Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubomír Boďa (* 1932)

• narodený 16. 5. 1932 v Medveckom, vtedy Bimbule

• v roku 1938 po Viedenskej arbitráži museli opustiť domov

• študoval na gymnáziu v Leviciach

• bol prijatý na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave

• od 1. 11. 1952 do 1. 11. 1954 slúžil v Pomocných technických práporoch

• pôda aj majetok im bol zabratý a boli vyštvaní z rodnej dediny

• zamestnanec štátnych majetkov v Diviakoch, neskôr Okresného stavebného podniku vo Zvolene

• žije na dôchodku vo Zvolene

Ľubomír Boďa sa narodil 16. mája 1932 v malej obci Bimbula, dnes zvanej Medvecké, ktorá sa nachádza v levickom okrese. Pochádza z evanjelickej rodiny. Rodičia Ján Boďa a Zuzana, rod. Hyčková, boli roľníci, pochádzali z Turca. Ľubomír mal aj brata, ktorý zahynul pri nešťastnej autonehode. Boďovci sa spolu s inými rodinami presťahovali do Medveckého, kde odkúpili pozemky od československej vlády: „Medvecké bola slovenská kolónia z roku 1930, kde kolonisti – aj môj otec – z Turca, Čičmian a okolia Banskej Bystrice kúpili od štátu pôdu a postavili domy. Prišlo tam asi 30 rodín. Postavili domy, celú novú dedinu.“

Nútený odchod z domova

V roku 1938 po Prvej viedenskej arbitráži bolo takmer celé južné Slovensko pričlenené k Maďarsku. Pod nátlakom maďarskej vlády museli dňa 9. novembra 1938 mnohí slovenskí obyvatelia opustiť svoje domovy. [1] Dobre si na to pamätá aj Ľubomír, aj keď bol vtedy len malý chlapec: „Už v roku 1938 nás celú dedinu maďarské gardy – vojaci či žandári s bodákmi na puškách a kohútími perami na čiapkách – vyhnali z dediny, keď ešte predtým asi 400 Slovákov z celého okresu väznili týždeň v nedostavanej sýpke v Želiezovciach, kde vlastne bola len slama, na ktorej sa spávalo. Správali sa surovo a bezohľadne, pomedzi bodáky sa muselo chodiť na telesnú potrebu.“

Po vyše týždni sa obyvatelia v sprievode maďarských žandárov mohli vrátiť domov, ale už 10. decembra 1938 museli znovu opustiť svoje príbytky a za ozbrojeného sprievodu prejsť na hranice vtedajšieho Česko-Slovenska. Počas vojny sa potom Ľubomírova rodina musela pretĺkať a bývať na rôznych miestach v podnájmoch: „Mali sme tvrdý život. Zo začiatku sme bývali u príbuzných z milosti, ale potom sa otcovi podarilo získať postavenie vedúceho v potravinovom družstve a za Slovenského štátu v niekoľkých obciach bol takto vedúci. Nakoniec sa v Turanoch zúčastnil SNP a podporoval povstalcov. Spomínam si, že u nás v tom potravinovom družstve dedinčania vynášali potraviny, a potom ich otec sprostredkoval partizánom do hôr.“

Ján Boďa sa zúčastnil Slovenského národného povstania aj so zbraňou v ruke. Bojoval v ťažkých bojoch na Dubnej skale: „Obdivoval veľmi francúzskych partizánov, ktorí sa pridali k povstaniu a boli nebojácni a zrejme aj smelší ako naši vojaci. Rozprával mi, že keď išiel vedľa jedného Francúza nemecký tank, mali otvorené tie veže a on vyskočil na tank a hodil dnu granát.“ Z Turian museli potom ujsť pred postupujúcou nemeckou armádou. Prechod Nemcov prečkali u svojej rodiny v Karlovej. Koniec vojny prežili opäť v Turanoch: „To bol vtedy taký silný dojem, behali sme po uliciach a kričali: ,Mor ho!‘. To si spomínam, to bol taký silný zážitok spoločný, takisto ako pred povstaním. Spoločne sme na uliciach kričali na slávu a zdravili sa: ,Mor ho!‘“

Po vojne sa rodina mohla vrátiť domov na ich majetok v Bimbule: „Bolo to zdevastované a vykradnuté. Maďari to pridelili svojim zaslúžilým ľuďom, ktorí tam cez vojnu vegetovali.“ Prvým starostom obce po vojne sa stal Ján Boďa, ktorý bol aj členom Demokratickej strany (DS). Vďaka nemu bola v roku 1947 obec elektrifikovaná za pomoci vtedajšieho  podpredsedu československej vlády Jána Ursínyiho. Z vďaky mala byť obec po ňom aj pomenovaná, avšak už o dva roky po komunistickom prevrate bola premenovaná na Medvecké, a tak sa volá dodnes. „S tou súvislosťou, že Ursus je po latinsky medveď a tam voľakde na ministerstve bol nejaký primerane vzdelaný človek, ktorý si to uvedomil a povedal si, že aspoň sa takto zachová pamiatka na toho Ursínyho, ktorý pre tú dedinu veľa spravil.“

Prenasledovanie po prevzatí moci komunistami

Komunistický prevrat zasiahol aj do života Ľubomírovej rodiny i jeho samotného. Študoval vtedy na gymnáziu v Leviciach. Deti tých, ktorí nechceli vstúpiť do družstva, vyhadzovali zo školy: „Môj otec si to uvedomil, a preto vstúpil do družstva v susednej dedine, lebo v našej dedine založili družstvo až o 2-3 roky neskôr.“ Ľubomír sa tak dostal na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, ale prišiel mu povolávací rozkaz: „Dostal som z vojenskej správy v Želiezovciach kartu – narukovať! S týmto zvolávacím lístkom som išiel za naším dôstojníkom, čo nás na vysokej škole učil vojenskú výchovu, so širokým úsmevom a s otázkou, či to vybaví škola, alebo mám ja poslať potvrdenie, že absolvujem vojenskú službu na vysokej škole. On si podrobne prezrel predložený dokument a jednoznačne prehlásil: ,Ak okamžite nenarukujete, vyhlásia vás za vojenského zbeha a odsúdi vás vojenský súd.‘ Silné slová. Zamrzol mi úsmev na zbytok života. A to som ešte nemal vôbec predstavu, čo ma čaká.“

Ľubomír si aj po rokoch spomína, že bol zdrvený, hlavne zo slov zbeh a vojenský súd. Navyše sa veľmi tešil na vysokoškolské štúdiá, ktoré ho bavili a mali mu dať dobrý základ do ďalšieho života. Narukoval do Pomocných technických práporov (PTP) 1. novembra 1952: „Šiel som domov najbližším vlakom a mohol som rozmýšľať. Dve hodiny po polnoci som bol doma. Ráno som prišiel na vojenskú správu do Želiezoviec. Oni nás potom z celého kraja sústredili v Nitre a odtiaľ potom odviezli do Mostu, kde sme absolvovali mesačný vojenský výcvik. Hlavne nám vtĺkali do hláv, že nemáme ľudské práva, keďže nie sme ľudia, ale triedni nepriatelia na prevýchove prácou.“

Po výcviku presunuli ich rotu na pracovisko do južných Čiech, kde stavali strelnicu pre tanky a lietadlá: „Stavba bola čisto vojenská bez civilov a civilných firiem. Bola neplatená a odrezaná od sveta. Vlastne sme tam zbúrali 3 vysťahované dediny a štelovali sme cesty a spevnené plochy.“ Bola to tajná vojenská stavba - strelnica, uzavretá a bez kontaktu s okolitým svetom, o to tam bol život ťažší. O rôzne historky, zväčša absurdného charakteru, nebola v PTP núdza: „Postupne strelnice využívala armáda a bola tam aj ostrá streľba. Tak sa stalo, že som sa preplazil cez lesík a špehoval, čo sa deje. Strieľali do drevených makiet tankov, ktoré boli na lane a kľučkovali pomedzi nastavené kladky. Potom ma dal veliteľ, čo tam mal dozor a prichytil ma, do basy. Basa bola provizórna, zavreli ma niekde do pivnice na tri dni.“

Stalo sa dokonca aj to, že v rámci vojenského cvičenia bola zostrelená stíhačka: „Inokedy sa stalo, že keď protilietadlovým kanónom triafali do vreca, ktoré na lane ťahala stíhačka, trafili stíhačku. Piloti vyskočili a zachránili sa. Na zemi ich oslovili vojaci v prastarých nemeckých uniformách a s krompáčmi a lopatami. Niektorí z našej roty boli rovnako alebo viac kvalifikovaní piloti ako oni.“

Sociálna skladba „pétepákov“ bola pomerne pestrá, boli tam hlavne vysokoškoláci, synovia „kulakov“, ale aj farári a rehoľníci. Boli medzi nim aj tzv. „kopečkári“ – ľudia, ktorých chytili na hranici, keď sa pokúsili ujsť z komunistického zriadenia. Väčšinou teda išlo o vzdelaných ľudí, ktorí by za normálnych okolností mali pred sebou široké možnosti uplatnenia a kariéry. Nie však vo vtedajšom komunistickom Československu, kde sa stali otrockou pracovnou silou. Do roty boli zamiešaní aj skutoční trestanci a zločinci, aby tak boli pošpinení a zaškatuľkovaní všetci jej príslušníci.

Vyslovene smiešne boli politické školenia a komunistická propaganda: „Boli smiešni tí prednášajúci, keď nám z vysokých škôl, proste celkovo vzdelanej spoločnosti, tí primitívni velitelia prednášali, no čítali skôr, ak vôbec vedeli čítať, prednášky o marxizme a prevýchove. Často sa stalo, že sa dohodli s niektorými z nás, a ten robil prednášku, a aj to doplňoval a prispôsoboval text na naše pomery a ešte znemožnil ten komunizmus.“

Ľubomír si spomína, že medzi sebou mali aj umelecky talentovaných ľudí – básnikov – a na báseň s názvom „Prečo“ od kamaráta Vlada, ktorý voľným veršom vystihol ich vtedajšiu situáciu, si pamätá dodnes: „Prečo ti nemôžem o ružiach hovoriť? / O vlnkách štíhlych, čo v sukniach modrých tancujú na lesklých parketoch… / O ďalekých južných moriach, o červených makoch. / O pivonkách, ktorých vôňa tlmí dych. / Nemôžem, nedá sa… / Paholci v bagančiach kvety šliapu. / Jastrab sa vrhá na útle vtáča. / A mne pozri… / Skrvavenými pazúrmi vrah na hrdlo modriny vtláča.“

Pétepáci boli strážení vojakmi, ktorí mali ostré náboje. Podľa Ľubomíra tam museli cielene vyberať ľudí, ktorí mali v sebe ak už nie rovno násilnícke, tak agresívne správanie. A boli aj školení na to, ako sa majú k príslušníkom PTP správať. Viedlo to až k tomu, že nešťastnou náhodou bol zabitý ich kamarát: „Ten desiatnik, taký frajer, sa vždy predvádzal s automatom, ako si ho prehadzuje na pleci, a tak sa stala tá hrozná vec, že vyšla dávka a zavraždil nám kamaráta, ktorý už bol ženatý. Vtedy sme si plne uvedomili aj to, že pracujeme pod ostro nabitými zbraňami.“ Desiatnik bol obzvlášť nenávidený už predtým, Ľubomír si spomína, že bol Čech a nenávidel Slovákov, ktorých bolo v rote asi sedem. Incident, pri ktorom bol zabitý človek, sa zrejme ututlal a daný desiatnik bol pravdepodobne len preradený niekde inde.

Po roku ich rotu presunuli na iné pracoviská. Väčšinou na letisko Žatec, zvané Kórea. Podmienky tu boli znesiteľnejšie a zažili tu aj skon Stalina a krátko na to Gottwalda, čo im dalo nádej, že čoskoro bude hádam lepšie: „Viacmenej civilná stavba a civilizovanejšie podmienky. Stavba bola platená. Na lepšie sa rýchlo zvyká a rovnako rýchlo utekala vojna. My, čo sme boli najmladší – poslední pétepáci –, sme sa dožili, že tí dvaja úplne najvyšší – Stalin a Gottwald, padli úplne najnižšie. Mali dohodu, že čo sa nepodarí prevychovať v PTP, to pôjde do gulagu. K tomu však už nedošlo.“

Situácia sa síce nakrátko začala zmierňovať a z pétepákov sa znova stávali ľudia, ale nie na dlho, to bolo len ich zbožné želanie. Vytúženú slobodu a toľko chcený dôstojný život nepriniesol zväčša ani civil, kde naďalej vládol komunizmus, pre ktorý mali biľag triednych nepriateľov: „Je rozporuplné, že aj zlé myšlienky a ideológie a ideológie s malou hmotnosťou majú značnú zotrvačnosť. Odporuje to fyzike.“

Ďalší život v civile a nekompromisný postoj ku komunizmu

Ľubomír sa dostal do civilu po dvoch rokoch 1. novembra 1954: „Bol to úplne nový pocit a predstava nového života, ale vytriezveli sme z toho rýchlo.“ Pôda aj majetok im bol totalitnou mašinériou zabratý: „Oficiálne nám skonfiškovali pôdu, dom a hospodárske budovy a vyštvali z dediny. Našu rodinu čakali tie skutočnosti, že nás vykázali z dediny a boli sme opäť ako bezdomovci už druhýkrát. Nie jednotlivci, ale celá rodina, podobne ako v roku 1938.“ Museli začínať úplne od začiatku. Prišli do Zvolena, kde dostal Ľubomírov otec „umiestnenku“ na stavbu mraziarne vo Zvolene. Najprv bývali v drevenom baraku a postupne si svojpomocne postavili rodinný dom. Ľubomír sa pokúšal opäť dostať na vysokú školu, ale bolo to beznádejné. Takisto si dlho nemohol nájsť zamestnanie, až po čase sa zamestnal na štátnych majetkoch v Diviakoch na stavebnom oddelení, keď mu pomohli príbuzní. Po asi dvoch rokoch sa zamestnal v Okresnom stavebnom podniku vo Zvolene, kde pracoval až do odchodu do dôchodku a robil postupne majstra, projektanta, vedúceho technického rozvoja a podobné funkcie týkajúce sa technických záležitostí. V práci aj pri stavbe rodinného domu využil stavbárske znalosti a skúsenosti, ktoré získal počas služby v PTP. Je technicky zameraný a veľmi hrdý je na rôzne zlepšováky a na patent, ktorý dostal na karavan, ktorý vlastnoručne postavil. Poznačený komunizmom bol podobne aj ako ostatní pétepáci celý život: „My sme boli celý život poznačení, tí naši „kádrováci“ alebo riaditelia v podnikoch, tí vedeli z kádrových materiálov, čo sme zač, a podľa toho sa ku mne aj ku všetkým ostatným správali, že som mal aj ten život poznačený.“

Komunizmus podľa neho napáchal strašné škody nielen na jednotlivcoch, ale aj na spoločnosti v celosvetovom meradle: „Tieto ideológie, aj fašizmus, vieme, čo všetko narobil. A aj komunizmus napáchal, ja si myslím ešte ohromnejšie škody, lebo pôsobil na väčšej ploche a dlhší čas. A keď si predstavíme, že to u nás bolo zlé, tak čo potom v Sovietskom zväze, tie gulagy, tie boli ešte mnohokrát horšie ako u nás PTP a basy pre politických väzňov. A nakoniec tí postihnutí v Sovietskom zväze vôbec neboli rehabilitovaní! A milióny mŕtvych majú tí ľudia na svedomí.“

Voči komunizmu bol celý život vyhranený a svojimi názormi sa netajil a aj verejne vystupoval. Výslovne odmietal oslovenie súdruh: „To bolo aj veselo, aj vážne, ale všeobecne sa vedelo, aké mám názory, a trval som na tom.“ Spomína si, že podobne ako pri SNP a pri konci druhej vojny pocítil tretíkrát hromadnú eufóriu a spoločenské nadšenie pri odmäku a dubčekovskej ére komunizmu, ktorá vyústila do tzv. Pražskej jari. Príchod vojsk Varšavskej zmluvy nezažil doma, ale na dovolenke v Rumunsku: „Nepustili nás dva týždne na termín domov, držali nás tam, lebo boli hranice zavreté, keď nás obsadili ruské tanky a ostatné armády „spriatelené“. Rumuni vtedy u nás neboli a boli ochotní nás ako trpiteľov nosiť na rukách a snažili sa nám všelijako pomáhať.“ Nad emigráciou, alebo že by sa nevrátil domov, nerozmýšľal. Bol presvedčený, že treba doma bojovať. Ale aj z ich kempingu sa mnoho rodín nevrátilo a odišlo na Západ.

Dobu normalizácie má spojenú s atmosférou nedôvery v spoločnosti a s tým, že ľudia sa uzavreli do svojich súkromných životov, robili to, čo museli, a spoločensky sa neangažovali. Veľmi privítal pád komunizmu, ktorý celý život predpokladal a tešil sa na slobodnú budúcnosť. Zaujímavé je, že štvrtýkrát počas revolúcie nezažil spoločenskú eufóriu, ale nespochybňuje význam tejto udalosti, len on osobne ju až tak neprežíval: „Netrafilo ma to tak masove a ja som to už aj očakával.“ Že je súčasná doba lepšia, pre slobodných ľudí, považuje za jasné a nesporné a nostalgiu za komunizmom nechápe: „Je to také nepochopiteľné zotrvačné myslenie a ľudia sú naučení žiť v tých starých koľajách. A súvisí to určite aj so skutočnosťou, že vtedy boli mladí a všetko išlo akosi ľahko, na mladosť sa vždy dobre spomína.“

Ľubomír s kamarátmi – bývalými pétepákmi – udržuje kontakt dodnes. Ich rota sa hneď po Nežnej revolúcii začala pravidelne každoročne stretávať, mali 24 stretnutí. Posledné bolo v roku 2016. Vypracovala sa z nich aj dokumentácia, pamätné listy a pod. „Asi na piatom stretnutí sme sa dostali na našu strelnicu: Kolvín, Padrť, Brdy. Zbúrané domy, ale orgován a ovocné stromy kvitli. Mal som aj videokameru a keď sme si tieto zábery ďalší rok premietali, tak tomu otrlému pétepákovi vedľa mňa stekali po tvári slzy. Cez obrazovku sme si udeľovali pochvaly, pokarhania i hodnosti. Vojak Pekárek dostal generála, lebo v Gaderi kúpil celej rote pivo. Postupne bola celá rota povýšená na generálov s požiadavkou na manželky zvýšiť žold. Aj za to všetko, čo si ako pétepáci vytrpeli.“

Ľubomír je hrdý a za určité zadosťučinenie považuje, že bol spolu s ďalšími jedenástimi  kamarátmi dňa 6. septembra 2017 v Žiline vyznamenaný medailou Ministra obrany SR II. stupňa pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP.

Ľubomír považuje za potrebné uviesť a vysloviť úctu a vďaku aj vedeniu Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorej prácu si veľmi váži a na ktorej spomienkových akciách sa v závislosti od svojho zdravotného stavu zúčastňuje: „Poďakovanie patrí vedeniu KPVS za to, že pétepákov prijali medzi seba a vlastne im ponúkli tieto miesta. Radoví „pétepáci“ aj „kápevesáci“ životne túžili po jednote a väčšej sile. Individuálne sme len jedna kvapka, no dohromady sme oceán.“

Je ženatý, má dve deti – syna a dcéru – a žije na dôchodku vo Zvolene. Mladej generácii odkazuje: „Mala by sa viacej zaujímať o minulosť, o históriu nielen ľudstva, ale aj našich čerstvých dejín, keď boli spáchané na národe a na jednotlivcoch všelijaké veľké a malé zločiny. Mladá generácia by si to mala hlbšie uvedomiť a pracovať na tom, aby sa už nič podobné neopakovalo.“

Pre Post Bellum natočil a spracoval Roland Valko

[1] https://medvecke.webnode.sk/o-obci/historia-obce/