Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dušan Bublík (* 1925  †︎ 2018)

• narodený 13. 3. 1925 v Bratislave

• 1939 pred budovou ich bytu bol zastrelený gardista Anton Kopal

• 16. 6. 1944 zažil bombardovanie Bratislavy

• 1945 schovával sa niekoľko dní v kopcoch nad Bratislavou pred sovietmi

• 1950 poslaný do útvarov PTP

• 1950 v rámci Akcie B boli jeho rodičia vysťahovaní z bytu

Dušan Bublík patrí k starým Bratislavčanom, ktorí si ešte pamätajú, ako vyzeralo hlavné mesto Slovenska pred socialistickou prestavbou. Začiatkom šesťdesiatych rokov stranícki architekti rozhodli, že veľká časť historického Podhradia, nábrežia a židovskej štvrte musí padnúť za obeť výstavbe ciest a nového mostu cez Dunaj.

Tak bol zbúraný aj pamätníkov rodný dom. Nebýval v ňom však dlho, rodina sa ešte koncom dvadsiatych rokov presťahovala do živnostenského bytu. Z neho boli ale po vojne vysťahovaní na príkaz komunistickej vlády.

Dnes má pán Bublík 93 rokov a stále si spomína, ako za mladíckych čias opovrhoval nacistami, schovával sa pred Sovietmi a ako bol neskôr prehlásený za politicky nespoľahlivého.

Mladosť v Pressburgu

Dušan sa narodil 13. marca 1925 ako druhé dieťa Františka a Františky Bublíkovcov. Rodina bývala v dome na Podhradí, ktorému sa dodnes nepovie inak než Zuckermandel. Dušan tu býval iba štyri roky, keď sa jeho otec rozhodol presťahovať do takzvaného Živnodomu. Vtedy išlo o jednu z najväčších stavieb na Slovensku, dnes tu sídli divadlo Nová scéna.

Otec bol veterán z prvej svetovej vojny, úspešný živnostník – vlastnil kožušníctvo – a presvedčený Čechoslovák. V rodine Bublíkovcov bolo podľa slov pamätníka „novín viac ako chleba“, vlastnili rozsiahlu zbierku kníh a čítanie bolo na dennom poriadku. Dušan vyrastal v predvojnovej Bratislave, ktorá mala značne odlišný ráz, než aký nadobudla neskôr po skončení vojny. Jazyk väčšiny obyvateľov bola ešte nemčina, až po nej slovenčina a maďarčina. Multikultúrny charakter mestského prostredia odrážala aj početná židovská komunita: „Mesto bolo viacej medzinárodné. V tom čase vraj bolo v Bratislave vyše 8000 Židov. Veľkú časť obchodov vlastnili práve oni,“ spomína pán Bublík. 

Svedkom prenasledovania

V časoch Dušanovho dospievania sa v Európe schyľovalo k neodvratnému konfliktu. Už ako školopovinný chlapec vnímal spoločne s kamarátmi vzostup nacistickej hrozby. Pamätník hovorí, že koncom tridsiatych rokov v Bratislave medzi mnohými prevládali obavy z Hitlerovej moci: „To som už bol dospelejší a my sme to brali vyslovene so strachom. K Hitlerovi sa postupne prikláňali bratislavskí Nemci, lebo on im dával akési veľké nádeje.“ Pán Bublík si veľmi dobre pamätá, ako nielen nemecké obyvateľstvo, ale aj časť Slovákov rýchlo prepadla sympatiám k totalitnému režimu. Po uliciach sa premávali gardisti a „hlinkovci“, ktorí čoskoro začali terorizovať židovské obyvateľstvo.

Bratislava bola centrom mnohých pouličných bitiek medzi ľudákmi a židovskými mladíkmi. V druhej polovici tridsiatych rokov bratislavskí Židia sformovali akúsi provizórnu domobranu – muži aj chlapci sa tak snažili vzdorovať čoraz častejším násilnostiam a útokom. Príslušníkov svojej komunity vtedy bránili pred antisemitskými výtržníkmi aj slávni zápasníci Dávid Unreich a Emrich „Imi“ Lichtenfeld. Prvý neskôr emigroval do Ameriky, kde sa stal neporaziteľným profesionálnym boxerom, druhý ušiel po Dunaji do Izraela, bojoval proti nacistom a neskôr založil systém sebaobrany Krav maga, ktorý vychádzal aj z jeho skúsenosti z bitiek s gardistami.

„Viete, niečo sa jednoducho nedá zabudnúť, niečo sa zapíše hlboko. To prenasledovanie, to posudzovanie ľudí. Pamätám si na tých gardistov, ako chodili po meste a vyspevovali: ,Rež a rúbaj.‘ To je vina tých gardistov, to sa nedá vymazať,“ vysvetľuje pamätník. „Bol som pred Hurbanovými kasárňami a zrazu počujem rinkot skla, buchot kameňov, rozbíjanie výkladov židovských obchodov. Na druhý deň boli obchodné skrine zatlčené doskami. Keď ich znovu otvorili, už mali cedule s nápismi: ,Nem zsidó elszed – Arisches Geschäft – árijsky obchod.‘“

Podľa slov pána Bublíka, on ani jeho známi neboli nadšení zo smerovania vojnového Slovenského štátu. Prenasledovanie Židov a politických odporcov vzbudzovalo nevôľu, ak nie vo väčšinovom obyvateľstve, tak minimálne medzi mnohými mladými. Mládežnícke spolky boli zákonom rozpustené a zlúčené pod Hlinkovu mládež, medzi mladými však boli mnohí, ktorí nacistov neznášali. Dušan Bublík si spomína, ako nemohli vystáť mladých nacistických rekreantov z Nemecka či potýčky hroziace im od ľudáckych výrastkov.

„Okrem toho sme mali spolužiaka, Mikšík sa volal, bol z Trenčianskej Teplej. Ten sa pridal k Hlinkovej garde, naraz zmizol zo školy a dlho sme o ňom nevedeli. A potom neskôr, tam niekde v Kremničke, strieľal ľudí. Po vojne stál potom pred ľudovým súdom a bol za to strieľanie odsúdený na veľké roky.“

Príchod frontu

Dušan Bublík dokončoval koncom vojny strednú priemyselnú školu. Bol nadšeným fotografom – kúpil si fotoaparát, tzv. harmoniku, ktorý nepustil z ruky. 16. júna 1944, desať dní po vylodení spojencov v Normandii, americká letka bombardovala Bratislavu. Cieľom bola rafinéria Apollo, niektoré bomby však dopadli priamo do mesta. Mŕtvych a ranených boli stovky. Dušan mal vtedy 19 rokov a spúšť a deštrukciu po nálete zachytil na množstve fotografií.

Ako sa blížil koniec vojny a nevyhnutná porážka nacistov, mnohí bratislavskí Nemci i ľudáci začali opúšťať mesto. Sovieti postupujúci z východu ale budili obavy aj medzi ostatnými obyvateľmi. Vojaci Červenej armády mladých chlapov často brali do zajatia. Toho sa obával aj Dušan Bublík, a preto sa so známymi rozhodol opustiť byt v Živnodome. Vybrali sa schovávať na svahy Malých Karpát. Ukrývali sa v kameňolome aj na chate na Kolibe, stretli i schovaných a boju sa vyhýbajúcich nemeckých vojakov.

Keď sa Dušan vrátil do mesta, narážal na mŕtve telá a sovietskych vojakov, ktorým musel byť vo všetkom po vôli: „Rusi nás pochytali, lebo kto chodil z mladých po ulici, tak ho chytili a potrebovali, aby pracoval, museli napríklad pochovávať zabitých. S Rusmi prišla do Bratislavy aj československá armáda. Viete, ale pre Rusov toto bolo niečo vzácne, niečo mimoriadne. Lebo pre nich to bola Európa. Keď mal človek hodinky, tak mu povedali: ‚Davaj časy.‘ Keď mal bicykel, tak: ,Davaj mašinku.‘“

V budove Živnodomu, kde bývali Bublíkovci, boli chvíľu nasťahovaní aj niekoľkí sovietski vojaci. S jedným dôstojníkom sa Dušan za krátky čas spriatelil. Neskôr sa ho po vojne snažil vypátrať, písal aj do Moskvy, nikdy sa už ale nestretli.

V nemilosti komunistov

Počas vypätých povojnových čias Dušan nastúpil na technickú vysokú školu, štúdium však nedokončil a čoskoro sa začal živiť ako robotník v elektrotechnike. Otec s druhou manželkou ďalej býval v Živnodome a stále podnikal.

Dva roky po komunistickom prevrate – v roku 1950 – prišiel Dušanovi povolávací list na vojenčinu. Ako syn živnostníka mal zlý kádrový profil; po previerke bol pridelený do Pomocných technických práporov (PTP). Režimom bol klasifikovaný ako politicky nespoľahlivý živel, absolvoval výcvik bez zbrane a bol poslaný na „prevýchovu“ prácou. S ďalšími pre komunistov nepohodlnými brancami si odslúžil vojenčinu v jednom z táborov PTP v Petřvalde na Morave. Tu pracoval ako baník v ťažkých a zdraviu škodlivých podmienkach: „Pracovali sme ako trestanci. Viete, človek si zvykne, také to boli vtedy podmienky. Politický dôstojník nám hovoril: ,Krví se budete potit.‘ To sa nedá vymazať, to mám vryté v sebe.“

Keď dnes pán Bublík spomína na komunistický režim, robí tak často so zvýšeným hlasom a zjavným odporom. Kým bežní branci slúžili na vojenčine dva roky, „pétépáci“ tú istotu nemali: „To bolo samozrejmé, nám to predĺžili, lebo my sme boli politicky nespoľahliví. Minister Čepička si našiel výhovorku, lebo mal lacné pracovné sily, že nás ešte treba prevychovať.“ Dušan bol prepustený až koncom novembra 1953, čiže po vyše troch rokoch vojenskej služby.

Kým Dušan namiesto vojenčiny fáral v bani, jeho otec musel nariadením vlády opustiť svoje bydlisko. Zo Živnodomu, v ktorom býval od roku 1929, bol na príkaz komunistickej vlády vysťahovaný. Minister národnej obrany Alexej Čepička pretlačil návrh, ktorý prikazoval vysťahovanie štátu nespoľahlivých osôb z veľkých miest. Iba v Bratislave sa malo uvoľniť okolo 1500 bytov pre pracujúcu triedu. Byt Bublíkovcov však pripadol straníkom v rámci tzv. Akcie B. Dušanov otec, majiteľ jedného z najvychytenejších kožušníctiev v predvojnovej Bratislave, odišiel bývať na dedinu na Záhorí. Podnik, ktorý jeho rodine dlho zabezpečoval živobytie, bol znárodnený.

Po prepustení do civilu Dušan pracoval v elektrotechnickom závode. Časom sa aj napriek nevyhovujúcemu kádrovému posudku, najmä však vďaka vlastnej šikovnosti, prepracoval na vyššiu pozíciu. Spomína si, ako v roku 1968 prišli do Bratislavy opäť Rusi, ktorí podľa jeho slov „nevedeli ani kde sú, ani čo majú robiť“. Dodnes má v albume množstvo vlastných fotografií z osudného augustového leta, keď fotografoval ruské tanky na uliciach i nechápajúcich okolostojacich Bratislavčanov.

Ani po rokoch nemá pochopenie pre bývalý režim; pri otázkach o podmienkach jestvovania za komunizmu viackrát opakuje, ako si nemohol ani len zaobstarať vŕtačku: „To bol výrobný nástroj, ktorý ste v obchode nemohli kúpiť. Jediný výrobný nástroj, ktorý vám komunizmus dal, boli lopata a krompáč.“

Dušan Bublík žije na odpočinku na okraji svojho rodného mesta v Lamači a ani vo svojich 93 rokoch sa neprestáva zaujímať o verejné dianie.