Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Eduard Čonka (* 1966)

• narodený v roku 1966 v Levoči

• 1988 sa oženil, narodila sa mu dcéra, neskôr syn

• 2003 – 2009 vyštudoval externe sociálnu prácu

• 2016 kandidoval v parlamentných voľbách za stranu OĽaNO

• niekdajší projektový manažér pre rómske komunity v Levoči

• 2021 – riaditeľ odboru regionálnej koordinácie na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity

Raz Eduarda otec zobral so sebou na brigádu. „Chcel mi ukázať, čo robí. Vymeral mi trasu desať metrov, dal mi krompáč a lopatu a mal som kopať. Za pol hodiny som mal mozole na rukách. Vtedy mi povedal: ,Toto je môj život. Ty máš na výber, rozhodni sa, buď budeš pracovať za stolom a mať v ruke pero, alebo budeš do konca života kopať ako ja.´ Toto ma v živote ovplyvnilo najviac.“

Občas som plakal do vankúša, ako mi naši chýbali

Pamätník sa narodil v roku 1966 v Levoči ako posledný z piatich detí. Rodičia Gizela a Aladár pochádzali z robotníckej rodiny. Pre Eduarda boli obaja úžasní ľudia. Považuje ich za životný vzor. „Naučili ma pracovitosti, čestnosti a zodpovednosti voči rodine, svojim blízkym, ale tiež voči tejto krajine.“ Mama pracovala v šičskej dielni v Tatrasvite Levoča, otec celý život cestoval po Českej republike ako profesionálny kopáč na stavbách. Keď mal pamätník asi šesť rokov, mama odišla za otcom do Čiech. Najprv pracovala v záhradníctve a potom ako upratovačka v jednej firme. Pamätník jej tam ako starší pomáhal. Starostlivosť o malého syna prebrala o štrnásť rokov staršia sestra. „Bol som pre ňu brat aj syn a zároveň ten, ktorý jej musel pomáhať s výchovou detí, pretože jej manžel tiež pracoval mimo domova. Takto sme fungovali nejaké tri až štyri roky.“ Rodičia chodievali domov každé dva týždne a pamätník s nimi trávil prázdniny. Či už na kúpaliskách, v Hřídčanech neďaleko Prahy, alebo v Parku kultúry a oddychu Júliusa Fučíka v Holešovicích, kde zažil vystúpenia mnohých umelcov.

Rodina bývala v meštianskom dome v centre Levoče. Po roku 1950 si tam kupovali domy Rómovia z profesií ako stavbári či strojárenskí pracovníci. Na mieste dnešného sídliska Západ stáli roztrúsené murované rómske domy. Po okupácii v roku 1968 sa ale situácia začala meniť. Rodičia pamätníka nesúhlasili so zmenami. „Dospelí sa pred deťmi snažili nehovoriť o veciach, ktoré im zasahovali do životov a vadili, ale zároveň nič nemohli urobiť a cítili sa bezmocní.“ Nik z rodiny nebol príslušníkom komunistickej strany, nemali žiadne výhody. Počas normalizácie ponúkla miestna samospráva Rómom pozemky na kopci na okraji mesta. Neboli nadšení, no chceli ísť do nového, tak ich prijali. Postavili si tam svoje domy a ulice. Dnes sa tá lokalita volá Nad Tehelňou, „nerómovia“ jej ale hovorili cigánska štvrť. Na miestach, kde bývali Rómovia si majorita postavila nové sídlisko.

Kamaráti nikdy neriešili, že je Róm

Základná škola bola iba pár stoviek metrov od domu. Medzi spolužiakmi mal pamätník kamarátov a učenie ho bavilo. „Veľmi som si potrpel na prospech. Sestra nemala čas kontrolovať mi úlohy a sekírovať ma za známky. Bola to iba moja iniciatíva.“ Zároveň rád tancoval a mal dobrých učiteľov, ktorí ho v jeho záľube podporovali. Začínal ľudovými tancami, potom robil gymnastiku a nakoniec spoločenské tance, ku ktorým tvoril choreografie a zúčastňoval sa tanečných súťaží. Keď mal 14 rokov, ponúkla mu vtedajšia majsterka Československa v spoločenských tancoch, aby prešiel na konzervatórium do Bratislavy. Rodičia si ale nevedeli predstaviť, že by ho uživil tanec.

Asi ôsmi z triedy spolu bývali na jednej ulici. Často sa hrávali napríklad na schovávačky v pivniciach historických domov, alebo v blízkom parku. V jednej z pivníc pamätník dostal aj svoju prvú pusu v živote. Od spolužiačky a prvej tajnej lásky zároveň. Kamaráti nikdy neriešili, že je Róm. No vždy, keď chcel ísť s partiou niekam na dlhšie, napríklad na turistiku, mama ho prehovárala, aby ostal doma. Vypýtať ho museli mamy kamarátov. „Ona vnímala ten rozdiel medzi rómskym a nerómskym svetom a tam vznikali jej obavy. Ostatní súrodenci sa až tak s „nerómami“ nestretávali. Ja som do našej rómskej rodiny prinášal tie „gadžovské“ prvky.“

V škole nezachytil nátlakovú propagandu, aj keď bol iskričkou a pionierom v rámci Slovenského zväzu mládeže. „Možno to vychádzalo aj z toho, že Levoča bola vždy cirkevné mesto. Aj keď sa vtedy cirkevný život nemohol prezentovať, nestraníci mohli chodiť do kostola bez problémov. My ako veriaci sme vždy chodievali do kostola na Veľkú noc a na Vianoce a tiež sme pravidelne chodili na Levočskú púť.“

Triedny mal povolenie dať mi aj facku

V roku 1981 začal dochádzať na stavebnú priemyslovku do Popradu. Tam už bola propaganda citeľnejšia. „Nevyvíjali nátlak, ale nepriamym spôsobom nás chceli do toho vtiahnuť. Na prvého mája robili ovácie, nútili nás skandovať socialistické heslá. V tom čase sa nám to nepáčilo, chceli sme byť čím skôr doma zo sprievodu. Mne osobne to bolo trápne.“ So spolužiakmi tiež chodievali na dvojtýždňové zemiakové brigády do okolitých dedín. To ale brali ako zábavu, vďaka ktorej sa vyhli škole.

V Poprade sa pamätník prvý krát stretol s rasovou neznášanlivosťou. Nie však od spolužiakov, ale od učiteľa hlavného predmetu. „Na začiatku som to nevnímal ako prejav rasizmu, myslel som si, že ma iba nemá rád, len som nevedel prečo. V druhom ročníku nás na lyžiarskom výcviku vymákol na izbe u dievčat. Boli sme tam štyria, ale iba ja som mal podľa neho za trest opustiť lyžiarsky výcvik. Keď sa proti tomu postavili ostatní učitelia, určil mi rannú službu v kuchyni a musel som všetkým čapovať čaj. Vošiel dovnútra a pozrel sa na mňa so slovami, že určite nebude piť z pohára, ktorý umýval cigán. To bol pre mňa prvý šok v živote.“ Celé štúdium mal z jeho predmetu najlepšiu známku na vysvedčení trojku, väčšinou štvorku. Myslel si, že sa asi nevie ten predmet naučiť. Až neskôr si uvedomil, že mu učiteľ známky cielene zhoršoval. Nikdy proti nemu však nevystúpil, bál sa ho a mal pred ním rešpekt.

Na triedneho učiteľa naopak spomína v dobrom, aj keď si najprv myslel, že ho ani on nemá rád. „Až po maturite mi povedal, že mu na prvom rodičovskom združení otec udelil plnú moc po mne šliapať a dať mi aj facku, ak bude treba. Nastúpil som na tú stavebnú priemyslovku ako prvý Róm a chceli, aby som úspešne doštudoval.“

Tvorbu známych disidentov spoznal doma i na vojenčine

Po maturite v máji 1985 začal pracovať ako stavebný technik. Tam si všimol, že niektorí kolegovia dávali deti krstiť potajme a niektorí dokonca v inom meste. „Keď vedenie, najmä v zamestnaniach v štátnom sektore, prišlo na to, že mali ich zamestnanci nejaký akt v kostole, napríklad svadbu, vyhodili ich z práce.“ O pár mesiacov nastúpil na základnú vojenskú službu do kasární v Slanom v Českej republike. Zaradili ho na útvar k stavbárom na tzv. Klondike, kde zabezpečovali stavbu základní pre radary. Tu sa stretli muži z celého Československa. Vtedy pamätník prvý krát počul piesne Karla Kryla, ktoré si púšťali po večierke po nociach. Cez jeho texty začal vnímať domácu politickú situáciu. „Doma zase starší brat a jeho kamaráti hovorili napríklad o Waldemarovi Matuškovi, ktorý mal tiež režimom zakázané pesničky, lebo boli protištátne. Spomínam si, ako sa umelci snažili dať do svojich textov tie veci, no od toho 1985 – 1986 sa iba málo násobili informácie. Až prišiel rok 1989 a Marta Kubišová a ostatní.“

Tajná úloha bola štartovacou raketou kariéry

O niekoľko dní ho ešte s jedným vojakom poslal veliteľ na “služobnú cestu“. „Teraz o tom môžem hovoriť, ale v tom čase som podpisoval mlčanlivosť. Dostali sme za úlohu zakresliť brnenské letisko. V samostatnej kancelárii som to potom prekresľoval do technického plánu. O dva týždne som zase zakresľoval letisko v Českých Budějoviciach. Ani dnes neviem, pre aké účely.“ Táto úloha bola pre pamätníka podľa jeho slov štartovacia raketa. Okamžite bol zaradený do budovy štábu a dostal hodnosť slobodníka. Mal vlastnú kanceláriu a ako riadiaci pracovník zabezpečoval materiál na stavby a s tým súvisiace hospodárenie. Každý týždeň kvôli administratíve chodil na Krajskú vojenskú stavebnú správu pri Ministerstve výstavby. Tešil sa, že robí odbornú prácu, ktorú vyštudoval a že už nemusí drieť na stavbe. Navyše mal výhody voči ostatným v povinnostiach. „Skončil som s najvyššou možnou hodnosťou, bol som veliteľom družstva, poplachový veliteľ a hlavný holič - strihač. Bolo to dobre platené (smiech). Za ostrihanú hlavu bola koruna päťdesiat.“

Svoje skúsenosti z vojenčiny zúročil po návrate do práce v štátnom podniku. Pred odchodom do civilu si z Ministerstva výstavby vyžiadal doklad o praxi. Na základe toho mu generálny riaditeľ zvýšil plat o päťsto korún, čo vtedy nebol malý peniaz.

Myslel si, že revolučné zmeny zasiahnu iba Sovietsky zväz

V júni 1988 sa oženil a v tom istom roku sa mu narodila dcéra. Manželka pracovala v Čechách, tak sa rozhodol odísť za ňou a presťahoval sa do Olomouca. Začal pracovať v pridruženej výrobe ako externý pracovník mäsokombinátu. Politiku sovietskeho zväzu cez Gorbačova vnímal, zaujímal sa aj o Perestrojku. Uvedomoval si, že sa režim uvoľňuje, ale nečakal, že zmeny zasiahnu aj Československo. V spravodajstve o udalostiach mlčali a nemal iný kanál, ako sa k informáciám dostať. Revolúcia v novembri 1989 ho preto veľmi prekvapila. O zásahu proti študentom na demonštrácii v Prahe sa dozvedel, keď po práci sedel s rodinou a so známymi v krčme na pive. V televízii sa nič nedialo a zrazu niekomu zazvonil telefón, tak sa dozvedeli, čo sa stalo. Ten tvrdý zásah zložiek voči študentom sa nikomu nepáčil. „Hovorili sme: preboha, prečo? Nemali použiť vodné delá, nemali mať zbrane. Veď to bol pokojný protest. Ten prvý moment bol strach. Začali sme uvažovať, čo budeme robiť, ak sa Československo rozpadne a my sme mimo svojho domova.“ Ďalší deň sa v práci nič nedialo, ale pribúdali informácie, že na Slovensku začínajú ďalšie štrajky. Potom už o tom vysielali aj médiá. Pamätník každú voľnú chvíľu počúval rozhlas a v televízii sledoval rečníkov na tribúnach. Silný zážitok mal z vystúpenia Marty Kubišovej. „Ľudia chceli zmenu, túžili po nej. Nielen na národnej úrovni, ale aj na lokálnej, zmenu celej krajiny.“

Mocenskú politiku odmietal

Pri prvých slobodných voľbách v roku 1990 zažíval pocit slobody z toho, že nemusí rešpektovať jediný režim a že na kandidátke neboli len komunisti. Jeho očakávania po zmene režimu sa však nenaplnili na sto percent. Priznáva, že bol na začiatku idealista. „Žiaľ, prišlo obdobie, keď sa dostala k moci skupina ľudí, čo chcela všetko a na hulváta rozkrádali republiku. Oni nám zmarili ideály, prišlo sklamanie a bezmocnosť. Na začiatku hovorili, že si utiahneme opasky na dva roky. Ľudia im najprv verili, vedeli sa pekne predať. Až neskôr sa prišlo na to, že mečiarizmus nevedie k vývoju. Ich politický prejav bol stále viac mocenský.“

Následné rozdelenie Československa prežíval pamätník so slzami v očiach. Nechcel, aby k tomu prišlo, na druhom brehu Moravy mal rodinné a priateľské väzby. Zároveň veľa Rómov, vrátane jeho rodičov, pracovalo v Čechách a rozdelenie im prinieslo problémy. Ďalšou ranou bola privatizácia a s ňou spojené prepúšťanie. „Medzi prvými prišli o prácu Rómovia. Na jednej strane nedosahovali potrebné kvalifikačné predpoklady, nemali vzdelanie a na strane druhej po pracovných ponukách začali siahať iní. Kedysi bolo na ulici vidieť s lopatou či krompáčom iba Rómov. Ani úrady práce nevedeli, čo robiť.“

Vybral sa cestou občianskej angažovanosti

Pamätník mal sprvu záujem robiť menšinovú politiku, ale nevidel v nej správnu filozofiu, základ a víziu. A keď počul prehovoriť zakladateľa Rómskej občianskej iniciatívy Jána Kompuša vedel, že sa chce realizovať v tejto oblasti. „Po revolúcii sa začala aktivizovať občianska spoločnosť a ja som lavíroval medzi slovenskou občianskou spoločnosťou a rómskou občianskou spoločnosťou, ktorú sme vytvárali my. Potrebovali sme veľa informácií o tom, čo vôbec občianska spoločnosť je, chýbala legislatíva.“ Ako neformálne združenie ľudí začali rokovať so samosprávami. Po vzniku tretieho sektora a Asociácie neziskových organizácií hľadal spôsob, ako byť účastný nie len na lokálnej, ale aj na národnej úrovni. Prvú skúsenosť mal s holandskou Matrou, ktorá začala vyvíjať aktivity na Slovensku. Neskôr pre nich pracoval. Jeho práca sa však viac podobala na sociálne poradenstvo. Pomáhal rodinám zorientovať sa v novoprijatej legislatíve či v úradoch, ktoré vznikli. Ako aktivista tiež pomáhal zahraničným nadáciám v monitorovaní rómskych komunít, sprevádzal ich po osadách. A zapojil sa aj do vzdelávacích aktivít Nadácie otvorenej spoločnosti. Vtedy sa snažil nasávať čo najviac informácií, chodil na všetky možné školenia. Neskôr už sa nechcel len školiť, ale byť školiteľom. Aby mohol profesijne rásť, začal vo svojich tridsiatich siedmych rokoch externe študovať sociálnu prácu.

V roku 2016 kandidoval ako projektový manažér pre rómske komunity za stranu OĽaNO. V roku 2021 pôsobí ako riaditeľ odboru regionálnej koordinácie na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity. Je rád, že vo svojom živote mohol využiť svoje skúsenosti. Z veľkej časti za to vďačí rodičom, svojej pracovitosti a čiastočne aj šťastiu.