Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Radoslav Chodil (* 1930)

• narodil sa 17. februára 1930 v Humennom

• nesúhlasil s komunistickým režimom a odmietal stať sa straníkom

• bol pridelený do PTP na pracoviskách v Brne, Přerove a v Uherskom Brode

• vyštudoval právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave

• kádrový posudok mu neumožňoval získať vyššiu funkciu na pracovisku

• v súčasnosti žije ako dôchodca s manželkou v Bratislave

Pôvod a rodina

Narodil sa 17. 2. 1930 v Humennom, kde žil až do odchodu na vysokú školu. Otec Ján mal po 1. svetovej vojne, ktorej sa aktívne zúčastnil, rôzne zamestnania a podnikal. „Posledne mal podnikanie, kde zastupoval výrobu poľnohospodárskych strojov a prístrojov. Po prevrate, keď vznikol Slovenský štát, bola táto činnosť zastavená. On už predtým bol invalidný dôchodca, toto podnikanie bolo len preto, aby uživil rodinu.“ Počas Slovenského štátu nemal možnosť uplatniť sa. „Moja sestra našťastie dospela, tak jej dali živnosť na otvorenie obchodu.“ Otvorila si obchod so strižným tovarom, ale nebol to len jej podnik, pracoval tam aj otec, matka Mária a zvyšok rodiny.

Väznenie rodičov a očistenie mena rodiny

„Za Slovenského štátu na základe nejakého udania oboch rodičov uväznilo nemecké gestapo.“ Po rôznych úplatkoch sa podarilo dostať ich z väzenia s tým, že museli opustiť svoje bydlisko. Po prepustení z nemeckého väzenia bývali u známych v Tatrách. Bolo to po prechode frontu, začiatkom roku 1944, keď mal Radoslav 14 rokov a jeho otec viac ako 50. „Odtiaľ sme išli pešo, lebo nebola hromadná doprava, až do Humenného, kde sme mali rodinný dom. V pivnici bola taká miestnosť, kde sme skladovali ovocie. Predtým, než sme išli preč z Humenného, otec chcel nejaký tovar z obchodu a iné naše veci zachrániť, preto ich dal do tejto pivnice a zamuroval, aby boli skryté.“ Keď sem s otcom prišli, našli dom v dezolátnom stave. „Najskôr tam boli Nemci, potom ruskí frontoví vojaci. Toto ešte ale nenašli.“ Potom sa vrátili späť do Tatier. „Po nejakom čase sa otec s mamou po tieto zásoby vrátil do Humenného a za krátky čas nás informovali ľudia, že rodičia sú vo väzbe. Tamojšej spoločnosti zrejme nevyhovovalo, že sme boli na slušnej úrovni aj finančnej, tak sa našli ľudia, ktorí ich nesprávne obvinili z rôznych blbostí, z kolaborantstva a podobne.“ Hneď ako sa to Radoslav dozvedel, spolu so sestrou a s pomocou ľudí, ktorí ich poznali, odišiel do Humenného. „Keď si vypočuli informácie od ľudí, čo prišli s nami, tak ich pustili. Poradili nám, aby sme odišli hneď, ako nás pustia. Neskôr sme sa dozvedeli, že sme boli celá rodina na zozname na odsun do Sovietskeho zväzu do gulagov.“ Radoslavov otec bol presvedčený Čechoslovák, obdivovateľ Masaryka a nikdy nebol v žiadnej strane. Radoslav si myslí, že to bol dôvod, prečo boli ako nepohodlní občania nespravodlivo obvinení.

„Bolo treba očistiť naše meno. Takže sme sa nemohli ani hneď vrátiť celá rodina. Museli sa nájsť svedkovia. Otec predtým aj podporoval podzemné hnutie. Pracoval s týmito ľuďmi proti režimu, ktorý bol za Slovenského štátu. Ja som nemohol ísť ani na strednú školu v Humennom.“ Začal teda študovať na Morave a domov sa vrátili, až keď sa situácia v Humennom vyjasnila a tam doštudoval na obchodnej akadémii.

Štúdium a situácia po roku 1948

V roku 1948, keď prišiel prevrat, vznikli ďalšie komplikácie. „Na škole sa aktivizovali tzv. vtedajší komunisti a najmä jeden človek.“ Situácia bola najzložitejšia v maturitnom ročníku v roku 1949. „Spolužiak mi dal prihlášku do strany. Nepodpísal som ju, ale tlačili na mňa, že ak chcem zmaturovať, aby som podpísal. Tak som sa dohodol, že formálne to podpíšem, ale straníkom nikdy nebudem. Nikdy som sa politikou nezaoberal, ani otec nikdy v nijakej strane nebol a bral som si z neho príklad, tak som vedel o politike iba bežné veci.“ Podarilo sa mu však zmaturovať aj napriek nevhodným podmienkam.

Potom nastúpil na vtedajšiu Vysokú školu obchodnú do Bratislavy. Býval u sestier, ktoré tu žili. Pred zápisom do ďalšieho ročníka dostal pozvánku, aby sa zúčastnil porady. „Tam mi bolo oznámené, že mám posudok, podľa ktorého nemám kladný vzťah k ľudovo-demokratickému zriadeniu a že nemôžem takto pokračovať v štúdiu a že ma už nezapíšu.“

Našiel si prácu vo firme Ligna PZO (podnik zahraničného obchodu) s drevárskymi výrobkami. „Prijali ma tam, lebo som pomerne dobre vedel anglicky, samozrejme rusky a čiastočne nemecky.“ Keď firma, kde bol zamestnaný, odišla z Bratislavy, Radoslav si hľadal iné zamestnanie. „Po roku zamestnania som jedného dňa dostal povolávací rozkaz na vojenskú základnú službu.“

Nástup do PTP

Nastúpiť musel do 3 dní. Za tento čas potreboval zohnať vojenský kufor, aký mali mať všetci vojaci základnej vojenskej služby. „V Bratislave som to nikde nevedel zohnať, tak som si horko-ťažko našiel stolára, ktorý mi to narýchlo urobil.“ Nestihol však do Libavy prísť v stanovenom termíne. „Prišiel som sólo, neskôr o 2-3 dni.“ Už cestou vo vlaku sa Radoslava jeden starší pán pýtal, či ide na Libavu. „Prikývol som a spýtal sa: `A co pak ste udelali?´ Povedal som, že idem na vojnu a on sa len uškrnul a nepovedal nič. Vôbec som nevedel o existencii takýchto útvarov.“ Spomína si, že hneď po príchode na posádku v Libave dostal riadnu spŕšku aj vulgárnych slov. „Povedali, veď my ťa tu naučíme!“ Dostal uniformu s čiernymi výložkami a stále nevedel, o čo ide. „Po pár dňoch nás naložili do nákladiakov a previezli na miesto, kde sme mali vojenčiť.“ Dostal sa spolu s ďalšími chlapcami do Brna, časť Řečkovice. „Niekedy podvečer nás priviezli, dali nám prázdny slamník a ukázali na stoh slamy. Poslali nás naplniť si ho s tým, že kto ako si naplní, tak bude spať. Dostali sme tiež pracovný odev. Boli to bývalé nemecké uniformy.“ Čo sa týka väzňov, bola to pestrá zostava. „Boli tam bohoslovci, aj skončení kňazi, ľudia, členovia nemeckej armády, kulacké deti, vyhodení vysokoškoláci, medzi ktorých som patril aj ja.“

Podmienky a práca v PTP, Brno

Až tu sa dozvedeli, že sú oficiálne v útvare, ktorý bude pracovať. Boli vojakmi bez zbrane a mali sa riadiť pokynmi ľudí, ktorí ich viedli. „Oni mali normálne uniformy. Mojím nadriadeným bol desiatnik Kořínek.“ Na pracovisku v Brne mali pracovať na budovaní kasární. Robili tie najťažšie práce pod vedením civilných zamestnancov. Boli to najmä zemné práce do hĺbky 2-3 metre a k dispozícii mali len krompáč a rýľ. Upozornili ich, že musia spraviť paženie, aby sa na nich zemina nezvalila, lenže za to by nemali zapísanú žiadnu prácu, ktorá by bola súčasťou plnenia normy. Chceli splniť plán, preto podpery nespravili. „Bolo riziko, že sa tam na nás bude zemina zosypávať. Našťastie, počas mojej služby sa také nestalo, hoci ja sám som mal úraz. S putňou s betónom som išiel po rebríku a rebríky boli tiež v takom stave, že sa zlomil, ja som spadol a mal som vykĺbené oba kotníky. Obviazali, zafačovali a robilo sa ďalej. Bol to taký úraz, že sa dalo robiť.“ Pracovalo sa tak, že zeminu hádzali na lešenie, potom ručne vynášali vo vedrách von a potom sa to v japonkách, čo sú dvojkolesové vozíky, odnášalo preč. „Bola s nimi náročná manipulácia, keď tam bolo plno betónu, plno hliny a po neupravenom teréne sa to niekam vozilo. To bola tiež drina, ktorú civilní robotníci ani nechceli robiť.“

Bežným režimom dňa bola ranná rozcvička, po nej nasledovali rýchle raňajky a hneď po nich išli do práce. Nasledovala obedná prestávka a potom sa znovu pracovalo. „Rozhodne nie osem hodín. Robilo sa, dokedy sa niečo malo splniť.“ Nevyhovujúce boli aj podmienky na bývanie. „Baraky rozpadnuté, neviem, čo tam predtým bolo, ale bolo to v dosť mizernom stave, plno všelijakého hmyzu a takej hygieny, že som aj ja napríklad dostal kožnú chorobu, s ktorou som bol niekoľko týždňov v nemocnici.“ Vo voľnom čase zvykli mať politické školenia, mohli si však vybrať aj niektorý z krúžkov, napríklad spevácky či telovýchovný. „Aby som sa vyhol čo najviac tým tzv. politickým prednáškam, tak som fungoval v jednom aj v druhom krúžku. Tým pádom som sa tomu čiastočne vyhol. Tie politické školenia boli skôr humorné cvičenia.“ Na niektorých školeniach prednášali aj ľudia z radov vojakov. „Medik z našich radov mal celkom dobré prednášky.“ Okrem toho tu bol klasický výcvik, kedy vojaci nastupovali a trénovali tzv. vpravo bok, vľavo bok. „Raz si ten náš veliteľ zmyslel, že po cvičení poobede, keď už vieme spievať, že si máme nastúpiť a pôjdeme cez Řečkovice ako rota vojakov. Tak sme sa zoradili a mali sme spievať. Vedeli sme tieto vojenské piesne, ale sme sa dohodli, že sme dosť unavení po robote a nechce sa nám ísť a spievať. Tak sme sa nastúpili a išli v rade, ale každý začal spievať iné. Ten zúril, nevedel, čo s nami, každý inak išiel, inak spieval. Po Řečkoviciach sa potom hovorilo o vzbure pétépákov.“ To sa postupne utlmilo a veliteľ si netrúfal niekoho potrestať, lebo nevedel koho. „Boli sme tam všetci. Zbaviť sa pracovnej sily, to si nemohol dovoliť, i keď niektorí boli v iných súvislostiach vo vojenskej väznici v Spielbergu. Tam som ale nebol.“ Spomína si na pesničku, ktorú tam niektorí zložili: „Brno, Brno, pétépáku plno. V Řečkoviciach Franta Ritz houká a na Spielbergu pétépák kouká.“

Okrem zemných prác vykonávali v Řeckoviciach aj práce v sklade, alebo pracovali ako zememerači. „Bežne sa stávalo, že sme v noci počuli nejaký šuchot a niektorých zobrali. Nevedeli sme kde, čo sa stalo. Povedali nám, že boli prevelení. Kam boli prevelení, čo sa s nimi stalo, to sme sa nedozvedeli. Vždy ste boli v určitej obave, kedy zoberú vás.“ Radoslav spomína, že sa to stalo aj s vojakom Janom Kavanom pracujúcim v sklade. „Mali šuchot, mali buchot a až ráno sme sa dozvedeli, že pre neho prišli a zobrali ho niekde inde. Nevedeli sme, ani som sa nikdy nedozvedel, prečo ho zobrali. Hovorilo sa o tom, že išli do nejakých horších väzenských podmienok.“ Nejaký čas tu potom spolu s bohoslovcom Jánom Hermanským pracoval ako pomocník aj Radoslav.

V Brne si so svojimi nadriadenými vojaci vytvorili pomerne priateľský vzťah. Dozvedeli sa tiež, ako ich pripravovali na službu strážcu v PTP. „Upozorňovali ich, že si musia dávať pozor, aby sa im žiaden pétépák nedostal za chrbát, lebo ich môžu prepadnúť.“

Z Brna, kde stavali kasárne, časť vojakov presunuli do Přerova na letisko. „Údajne tam mali byť prípravy pre radar.“

PTP, Přerov

Podmienky tu boli porovnateľné. „Ubytovanie v Přerove bolo podobné ako v Brne, možno o niečo lepšie.“ Takisto práca bola menej namáhavá. Radoslav spomína, že okrem pétépákov tu boli aj iní vojaci, od ktorých boli oddelení. „Jeden z nás pétépákov, on bol mentálne nie celkom v poriadku, sa dostal až k týmto vojakom do skladu, kde boli aj zbrane, a tam sa zavrel. Od nás žiadali, aby sme ho odtiaľ zavolali, ale on odtiaľ nechcel ísť, jedine ak mu zavolajú jeho frajerku. Tak ju zavolali a pomocou nej ho horko-ťažko dostali.“

Preradenie do Uherského Brodu

„Z Přerova som bol ešte na záver preradený do Uherského Brodu. Tam nás bola taká menšia skupina, okolo 30 ľudí, ale robota bola najhoršia. Bol tam bývalý kláštor. Pod ním sa robil priestor, neviem na čo. Bola to samá skala. Mali sme iba kladivá a majzle. Ani tam sme nemali vhodné náradie.“ Tvrdí, že táto práca bola naozaj veľmi náročná, keďže kopali do skál v podzemných priestoroch. „Už sme boli vychovaní v Brne a Přerove, takže sme to zvládali, ale bola to ťažká robota. Naši strážcovia tu boli benevolentnejší, výkony sa ale museli podávať.“

Prepustenie z PTP a zamestnanie

V Uherskom Brode bola pre Radoslava a ostatných z jeho skupiny konečná stanica. Nasledovalo hodnotenie, ako plnili úlohy a ako sa správali. „Postupne nás volali pred skupinku šéfov, ktorí rozprávali o tom, aké záznamy o nás majú, čo o nás vedia, ako sme sa správali a tak. A vyslovili záver, či sme preškolení, alebo nie sme preškolení. Ja som teda prešiel“. Prepustený bol v novembri v roku 1953 po 25 mesiacoch a 25 dňoch. Povedali im, že keď sú preškolení, môžu normálne pokračovať v civilnom živote, akoby sa nič nebolo udialo. „Keď sme boli bývalí vysokoškoláci, môžeme pokračovať študovať. To nám povedali.“ Skutočnosť však bola iná. Chcel sa vrátiť na Vysokú školu obchodnú v Bratislave, no neprijali ho kvôli záznamu. „Tak som sa kde-kade odvolával, napísal som aj na prezidentskú kanceláriu.“ Odtiaľ mu odpísali, že musí akceptovať rozhodnutie školy. Radoslav počas štúdia, aj po vyhodení zo školy a pred nástupom do PTP, žil u sestry v Bratislave a ani po prepustení nemal v úmysle vrátiť sa domov na východné Slovensko. „Vzhľadom k tomu, aká situácia tam bola a že ľudia odtiaľto sa postarali o môj dočasný osud,“ vysvetľuje pamätník. Zamestnal sa v Bratislave na Povereníctve lesov a drevárskeho priemyslu. „Bol som obchodný akademik, zobrali ma. Vtedy ešte asi dostatočne neskúmalil, kto som, čo som.“ Nevedel však, čo ďalej so školou. „Mal som známu, ktorá pracovala na Univerzite Komenského na Právnickej fakulte, tak som sa s ňou bavil, čo by povedali, keby som sa tam prihlásil. Povedala, že keď spravím prijímací pohovor, tak som prijatý.“ Spravil pohovor a bol prijatý na diaľkové štúdium popri práci v REMPE, kde jeho štúdium podporili. „Keď ma REMPO presunulo na nižšiu funkciu s nižším platom, zhodou okolností som stretol spolužiaka, ktorý študoval v Sovietskom zväze a mal dobrý posudok. Ten mi našiel miesto na Komisii Slovenskej národnej rady pre rozvoj miestneho hospodárstva. Tam ma radi prijali. Potom ma stretol známy, ktorý ma informoval, že zakladajú Slovenský cenový úrad. Išiel som tam a tam som robil takmer do dôchodku. Až v rámci perestrojky ma odtiaľ presunuli. Dali ma na finančnú správu.“ Od roku 1991 je na dôchodku.

Komplikácie s bývaním

Istý čas mal Radoslav problém s bývaním, preto prespával v kancelárii, alebo v sklade. „Bolo to mizerné bývanie, ale bolo to pre mňa vtedy super.“ Zamestnávateľ o tom vedel, no nepáčilo sa to jednému súdruhovi a musel tieto priestory opustiť. „Dal na mňa informáciu šéfstvu v tom zmysle, že som protisocialistický a žijem v očakávaní návratu bývalých čias. Našťastie kádrový, ktorý tam bol, celkom rozumný človek, ten mi povedal o tomto podaní.“ Dal mu možnosť vyjadriť sa a obhájiť sa. „Porozprával som mu moju históriu a nechali ma tam ďalej fungovať. Aj funkčne som zaradením rástol.“ Po príchode nového riaditeľa do funkcie bolo oddelenie zrušené a Radoslav bol preradený na nižšiu funkciu. Plat mu ponechali. „Tie postihy za celý ten čas nejakým spôsobom pokračovali. Nie vyslovene tvrdo, vždy som našiel aj ľudí, ktorí chápali, mali porozumenie.“

Údajná spolupráca s ŠtB

Meno Radoslava Chodila sa nachádza na zozname spolupracovníkov ŠtB. V spise, ktorý sa nachádza v archíve Ústavu pamäti národa, je uvedené, že hoci je Radoslav oficiálne vedený ako spolupracovník, nikdy žiadne informácie ŠtB o nikom neposkytol a z tohto dôvodu bola spolupráca s ním ukončená. Radoslav popiera, že by niekedy spolupracoval s ŠtB a zároveň vysvetľuje vtedajšiu situáciu: „Stavali sme dom, mali sme kopu pôžičiek. Po dostavaní som mal na krku veľa finančných problémov, tak som potreboval časť domu prenajať. Dostalo sa to nejako na Správu služieb diplomatickému zboru a tá prišla za mnou, že by mohli mať záujem.“ Podmienkou bolo, že musí ísť na políciu a že oni musia súhlasiť. Tam mu dali podpísať dokument o tom, že bude mať v podnájme osobu zo zahraničia, tak to podpísal. Nejaký čas tu teda prenajímal priestor. „Nikdy v živote som o ničom neinformoval, ani som nepotreboval, ani sa naozaj nič nedialo. Dvakrát bol za mnou v robote nejaký pán: `No čo, je tam niečo nového? Nič, tak v poriadku, ďakujem, dovidenia` a týmto tá spolupráca končila. Ja som to ale nebral ako ŠtB, ale ako normálnu políciu.“

Keď ho v tej dobe niekto zo známych upozornil na to, že ho videl uvedeného v zozname spolupracovníkov ŠtB, Radoslav sa o to príliš nezaujímal ani nehľadal niekoho, kto by mu vysvetlil, prečo tam figuruje. „Až teraz, keď bolo z Konfederácie politických väzňov, že sme sa mohli prihlásiť ako veteráni, dal som prihlášku a nedostal som žiadnu odpoveď. Zrejme je to dôsledok tejto takzvanej spolupráce.“ Radoslav to už nechal tak, čakal však nejakú odpoveď. Jeho slová potvrdzujú aj informácie uvedené v spise, keďže v roku 1983 bol oficiálne vyradený a dôvodom je nespolupracovanie a nepodávanie informácií.

Život v súčasnosti

V súčasnosti žije s manželkou v Bratislave. Kádrový posudok ho prenasledoval a obmedzoval v pracovnom postupe počas celého života. Do strany nikdy nemal v úmysle vstúpiť, nečakal preto ani kariérny postup. Ako pétépák dostáva aspoň prilepšenie k dôchodku. Hnevá ho však, že nedávne zvyšovanie starodôchodkov sa na neho nevzťahuje, nakoľko mal nízky priemerný plat a riešili iba tých, čo mali vyšší. „Asi najmä nomenklatúrne kádre. Nie je to výsmech?“