Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavol Cacara (* 1968)

• narodil sa 24. mája 1968 v Košiciach do robotníckej rodiny

• v rokoch 1986 - 1992 študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach

• aktívny študent počas novembra 1989 v Košiciach

• bol zvolený za predsedu študentského štrajkového výboru

• kooptovaný poslanec v mestskom zastupiteľstve v Košiciach

• dnes žije a podniká v Košiciach

Pavol Cacara sa narodil 24. mája 1968 v Košiciach do rodiny rusínskeho pôvodu. Jeho otec bol zvárač-zámočník vo Východoslovenských železiarňach, mama pracovala v administratíve. Doma v rodine neboli ideologicky zaťažení – mama je celoživotne hlboko veriaca členka Gréckokatolíckej cirkvi a práve kvôli skúsenosti s prístupom komunistického režimu k tejto denominácii mali v rodine jasný protikomunistický postoj.

V druhej polovici osemdesiatych rokov študoval Pavol na Elektrotechnickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. Názory a informácie, ktoré neboli v súlade s oficiálnou doktrínou, vnímal hlavne počas letných prázdnin u príbuzných, ktoré trávil pravidelne v Prahe. Jeho bratranec sa pohyboval v pražskom disidentskom prostredí a ovplyvnil aj Pavlove myslenie. Takto začal „vnímať signály“, že niečo nie je v poriadku: bratrancov otec bol vojak z povolania a umrel za záhadných okolností po roku 1968. Dedo z maminej strany bol svedkom likvidácie kníh v pražskej knižnici a mnohé z nich zachránil doma na povale. Iný bratranec emigroval a príbuzní mali kvôli tomu vážny problémy.

Počas osemdesiatych rokov sa Pavlovi podarilo vycestovať na Západ s folklórnym súborom, v ktorom tancoval. Spomína na tortúru schvaľovania a vybavovania dokladov na vycestovanie. Vtedy ho dokonca predvolali na Krajskú správu Zboru národnej bezpečnosti: „Ráno zazvonil zvonček, prišiel pán, aby som sa na druhý deň dostavil na Krajskú správu ZNB, kde sídlila aj Štátna bezpečnosť. Stretnutie prebiehalo vo vestibule. Nedá sa povedať, že by to bol výsluch, nič som ani nepodpisoval. Príslušník sa ma vypytoval na nejaké detaily a tváril sa dôležito. Pýtal sa, či ma niekto neoslovil, že mám niečo vyniesť ‚von‘. Ja som sa tváril, že nerozumiem. Pochopil, že so mnou reč nebude. Forma, ktorou to robili, bola smiešna.“

Spomína si, ako ho vtedy Francúzsko očarilo, ale dnes si uvedomuje, že videl len pozitíva. Z návratu do Československa vždy pociťoval smútok a odolával pokušeniu ostať „vonku“, ale rodinné väzby prevážili: „Vtedy som si nevedel ani predstaviť, že o dva roky bude niečo podobné aj v Československu,“ hovorí o blížiacej sa demokratizácii na konci osemdesiatych rokov.

Na vysokej škole si uvedomoval, že skúšky z dejín revolučného robotníckeho hnutia či marxizmu-leninizmu ešte aj v štvrtom ročníku technického smeru nemajú absolútne žiadny význam. Jasne vnímal rozdiel medzi realitou a oficiálnou propagandou. Aj v Košiciach sa počúvala Slobodná Európa či Hlas Ameriky. Vedelo sa o chartistoch, rôznych pražských protestných akciách a celé roky si podvedome prial, aby sa aj v Československu vývoj začal uberať iným smerom. Na druhej strane vôbec neveril, že by to mohlo nastať tak skoro a že zmeny budú také hlboké.

November, ktorý nikto nečakal

V piatok 17. novembra 1989 sa Pavol Cacara vrátil z praxe, ktorá spočívala v návštevách rôznych výrobných podnikov po Slovensku. Víkend trávil s priateľmi na chate. V nedeľu sa vrátil do Košíc, kam informácie o revolučných zmenách dorazili o čosi neskôr.

Až v pondelok 20. novembra večer sa počas nácviku folklórneho súboru od kamarátov dozvedel, že po brutálnom policajnom zásahu proti pokojnej študentskej demonštrácii v Prahe, študenti štrajkujú a vyzývajú k tomu aj ostatných občanov po celej krajine. Pamätá si na zvláštny pocit, ako nemohol uveriť, že sa zmeny konečne dejú, hoci si to tak dlho prial.

Pavol mal mať v utorok ráno 21. novembra „vojenskú katedru“, čo pre väčšinu mladých študentov predstavovalo otravnú povinnosť stráviť každý týždeň jeden celý deň v uniforme a vzdelávať sa vo vedomostiach a zručnostiach prospešných armáde: „Aspoň, že elektrotechnici mali zameranie príbuzné svojmu študijnému odboru,“ dodáva. V to ráno mu domov zatelefonoval spolužiak, že vojenská katedra sa ruší, lebo je vyhlásený štrajk. „Vtedy som uveril, že situácia je vážna.“

Býval vtedy neďaleko univerzitných budov a zašiel na vojenskú katedru overiť si túto informáciu aspoň v civile. Bola to pravda! Nič sa tam nedialo. Následne sa vybral na internát na Jedlíkovej ulici, kam bolo zvolané stretnutie Socialistického zväzu mládeže (SZM): „Na utorok poobede sme mali plánované stretnutie základnej organizácie SZM na internátoch na Jedlíkovej. Keďže to viedol náš predseda a zároveň presvedčený straník, rozhodne sa nechystal do propagácie štrajkového hnutia. Tak sme stretnutie po krátkej dobe ukončili. Vzápätí malo v priestore internátu prebehnúť stretnutie vtedajšieho fakultného štrajkového výboru so študentmi. Šiel som si to pozrieť, aby som sa zorientoval v názoroch ľudí na všetky udalosti. Prvým paradoxom bolo, že štrajkový výbor tvorili členovia fakultného vedenia SZM. To mi nešlo do hlavy! Vôbec nedávalo zmysel, aby štrajk riadili ľudia, proti ktorým bol vlastne vyhlásený; aby protestovali proti ideológii, ktorú oni sami reprezentovali. Medzi ich požiadavkami úplne absentoval bod zrušiť vedúcu úlohu komunistickej strany, na čo som kriticky upozornil. Po niekoľkých ďalších vecných komentároch prítomní študenti pochopili, že štrajkový výbor netvoria tí praví ľudia. Následne ma zvolili za predsedu štrajkového výboru a personálne vymenili celý výbor.“

Revoltuj a pracuj

Pavol sa ako novozvolený predseda pôsobil v koordinačnom výbore všetkých východoslovenských fakúlt, kde nastal boj o to, aké budú hlavné požiadavky štrajkujúcich a akým spôsobom budú naformulované. „Ďalším paradoxom bolo, ako zástupcovia právnickej fakulty argumentovali, že nemôžeme vystúpiť proti článku ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, lebo je to protiústavné. Musel som povedať, že za viac miest na internáte a výmenu okien sa neštrajkuje, to mohli urobiť už dávno,“ opisuje dynamické udalosti dnes.

Zasadnutie východoslovenského štrajkového výboru trvalo dlho do noci a navrhovaný postup sa líšil podľa toho, akú fakultu prítomní reprezentovali. Od totálne umierneného, kde dominovali hlavne humanitné smery, až po radikálnejšie, reprezentované technickými fakultami.

Následne nabrali udalosti rýchly spád: „Ráno 22. novembra pred ôsmou mi volali študenti z fakulty, že mám rýchlo prísť, lebo pedagogický zbor má zasadnutie v jednej z hlavných ául a celé to riadi vtedajší predseda univerzitnej organizácie komunistickej strany. Nabral som odvahu a povedal pánovi Gurskému, že si asi zmýlil míting, a že bude musieť opustiť pódium. Oboznámil som prítomných, že som bol zvolený za predsedu študentského štrajkového výboru a dal som možnosť zapojiť sa do prípravy štrajku aj prítomným pedagógom a všetkým, ktorí mali o to záujem. Potom som informoval o požiadavkách bratislavského aj pražského štrajkového výboru a prečítali sme aj tie naše košické, nech je to kompletné.“

V stredu 22. novembra sa študenti všetkých košických fakúlt stretli pred hlavnou budovou Technickej univerzity (vtedy ešte Vysoká škola technická). Po diskusii sa dohodli na okamžitom pochode mestom, ale bez zastávok či mítingu v meste. Tento spontánne zorganizovaný sprievod skončil na Námestí osloboditeľov, kde študenti zapálili sviečky: „To bolo naše prvé verejné vystúpenie: študenti hlasovali, že pôjdu do mesta, že sa nenechajú vyprovokovať, prejdú Hlavnú ulicu a pokojne sa rozídu.“

Priestor pred Vysokou školou technickou zaplnili tisíce študentov vysokých a stredných škôl. Viali československé štátne vlajky a transparenty s heslami požadujúce otvorený a pravdivý dialóg. „Pôvodné vedenie dalo žiadosť o stretnutie na piatok, ale my sme už v stredu mali plné námestie. Vedeli sme, že aj VPN a OF majú manifestáciu na opačnom konci Hlavnej ulice, tak sme to chceli pokojnou formou spojiť. Nemali sme s tým skúsenosti a nechceli sme sa dostať do provokácií alebo konfliktov, aby to niekto nezneužil,“ spomína Pavol Cacara.

Práve vtedy sa rozvinula spolupráca študentov so zástupcami Občianskeho fóra: študentský pochod cez Hlavnú ulicu sa pri Vedeckej knižnici stretol s predstaviteľmi OF a dohodli sa na koordinácii ďalších krokov a termínov.

Aj na univerzite sa spustila lavína dlho očakávaných zmien: výmena pedagógov a členov študentskej rady. Do popredia sa dostali ľudia bez straníckej príslušnosti a udiali sa aj potrebné personálne zmeny na katedrách.

Študenti usilovne pracovali na mobilizácii ľudí, vyvesovali výzvy na generálny štrajk v električkách – aj v hromadnej doprave smerujúcej do Východoslovenských železiarní, najväčšieho výrobného závodu. V stredu zamestnanci závodu študentov z električky doslova vyhodili. Vraj žiadny štrajk nechcú. Avšak už vo štvrtok sa ich názor úplne obrátil pod vplyvom revolučných nálad v celej krajine a myšlienku štrajku prijali aj oni. Štvrtkové stretnutie pred Vedeckou knižnicou bolo ešte početnejšie a odvážnejšie. Veľká demonštrácia sa v Košiciach konala 26. novembra na Hlavnom námestí. Pavol Cacara spomína: „V tom čase som každý týždeň cestoval do Bratislavy alebo som sa v Bratislave zastavil cestou do Prahy. Mal som nespočetne veľa organizačných stretnutí. Naším hlavným cieľom bolo to, aby sme pomohli udržať revolučnú atmosféru na takej úrovni, aby sa presadila zmena na poste prezidenta, a aj zmena ústavy. A to sa podarilo v rámci celoštátnych študentských štrajkových hnutí.“

Príliš rýchle technické zmeny, príliš pomalá vnútorná premena

Presadenie výmeny na poste prezidenta a zrušenie článku o vedúcej úlohe komunistickej strany bolo tiež vytýčeným míľnikom, dokedy mala trvať štrajková pohotovosť a aj masové protesty študentov. Generálny štrajk v krajine sa začal 27. novembra. Zrušenie článku o vedúcej úlohe komunistickej strany sa podarilo presadiť už 29. novembra a 10. decembra abdikoval prezident Gustáv Husák.

Pavol Cacara sa po dosiahnutí hlavných požiadaviek štrajku sústredil najmä na dokončenie vysokoškolského štúdia, pričom bol stále aktívny v študentskej samospráve. Nemusel už absolvovať vojenské cvičenia, naopak, mal možnosť absolvovať zahraničný pobyt na univerzite vo Francúzsku.

V rokoch 1990 až 1991 bol komunálnym poslancom v meste Košice. Po skončení mandátu sa už v politike neangažoval – necítil sa dostatočne skúsený a sklamalo ho, akí ľudia sa dostali do politiky. Nestal sa členom VPN a jeho sklamanie z politiky súviselo do veľkej miery s nástupom Vladimíra Mečiara na post premiéra, čo považuje za tragédiu pre Slovensko.

Zapojiť do politiky sa však pokúsil ešte raz. Bolo to v posledných federálnych voľbách v júni 1992, kedy sa ocitol na spoločnej kandidátke Demokratickej strany s českou ODS. Na Slovensku však nezískala povinných minimálnych 5% hlasov, a tak sa do parlamentu nedostala. „V konečnom dôsledku to dospelo k rozdeleniu republiky. Rozpad Československa som prežíval bez eufórie. Zdá sa mi, že Košičania majú bližšie do Prahy ako do Bratislavy – ja mám firmu v Čechách, aj na Slovensku. A priateľov mám všade. Ak mám byť objektívny, tak dnes uznávam, že rozdelenie bolo rozumným riešením. Z dnešného pohľadu je jasné, že to bol nezvratný proces.“

Pavol Cacara vidí, že politický systém sa podarilo zmeniť ľahko, ale zmena zmýšľania ľudí bude trvať niekoľko generácií: „Dodnes s tým máme problémy. Ukázalo sa, že aj dve generácie sú stále málo. Dôležité je budovať zodpovednosť voči spoločnosti, čo je záležitosť výchovy. No napriek obdobiu Mečiara a Fica nemám pocit, že by to za tú námahu nestálo. Najviac ma však mrzí absencia sebareflexie u mnohých ľudí.“

Spätne vníma veľký význam študentského hnutia v udalostiach Nežnej revolúcie, a to hlavne pri mobilizácii ľudí: „Najdramatickejší bol prvý týždeň. Potom nastala akási rutina: schôdze, dohody a ,kto, s kým a čo‘. Demokraciu sme dostali viac-menej bez boja. Nikto nemusel zomrieť. O to ťažšie ja naučiť a presvedčiť ľudí, že si ju treba vážiť,“ dodáva na záver.