Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Gabriela Borošová (* 1962)

• narodila sa 3. marca 1962 v Košiciach

• 1944 starí rodičia s deťmi utekali pred frontom

• počas kolektivizácie prišli starí rodičia o pozemky

• počas okupácie 1968 otca povolali ako vojaka do zálohy

• 1981 – 1985 vyštudovala Vysokú školu technickú v Košiciach

• od 1985 pracovala v Slovenskom magnezitovom závode

• v lete 1989 strávila mesiac v slobodnom Švajčiarsku

• v roku 2023 pracuje v zariadení opatrovateľskej služby v Revúcej

Gabriela Borošová, rodená Sabolová, sa narodila 3. marca 1962 v Košiciach. Mamka Mária (1934) a ocko Jozef (1936) pochádzali z východného Slovenska. Mamkinu starú mamu Máriu Trifon si manžel priviedol z Francúzska počas 1. svetovej vojny, v ktorej bojoval.

Ockov rodný dom v Dubinnom (okres Bardejov) vyzeral presne tak, aké môžeme vidieť v múzeách. Bol celý modrý, s drevenými hradami a so slamenou strechou. Gabriela si pamätá, že v ňom bol neskutočne dobrý vzduch. Otcovho otca nepoznala. Zomrel, keď mal Jozef iba deväť rokov. Odvtedy mali ťažký život. Keď už nevedeli z čoho žiť, poslala mama Jozefa k sestre do dedinky Svinišťany v Čechách. Po troch rokoch odišiel do Brna, kde sa vyučil za strojného zámočníka. Potom začal pracovať v Novej bani K. Gottwalda v Ostrave. A práve v Ostrave spoznal Máriu, mamku našej pamätníčky.

Museli ujsť pred prichádzajúcim frontom

Máriini rodičia žili v časti Stropkova zvanej Bokša. Stará mama robila kostolníčku, starý otec zvonil na kostolné zvony. Viedli poľnohospodársky spôsob života. Čo si dopestovali, z toho aj žili. Kupovali iba cukor. Počas vojnového stavu museli odvádzať nejaké dávky jedla, ale nemali sa zle, nehladovali. V období 2. svetovej vojny im stravu zabezpečovali najmä hospodárske zvieratá. Mária Gabriele veľmi často spomínala, že ich počas SNP navštívili nejakí komisári s tým, že musia opustiť svoje domy, pretože cez Stropkov prejde front. V druhej polovici roku 1944 sa hocikedy stalo, že pri pasení kravičiek museli utekať a zaháňať dobytok do lesa pred bombardérmi. Po týchto zážitkoch Mária nevedela asi štyri roky spať. Stále sa strhávala zo sna a počula bombardovanie. V septembri vypukla Karpatsko-duklianska operácia. Skoro celá Bokša už bola evakuovaná. Ostali tam len asi štyri rodiny a tá Máriina medzi nimi. Vtedy sa totiž narodil jej brat. Mal len dva týždne, keď museli opustiť svoj domov. Starký zistil, že v 25 kilometrov vzdialenej dedine Koprivnica by ich prichýlila jedna rodina. Dvakrát išiel lesom s koňmi. Najprv previezol zvieratá a krmivo, aby nezahynuli od hladu, nakoniec rodinu.

Strastiplná cesta za bezpečím

Na voze sa viezol dvojtýždňový Miško a štvorročný brat. Mamka pamätníčky mala vtedy desať rokov. Ona a o dva roky starší brat Ján kráčali pešo za vozom. Bolo koncom novembra, husto pršalo, všade bolo mokro. Pri brodení cez rozvodnenú Ondavu sa takmer utopili. Prešli asi šesť kilometrov do dedinky Vyšná Olšava. Tam prenocovali v nejakej stodole. Druhý deň k večeru dorazili do Giraltoviec. Malý braček cestou plakal, stále pršalo a všetci boli mokrí. V Giraltovciach ich prichýlili na stanici Červeného kríža. Na tretí deň prišli do dedinky Koprivnica. V dome s tromi izbami žila pani so svojou dcérou. Manžela mala v Amerike. Rodinku milá domáca ubytovala v zadnej izbe. Ona s dcérou bývali v strednej izbe a v prednej nemecký farár so svojím pomocníkom. Farár chodil dávať posledné pomazanie na front umierajúcim vojakom. Po troch neistých mesiacoch, 25. januára, bola oslobodená Revúca aj Stropkov. Deň predtým, presne na Štedrý deň, prišiel farár zo Stropkova so správou, že dom Sabolovcov zrovnala so zemou bomba. Tým, že tadiaľ prechádzal front smerom od Dukly, Stropkov bol takmer celý zničený. Dukla, Svidník, tam boli veľké boje. Asi 12 km vzdialenú dedinu Tokajík vypálili skoro celú.

Dvoch z nich oddelili od rodiny i od seba

Rodinu načas prichýlila jedna rodina asi o tri domy nižšie. Stali sa z nich rodinní priatelia na celý život. Pravdepodobne z Červeného kríža prišla ponuka, že rodiny, ktoré stratili bývanie, môžu svoje deti na obdobie jedného roka umiestniť do náhradných rodín. Mária mala vtedy jedenásť rokov. Jej mama dala súhlas, aby si ju a mladšieho brata Števka takto osvojili rodiny z Čiech. Starší brat Ján ostal pomáhať otcovi so stavbou domu. Nákladné autá odviezli dvoch súrodencov do Prešova a odtiaľ ďalej vlakom. Neďaleko Prahy zriadili niečo ako záchytné zariadenie či zotavovňu, kde bolo veľa detí zo Slovenska. Po dvoch mesiacoch ich odviezli na plzenskú vlakovú stanicu. Všetky deti postavili do radu. Bolo tam plno ľudí, ktorí si ich chceli osvojiť. Mamku si vzal starší bezdetný pár z Plzne. Obľúbili si ju a po roku si ju chceli adoptovať, s čím jej mama, samozrejme, nesúhlasila. Časť novopostaveného domu už bola obývateľná a tak sa Mária vrátila domov. Asi po dvoch mesiacoch sa vrátil aj Števko. On nemal toľko šťastia na náhradných rodičov. Deväťročného chlapca využívali na prácu na statku v Karlových Varoch.

Telom sa snažila brániť roľu, ktorá ich živila

I keď boli starí rodičia chudobní, všetkým deťom okrem Márie dali vzdelanie. Tým, že bola jediná dcéra, pomáhala v domácnosti a na statku, starala sa o súrodencov. Jej najstarší brat študoval v Petrohrade a stal sa uznávaným geológom. Ona mala v osemnástich začať pracovať v cukrárni. Neprijali ju z dôvodu, že jej rodičia nechceli vstúpiť do družstva. Obaja celú kolektivizáciu ťažko prežívali. Neúspešne ich chodili presviedčať agitátori, potom im zvyšovali kontingenty. Museli odovzdávať pšenicu, mlieko aj mäso. Gabrielina stará mama sa dokonca hodila na roľu, aby uchránila, čo ich živilo. Nakoniec však stupňujúcemu nátlaku podľahli a pozemky odovzdali do spoločného vlastníctva. Starý otec potom robil na družstve až do dôchodku. Mária sa rozhodla odcestovať s kamarátkami za prácou do Ostravy. Zamestnali sa v detskom domove ako pomocnice v kuchyni a chyžné. V tom období sa zoznámila s budúcim manželom Jozefom. V Ostrave žila veľká slovenská komunita a usadil sa tam aj brat Štefan. Zaľúbenci radi chodievali tancovať na Kaplanku. Vzali sa v roku 1957 po Jozefovom návrate zo základnej vojenskej služby.  

Bezstarostné detstvo narušili tanky

Manželia v Ostrave ani po troch rokoch nedostali byt, a tak sa vrátili do Stropkova. V roku 1960 sa im narodil syn Jozef. Jozef st. sa zamestnal v hutných stavbách počas výstavby Hutného kombinátu (HUKO, Východoslovenské železiarne). V roku 1962 dostali v Košiciach jednoizbový byt na slobodárni. O pár dní na to sa narodila Gabriela. Jej detstvo bolo veselé. Hrávali sa na dvore, chodili do parku na Letnej, na prechádzky na korzo, do cukrárne a na zmrzlinu. Po piatich rokoch dostali trojizbový byt v Šaci v bytovke, kde predtým bývali robotníci, ktorí stavali železiarne. V tom čase sa tam nasťahovali viaceré mladé rodiny, ktoré sa medzi sebou často navštevovali a vznikli priateľstvá, ktoré pretrvali. Na víkendy Sabolovci zvykli cestovať na východ za rodinou. Keď k nám vtrhli okupačné vojská, práve boli na návšteve u starej mamy. Všetci plakali a domov sa vracali so strachom. Otca povolali asi na tridsať dní ako vojaka do zálohy. Gabriela si pamätá, ako ich prišiel pozrieť vo vojenských šatách a že mal v skrini skrytú pušku. To, že sa v centre Košíc strieľalo do civilistov zistila až s odstupom času, keď bola staršia.

Počas normalizácie cítila slobodu

V roku 1968 Gabriela nastúpila do prvého ročníka. Školu mala rada, dobre sa učila a bola veľmi aktívna nielen v športe. Angažovala sa aj cez pioniersku organizáciu. Podpisovanie Charty 77 registrovala, no cez jednostranné informácie nedokázala vnímať situáciu komplexne. Na občianskej náuke im len povedali, že bola podpísaná nejaká charta a že to je zlé. Napriek výbornému prospechu ju neprijali na gymnázium, pretože chodila na náboženstvo. Po neúspešných odvolaniach ju vzali na Strednú priemyselnú školu chemickú v Humennom, kde už potrebovali len doplniť počty. Ako stredoškoláčka začala viac vnímať politickú propagandu. Nerada chodila na prvomájové sprievody a nosila červenú šatku. Spomenula si aj na veľký výpadok zubných pást, ktoré nikde nevedeli kúpiť. Na druhej strane paradoxne práve počas normalizácie pocítila väčšiu slobodu. V Humennom bývala na internáte a konečne si mohla sama organizovať svoj voľný čas. Cestovala, chodila na diskotéky, hrávala volejbal. Dokonca súťažne krajskú ligu za Chemlon Humenné.

V odporúčaní na vysokú školu triedna profesorka v Gabrielinom hodnotení zatajila jej vierovyznanie. Vďaka tomu mala šancu sa umiestniť. Po predchádzajúcich skúsenostiach si radšej vybrala školu bez prijímačiek – Vysokú školu technickú, hutnícku fakultu, odbor priemyselné pece.

Kostol obchádzala zoširoka

Na vysokej zažila pamätníčka najkrajšie obdobie života. Boli dobrá partia a hneď v prvom ročníku začala chodiť so svojím budúcim manželom Štefanom. Zo školy bežne chodievali na nákupy do Miškolca alebo do Sárospataku. V Maďarsku bol otvorenejší trh s rozmanitejším tovarom. Aj keď cestovali do socialistického štátu, museli mať doložku, vypisovať colné prehlásenie. V roku 1984 sa Gabriela vydala a cez prázdniny medzi 3. a 4. ročníkom porodila syna Kamila. Jej kamarátka bola v tom období v Rusku na mesačnej výmennej brigáde. Navštívila Irkutsko i Moskvu. Po návrate opisovala, že na u nás bežný tovar tam stáli dlhé rady. My sme boli pre nich západ, ale nechceli si pripustiť, že sú na tom horšie.

V 1985 pamätníčka skončila vysokú a s manželom sa zamestnali v Slovenskom magnezitovom závode v Jelšave. Rok bývala v Plešivci u svokrovcov, odkiaľ dochádzala do práce. Manželova rodina nebola nábožensky založená. Svokra, učiteľka v Plešivci, bola politicky angažovaná, a keďže chcela kariérne postúpiť, nechodila do kostola. Gabrielu veľmi mrzelo, že sa neodvážila prísť aspoň na krst svojej vnučky.

Takmer im zapečatili dom

Borošovci časom dostali byt v Revúcej a v 1988 sa im narodila dcéra Andrea. V lete 1989 dostali pozvanie do švajčiarskeho Luzernu, kde sa vydala Gabrielina švagriná. Okrem oficiálneho pozvania si potrebovali vybaviť devízový prísľub, v Prahe cestovnú doložku na švajčiarskom veľvyslanectve a tranzitné vízum na rakúskom veľvyslanectve. Deti museli ostať doma. Keď prechádzali cez colnicu, veci v kufroch im prehrabávali paličkou. Vtedy sa Gabriela cítila ponížená. Po mesiaci strávenom vo Švajčiarsku sa jej otvorili oči. Vždy sa v škole učili, že zahnívajúci kapitalizmus je na západe, tam zistila, že to my zahnívame. Prehĺbil sa aj jej environmentálny pohľad na spoločnosť. U nás sa sotva začalo hovoriť o využití druhotných energií a trvalo roky, kým sa teória zaviedla do praxe. Vo Švajčiarsku už všetok odpad separovali. Oceňovala tiež to, že na okraji Luzernu stálo odstavné parkovisko, vďaka čomu nebolo mesto preplnené autami.

Príhodu z cestovania za socializmu mala aj manželova rodina. V 1968 cestovali  dvomi autami do Talianska. Takisto museli vybavovať víza a na cestovné doložky v Prahe stáli týždeň. Krstní po ceste zle odbočili a vrátili sa skôr domov. Zvyšok vo výlete pokračoval. Keď sa vrátili domov zistili, že im takmer zapečatili dom, lebo si mysleli, že emigrovali za rodinou do Ameriky.  

Zostali pri moci

Počas revolučného obdobia začali zamestnanci v Magnezitke vytvárať bunky. Angažoval sa aj Štefan, ktorý chodil na demonštrácie. V Revúcej organizovali menšie zhromaždenia pri pamätníku. Gabriela bola v tom čase na materskej. Všetko podľa nej skončilo inak, ako čakali. Predstavitelia z Verejnosti proti násiliu z toho vyšli ako zlí a pri moci ostali tí istí. Vedenie fabriky si pamätalo Štefanovu angažovanosť. Aby nemal problémy radšej odišiel a začal podnikať. Gabriela sa po materskej vrátila do práce. Najprv robila na technologickej pozícii, neskôr sa preorientovala na ekonomiku. Urobila si postgraduálne štúdium v ekonomickej a právnej oblasti a pôsobila ako vedúca finančného oddelenia. Bývalý ekonomický riaditeľ, aj keď by bol osobne rád, aby postúpila, jej oznámil, že kvôli manželovi nemá šancu.

Posledné voľby za socializmu volila Gabriela v Jelšave a počula hlášky, že to je niečo úžasné ako 100% ľudí volilo Komunistickú stranu Československa. Pri prvých slobodných voľbách cítila veľkú eufóriu. Neskorší rozpad Československa ju mrzel, v Čechách mali nielen rodinu, ale aj priateľov. Nasledujúce obdobie vnímala aj v Revúcej vzostup kriminality cez organizované zločinecké skupiny. Z niektorých ich členov sa na jej prekvapenie neskôr stali „ctihodní občania“ tohto štátu.

Človek sa bojí opustiť istoty

V Magnezitke Gabriela pracovala do konca januára 2010, kedy po 25 rokoch dostala výpoveď, pretože nesúhlasila s jej degradovaním o 3 až 4 pozície. Na zamestnávateľa dala podnet na súd za diskrimináciu. Vtedy zažívala ťažké obdobie. Dcéra študovala na vysokej škole, sama mala hypotéku. Podnet neskôr stiahla. Bola vyčerpaná a potrebovala reštart v živote. Začala podnikať a urobila si opatrovateľský kurz. Odcestovala za prácou opatrovateľky do rakúskeho mesta Krems, odtiaľ do Viedne. Tam sa jej veľmi páčilo, popri práci si zrovnala myšlienky. V konečnom dôsledku bola rada, že prišla o prácu v Magnezitke. Inak by nikdy nenašla odvahu odísť. Po návrate z Rakúska sa v Revúcej prihlásila na nacenenie zariadenia opatrovateľskej služby po rekonštrukcii. Zariadenie uvádzala do chodu a v čase poskytnutia rozhovoru v ňom pracovala dvanásty rok. Po vzore profesorky fyziky zo strednej školy sa Gabriela v živote riadi heslom, že neexistujú problémy, existujú len riešenia. A tiež, čo nedokážeme vyriešiť my, vyrieši život. S nami alebo bez nás. Vďaka tomuto presvedčeniu si udržiava nadhľad a zbytočne sa netrápi nad tým, čo nedokáže ovplyvniť.