Milan Brišš

„Po skončení v Riečnici som od septembra začal študovať na právnickej fakulte Univerzity Komenského právo. No, ale čo? Začiatkom tretieho ročníka ma pozvali na dekanát, kde sedelo pätnásť ľudí a povedali mi: ,Súdruh Brišš.‛ Reku: ,Ja nie som súdruh.‛ ,Vy nemôžete študovať na právnickej fakulte, lebo máte buržoázne nánosy.‛ Tak ma vylúčili. Ináč, prečo to vzniklo? Vzniklo to preto, že som bol navrhnutý na štúdium do Sovietskeho zväzu na medzinárodné vzťahy a oni začali overovať a prišli na to.“

„V tomto období v štyridsiatom piatom, vtedy bola taká situácia, že tak isto, prišlo oslobodenie, z vrchov prichádzali vojaci sovietskej armády a brali všetko, čo potrebovali. Aj sme poschovávali všelijaké veci, zamurovali pod gánok a podobne, ale oni to prebúrali. Takže, samozrejmá vec, keby sme to dali nejakým susedom, lebo to bola murovaná chalupa a na druhej strane bolo množstvo drevených, takže oni si ten zálusk urobili a zobrali veľa vecí.“

„Ešte predtým som dal tretíkrát odvolanie a ja som už bol na pedagogickej fakulte. To bolo na Dunajskej a kto ma stretol? Na Leningradskej, bývalý predseda vlády Peter Colotka. Aj ten tam bol vtedy. On sa mi ospravedlňoval, že on nemôže, že tam boli viacerí, že veď na tretíkrát mi prišlo, že na základe náležitého overenia Vášho kádrového materiálu môžete ďalej pokračovať v štúdiu na právnickej fakulte. A ja som mu povedal: ,Nie, ja som už na pedagogickej, ja vám neverím, vy by ste ma vyhodili ešte aj pred štátnicami.‛“

„Nebol som prijatý na filozofickú fakultu a dostal som povolávací rozkaz do bane. Od 1. 10. 1951 do 10. 2. 1954 som fáral v ostravsko-karvinskom revíri skoro každý deň, pretože vtedy sa robilo aj v soboty, aj v nedele. Mal som dva dni dovolenky aj s cestou. A nebolo to ďaleko, však Orava, išiel vlak a potom sa prestupovalo na autobus. Žiadne dovolenky vtedy neboli také ako sú dnes. Nevedel som, tak ako ostatní, čo to je baňa. V živote som ju nevidel. Mali sme najprv len výcvik bez zbrane, pochopiteľne, a hovorilo sa o bezpečnosti práce, ako je to v bani, ale ja som baňu nikdy nevidel. Fárali sme v hĺbke 800 až 1000 metrov pod zemou. Keď som prvý raz fáral, nevedel som, kam sa mám otočiť. Každý vojak bol pridelený jednému civilovi, tzv. haviarovi, tam na Ostravsko-Karvinsku. Dostali sme lopatu, on tam zbíjal, bolo prachu, tie lampy, ktoré boli, boli len také tmavé, málo svetla. Človek nevedel, kam sa má otočiť, takže dochádzalo dosť často k úrazom. Ja som našťastie vtedy v začiatku úraz neutŕžil, ale neskôr dvakrát. Zo stropu padla skala, kameň, keď sa vyťažilo uhlie. Padlo mi to na nohu, aj keď topánku som mal, pracovný oblek, vatelinovaný, tak mi to cez topánku rozbilo palec a bol som spolu s uhlím, vozíkmi vyvezený na povrch a prevezený do nemocnice v Orlovej. Tam mi to zošívali a potom som bol naspäť prevezený sanitkou do kasárne na Sovinci, to bolo v Karvinej a tam som ležal niekoľko týždňov. Tak tam som si aj oddýchol, keď sa to tak zoberie.“

„Zaujímavé je to, že po skončení týchto fakúlt, som sa uchytil, ale keď som žiadal o rehabilitáciu, po zmene v osemdesiatom deviatom roku, bola vytvorená nejaká komisia aj na právnickej fakulte a prišlo mi, že som vôbec neštudoval na právnickej fakulte. Neuveriteľné. Tak som sa do toho obul a potom po nejakej dlhšej dobe sa to zistilo, že áno. Vidíte, chceli ešte aj toto nejakým spôsobom zahladiť.“

„Najhoršie bolo to, že nás považovali za nepriateľov socializmu, za ľudí, ktorí nemajú žiadnu cenu. Predtým bol minister obrany Čepička, nastúpili sme všetky roty a ten nám: ,Ste tu preto, že ste nepriatelia a musíte tu robiť.‛ A tak ďalej. To bol zať Klementa Gottwalda. To bolo v tom období, v päťdesiatom treťom Klement Gottwald zomrel, ja som ešte bol na vojne v tomto období.“

„Vzhľadom na to, že otec bol živnostník, tak v rámci Akcie B sme mali byť trikrát vysťahovaní. A bol tam jeden lekárnik, ktorý pochádzal z Hruštína od Oravského Podzámku, ktorý sa nás zastal. Aj ostatní susedia, že my sme nič, že to je dobrá rodina. Tri autá pristavené dvakrát. Proste, vysťahovať, pretože zle vplývame na občanov, sme, prosím, buržuji. Dnes sú iní a nič sa im nerobí.“