Imrich Danko

„Keď ma previezli do väznice na Záhradníckej ulici, som spoznal prabožskú skutočnosť tejto nenávisti a zloby. Bol január, chladno, jedna deka a pri spaní som mohol mať ruky len vystreté. Najstrašnejšie bolo, že som bol neďaleko miestnosti, kde vyšetrovali väzňov. Ten nárek a tie bitky som počul do mojej cely, kde som spal. Cez deň to nebolo tak počuť, ale v noci to bolo strašné. Na nervy. Počúvať tie výkriky, tie bolesti. No potom, keď ma vyšetrovali, chcel som vedieť, čo mi dávali za vinu. Vraj som telefonoval otcovi, aby prišiel pre Petríka, že to bol znak dohovoru. Tak som povedal, že to je klamstvo. Vtedy som dostal päsťou na oko, na pravé oko päsťou ranu. A vtedy som spoznal, akí sú to ľudia.“

“The worst situation was in Svätopluk camp where I had worked; let’s say as a civilian site manager. I came there for the first time, but I hadn’t done that work before; I absolutely didn’t know what underground mining of uranium meant. I didn’t know how to do it. So, there was one Slovak who had to charge and blast what they mined there. We had to drill holes and he blasted it, so he took us to the end of mine. There were miles of tunnels because old miners worked there a long time ago. He took us there. I was there with a man from Morava who had been in mines for three days and knew nothing, too. We, complete strangers, climbed fifty meters down the ladders to drill there; we had acetylene lamps, so we could smoke there, there was no gas. One of us sneezed and our lamps went out. Then in that pitch dark, just imagine it; I had never climbed fifty meters in the darkness like that. It consisted of excavation, mining, perhaps cutting from the excavation, and middle mining leading from that cutting and then there were flues. And we were on that flue. We didn’t know what to do. So we went down and then along those flues. My arms were all bloody. It was the first time I was in the mine.”

„No a v ostatných väzniciach v Opave tam to už bolo dobré. To bola väznica, bol tam dvor, kde bola vychádzka. Mohli sme volejbal hrať, no a dozorcovia sa nestarali, lebo to boli technické veci. Povedzme, tam bolo dvetisíc väzňov a všetko väčšinou s akademickým titulom. Tam bolo stavebné oddelenie, strojné oddelenie, lodné oddelenie, atómové oddelenie a ešte aj neviem koľko oddelení, a tí dozorcovia tomu nerozumeli. Keď aj prišiel k tabuli, výkresu nechápavo pozeral. Však my sme vždy mali program určený. Napríklad, mali sme výstavbu v Karvinej, všetky paneláky a tie stavebné plány robiť, no tak ten dozorca nepovedal nič a oni boli takí inteligentní, tí dozorcovia, a mali aj súcit s nami. Tam to bolo veľmi dobré. Nuž až na to, že raz nás prichytili ako si robíme kávu načierno, no ale nebolo z toho nič.“

„Pavol Valent bol vedúci technických vysielačiek v Prievoze a Veľkých Kostoľanoch. Do roku 1948 vysielačky patrili pod poštu a od roku 1948 ich zobralo Ministerstvo vnútra, preto bol [vedený] ako príslušník Štátnej bezpečnosti. Valent, on brata previedol. Brat ho požiadal, aby ho previedol cez hranicu, nakoľko ako príslušník Štátnej bezpečnosti mal revír Petržalky - Čierny les a tam bola hranica rakúsko-slovenská, československá, vlastne. No stadiaľ previedol brata a niekto to prezradil na západe, alebo neviem, ako sa o tom Štátna bezpečnosť dozvedela, jednoducho ho zaistila a popravila.“