšej sa deň čo deň modlila.

„Boli možnosti. Mali sme ponuku, aspoň do Maďarska. Stačilo podplatiť ruských vojakov a gazíkom previezli všetkých. Načierno sa všeličo, za vodku, ak bolo treba viac dať ako vodku, prasa ste mu dali, hydinu, žrádlo, okamžite vás naložil. Ale moja mama to nedokázala, mníšky ju vychovali. Panské dievča, zo šiestich detí jedine ona ostala,“ krčí plecami Mária.

Nelegálne cesty však využíval otec, ktorý sa snažiť rodine pomáhať. Oficiálne nemohol – bol totiž „zradca“, ktorý utiekol do „kapitalistickej“ cudziny. Raz sa mu napríklad podarilo poslať trochu peňazí cez banku. „Viem, že 80 rubľov mama dostala. Ale koľko dal otec, to neviem povedať.“ Občas im niečo prepašovali aj železničiari. „Mali sme kontakt načierno cez železničiarov, tí vozili uhlie. Vždy sme vedeli, že prídu cez Mukačevo a balík zhodia mame, alebo mama išla do Čopu. Živorili sme, ale s otcovou pomocou,“ hovorí pamätníčka.

Matka totiž nemohla pracovať. „Zopárkrát ju zobrali na políciu, nech podpíše, že sa rozvádza, a v tom prípade môže ďalej učiť, ale to ona nechcela. Keby súhlasila, že sa rozvedie, nemala by už nič spoločné s Československom a manželom. Do kapitalistického štátu nie,“ spomína najstaršia dcéra.

Prasa v kuchyni, Rusi v obývačke

Mária dodnes nerada spomína na núdzu, ktorou trpeli. Niektorým aj to málo, čo mali, zhabali sovietski vojaci.

„Tak sa kradlo, že aj nám psa zastrelil nejaký ruský vojak. Na to sa dedo zobudil. A keďže choval prasa, na noc ho nosil domov. Do kuchyne, že by Rusi nie... Lebo keď zastrelili psa, tak mali niečo v úmysle, pravdepodobne. Dedo ju večer vždy zobral a do rána sviňa vnútri bola. To bola katastrofa. Ovocie zbierali, nič sa nedalo schovať,“ hovorí Mária.

Zatiaľ čo prasa driemalo v kuchyni, obývačku zabrali ruskí vojaci. Rodina Popovičovcov však mala podľa Márie šťastie, lebo boli slušní. „Jeden sa priznal, že bol profesor v Leningrade na univerzite, pýtal sa, či môže hrať na klavíri, a vysvitlo, že je Žid a nie Rus,“ spomína Mária. Sovieti sa stravovali vo vlastnej reštaurácii, do ktorej občas brali aj jej bratov. „Že poďte s nami na večeru. Tak sa bratia vždy večer najedli dobre.” Profesor dokonca zariadil, aby sa dobre najedlo aj prasa. Povedal chlapcom, aby vždy brali fľašu na pomyje. Vo vojenskej reštaurácii totiž mali veľa odpadu, zatiaľ čo domáci treli biedu. 

Neskôr sa k nim nasťahovala celá ruská rodina, keďže si ich vojaci brali so sebou. „Tá manželka, chudera, bola veľmi slušná a on bol veľký pijan. Vždy prišla sa sťažovať na neho.“

Štúdiá v Užhorode

Keďže Popovičovci na rozdiel od ruských vojakov nedostávali potraviny, najstaršia dcéra, ktorá študovala klavír, musela začať pomáhať s rodinným rozpočtom.

Riaditeľ hudobnej školy, ktorý si vážil Máriinho otca, lebo sa ho kedysi ako Žida zastal, jej ponúkol, že potrebuje výpomoc. „Viem, že 310 rubľov som dostávala, veľké peniaze to boli. A z prvého platu dedo išiel kukuricu kúpiť, že by zomleli na kukuričnú múku,“ spomína Mária.

Neskôr urobila skúšky na muzikálne učilište v Užhorode, kde zase popri štúdiu dávala hodiny klavíra. Bola to pre ňu zároveň príležitosť, ako sa niekde najesť.

Keď však vyšlo najavo, koho je dcéra, vyhodili ju aj z internátu. „Že môžem kaziť morálku ostatným spolubývajúcim. Zase cirkus, na ulici som ostala. Bývala som tam asi dva mesiace. Mame som ani nepovedala,“ spomína pamätníčka. Dievčatá ju však v noci cez okno púšťali do internátu spať. Keď nakoniec prišli aj na to, našla si miesto ako spoločníčka istej aristokratky, u ktorej vítala hostí, sprevádzala ju na čaj a zároveň tam mohla prespať. V roku 1953, v čase, keď ešte študovala, zomrel Stalin.

Po desiatich rokoch

„Po jeho smrti sa to uvoľnilo, otec začal do toho rýpať, písať žiadosti, že takú tragédiu Československo nepozná,“ spomína Mária. Keď im konečne dovolili odsťahovať sa, mama tomu ani nechcela veriť. Zbalili sa teda, naložili nábytok do vagónu a v júli 1955 konečne prišli na hranice. Tam však ostali stáť, keďže sa tu končí širokorozchodná koľaj.

„Týždeň sme tam trčali,“ krúti hlavou Mária. Vodu im nosili železničiari, trochu jedla mali so sebou. V Čiernej nad Tisou im nakoniec zaplombovali vagón s vecami a oni presadli na rýchlik do Bratislavy. „To bolo úžasné, sedieť v takom elegantnom vlaku československom.“

Najprv bývali na internáte na Vajanského nábreží. Potom dostali trojizbový byt na Ulici Februárového víťazstva. Blízko polície, kam Máriu raz budú volať na výsluchy...

Vo veľkomeste si však Mária nevedela nájsť prácu, keďže spočiatku narážala na jazykovú bariéru. Vedela po rusínsky, rusky, maďarsky aj švábsky, čítala v azbuke či cyrilike, no nie v slovenčine. Potom jej však rodinný známy poradil, že v Medzilaborciach idú zakladať hudobnú školu, keďže hra na hudobné nástroje sa tam dovtedy vyučovala len súkromne. Riaditeľom školy bol zhodou okolností ruský emigrant Alexander Andrejevič Ljubimov, ktorého manželka bola spolužiačkou Máriinho otca, takže ju hneď aj ubytovali.

„Doslova sme ožili. Každého začala baviť kultúra. Niekde zohnali klavír, ešte jeden nám pribudol. Ministerstvo nám pomohlo kúpiť ďalší klavír, ruský. Husle sa zháňali, harmoniky, svojpomocne, cez deň, aj v noci sa žilo kultúrou, kroje sme šili,“ spomína s úsmevom Mária.

O dva roky neskôr zase zakladali umeleckú školu v Galante, kam mohla dochádzať z Bratislavy. V tom čase sa vydala za Vasila Lattu z východného Slovenska, ktorý bol žiakom jej otca na mukačevskom gymnáziu. Narodil sa im syn Peter. Manžel pracoval na katedre ruského jazyka, od univerzity teda dostal dvojgarsónku v Krasňanoch, kam sa mladá rodina nasťahovala.

„Boli to dobré byty, ale niekedy tam aj tri generácie bývali v dvojgarsónke. Aj svokra sa cez zimu nasťahovala z dediny,“ vykresľuje pomery za socializmu Mária, ktorá však ako 31-ročná ovdovela. Ostala sama so synom.

Rok 1968

O pár rokov, v auguste 1968, sa v Bratislave objavili vojská Varšavskej zmluvy. Mária prekvapená nebola. „Vedela som, že bude zle, že nastane taký sovietsky systém,“ hovorí Mária. „Ale predpokladala som, že veľké svinstvá tu nemôžu porobiť, že bude vedieť o tom svet, že to je Československo, a to je značka v Európe. Že nebudú ľudí zatvárať a brať na Sibír, ako to robili na Podkarpatskej Rusi, že si ju vyčistili od inteligencie.“

Jedným si však bola istá – že to nebude dočasne. „Raz a navždy, len v inom vydaní,“ rozčuľuje sa. Hnevalo ju, že ich Rusi obsadili, na emigráciu však nepomýšľala.

Máriini bratia sa však s nastoleným režimom nechceli zmieriť. Mladší Mikuláš Popovič, ktorý sa najprv začal ako vedec venovať onkológii, dostal veľkú šancu za hranicami. Chlapec, ktorý ako dieťa niekedy nešiel do školy, lebo nemal topánky, sa totiž mal stať jedným z najcitovanejších vedcov 80. rokov 20. storočia. Najprv dostal ročné štipendium Švédskej onkologickej spoločnosti a po návrate domov aj štipendium Eleonor Roosveltovej na pobyt v americkom National Cancer Institute. Počas jeho služobného pobytu v zahraničí však starší Jozef ušiel do Švajčiarska. Výsledkom bolo, že im obom zapečatili byt. Mladý vedec sa tak rozhodol, že sa nevráti.

Pridal sa totiž k vedcom, ktorí sa v 80. rokoch snažili odhaliť pôvodcu tajomnej smrtiacej choroby. Mikulášovi sa podarilo nielen identifikovať vírus ľudskej imunodeficiencie, ale aj vyvinúť test na detekciu HIV v krvi, čím vyriešil aj vtedy veľmi akútny problém nákaz pri transfúziách. 

Zatiaľ čo brat „zachraňoval“ svet, Mária sa musela postarať o rodičov. A chodiť po výsluchoch. Na Mikuláša Popoviča bol podľa informácii Ústavu pamäti národa vedený vyšetrovací spis. „Ja som bola na polícii ako doma, aj kvôli Jožkovi, aj kvôli Miťovi,“ hovorí. Otec, ktorý už mal 80 rokov, to podľa nej neznášal dobre. Policajti však aj jeho zavolali na výsluch.

Máriu to nahnevalo. Napochodovala na políciu s tým, že ak niečo chcú, tak ona zastupuje rodičov. Pýtali sa jej, či má niečo konkrétne. „Nie, ale chcem vám povedať, že sa chováte sa na sovietsky spôsob.“ „Nemôžu prísť?“ „Hovorím – nie. A potom bol už pokoj,“ dodáva.

Bratia sa už nevrátili, bolo im však treba doniesť zo zapečatených bytov doklady i rodinné cennosti. „V noci som chodila doslova vykrádať byty,“ usmieva sa šibalsky pamätníčka.

Neskôr jej zase zavolali bratovi kolegovia z onkológie, že sa chystá výpredaj vecí z bytu, aby išla pohľadať nejaké papiere. „Obrazy už tam neboli, to som zobrala.“ Posledné dokumenty bratom prepašovala, keď rodičom dovolili vycestovať do Viedne. Ona dostala povolenie len na 24 hodín ako ich sprievod.

Po páde železnej opony sa už bratia nevrátili. Mária sa medzičasom druhýkrát vydala. Dnes, pred deväťdesiatkou, je však opäť vdovou. Vedeckú kariéru vo svete dosiahol aj jej syn Peter, vnučky zase študujú medicínu.

Mária býva v Bratislave, kde občas na ulici začuje aj rusínčinu. Jej krajania sem chodia robiť robotníkov, upratovačky a pomocné práce. To, že skončili „pod červenou hviezdou“, považuje Mária za veľkú krivdu.  „Nechceli by samostatnosť, ale kultúru, školstvo, ekonomiku pozdvihnúť. Je to bohatý kraj, majú lesy, minerálne vody, a čo s tým. Živoria.“