Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
V amatérskom divadle sa dala robiť revolta
Narodila sa 25.decembra 1953 v Handlovej
Detstvo strávila v Ružomberku
Štúdium na Gymnáziu Eduarda Urxa
1970 – 1971 vyhrala Zlatý štít Liptova a druhé miesto v súťaži Detvianska ruža
Spolupráca s Radošinským naivným divadlom
1979 začiatok práce v Prievidzi pre dom kultúry ROH (revolučné odborové hnutie) súčasného Kultúrneho a spoločenského strediska v Prievidzi.
Manažérka divadla
Viera Boronkayová (rodená Cyprichová) sa narodila 25. decembra 1953 v nemocnici v Handlovej. Jej mama sa rozhodla porodiť práve v handlovskej nemocnici, keďže patrila medzi vychýrené a zároveň v tomto meste žili jej rodičia. Viera však vyrastala v Ružomberku, kde žili v dvojgeneračnom rodinnom dome, spolu so starými rodičmi z otcovej strany.
Jej mama pôsobila v Učiteľskom ústave v Leviciach a študovala na Baťovej škole. Potom sa stala účtovníčkou v Mautnerových bavlnárskych závodoch v Ružomberku, ktoré sa neskôr premenovali na Bavlnárske závody Vladimíra Iľjiča Lenina. Starí rodičia z otcovej strany tam pracovali takisto. Otec pochádzal z Ružomberka a vyštudoval Obchodnú akadémiu v Bratislave. Potom pôsobil ako ekonóm a šéf učtárne na pozemných stavbách v Ružomberku. Starý otec z maminej strany založil Hudobnú školu v Handlovej, neskôr odišiel viesť folklórny súbor Mladosť do Nitry na Pedagogickú fakultu. Stará mama z maminej strany bola učiteľkou nemčiny. Nikto z nich však nebol počas komunistického režimu perzekvovaní, celá rodina bola viac-menej apolitická, pri výchove sa kládol dôraz predovšetkým na ľudskosť, nie na kreovanie politického presvedčenia. Na svoje detstvo spomína ako na šťastné, musela chodiť na klavír, balet, do speváckych zborov, v čom neskôr našla svoju záľubu a v nasledujúcom živote to pre ňu bolo užitočné. Pôsobenie v zboroch (Spevácky zbor ZUŠ Ružomberok a Spevácky Zbor ZŠ Ružomberok) jej navyše dávalo možnosť cestovať aspoň do krajín socialistického tábora, napr. do Juhoslávie.
Ružomberok bol vtedy mimoriadne kultúrne založený vďaka zájazdovým divadlám, ktoré ho navštevovali, ale aj vďaka fungovaniu ochotníckeho divadelného súboru, ktorý viedla mama súčasného slovenského režiséra Blaha Uhlára, Gabriela Uhlárová. Blaho Uhlár bol zároveň spolužiakom Vierinho prvého manžela, ktorý študoval kunsthistóriu.
„Počas 21.augusta 1968 som ešte len nastupovala do deviateho ročníka na základnej škole, ale pamätám si tanky na Černovej (časť mesta Ružomberok). Boli to úplne mladulinkí chlapci 18 roční. Deti. Tam bol aj súcit, keď politická moc rozhodla a ako v každej vojne, každej okupácii, tam poslali ľudí, ktorí za to absolútne nemohli a možno ani nezdieľali daný názor. Ja si naozaj myslím, že tí chlapci ho nezdieľali, len tam museli ísť. Tety z dediny im dávali jesť a piť. Bolo to zvláštne, lebo môj starý otec bol tak sklamaný, až plakal. To bola generácia, ktorá verila, že Rusi nás oslobodili a pomohli nám dostať sa z druhej svetovej vojny a neboli by schopní nám nejako uškodiť.“
V roku 1970 sa zúčastnila amatérskej speváckej súťaže Zlatý štít Liptova, v ktorej sa jej podarilo získať prvé miesto. O rok neskôr sa zúčastnila amatérskeho festivalu spevákov Detvianska ruža, kde získala ocenenie Strieborná ruža. Počas celého štúdia na gymnáziu sa venovala spevu so sedemčlennou kapelou Juniors kombo. Po odchode do Bratislavy našla uplatnenie v kapele Kremona, prostredníctvom svojho bratranca Juraja Fábryho. Meno Juraja Fábryho možno poznať v spojitosti so skupinou Elán alebo v súvislosti so scénografickým umením.
Študovala na gymnáziu Eduarda Urxa v Ružomberku novootvorený humanitný odbor. Chcela ísť pôvodne študovať do Nitry na Pedagogickú fakultu hudobnú výchovu a slovenský jazyk, keďže tam už v tých časoch žili jej starí rodičia. Bez ohľadu na výsledky prijímacieho konania, ktorým úspešne prešla, jej však nebolo umožnené prihlásiť sa. Viera spomína, ako jej prišlo vyrozumenie, že „nevidia dôvod“, aby absolvovala štúdium v Nitre, miesto Banskej Bystrice, keďže jej trvalý pobyt je nahlásený v Ružomberku. Viera sa teda vzdala pedagogického štúdia a rozhodla sa pre nadstavbové štúdium Kultúrnovýchovná práca a jej riadenie pri Strednej škole knihovníckej v Bratislave, ktoré jej povolili.
Žila teda v hlavnom meste, kde sa jej naskytla nečakaná príležitosť. Pozvali ju na konkurz do Radošinského divadla, keďže hľadali prioritne spevákov.
„Stano Štěpka a Milan Markovič pracovali v učiteľských novinách. Vlastne prišla som ku nim do redakcie, tam sme sa zoznámili a potom som im zaspievala. Ja som ani v podstate nevedela, aké úžasné teleso to je, ale veľmi sa mi páčila poetika ich inscenácií a takisto revolta, ktorá v Radošinskom naivnom divadle nepochybne bola.“
Tam následne pôsobila ešte 2 roky počas celého nadstavbového štúdia v inscenácii Človečina, s Milanom Markovičom a Stanislavom Štěpkom. Hrávali napríklad aj v známom divadle U Rolanda. Vtedy bola Viera v divadle najmladšia a túto príležitosť si nesmierne vážila.
Viera pripomína, že v Ružomberku boli jedny z najväčších kasární. Pôrodnica stála na obrovskom dvore, v roku 1976 keď rodila svoju dcéru Alexandru, spomína, že dookola pochodovalo v čižmách asi 300 chlapov. V roku 1980 sa jej narodil syn Viktor. Oboch sa snažili viesť najmä k hudobnému umeniu. To sa odrazilo aj na ich nasledujúcich štúdiách. Pamätníčkine obe deti vyštudovali konzervatórium, v súčasnosti sa jej dcéra Alexandra venuje pedagogickej činnosti, konkrétne vyučovaniu spevu, v mestečku Nitrianske Pravno. Viktor sa živí ako zvukový technik vo svojej vlastnej ozvučovacej firme, ktorú založil.
Po skončení štúdia dostala okamžitú ročnú prax v Kamel klube, kde pracovala s mládežou a deťmi. V roku 1979 prišla za svojím mužom žiť do Prievidze, kde sa stala pracovníčkou domu kultúry ROH (revolučné odborové hnutie), súčasného Kultúrneho a spoločenského strediska v Prievidzi. Nastúpila na funkciu záujmovej a umeleckej činnosti a neskôr na funkciu manežérky divadla. Divadlo A a Divadlo Shanti v Prievidzi uzavrelo dohodu, že bude pracovať pod vedením profesionálnych režisérov a scénografov. Pôsobili tam aj známe osobnosti z oblasti filmu a divadla ako napr. Ľuboš Midriak, Eduard Gurtler, Jozef Baňák, Aleš Votava, Miloš Pietor. Vtedy po prvýkrát Viera pocítila vplyv umeleckej cenzúry:
„Keď prišiel Dodo Baňák to bola prvá protirežimová inscenácia. Vybral nám predstavenie Iva Brachana - Hamlet v dedine Dolná Mrduša. Dramaturgičkou tohto predstavenia bola Mirka Čibenková, ktorú si Dodo prizval z Trnavského divadla, scénografie sa chopil Miloš Pietor. To je dosť silná kritika komunistov. Ale odohrávajúca sa v Juhoslávii. A ja som pred predstavením zaželala všetkým krásnu premiéru a povedala som, že možno je to premiéra a derniéra zároveň. Ustáli sme to, ani nevieme ako. Vtedajšia prievidzská garnitúra, ktorá radila nielen kultúrny dom, ale aj mesto, povedala, že to prosto nebolo o nich, ale o niekom v Juhoslávii. (so smiechom) Takže my sme túto inscenáciu hrali celú sezónu a veľmi sme sa tešili.“
Celý titul obsahuje výsmešný komediálny príbeh o dedine Dolná Mrduša, kde sa rozhodne predseda strany, predseda družstva a dedinskí pohlavári, že založia divadelný súbor a ich prvou inscenáciou sa stane Hamlet. Dráma obsahovala množstvo trpkých replík, ktoré, ako možno citovať Vieru, boli „pofúkaním boliestky“ na vtedajší politický režim.
Obdobie divadelnej cenzúry aj z pohľadu dejín divadla a teoretiky je označované ako prínosné, pre divadlá amatérske. Pod silným tlakom na repertoár kamenných divadiel sa profesionáli uchyľovali k realizácii hodnotných predstavení v súboroch ochotníckych. Podobný osud stretol aj Divadlo A a Divadlo Shanti:
„Vedeli sme si rypnúť. Režiséri to vedeli tak ukočírovať, že všetci tí, ktorí to chceli počuť, to počuli, pobavili sa a začali nám chodiť do divadla ľudia. Proste v tom amatérskom divadle sa dala robiť revolta!“
Čo sa týka Divadla A, režiséra Michala Babiaka môžeme nazvať ako jedného z „kmeňových“ režisérov prievidzského divadla, spolu s Jozefom Krasulom a Eduardom Gurtlerom. Týmto režisérom sa podarilo dosiahnuť s prievidzskými ochotníkmi obrovské množstvo úspechov aj na medzinárodnej úrovni na festivaloch napríklad v Monaku (Mondial du Théátre) s inscenáciou Malomeštiakova svadba alebo v Girone (FITAG – Festival interancional de teatre amateur de Girona). Zahraničné ocenenie dostala aj inscenácia Záveje vo Vojvodine, tá zároveň obdržala Tvorivý čin roka na Slovensku. Samozrejme nemožno opomenúť inscenácie takisto medzinárodných rozmerov Chlpatý sluha pána farára a Príbeh z Maconda (adaptácia románu Sto rokov samoty od Gabriela Garciu Marqueza).
O aplikovanej cenzúre pamätníčka hovorila hlavne v spojitosti s organizovanými slávnosťami a pásmami, z ktorých boli vylúčené konkrétne osoby. Vo všeobecnosti ale ochotníckemu divadlu bolo dovolené rozvíjať sa. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo Viera nikdy nemala tendenciu zapojiť sa aktívne do politického diania.
V súvislosti s rokom 1989 Viera hovorila hlavne o kuloárnych informáciách, ktoré sa šírili divadlom. Pád režimu bol nielen predpokladaný, ale v kruhoch kultúry vyslovene očakávaný. Ilúzie plné slobodnej tvorby, rehabilitácie umelcov a otvorených hraníc, začali nahrádzať nepriaznivé stránky demokratického zriadenia, ktoré sa postupne napĺňali až do súčasnosti. Pri bývalom režime vyzdvihovala predovšetkým poľnohospodárstvo a školstvo.
Viera je takisto priateľkou významného dolnozemského režiséra Ľuboslava Majeru, ktorý sa osobne stretol s mocou divadelnej cenzúry počas svojho predstavenia Kováči v roku 2016. Pri príležitosti oceňovania učiteľov v Brezne bolo toto predstavenie objednané vtedajším vedením banskobystrického kraja a priamo počas premiéry zrušené. Viera sa netajila pohoršením nad týmto skutkom:
„Vie sa, že ten pán chcel rušiť divadlo v Banskej Bystrici. Nebol podľa mňa naklonený umeniu, divadlu určite. To bola skratová situácia. O tomto som ja nepočula ani v antike. Nikdy som o tom nepočula. Inscenácia sa mala dohrať. Ten, kto vyberal inscenáciu je zodpovedný za výber titulu, súboru a režiséra. Môže sa potom, neskôr, inscenácia stiahnuť z repertoáru. Ale to, aby niekomu nedovolili dohrať predstavenie, som považovala za jednoznačný mocenský prejav. Čo to chcelo byť? Aká premiéra moci? Nechápem. Všetci sme sa jednoznačne proti tomu ohradili... Že na jednom ochotníckom súbore si toto niekto bude skúšať, to sa už nesmie stať.“
Takisto podotkla, že určite veľkú úlohu pri zásahu cenzúry majú aj ľudia navôkol.N Napríkladv Prievidzi, kde dlhoročne Viera pôsobí, vylúčila, že by bolo možné, aby sa takýto čin stal, keďže diváci alebo iní príslušníci divadla by s najväčšou pravdepodobnosťou zasiahli a daného človeka vyviedli zo sály.
Ďalej navrhovala ako možné riešenie nepreferovať strany s radikálnymi náznakmi a prejavmi.
Za svoje životné krédo Viera považuje množstvo úžasných ľudí, ktorí sa túžia venovať ochotníckemu divadlu a najmä divadlu v Prievidzi, kde je ochotná ešte čokoľvek preň urobiť. Divadlo je jednoznačne jej krédom a jej životnou láskou.
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia
Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Jana Hanešová)