Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Margita Červenková (* 1926)

• Margita Červenková sa narodila v septembri 1926 v obci Černík

• vyrastala v početnej rodine drobného roľníka

• v roku 1938 zažila ako malé dievča príchod maďarských vojsk do rodnej obce

• so začlenením do Maďarska sa zhoršila aj ekonomická situácia odstúpených oblastí Slovenska

• ťažké životné podmienky nútili Margitiných rodičov vylepšovať svoje zásobovanie pašovaním nevyhnutných životných potrieb zo Slovenska

• najťažší úder postihol Margitinu rodinu začiatkom roka 1944, keď jej otec odmietol narukovať do maďarskej armády

• jeho úkryt v neďalekom vinohrade maďarskí vojaci čoskoro odhalili a v následnej paľbe Margitinho otca vážne zranili

• až po dlhých hodinách ho miestni priviezli do dediny a previezli do poľnej nemocnice v Šuranoch

• Margita našla na štvrtý deň v prázdnej nemocnici otca mŕtveho a okradnutého o všetko, čo mal, vrátane oblečenia

• prežité traumy zanechali v Margite hlbokú stopu, ktorá navždy ovplyvnila jej vzťah k maďarskému národu. Aj po dlhých rokoch v nej ostal pocit krivdy

Margita sa narodila v septembri 1926 v obci Černík. Vyrastala v početnej rodine drobného roľníka, hospodárstvo však stačilo pokryť len najzákladnejšie potreby domácnosti. „Pár roličiek, aj do árendy si zobrali, aj čo sa zasadila kukurica alebo fazuľa, s tým sme sa živili.“ V roku 1938 zažila ako malé dievča príchod maďarských vojsk do rodnej obce:„Len to viem, že ako išli tí maďarskí vojaci s tými kosírky (perami) a Boženy mama, my sme ich obdivovali a tí mysleli, že hneď nás budú strieľať, tak nás zavreli za bránu. Nesmeli sme tam byť. No ale sme sa necítili tak ako vo svojej vlasti.“ Napriek tomu, že žila v slovenskej obci, viacerí obyvatelia, vrátane miestneho notára a úradníkov, sa prispôsobili novým pomerom: „Hádam boli v strachu, že nebudú mať zamestnanie.“ Keďže novou úradnou rečou bola maďarčina, v škole sa zaviedla jej povinná výučba. „Museli sme kričať maďarské, čo nám oni povedali a rátať od jednej po desať. Také nás učili, ale nie v celosti, tak najprv po slovách. Po takých menších slovách.“ Margita si však nespomína na prenikanie maďarčiny aj do náboženského života, sväté omše sa v obci naďalej konali v slovenskom jazyku. So začlenením do Maďarska sa zhoršila i ekonomická situácia odstúpených oblastí Slovenska, čo pocítila aj Margitina rodina. „Potom bola ešte väčšia bieda ako za Československa a richtár nám dávali k Vianociam trocha peňazí alebo kúpili voľačo... Nikto nemal, keď v nedeľu navaril, že aj týždeň môže mäso jesť. Už sme večerať nemali čo.“ Ťažké životné podmienky preto nútili Margitiných rodičov, rovnako ako množstvo iných ľudí z pripojeného územia, vylepšovať svoje zásobovanie pašovaním nevyhnutných životných potrieb zo Slovenska. „Raz bola aj mama, potom sa stratili, naháňali ich na hranici a skoro aj stratili čo pokúpili a do rána voľakde len v takých jarkoch boli. Potom už nadránom, keď videli svetlo, potom sa pohli. To tade okolo Kýru, vtedy tam bola hranica.“ Najťažší úder však postihol Margitinu rodinu začiatkom roka 1944, keď jej otec odmietol narukovať do maďarskej armády. Jeho úkryt v neďalekom vinohrade, kam mu Margita nosievala jedlo, maďarské úrady čoskoro odhalili. Otca a ďalších ukrývajúcich sa prezradil dym stúpajúci z komína ich prístrešku: „No tak keď tí vojaci videli, že z tých komínov sa kadí. Oni búchali, búchali, však bolo ich tam aj viac. Búchali na tie dvere, ale oni neotvorili. Ale však tí vojaci, lebo žandári, o nich vedeli, že tam je voľakto, keď sa kadilo z komína. No a potom oni na chvíľu voľakde odišli, vojaci sa schovali a títo už vyšli z toho hajlocha von a začali utekať po háji. No a vtedy tí boli len schovaní a oni vtedy strieľali. Tak otca postrelili, do pľúc bol strelený, aj do kľúčnej kosti, a tak ho postrelili, tak ale okolo pol deviatej ho postrelili...  A on tam na tom snehu bol, tam ho nechali.“Až po dlhých hodinách otca priviezli miestni do dediny a neskôr previezli do poľnej nemocnice v Šuranoch. Tu ho Margita navštívila, našla ho však v zlom stave, ležiaceho na zemi. Keď sa za otcom vybrala na štvrtý deň, v Komjaticiach stretla známeho, poštára: „Ujo sa ma pýta: ,A ty kde ideš, moja?‛ A ja hovorím: ,Idem ja za otcom do Šurian do nemocnice.‛ A hovorí mi: ,Nemusíš ísť, však už umrel.‛“  V prázdnej nemocnici našla otca okradnutého o všetko, čo mal, vrátane oblečenia.