Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Hedviga Bôriková (* 1934  †︎ 2022)

• narodená 8. februára 1934 v Závade pod Čiernym vrchom

• rodičia Ondrej Hanko a Anna, rod. Kopačková, mala šesť sestier

• obaja rodičia boli zapojení do odboja, otec bol v horách, mama šila biele obleky pre partizánov

• Hedviga pôsobila ako partizánska spojka, nosila správy a skrývala pod skaly na určené miesto

• na jeseň 1944 v dome na povale skrývali Židov, neskôr zahynuli pri razii neďaleko Kšinnej

• gardisti odviedli Hedviginho otca na výsluch do Bánoviec, bol podozrivý z pomoci odboju

• Hedviga s otcom boli aj v škole v skupine zajatých určených na nútené práce v Mauthausene

• v bunkri pri dome neskôr skrývali dve židovské rodiny, ktoré dožili konca vojny

• s príchodom frontu museli utekať do hôr a skrývať sa pod skalami pred paľbou

• na dvore mali mŕtvych vojakov a partizánov, Hedviga im z náprsných vreciek vyberala legitimácie

• po vojne dokončila školu a odišla do Bratislavy, pracovala pre Červený kríž a v Danubiuske

• vrátila sa domov kvôli otcovi, bolo treba pomáhať na hospodárstve

• mama jej tajila listy od priateľa, nasilu ju vydala, manželstvo nevydržalo

• neskôr sa opäť vydala, odišla žiť do Trenčianskych Teplíc, kde vychovala tri deti a vnučku

• pracovala v kúpeľoch a v učiteľskom ústave, politicky nebola činná

• Hedviga zomrela v septembri 2022

„To sú ťažké, také strašne ťažké veci. Nebola som ani dospelá, ani decko. To vám vojde do pamäti, to sa nedá na to zabudnúť. Nemali ľútosti nad ničím. Nie. Nebolo ľútosti...“

Hedviga Bôriková sa narodila 8. februára 1934 v Závade pod Čiernym vrchom neďaleko Uhrovca. Otec Ondrej Hanko a mama Anna, rodená Kopčanová, boli maloroľníci. Hedviga sa narodila ako druhá dcéra v poradí a postupne do rodiny pribudlo spolu sedem dcér. Hedviga sa najčastejšie držala pri otcovi a nahrádzala mu syna. Už od mala bola silná a húževnatá a zastala aj chlapčenské roboty okolo gazdovstva. „Žili sme tak, ako sme žili. Museli sme robiť to, na čo sme boli nadaní. Ja som bola ako za chlapca. Ja som sa nebála ani koní, ani ničoho. Môj otec sa na mňa mohol spoľahnúť,“ spomína na detské časy. Všetky deti už od malička pracovali na statku a do školy chodili, len keď nebolo veľa roboty. Hedviga si pamätá, že už dávno pred vypuknutím Slovenského národného povstania vídali, ako sa po okolí potulujú cudzí ľudia. Videli lietať balóny, ktoré niečo zhadzovali do hôr nad ich dedinou a v doline sa šírili ilegálne letáky o organizovaní partizánskych skupín. V horách pod Čiernym vrchom začali stavať poľovnícke chaty a bunkre, priamo v dedine sa usídlilo velenie partizánskej jednotky.

Začiatky vojny v Uhrovskej doline

Závada pod Čiernym vrchom je posledná podhorská dedina Uhrovskej doliny v Strážovských vrchoch. Neďaleké Bánovce nad Bebravou boli v čase druhej svetovej vojny sídlom vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa a aj preto sa táto oblasť stala jedným zo symbolov odporu voči fašistickej nadvláde. Dediny v okolí Uhrovca boli miestom, kde sa na jeseň v roku 1944 z radov partizánov aj vojakov rôznych národností sformovala Partizánska brigáda Jana Žižku (PBJŽ), ktorá mala až 1600 členov. Brigáda obsadila dvadsaťdva obcí, v ktorých vyhlásili obnovenie Československej republiky. Orgány vojnového Slovenského štátu nefungovali a ľudia prestali rešpektovať nariadenia vtedajších politických a vládnych inštitúcií. Centrom tejto povstaleckej oblasti sa stalo mestečko Uhrovec. Do protifašistického odboja sa zapájali celé rodiny a rodičia Hedvigy Hankovej boli jednými z nich. „Chodila som do školy. Vtedy sme už zažívali obrovské strachy, že ide vojna. Streľby už bolo počuť všade naokolo. Už sa ľudia chystali, bunkre si kopali,“ približuje svoje prvé spomienky na ťažké časy Hedviga. „Keď to začalo, mala som desať rokov. Keď sme kravy pásavali, tak sme sa s nimi, s tými partizánmi videli. Aj nás zdravili. Dvaja prišli ku mne, ja som sa nebála. Prišli, pozdravili a pýtali sa, aké je tuto mesto, ako sa volá,“ spomína Hedviga. Spýtali sa jej, či pozná istého Michala Sečanského. Hedviga ho poznala, bol to jej sused, ktorý odišiel bojovať na východný front. Neskôr sa stal veliteľom partizánskej brigády Jána Nálepku. Po Hedvige poslali odkaz jeho mame, aby sa o neho nebála, že je v poriadku.

Partizánska spojka Hedviga

Hedviga ešte veľakrát niesla odkazy z dediny do doliny aj naspäť. Malé dievča, ktoré poznalo okolité hory ako vlastnú dlaň, schovávalo pod kameň hlásenia pre velenie partizánov, čo sa deje v dedine. „Chodila som špinavá a strapatá a robila som sa, že som hluchonemá, že ničomu nerozumiem. Len keď ma za plece ktosi potrmal, ja som vedela, že čosi-kdesi. Ale som sa robila taká. No nehanbím sa za to. Možno za to všetko, čo som aj dobre robila, možno že ma aj pánboh za to všetko zachránil,“ spomína Hedviga na časy, kedy robila partizánom spojku. Partizáni prespávali aj v ich dome. Hedviga spomína, že ich bolo okolo dvadsať, spávali kade-tade po zemi, po laviciach, niektorí aj po sediačky. Vždy však ktorýsi z nich držal vonku stráž, aby sa mali na pozore. Otec Ondrej bol striedavo v horách pri partizánoch a doma. Hedviga so sestrami a s mamou im varievali a otec ich ošetroval. „Ten jeden mal veľmi omrznuté nohy, tak otec mu veľmi pomáhal, ošetroval. Kvichtom vydezinfikoval a také byliny, také listy sú, ktoré na to sa prikladali. Ani za mesiac hádam a už mohol ísť do boja. Pomáhal, kto si ctil život a slobodu, pomáhal každý, kto len čím mohol.“ Partizáni získali z Tiberghienky v Trenčíne látky a poroznášali ich po domoch, aby z nich šikovné ženy pošili oblečenie. „Moja mama, tá im šijávala tie maskáče. Oni doniesli bal látky bielej. Šila vo dne, v noci. Potom šila, keď oni boli v izbe, tak v komore to šila. To si nabrali a keď bola zima to mali poobliekané aj na čapiciach, aj na uniforme,“ spomína Hedviga, ako pomáhali rodičia partizánom. 

Spomienka na krutosť gardistov

Po potlačení povstaleckej armády v Banskej Bystrici sa veľká časť nemeckej armády presunula do okolia Bánoviec nad Bebravou, kde pôsobila početná PBJŽ pod velením Teodora Polu. Koncom októbra a v novembri 1944 zažili obyvatelia obcí Uhrovskej doliny hádam najkrutejšie obdobie vo svojej histórii. Takmer 15-tisícová nemecká armáda spolu s miestnymi gardistami plienila domy, zatýkali mužov, kruto vypočúvali a väznili. Hedviga si pamätá na bohatého gazdu z Ostratíc, ku ktorému s otcom chodili pomáhať pri žatve. Vždy mal prvý úrodu pod strechou, lebo otec bol pracovitý a gazda si ho za to vážil. Keď brali otca, Hedvige gazda-gardista ukázal prst na ústa, aby mlčala a neprezradila ho. Ondrej Hanko sa po týždni vo väzení v Bánovciach nad Bebravou vrátil vysilený a zničený pešo domov. Gazda ho zachránil. Mnoho ďalších mužov však také šťastie nemalo. Koncom novembra 1945 gardisti popravili 35 ľudí, ktorí pomáhali partizánom. Pochovali ich do hromadného hrobu na Cibislávke pri Bánovciach. Množstvo mužov bolo deportovaných do koncentračných táborov. Hedviga však pripomína, že záchrana jej otca bola obrovská výnimka. Pamätá si aj na iných gardistov, ktorí chodili po domoch obyčajných ľudí a páchali násilie. Hedviga započula, ako neďaleko bľačia ovce a kozy. Zbadala, že asi tri domy od nich horia maštale a chcela ísť pootvárať vráta, nech môžu zvieratá ujsť. Vtom videla obraz, ktorý sa jej navždy vryl do pamäti. „Keď som videla, že kdesi-čosi horí a bľačí, tak som išla, že tam otvorím a vtom sa toto odohralo. Takto som sa dívala z dvora do dvora.“ Hedviga videla iného gazdu, ktorému tiež ešte donedávna pomáhali so žatvou. „Ona kúpala, to bábätko. To nemalo ani pol roka. Prišiel ten gardista, kulak z Ostratíc, sme mu chodili na žatvu s otcom. On jej to dieťatko chytil za nožičku, plesk o stenu! A oproti už horeli kozy, ovce, maštale, šopy. Ona tam do toho vletela. Ako bežala, šedivela a aj ona tam zhorela... To bol gardista, čo jej to dieťa zabil,“ spomína ešte aj dnes s plačom Hedviga.

Na povale skrývali židovské rodiny

Podhorské dediny boli častým cieľom zúfalých ľudí utekajúcich pred nacistickým besnením. V rovnakom čase, ako prichádzali partizáni, začali prichádzať aj Židia. Hedviga si spomína, že u nich v dome v jeseni 1944 na povale skrývali asi desať Židov. Raz ktosi rodinu udal, že držia s partizánmi a do dvora sa im vrútilo asi dvadsať nemeckých vojakov. Pamätá si, že celá rodina bola postavená na moste na odstrel a vojaci prehľadávali ich dom. „My sme ich mali na povale, bolo tam šúštie, to sme mali pozakrývané. Báli sme sa, že ich tam Nemci objavia. Lebo oni všade liezli, všade! Keby ich našli, nepomôže nám nikto, nás zmasakrujú. A ten jeden (pozn. Nemec) už stál na tom šteblíku na povale. Ja som strašne začala plakať. Ale moja mama na mňa skríkla: ‚Hedviga!‘ Jeden veliteľ vyšiel, ruku zdvihol, už stáli. ‚A ty Heidi?‘, lebo počul, že Hedviga. A ja že áno a som ho objala, strašne som ho objala a som sa mu rozplakala na prsiach. On hovorí, že: ‚Ty Heidi a aj ja mám Heidi‘, že aj on má dcéru Hedvigu,“ spomína Hedviga na okamih, kedy jej meno zachránilo rodinu pred zastrelením a nešťastným Židom na povale darovalo niekoľko dní života. „Keď Nemci prešli a boli už v doline, ja som vybrala škridlu a Židia išli preč. Len vykročili a boli na záhrade na pevnine. Na druhú dedinu, ako je Kšinná, do tých hôr. Ale išla druhá tlupa Nemcov, tak ich chytili a postrieľali,“ spomína Hedviga na prvú skupinu Židov, ktorí sa u nich skrývali na povale. Koncom novembra 1944 nemecké jednotky a gardisti uskutočnili razie po dedinách v Uhrovskej doline a nadránom 30. novembra objavili aj bunkre plné Židov medzi Kšinnou a Závadou. Niekoľko ľudí zastrelili hneď na mieste, asi desiatku upálili v bunkroch a 40 ľudí zadržali. Boli to väčšinou starí a deti, zdatným dospelým sa zväčša podarilo včas ujsť. Zajatých zhromaždili v škole v Kšinnej a kruto vypočúvali. Na druhý deň 1. decembra 35 ľudí vyvliekli za dedinu, kde ich všetkých postrieľali do plytkého hrobu, ktorý si predtým museli sami vykopať.

Zima plná strachu

Protipartizánske razie neprestávali ani po týchto tragických udalostiach. Všetci sa snažili len nejako prežiť. Domáci naďalej podporovali odboj, aj keď už boli veľmi unavení. Hedviga si pamätá, že ich dom sa opäť stal útočiskom partizánov. Podobne ako mnoho domov v Závade aj v ostatných susedných dedinách. V dedine cez deň sliedili Nemci a na večer sa stiahli. Na noc prišli premočení a hladní partizáni a potrebovali sa zohriať. Ľudia im vychádzali v ústrety. Usušili sa, zohriali a najedli sa, pokiaľ bolo čoho. Trochu podriemali a zavčasu ráno odišli opäť do hôr. Vianoce prežili veľmi skromne a potichu. Vedeli, že ešte nie je koniec. „Už sa ľudia chystali, bunkre si kopali. A už kde si kto mohol, tak si živobytie do toho bunkra ukryl. No ale keď sa to už blížilo ako búrka, tak viete, ako to bolo – všade strach panoval, neistota.“ Koncom januára 1945 fašisti opäť robili trestné výpravy po domoch a po okolitých lesoch. Na Filovom laze neďaleko Závady bol zriadený poľný lazaret. Nemci ho prepadli a vypálili, rovnako aj Šebeňov laz a niekoľko domov v dedine. Obyvateľov zhromaždili v škole a vypočúvali. V škole sa ocitla aj Hedviga s otcom Ondrejom. „Boli sme, lebo sme pomáhali partizánom. Do školy sme boli zvolaní. Bolo tam 32 z nás, najmladšia ja. Sedela som za mojím otcom. Esesák, boli dvaja – jeden vyvolával, druhý stál. A koho vyvolal, ten sa musel postaviť. My sme boli na tej jednej listine posledným menom. Volal: ‚Ondrej Hanko a dcéra Hedviga...‘ ale vtom vtrhlo 20 esesákov do tej školy, niečo veľké hlásili. Ale ja som otca držala za kabát súkenný, nepostavil sa. Ale nikto nevyzradil, že sme nevstali, si predstavte. A on si toho nevšimol, prehodil stranu a čítal ďalej. Tak on si vyvolal ale desiatich. A tých, ktorých vyvolal, museli všetci von zo školy, do vozov do Bánoviec a odtiaľ do koncentráku,“ spomína Hedviga na chvíľu, keď s otcom opäť unikli istej smrti. Táto udalosť však poznačila nielen obyvateľov Závady pod Čiernym vrchom, ale aj mnohé ďalšie obce v okolí Bánoviec. Zatknutých ľudí sústredili v Bánovciach, neskôr presunuli do väzenia v Trenčíne a odtiaľ 9. februára 1945 deportovali viac ako sto mužov do Mauthausenu v Rakúsku. Všetci muži boli z radov rôznych partizánskych oddielov a civilistov, ktorí im pomáhali. „Domov sa nevrátil ani jeden. Hneď na vozy, do Bánoviec a do koncentrákov. Ťažké, smutné sa to veci udiali a na to sa zabudnúť nedá. Keď sme videli hlavy ovisnuté a vedeli sme, že sa už domov nevrátia,“ zosmutnie ešte aj dnes pamätníčka.

Skrývanie sa v bunkroch

V ukrutnej zime začínajúceho roku zaklopali na okno u Hankovcov uzimení cudzí ľudia. Boli to ďalšie dve židovské rodiny, ktoré hľadali miesto, kde by sa mohli ukryť pred nemeckým prenasledovaním. Hankovci ich ukryli na dvore v bunkri vedľa maštale, ktorý mali vykopaný do svahu za dvorom. „Na to by neprišiel nikto, ako boli zakopaní. Tam ich bolo sedem. Bola tam rúra od šporhelta, aby mali vzduch. Tak tých sme zachránili. Boli ochotní nám dať aj dušu. Zásobovali sme ich jedlom. Chleba kopu, masla, syra... Mali lampu, ale tá lampa, petrolej, vyhorel. Tak mali baterky a tým si tam svietili, sa najedli a tak. To nedalo sa inak. Všetci boli dospelí, dobre po šesťdesiatke. Traja boli takí mladí, čo mohli mať 17-18 rokov,“ spomína na druhú skupinu Židov, ktorých ukrývali. „Oni nemali istotu nikde. Aj keď už boli v tom bunkri, žili v strašnom strachu,“ spomína Hedviga na zachránených Židov dnes.
Okrem bunkrov pri domoch mali takmer všetky rodiny zo Závady vybudované bunkre aj v lesoch. S príchodom frontu utekali do hôr celé rodiny a snažili sa ukryť. Hedvigini rodičia sa skryli pri Židoch v bunkri na dvore a deti poslali s ostatnými ľuďmi. Asi 30 dedinčanov ušlo pred Nemcami za dedinu. „Kravy do poľa preč, pootvárali sa maštale a to národ už poutekal. Keď už prichodila úplne tá fronta, tak sme utiekli do Železného. Každý, kto mohol. Na koňoch pobral, čo mohol. Jedla trocha a tam sme utekali do takej doliny, kde boli také veľké skaly. Pod tie skaly sme sa popichali. Guľky len tak frčali,“ spomína na útek z domu pamätníčka dnes. Hedviga mala na starosti malú sestru Milu, ktorá plakala od hladu. „Ja som jej nemala čo dať, ale som vedela, že máme tam ešte čosi schované kdesi pod jednou skalou a Šebeni sváko sa báli tam ísť. Tak som ja tam prešla. Tak som ten chleba odtiaľ zobrala, ale len-len, že ma netrafilo. To bolo jednoducho o život,“ popisuje Hedviga útek pred guľkami.

Preplnený partizánsky lazaret

Po čase sa dedinčania vrátili do domov, no boje neskončili. Hedviga si spomína na preplnený poľný lazaret a hromadu mŕtvol, ktoré videla kade-tade po dedine. Umierajúcich alebo mŕtvych mužov sústreďovali aj na dvore u Hankovcov. „My sme mali na dvore jeden a dvadsať mŕtvol! Čo sa už nedalo ani do tej nemocnice, to už bolo ako mŕtve. Tam už nebolo života, tak museli ich nechať umrieť. Na cintorín ich na tých rebríkoch ponosili. Niekto dal voz a dali dosky a na tie dosky ich poukladali a na cintorín. Museli ich hore briežkom vyniesť do márnice. Tam ich vykladali jeden vedľa druhého,“ spomína Hedviga na posledné boje v Závade a v okolí. V tomto vypätom čase dostala dôležitú úlohu. „Keď niekto padol na dvore alebo na vŕšku, som vždy zobrala niečo z náprsnej kapsy. Občaňák, aby to krvou nezatieklo. Zobrať tie doklady... Rumunom som to zobrala asi dvadsiatim a týmto našim partizánom, to bolo hádam ani nie desať,“ vyratúva Hedviga. Zachránené doklady potom odovzdala veliteľom. Vďaka jej odvahe a odhodlaniu dokázali identifikovať mnohých padlých vojakov a partizánov. Koncom zimy 1945 mala Hedviga 11 rokov. Malé dievča, ktoré malo tráviť svoj čas v škole a v hrách s ostatnými deťmi, zažívalo hrozné chvíle druhej svetovej vojny. „To sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť. To, čo človek prežil. Nebola som ani plnoletá, ani decko. Zabudnúť sa nedá...“ spomína na najhoršie chvíle svojho života dnes už takmer 90-ročná pamätníčka. Závada pod Čiernym vrchom a celá Uhrovská dolina bola oslobodená 1. apríla 1945.

 

Ťažký život po vojne

Po odchode posledných vojakov porazenej aj oslobodzovacej armády sa utrápení ľudia snažili začať nový život. Po vojne zachránení Židia z bunkra odišli smerom a Valaskú Belú a do Žiliny. Mame prišla po vojne pozvánka do Izraela a občas ich kontaktoval istý pán Neuman z Prahy, ktorý bol v tej skupine zachránených. Domáci si začali opravovať zničené chalupy a nadobúdať aký-taký majetok. Hedviga začala opäť chodiť do školy a po skončení základnej školskej dochádzky odišla do Bratislavy starať sa o deti. Neskôr nastúpila do zdravotnej školy a do Červeného kríža. „Robila som na Červenom moste, tam bola vojenská nemocnica. Tam po vojne bolo ešte dosť vojakov. Mnoho ranených, niektorí neboli ani dobre ošetrení. Mladí vojaci. To bolo v Bratislave hneď po vojne, tam bolo veľa roboty. Sestier nebolo veľa, ale každý, kto mohol, to robil,“ popisuje Hedviga svoju prvú prácu mimo domova v Závade. Vojnoví invalidi mali zanedbané rany, no vďaka sestrám z Červeného kríža sa podarilo mnohých zachrániť. Na sezónne práce chodila domov, lebo nemal kto otcovi pomáhať na poli. Neskôr Hedviga pracovala vo fabrike Danubiuske, kde obsluhovala ťažké stroje na výrobu nití. Po troch rokoch sa však päť musela vrátiť domov, lebo otcovi sa obnovilo staré vojnové zranenie. V Bratislave zanechala prácu aj veľkú lásku. Mama skrývala všetky listy, ktoré jej z Bratislavy chodili. „Posledný dopis mala moja mama vo vačku sedliackej sukne, nech jej to pánboh odpustí... Kravička sa mala teliť, mala mať malinké. Ja som išla pozerať tú kravu, aby šťastlivo porodila. A ja vidím, že mojej mame trčí z tej sedliackej sukne nejaký dopis. Tak ma taký pocit prešiel. Ja som ten dopis zobrala, do maštale utekala, dvere zavrela, tam som zažala svetlo, podoprela dvere. Ten dopis bol pre mňa. Posledný dopis mi písal, to bolo v stredu. A v sobotu sa ženil.“ Mama nešťastnú Hedvigu napokon nasilu v roku 1954 vydala za gazdu, ktorého neľúbila. Manželstvo bez lásky sa čoskoro rozpadlo a Hedviga sa po roku aj s malým synom Milanom vrátila naspäť do Závady.

Príchod družstva a spoločné hospodárenie

Hedviga opäť bývala pri rodičoch. Hankovci mali asi jeden a pol hektára pôdy, nejaké pasienky a podiel v horách. S príchodom družstva v roku 1957 pôdu odovzdali a začali hospodáriť na spoločnom. „U nás družstvo ani nemalo čo také pobrať. Boli takí štyria-piati väčší gazdovia, ostatní boli takí maloroľníci. My sme tiež boli. Do družstva sa dávalo zrno, kone, ošípané, role. Kto čo mal. Tvorilo sa jedno veliké družstvo. Gazdovia boli proti tomu, nechceli dať. Niektorý veru aj umrel od žiaľu, keď musel dať. My sme dali, čo sme mohli. Dali sme ovce, to sa potom páslo obrovské množstvo na chotároch. Na jar sme vyhnali, na jeseň to zas boli brať. Bača to doviedol. My sme mali zrna dosť, dali sme zrno. No a čo sme mali, to sme podávali. Kravy sme dali, jednu starú, jednu mladú. Viac sme nemali,“ spomína Hedviga na združstevňovanie. Rodičia už nevládali vo veľkom hospodáriť, tak im príchod družstva neprekážal. Hedviga sa v roku 1958 opäť vydala a s manželom Ladislavom Bôrikom odišla zo Závady pod Čiernym vrchom žiť do Trenčianskych Teplíc.

Život v Trenčianskych Tepliciach

Bôrikovcom sa narodili syn Ľubo a dcéra Marta. Hedviga pracovala v kúpeľoch, neskôr v učiteľskom dome. V novom domove ju zastihol aj príchod vojsk Varšavskej zmluvy. Hoci nesúhlasila s ich príchodom, dnes sa jej nepozdáva, že ich nazývajú okupantmi. „Bola to Varšavská zmluva. Pozvali ich, tak prišli. Nikto nepovedal: ‚Ja som tomu príčina, ja som ich volal,‘ to ani jeden z nich nepovedal. Teraz, keď ukazujú, že okupanti nás po 30 rokoch opustili. Ale tí okupanti prečo prišli? Niekto ich pozval. Prečo tých nespomínajú?! Tých nikto nezobral na zodpovednosť,“ zamýšľa sa pamätníčka. Spomína si, že v tom období s manželom stavali dom a ona bola v Kostoľanoch autom pre pórobetónové kvádre. Pracovali v nej práve ruskí vojaci. Neskorší politický vývoj ju nezasiahol, keďže Hedviga nebola nikdy členkou strany. Všetku svoju energiu venovala výchove detí a opatere manžela, u ktorého sa časom rozvinulo ťažké psychické ochorenie. Neskôr si osvojila vnučku, dcéru svojej dcéry, ktorú dvadsať rokov s láskou vychovávala. Nežnú revolúciu, udalosti po novembri 1989 a následný rozpad Československa však privítala. „My sme len doplácali na Čechov. Veď 70 % išlo do spoločnej banky, to bola Praha, a len 30 % zostávalo na Slovensku,“ spomína Hedviga.
Dnes takmer 90-ročná dôchodkyňa Hedviga Bôriková stále žije v Trenčianskych Tepliciach, a na život v Závade pod Čiernym vrchom jej zostali bolestné spomienky. „Viete, ako je to zle, vracať sa k tomu. To sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť...“ uzatvára svoje rozprávanie pamätníčka.