Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavol Brunovský (* 1934  †︎ 2018)

• Pavol Brunovský sa narodil 5. 12. 1934 vo Viedni

• v r. 1945 prežil s rodinou oslobodzovanie Senice

• 1958 ukončil štúdium matematiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského

• 1959-1970 pracoval na Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied, kde absolvoval aj doktorandské štúdium

• 1967 - 1968 - bol na postdoktorandskom pobyte v USA

• 1970 - 1974 - pôsobil na Matematickom ústave SAV

• vedeckú hodnosť DrSc. získal v roku 1978 a za profesora bol vymenovaný v roku 1991

• dodnes pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského

Pavel Brunovský sa narodil v roku 1934 vo Viedni, no svoje detstvo strávil na Záhorí, v Senici. Pavlova mama pochádzala z česko-nemeckej rodiny žijúcej na Slovensku, otec bol zo slovenskej, mnohogeneračne mlynárskej rodiny. Pavel si ani nepamätá, či sa doma rozprávali viac po nemecky alebo po slovensky.

Pavlov otec vyštudoval právo v Budapešti, po vojne nastúpil do funkcie okresného sudcu v Senici a pokračoval v sudcovskom povolaní aj počas Slovenského štátu.

„Ten hríb bolo vidno až do Pezinka“

Druhá svetová vojna zasahovala územie Bratislavy až do 16. júna 1944, keď bombardéry amerického letectva zaútočili na bratislavskú rafinériu Apollo, Zimný prístav a dunajský most. Pavel v tom čase chodil do školy v Senici, no práve v deň pred bombardovaním ho vzal otec do Bratislavy, aby prespali tam: „Boli sme v pivnici Univerzitnej knižnice. Bolo počuť výbuchy, no otec mi vravel, nech sa nebojím. Keď sme vyšli von, bolo vidno kúdoľ dymu nad Apolkou a z múzea šľahali plamene. Potom sme cestovali domov vlakom a ten hríb som videl ešte aj od Pezinka. Nevidel som priamo tú skazu, ale bol som blízko.“

Oslobodzovanie Senice

Vojská sovietskej armády prenikali na územie Československa na prelome rokov 1944/45 a postupne začali oslobodzovať jednotlivé mestá. Dňa 7. apríla 1945 oslobodili vojská sovietskej a rumunskej armády aj Senicu. Rachot približujúceho sa frontu počuli Brunovskí už niekoľko dní. Keďže v šope na ich hospodárstve mali Nemci zaparkované auto s muníciou, dostal ich dom a hospodárske budovy deväť zásahov. Priamo do nemeckého auta bola hodená bomba, zapálilo sa seno a vznikol obrovský požiar: „Jeden zásah bol priamo do kuchyne. A v kuchyni bol zamiesený chlieb, tak všetky steny potom boli dostriekané od tej chleboviny. Kravy sa poplašili. Všade bol obrovský zmätok, dokonca nám jedna krava vbehla do domu. Naložili sme vtedy veci na voz a odišli sme zo Senice. Skončili sme v Skalici.“

V Skalici sa rodina skryla v pivnici kláštora, kde prečkali, kým neprešiel front. Po vojne zriadili v dome Brunovských vojenskú nemocnicu a rodina dostala náhradný byt v Bratislave na Moskovskej ulici. Neskôr im dom vrátili, tak bývali čiastočne tam aj tam.

„Boli sme ekonomicky potrestaní“

V roku 1946 sa konali v Československu posledné slobodné voľby, ktoré síce na Slovensku vyhrala Demokratická strana, no celkovo v Československu komunisti: „U nás v triede boli normálne bitky komunistov s demokratmi. Dodnes si pamätám, že na Moskovskej sme stáli pred budovou Demokratickej strany a oslavovali sme jej víťazstvo.“

Vo februári 1948 sa definitívne dostala k moci komunistická strana a v Československu bola nastolená diktatúra jednej strany. Nasledovali roky prenasledovania „buržoáznej vrstvy“, ku ktorej patrila aj rodina Brunovských. Pavlov krstný otec Ivan Horváth patril medzi prvých ľudí, ktorých zavreli ako „buržoáznych nacionalistov“: „My, ako „buržoázia“, sme nedostali potravinové lístky a museli sme nakupovať len na šedom trhu na voľno za vyššie ceny. Boli sme takto ekonomicky potrestaní.“

Dlhé prsty strany

Pred podaním prihlášky na vysokú školu mal Pavel obavu. Rodina na tom nebola finančne najlepšie a Pavel na štúdium potreboval štipendium. No odpoveď na žiadosť o štipendium bola: „Miestna rada v Senici mu neodporučuje udeliť štipendium na základe odporúčania miestneho národného výboru.“

Keďže bol Pavel mimoriadne úspešný v matematickej olympiáde, prihlásil sa na odbor matematiky, ktorý sa vtedy prvýkrát otváral na Prírodovedeckej fakulte UK. Predpokladal, že je šanca, že vďaka úspešnej účasti na olympiáde ho prijmú: „Nebolo to však až také jednoduché. Dlhé prsty strany ma dostihli, keď som končil stredoškolské štúdium. Hovorili mi, že pre mňa musia žiadať výnimku z ministerstva. Odrazu mi len povedali, že som prijatý. Takže ja predpokladám, že tá výnimka nikdy neprišla, ale oni si povedali, že kašleme na to. Boli tam fajn ľudia, takže ma zobrali aj tak.“

Študentské udalosti roku 1956

Medzi vysokoškolákmi sa v polovici päťdesiatych rokov začali objavovať kritické hlasy voči pomerom na školách, najmä po návrhu zákona o predĺžení vojenskej služby pre vysokoškolákov. Po prvom študentskom zhromaždení na internáte „Suvorák“ v januári 1956 nasledoval počas majálesu karnevalový pochod masiek. Bola to oficiálna akcia organizovaná Zväzom mládeže, no masky, ktoré si študenti na seba obliekli, vôbec neboli bežné. Väčšina masiek sa ironicky a kriticky vyjadrovala k vysokoškolskému štúdiu. Vtedajšia Smena opísala sprievod takto: „Na akomsi chatrnom vozíku sa vezie školská reforma z roku 1953, maska je celá dokaličená a obviazaná. Druhá maska, s názvom „Reforma“ na chrbte, je veľmi pikantne oblečená.“[1]

Táto politická recesia vyústila ešte do stretnutia študentov na internáte Mladá garda, ktorého sa zúčastnil aj Pavel. Výsledkom zhromaždenia bola rezolúcia, v ktorej boli síce opatrne, no pomerne presne pomenované akútne problémy, týkajúce sa študentov:

„Odložil som si noviny, v ktorých bola rezolúcia Mladej gardy. Tá vrchnosť to urobila tak, že rezolúcia vyšla len vo vydaní, ktoré bolo v Bratislave, pre ostatné Slovensko sa tlačilo o niečo skôr, a to sa posielalo vlakmi. A tak tam rezolúcia nebola. Keď si ju dneska čítam, sú mi úplne smiešne tie požiadavky a nechápem, čo tam mohlo niekoho dráždiť. Je ale treba čítať medzi riadkami. Jediná vec, ktorá v tom čase bola neprijateľná: ,Prevádzať transparentnú verejnú kádrovú politiku!´“ 

Pavel sa zhromaždenia síce zúčastnil, no nepatril medzi tých najaktívnejších. Tak ako aj mnohí ostatní, aj on sa obával dôsledkov, ktoré by mohli prísť.

„Moji kolegovia, čo sa v tom angažovali viac, dostali nejaké pokarhanie alebo podmienečné vylúčenie. Celobratislavských organizátorov vyhodili zo školy. Bol medzi nimi aj môj kamarát zo Senice Jozef Kamrla, ktorý patril medzi hlavných organizátorov na Mladej garde. Rozprával mi, že si ho zavolal dekan, že mu vybavil štúdium v Prahe. Tak on vraví, že ja sa pobalím a idem. Ale dekan mu hovorí: ,Nebaľte sa, rovno choďte do tej Prahy!´ Trvalo veľmi dlhú dobu, kým sa niekto odvážil zase verejne vystúpiť. Až do tých 60. rokov,“ hodnotí Pavel význam študentských udalostí.

Súkromná promócia

V čase keď Pavel doštudoval, ešte fungovali „umiestnenky“ do zamestnania pre absolventov. On mal ísť učiť na priemyslovku v Tisovci. Pavel však nakoniec umiestnenku ani nemohol podpísať, lebo nedostal diplom:

„Prišiel som na záverečnú štátnicu a poslali ma domov, že nie som pripustený k štátnici. Ale tí profesori mi vybavili, že som asi o dva dni mohol ísť. Prišiel som, urobil som, ale nedostal som diplom. Zdôvodnenie bolo, že musím ešte preukázať vernosť robotníckej triede.“

Keďže teda nemohol Pavel nastúpiť hneď do adekvátneho zamestnania, absolvoval povinnú (vtedy pre vysokoškolákov ešte len polročnú) vojenskú službu a keď končil, dostal konečne diplom:

„Promoval ma rektor Šefránek tak, že si dal ten peniaz na krk, išli sme do kancelárie a tam ma odpromoval. Mal som súkromnú promóciu. Tým pádom som bol oslobodený od umiestnenky. Medzitým nastúpil kolega Ján Černý na Ústav technickej kybernetiky na SAV. Ten mi tam urobil reklamu a následne ma zobrali.“

V ústave strávil ďalších desať rokov a až do normalizácie nepociťoval Pavel obmedzenia režimu v rámci svojej práce: „Prekážky v práci som nemal, pretože do matematiky a techniky sa vrchnosť nerozumela.“

„Nemôžu všetci odísť“

Počas uvoľnenejších 60. rokov sa Pavlovi podarilo dostať viackrát do zahraničia. Prvýkrát vycestoval do Moskvy na pobyt pre vedeckých pracovníkov v roku 1963, čo bolo pre neho prelomové z hľadiska porozumenia matematike na svetovej úrovni: „Dostával som brutálne depresie z toho, ako nič neviem. Nemal som predstavu, čím žije naozaj taká svetová matematika. To som sa naučil tam, bol to obrovský skok niekam inam.“

O pár rokov neskôr, v roku 1967, sa Pavel dostal na postdoktorandský pobyt v Amerike. Pre človeka, ktorý celý život prežil v sovietskom systéme, to bol iný svet.

„Profesionálne, v matematike, tam zásadný rozdiel nebol, no existoval v tom zmysle, že systém vedy v Sovietskom zväze bol patriarchálny. Bolo treba byť v skupine nejakého vedeckého patriarchu. V Amerike bola oveľa väčšia váha na tom, že keď máte nejaký výsledok, tak ho predať. Urobiť to tým ľuďom ľahko stráviteľné. V ruskej matematike, keď si niečomu nerozumel, bola to tvoja chyba.“

Počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol Pavel stále v Amerike: „Ten august 1968 som bol na párty u jedného Čecha, Žida, ktorý emigroval ešte pred vojnou. Hneď, ako sme otvorili dvere, nám povedal, že Rusi obsadili Československo. Potom som tam celý čas sedel s jedným Rumunom a pozerali sme, čo sa u nás vlastne deje.“

Napriek tomu, že mal Pavel možnosť ostať v Spojených štátoch - bola tam v tom čase s ním aj jeho manželka -, bol rozhodnutý sa vrátiť. „Moje základné nastavenie bolo, že veď nemôžu všetci odísť. Keď som sa vracal do Československa, bol som jeden z mála. Väčšina išla opačným smerom. Počas nášho letu odstavili Dubčeka z funkcie.“

Dopad previerok závisel od konkrétnych ľudí

Obdobie normalizačných previerok absolvoval Pavel ešte na Ústave technickej kybernetiky na SAV: „Všetci museli prejsť previerkami, ale ja som nebol zaujímavý človek. Previerková komisia boli v princípe moji kamaráti, čiže viac-menej prijali to, čo som im nadiktoval: ,Vďaka svojej politickej vyspelosti zaujal k udalostiam v roku 1968 správne stanovisko.’ Toto som tam napísal a oni to akceptovali.“

Problematickejšie to bolo však pre Pavlovho šéfa, Štefana Petráša, ktorého vyhodili z pozície riaditeľa ústavu a aj zo strany. Nestraníci to v tom čase mali ľahšie, pretože to „vyškrtnutie“ zo strany sa s mnohými veľmi dlho nieslo.

Po Petrášovom vyhodení dostal Pavel ponuku prestúpiť do matematického ústavu a keďže nevedel, kto bude novým riaditeľom, rozhodol sa ponuku využiť. To, ako vážne sa normalizačné opatrenia brali, záviselo často od konkrétnych ľudí na daných pozíciách: „Na matematickom ústave dirigovala celý ústav taká Moraváčka Weberová a ona vraví: ,Doktore, vy tam máte nejaké věci, co by tam být neměli. Já ich vyhodím, jó?´ Ja som tam mal isté kádrové škrabance ešte z mladosti. A ona mi úplne vyhodila tú moju minulosť, aj moje opletačky so štúdiom.“

V čase najhlbšej normalizácie mal Pavlov spolupracovník spor s riaditeľom a ostatní kolegovia, vrátane Pavla, sa ho zastali. Tento malý incident bol interpretovaný ako útok na vedúcu úlohu strany a všetci zamestnanci boli potrestaní skrátením pracovných zmlúv. Pavel sa vtedy rozhodol, že novú zmluvu nepodpíše a vybavil si prestup na prírodovedeckú fakultu, kde mohol tráviť oveľa viac času so študentami, čo veľmi ocenil: „Na akadémii je to také sterilné prostredie. Keď nemáte spojenie s mladými, tak to nie je ono.“

Pôda pre mierny disent

Keďže na Prírodovedeckej fakulte UK bola uvoľnenejšia atmosféra ako inde, mohol si Pavel zvyšovať kvalifikáciu aj počas obdobia normalizácie. Urobil si postupne veľký doktorát vied a dodnes na fakulte pracuje.

Po roku 1980 sa pomery ešte viac uvoľnili. V tom čase bol založený „matfyz“ a profesor Greguš sa stal dekanom: „On bol človek, ktorý bol veľmi liberálny, ľudia, čo boli na vyškrtnutých miestach, straníci, si za neho robili profesúry a docentúry.“

Pavel s ďalšími kolegami v odbore založili v 70. rokoch Jednotu slovenských matematikov a fyzikov: „Tam bola pôda pre „mierny disent“ v medziach zákona. Neskôr som začal písať články do Nového slova, čo bol brutálne ideologický časopis, ale bola tam redaktorka Wagnerová, ktorá tam vedela prepašovať mierne kritické i polemické veci a také som tam písal. Mnohí ľudia to potom vnímali tak, že je to posvätené stranou.“

Nečakali sme, že ten režim padne

Počas Sviečkovej manifestácie v marci 1988 bol Pavlov starší syn zadržaný a večer strávil na polícii. Mal tam podpísať zápisnicu, no on ju nepodpísal a okolo polnoci sa vrátil domov. Syna následne preradili na ekológiu, pretože na pedagogickej fakulte, kde študoval, bolo nežiaduce účastniť sa akýchkoľvek náboženských aktivít. Pavlovi synovia sa aktívne zapájali aj do diania okolo 1989. roku.

Pavel, aj keď mal samozrejme strach, schvaľoval a podporoval aktivity svojich synov, no on sám, tak ako mu to už niekoľkokrát v živote vyšlo, bol opäť ďaleko od toho, čo sa u nás dialo. Podarilo sa mu totiž znovu vycestovať do Ameriky na tri mesiace a zhodou okolností bol v ten večer, keď začal generálny štrajk, na návšteve u toho istého kamaráta ako počas sovietskej okupácie v 1968: „Nečakali sme, že režim padne. Môj známy chcel psa, ale manželka mu hovorí: ,Len keď padne režim.’ A o pár mesiacov mal psa.“

Do Československa sa Pavel vrátil až po páde železnej opony.

„Inevitable nonsense“

Rozpad Československa niesol Pavel ťažko a názory v rámci rodiny sa rôznili. Pavlovi synovia si mysleli, že republika sa musela rozdeliť, inak by bola nefunkčná. Pavel s tým nechcel súhlasiť, no neskôr priznáva, že dal synom do istej miery za pravdu: „Dcéra kamaráta študovala na gymnáziu vo Švajčiarsku a mala urobiť prácu o rozpade Československa. Ja som jej povedal, že to môže nazvať „Inevitable nonsense“. Bolo to nevyhnutné, lebo to bolo nefunkčné, ale z dlhodobého hľadiska je to nezmysel, ako každé delenie.“

Pavel dodnes pôsobí na Katedre aplikovanej matematiky a štatistiky a je rád, že je v denodennom kontakte so študentmi. Keď sa ohliada späť na svoje životné skúsenosti hovorí, že viackrát mal neuveriteľné šťastie a aj zdanlivé smoly sa nakoniec obrátili v jeho prospech. [2]

[1] BRUNOVSKÝ Pavel – MOJŽIŠ Martin. 2016. Študentské udalosti 1956. In:.týždeň, /online/. 2016. URL: <https://www.tyzden.sk/casopis/32016/studentske-udalosti-1956/>

[2] MÚČKA František. 2013. Pavel Brunovský: Tí, na ktorých záleží, ocenia aj zlyhania. In: sme.sk. URL: <https://ekonomika.sme.sk/c/6659000/pavel-brunovsky-ti-na-ktorych-zalezi-ocenia-aj-zlyhania.html#ixzz5NfDo6gMb>