Ján Boďa

„Potom to ale pretrvávalo až do môjho odchodu do civilu, odchádzal som 31. augusta. Hneď pred Vianocami sa hovorilo, že pravdepodobne aj dôstojníci budú musieť zostať v kasárňach. Totižto, mali sme stále niečo, čo sa volalo zvýšená bojová pohotovosť. Boli zatrhnuté akékoľvek opušťáky a dovolenky cez Vianoce, a potom to bolo v takých vlnách. V každom prípade, ja som teda chodil najčastejšie, a hádam aj výlučne do služby ako pomocník dozorného útvaru. A tam bola skriňa, trezor, že v prípade takého alebo onakého hesla otvoriť z neho obálku, a podľa toho konať. Akurát jedna obálka, tá nebola v trezore, ale visela na kľúčiku. A na nej bolo veľkým napísané Krkonoše.“

„A na druhý deň už bol veľký frmol. Ohlásilo sa, že sa ide na cvičenie, veľké, na Libavu. Tak si hovorím, dobre, hovorte si čo, chcete, nám sa zdá, že to tak asi nie je. V to ráno nám vzali rádiá, tie malé tranzistoráky, a zakázali písať domov. No, tak to asi nebude taká hocijaká Libava. Samozrejme, ja som domov napísal, a vtedy to už presiaklo, že tá Libava je len názov, ale ideme do Poľska.“