Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Brichta (* 1928)

• Ján Brichta sa narodil 8. novembra 1928 v Jablonovom na Záhorí, kde vyrastal v skromných pomeroch roľníckej rodiny

• gymnaziálne štúdium ukončil v Šaštíne

• po maturite sa rozhodol pokračovať v saleziánskom pedagogickom študentáte v Šaštíne, kde absolvoval šesť semestrov

• v apríli 1950 tu Jána aj jeho spolužiakov zastihla akcia K (kláštory), neskôr ho previezli do sústreďovacieho kláštora v Podolínci

• koncom augusta1950 ho prepustili domov, dostal však povolávací rozkaz do PTP, do tábora Libavá neďaleko Olomouca

• vďaka lekárovi z Bratislavy, ktorý mu odporučil operáciu čelných dutín, získal Ján možnosť vrátiť sa na Slovensko

• ku skupine, s ktorou mal utiecť do Talianska, sa však už pripojiť nestihol

• osobne odovzdával odkazy o plánovanom odchode ľuďom, ktorí mali tvoriť ďalšiu skupinu utečencov

• ihneď po návrate z cesty sa odobral do Jablonového, aby sa pripravil na útek do zahraničia

• v Šaštíne sa stretol so skupinou študentov a niekoľkých starších kňazov

• 8. apríla 1951 sa vydali na pochod k hraniciam, postup im však sťažoval rozmočený terén

• kvôli rozvodnenému toku rieky Moravy a množstvu polámaných stromov nebol útek možný

• pri návrate väčšinu z utečencov chytili príslušníci Pohraničnej stráže a odviezli ich na Bratislavský hrad

• v povestnom „leopoldovskom mlyne“ podstúpil tri mesiace tvrdých výsluchov

• na proces, ktorý sa konal vo februári 1952, ho „pripravovali“ v Justičnom paláci v Bratislave

• Jána odsúdili na pätnásť rokov väzenia

• po niekoľkých týždňoch v ilavskej väznici ho previezli do Jáchymova na tábor „Dvanáctka“

• v tábore musel ťažko pracovať v zdraviu škodlivých uránových baniach

• v decembri 1952 Jána premiestnili na tábor Nikolaj, aj tu však musel čeliť každodennej ťažkej práci bez nároku na voľno

• v roku 1954 ho preložili na tábor Rovnosť

• vďaka snahe svojich rodičov ho predčasne prepustili v decembri 1958

• v januári 1959 nastúpil do družstva v rodnej obci, kde pracoval ako kŕmič, dojič, i závozník

• na družstve bol zamestnaný až do roku 1989, popri práci však vyštudoval inžinierstvo a po roku 1990 dokonca aj teologickú fakultu

• Ján je aktívny aj v súčasnosti a zapája sa do činnosti občianskeho združenia Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja

Ján Brichta sa narodil 8. novembra 1928 v Jablonovom na Záhorí, kde vyrastal v skromných pomeroch roľníckej rodiny. Počas gymnaziálneho štúdia v Šaštíne si ho získala práca saleziánov venovaná mládeži. Po maturite sa preto rozhodol pokračovať v  saleziánskom pedagogickom študentáte v Šaštíne, kde absolvoval šesť semestrov. V apríli 1950 tu Jána aj jeho spolužiakov zastihla akcia K (kláštory), ktorou sa komunistický režim pokúsil o likvidáciu mužských reholí v Československu. O niekoľko dní všetkých naložili do autobusov a odviezli do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Režim sa však márne snažil týchto mladých mužov, oddaných viere, priviesť na „správnu“ cestu. „Chceli nás odlákať od nášho povolania, od nášho životného programu.“ Koncom augusta ich prepustili domov: „Ale došli sme domov a každý mal povolávací rozkaz do PTP a tam miesto štúdia a nejakej činnosti nám dali lopaty a čakany.“ Ján musel nastúpiť do tábora Libavá neďaleko Olomouca, kde panoval tvrdý režim. „Od rána do večera sme museli ťažko pracovať.“  So sebou si priniesolpapiere od známeho lekára z Bratislavy, ktorý mu odporúčal operáciu čelných dutín. Podstúpil vyšetrenie vo vojenskej nemocnici v Olomouci, kde stretol jemu  priaznivo nakloneného lekára, ktorý mu povedal: „Pôjdete na tú operáciu, ale až po čase. Dáme Vám zatiaľ dovolenku, aby ste sa mohli na tú operáciu pripraviť.“  Kým bol Ján v Libavé, rodičov navštívil salezián poverený organizovaním úteku do Talianska, čakalo sa však na návrat pátra Zemana, ktorý sprevádzal už prvú skupinu utečencov. Jánova skupina mala odísť koncom októbra,„ale na tej Libavé to dlhšie trvalo a ešte asi týždeň som musel byť pod vojenským dozorom, ale naraz mi zahlásili, že som prepustený.“ Napriek tomu, že sa okamžite vrátil na Slovensko, svoju skupinu nestihol. Ostal však v kontakte s kňazmi, ktorí pripravovali ďalšie úteky, ako napr. so Štefanom Sandtnerom, v tom čase ťažko chorým, liečiacim sa v štátnej nemocnici v Bratislave. S ním sa dohodol, že ho každý pondelok navštívi a pripravia nový plán úteku. Páter Sandtner mu dal desať obálok s menami ľudí, ktorí mali tvoriť ďalšiu skupinu utečencov. Ján osobne odovzdával odkazy o plánovanom odchode po celom Slovensku. Po návrate sa pokúsil o výsledku informovať pátra Sandtnera, lenže do nemocnice ho už nechceli pustiť. „Bolo po deviatej večer. Našťastie som stretol sestričku a požiadal ju, aby mi zavolala matku predstavenú, že je to súrne. Vysvetlil som jej o čo ide a ona sa opýtala, či niektorú sestričku z nemocnice poznám. Poznal som Zdenku Schelingovú, zavolala ju a ona ma odviedla k pátrovi Sandtnerovi. Od neho som sa dozvedel, že so skupinou pôjdem i ja. Ešte v tú noc som sa vrátil domov do Jablonového, aby som sa pripravil na odchod do zahraničia.“ Svojim blízkym však nič nepovedal. „Rodičia niečo šípili, ale nechceli sa pýtať. Iba bratovi som povedal, čo sa chystá.“ Ján odišiel do Šaštína, kde sa stretol so skupinou študentov i niekoľkých starších kňazov, na ktorých bol vydaný zatykač. Nadránom 8. apríla 1951 sa vydali na pochod k hraniciam. „Celý deň pršalo, bolo to, pravda, nepríjemné. Mali sme kabáty, dáždniky ani nie, aby sme mali minimum vecí, aby sme sa mohli pohybovať. Ešte páter Zeman tam odslúžil svätú omšu a potom sme celý deň strávili schovaní v lesoch. Potom navečer, keď sa zotmelo, sme vyrazili.“ Namáhavý pochod v rozmočenom teréne znášali obzvlášť ťažko starší kňazi. „To nás zdržalo. Keď sme prišli k hrádzi, už sa brieždilo. Nastala dilema, ísť ďalej alebo sa vrátiť?“ Hľadanie vhodného miesta prechodu hranice však sťažoval rozvodnený tok, ako aj množstvo polámaných stromov. „Bola obava, že keby sme prechádzali tým člnom, napichne sa na konce polámaného dreva, takže by vyfučal a bolo by ešte horšie. Tak my sme boli rozhodnutí, že aspoň my mladí prejdeme. Ale starí nás prosili: ,Nechodťe! My tu zahynieme, skončíme!‘ Tak súcit je súcit a život je tiež život, tak potom sme zvolili, že sa ešte vrátime.“ Cestou späť však väčšinu z nich chytili príslušníci Pohraničnej stráže. „Na kraji dediny bola stanica pohraničnej stráže, tam nás odviedli a začali mlátiť. Päsťou ma jeden švacol do tváre, neviem, či mal na ruke boxer. Všetkých nás zmlátili takmer do bezvedomia. Na druhý deň nás začali vyšetrovať iní. Poobede prišiel autobus, do ktorého nás nahnali a odviezli na Bratislavský hrad, kde bolo veliteľstvo pohraničnej stráže celého Slovenska. Tam nás začali ihneď vyšetrovať. Trvalo to dva dni a dve noci... bez jedla, bez všetkého, vyhladovaní, slabí, zoslabnutí.“

Onedlho však Jána previezli do povestného „leopoldovského mlyna“. Tu podstúpil tri mesiace tvrdých výsluchov sprevádzané hladom a zimou. „Viem, že som došiel na izbu. Tam nebola už ani deka, ani nič. Kukám, neviem, čo sa stalo. Naraz, večer zaľahnúť. A keď som zaľahol, len na takej rozkladacej posteli, naraz sa otvorí také malé okienko, kadiaľ sa podávala strava. ,Drepy!‘ Desať, dvadsať drepov a zaľahnúť. Za desať minút znova, zas drepy a takto nás do rána mučili drepovaním. S tým, že sme boli zoslabnutí, slabá strava, na raňajky troška žbrndy a pol krajíčka chleba. Na obed tiež len také dokopy nič, dva plátky knedlíčku, také malé a troška omáčky k tomu. Večer bola slabá večera, nejaká žbrnda a tak ďalej, takže organizmus bol aj zoslabnutý. Viem, že predtým som vážil 64 kilov a po tých troch mesiacoch ma vážili 48 kilov.“ Nakoniec mu dali podpísať zápisnicu, že ako odchovanec klérofašistického režimu sa chcel neskôr vrátiť do Československa, aby „vraždil ženy a deti.“  Ján odmietol. „No a vtedy ma začali mlátiť, kopať, biť, vláčili ma po zemi, kopali, búchali hlavu do steny... až do bezvedomia. Našiel som sa až na cele a tam ma obliali kýbľom vody, lebo nesmeli nechať väzňa v bezvedomí. To bol nejaký medzinárodný predpis. A tam som počul: ,Zdochni, sviňa! Aj tak živý odtiaľto nevylezieš!‘“

Na proces, ktorý sa konal vo februári 1952, ho „pripravovali“ už v Justičnom paláci v Bratislave. Až vtedy, po dlhých mesiacoch, prvý raz uvidel rodičov, tých však zo súdnej siene vykázali. Nakoniec si vypočul ortieľ – pätnásť rokov väzenia. Po niekoľkých týždňoch v ilavskej väznici ho napokon previezli do Jáchymova na tábor „Dvanáctka“. Tu ho síce už nebili, ale musel ťažko pracovať v zdraviu škodlivých uránových baniach. „Situácia bola strašne ťažká, strašne neúnosná, ale nebolo pomoci. Museli sme to prekonať.“ Niekoľkokrát denne museli absolvovať nástupy, „ale viete, oni ani nevedeli počítať. Pomýlili sa, tak znova ešte raz. Aj dve hodiny sme tam stáli.“ Na päť dní dostávali len kilový bochník chleba, nebolo preto prekvapením, že sa medzi väzňami rozmáhali krádeže jedla.

V decembri Jána premiestnili na tábor Nikolaj. „Večer sa čítalo, že títo a títo budú ráno prevelení, nevedelo sa kam. Čakali sme na nástupišti a naložili do autobusu 50 ľudí a rozvážali nás po táboroch.“ V tábore ho pridelili k Augustínovi Bubníkovi, známemu hokejistovi. Aj tu musel Ján čeliť každodennej ťažkej práci bez nároku na voľno a neznesiteľným životným podmienkam. „Na Nikolaji bol hlad. Na všetkých táboroch bol strašný hlad, lebo ľudia nedostali normálnu stravu.“ Fyzické strádanie si však vynahradzoval duševným rastom, ako to len podmienky tábora umožňovali. Tajne študoval klasickú nemeckú literatúru, ktorú im prednášal jeden zo spoluväzňov: „Každý večer hodinu až dve hodiny. Vždy niekto vonku sledoval, či prídu bachari, mali sme avízo, aby sme sa mohli rozísť, poschovávať. Ja som z tých prednášok zapísal 22 zošitov. Dávali  sme to pod zem, pod dlážku v tom baraku, kde sme boli.“  V tábore Nikolaj strávil dva roky. S rodičmi sa stýkať nesmel, podarilo sa mu však poslať im tajne odkaz. Dostal od nich trošku jedla, to mu ale spôsobilo veľké problémy. Keďže si časť vzácneho balíčka nechal ukrytú v bani, neuvedomil si, že sa jedlo otrávilo jedovatými výparmi. Po tom, čo ho zjedol, začal mať zdravotné ťažkosti, ich príčinu však prezradiť nesmel. Odviezli ho do nemocnice, kde mu okrem tamojšieho lekára pomohol aj jeho priateľ z väzenia. Ten mu prostredníctvom straníka, u ktorého robil pomocnú pracovnú silu, získal potrebné lieky.

V roku 1954 sa sťahoval opäť, tento raz na tábor Rovnosť. Medzitým podnikali jeho rodičia, ktorých uvidel až po piatich rokoch väznenia, všetky kroky, aby Jána predčasne prepustili. Dostal sa pred komisiu v Karlových Varoch, ktorá prejednávala sťažnosti väzňov či rodičov. „Za tým stolom ich sedelo asi osem, bol tam aj zástupca tábora. My sme po jednom predstupovali pred komisiu. Oni hovorili: ,Rodičia podali žiadosť o Vaše prepustenie, lenže vy ešte nemáte odsedenú polovicu.‘ Tak ma poslali preč.“ Jeho rodičia sa však nevzdávali. Jánov otec podal žiadosť opäť. V rodnej obci sa práve zakladalo družstvo, do ktorého otec odmietal vstúpiť: „Ja mám syna vo väzení v Jáchymove, toho prepustite a bude (robiť) miesto mňa. Ja som chorý a nevládzem.“ Nové konanie pred komisiou tento raz dopadlo úspešne. Väčšina prísediacich bola za prepustenie, podmienkou však bolo, že môže pracovať iba na družstve. Vianoce 1958 už trávil v rodinnom kruhu a v januári nastúpil do miestneho družstva. Avšak na to, že je „nepriateľ režimu“, zabudnúť nemohol. Výbor strany nedoporučoval, aby mu platili, „že som zradca robotníckej triedy. No blbosti.“ Nakoniec mu veľkodušne určili mzdu vo výške 258 Kčs. „Najnižší plat, aký mi mohli dať, tak mi dali. Tak Pán Boh zaplať.“ Pracoval ako kŕmič, dojič, i závozník. Jeho telo mu však roky útrap onedlho „zrátalo“. „Naraz som odpadol a odviezli ma do nemocnice. A primár sa pýta: ,Čo ste robili, že máte tak zničený organizmus?‘ Vravím: ,Pán doktor, sedem rokov väzenia je za mnou.‘... A hovorí doktorke: ,Bude tu dva tri mesiace a vy sa o neho postaráte.‘“ Až tam sa Ján z dôsledkov väzenia čiastočne zotavil.

Na družstve pracoval až do roku 1989, popri práci však vyštudoval inžinierstvo a po roku 1990 dokonca i teologickú fakultu. V rodnej obci ani jemu, ani jeho deťom nikdy nedali susedia pocítiť, že bol väzňom. Za jeho pomoc ľuďom v družstve si ho vždy vážili. Ján je aktívny aj v súčasnosti a zapája sa do činnosti občianskeho združenia Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja.

Zdroje: Výpoveď Jána Brichtu

Eva ZELENAYOVÁ: Triedny boj a jeho obete neboli virtuálna realita – krv naozaj tiekla. Dostupné na: www.snn.sk

www.memoryofnations.eu