Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Daňková, rod. Kováčová (* 1938)

• narodená 15. 11. 1938 v Dlhej nad Oravou

• v rokoch 1944 – 1953 absolvovala základnú školskú dochádzku

• v rokoch 1950 – 1952 rodina Kováčová prijala a ukrývala kňaza Juraja Gaburu

• súdny proces s jej rodičmi a sestrou v Ružomberku 1953

• od roku 1954 pracovala doma na gazdovstve, plnila predpísané kontingenty

• v roku 1960 sa vydala za Petra Daňka z Dlhej nad Oravou

• aktívne sa zapájala do spoločenského diania v obci, účinkovala v divadle a neskôr aj vo folklórnom súbore

Anna Daňková, rod. Kováčová, sa narodila 15. novembra 1938 v Dlhej nad Oravou. Jej rodičia Pavol a Anna, rod. Ťapáková, sa starali aj o Anninu staršiu sestru Máriu a o starých rodičov Ťapákových. Spoločne bývali a robili na pomerne veľkom gazdovstve, ktoré nadobudli vďaka práci v USA a v Kanade. O obyvateľoch Dlhej bolo totiž známe, že si prácu hľadali aj v zahraničí. Niektorí vysťahovalci odišli za prácou na kratší čas a niektorí sa už domov nevrátili. Za zarobené peniaze si väčšinou kúpili pozemky, postavili domy alebo nadobudli iné majetky. To sa udialo aj u Kováčovcov: Pavol Kováč pracoval istý čas v Kanade a jeho otec v Spojených štátoch amerických. Obaja sa domov vrátili s nádejou, že im bude lepšie. „Ale už to bolo v ľuďoch, povedala by som, že sme boli ako taký tŕň v oku. Boli sme hádzaní do tej bohatšej vrstvy, ale nebolo to tak,“ dodáva Anna.      

Detstvo poznačené druhou svetovou vojnou

Annino detstvo na Orave bolo spojené s prírodou a s porozumením v rodine. Vyrastala však v období, ktoré poznačila druhá svetová vojna. Vojnové udalosti zasiahli aj obyvateľov Dlhej, a to prítomnosťou nemeckých a potom sovietskych vojakov, ktorí obec oslobodili 3. apríla 1945. Počas oslobodzovania nemeckí vojaci zničili dva hlavné mosty, dva železničné mosty, železničné skladište, poškodili budovu školy a iné objekty. Zničili spisy, organizačné štatúty, knihy dávok a inej evidencie, pretože sa na tri dni „ubytovali“ na obecnom úrade a na obvodnom notárskom úrade. Nemecké a sovietske vojská obyvateľom tiež brali potraviny, krmivo, niektorým kone, vozy a iné.[1]

Domy v obci boli prevažne drevené. Ľudia sa báli, že vojaci vypália dedinu. Keďže Kováčovci už mali murovaný dom, počas spomínanej vojenskej akcie sa u nich ukrývali deti z dediny. Anna si pamätá, ako sovietski vojaci pochodovali dolu dedinou. Dvaja však prišli k nim. Vyšiel otec a vojak hovorí: „Tu fara, krčma, davaj lošaď!“ Otec mu odpovedal, že kone nemá, ale voly má a môže mu ich dať. Muž nerozumel a ešte viac na neho naliehal. „Nemieril na otca samopal, že ho zastrelí. Lenže druhý vojak mu to znemožnil, tak vystrelil do stropu. Stále je tam diera,“ hovorí Anna. V kuchyni kričalo približne pätnásť vystrašených detí, pretože pohrozil aj im. Matka vybehla z domu a priviedla suseda, ktorý vedel po rusky. Vysvetlil im, že kone nemajú. Vojaci potom odišli. „Ale my sme sa tých vojakov báli. Nemci chodili, Rusi chodili a my sme im nerozumeli, tak sme sa ich báli,“ spomína.

Druhá svetová vojna zanechala v obci veľké škody. Riešili problémy s dopravou, zásobovaním obyvateľov, chýbalo obilie, stavebný materiál na opravu mostov. Ľudia pomáhali, ale zároveň robili aj na svojich gazdovstvách. Kováčovci sa tiež živili poľnohospodárstvom, na ktorom pracovali spolu s dcérami. Ich rodinná každodennosť bola úzko spojená s Bohom. Anna hovorí: „Starý otec začínal deň modlitbou, môj otec ráno aj večer kľačal pri modlitbe, mama a stará mama tiež boli naučené žiť s Bohom a dôverovať mu.“

Komunistický režim a prenasledovanie cirkvi

Nástup komunistického režimu v roku 1948 ešte priamo nepoznačil fungovanie rodiny. Komunistická moc zasahovala do občianskych práv a slobôd postupne, napríklad formou znárodnenia pozemkov, kolektivizácie. Na Orave ľudia pocítili nástup nového režimu hlavne v súvislosti s prenasledovaním cirkví, ktoré komunistická strana postupne podriaďovala štátu. Prenasledovala duchovných, zakázala kresťanské spolky, zastavila cirkevnú tlač, odstraňovala kríže z verejných budov a realizovala iné proticirkevné opatrenia. Katolícki biskupi na tajnom stretnutí 15. júna 1949 schválili pastiersky list veriacim, ktorý sa čítal aj v Dlhej nad Oravou. Po prečítaní listu ľudia organizovane strážili svojich kňazov z obavy pred ich zatknutím. „Pamätám si, že aj mama išla v noci do fary strážiť nášho kňaza,“ hovorí Anna.

Tlak štátnej moci proti katolíckej cirkvi sa stupňoval rôznymi spôsobmi. V rámci tzv. Akcie K (kláštory) v noci z 13. na 14. apríla 1950 sa uskutočnil zásah proti mužským rádom. Bezpečnostné zložky a Ľudové milície obsadili väčšinu kláštorov a rehoľníkov sústredili do internačných kláštorov. Počas tejto akcie nezaistili všetkých duchovných. Jeden z nich, páter Akvinas, vlastným menom Juraj Gabura, patril k reholi dominikánov a v tomto období pôsobil v košickej komunite. V osudnú noc bol na služobnej ceste. Vo vlaku sa dozvedel, že internujú kňazov a likvidujú mužské rehole. Na radu známych sa začal skrývať. [2]

Juraj Gabura sa od tzv. Akcie K ukrýval na rôznych miestach. Za pomerne krátke obdobie, t. j. od apríla do októbra 1950, mu strechu nad hlavou poskytlo sedem domácností. Prešiel od Trenčína cez Liptov na Oravu. V každej rodine sa zdržal len krátko z dôvodu obáv domácich alebo zo strachu pred možným odhalením Štátnou bezpečnosťou (ďalej ŠtB).[3] „Jedného dňa, keď som sa vrátila domov, našla som u nás človeka z našej dediny. Pýtal sa niečo môjho otca. Hovoril tichšie, akoby to mali vedieť len oni dvaja. Hovoril môjmu otcovi, aby si to dobre rozmyslel,“ spomína pamätníčka. Nakoniec najdlhší úkryt kňazovi poskytla práve rodina Pavla Kováča, a to na žiadosť istého muža z Dlhej nad Oravou. Mal argumentovať tým, že prešiel celú dedinu, ale nenašiel vhodnejšie miesto pre kňazov úkryt. Kováčovci mali pomerne veľký dom s dvoma vchodmi, bol situovaný na kraji obce bez tesnej susedskej blízkosti. Ďalším faktorom mohla byť „kresťanská zodpovednosť mojich rodičov pomôcť duchovnému v núdzi,“ uvažuje Anna.

Ukrývanie kňaza

Juraja Gaburu prijali do rodiny v októbri 1950. Poskytli mu kuchyňu s posteľou na hornom poschodí domu. „Hanka, u nás je taký páter, vieš? Nesmieš nikde povedať. To ho iba tak skovávame,“ povedala jej mama. Anna ho vnímala ako veľmi milého a príjemného človeka. Rodina si ho mimoriadne obľúbila, spoločne trávili zimné večery čítaním, prácou, spoločnou modlitbou. Tiež im pomáhal v kuchyni, keď ostatní robili na poli. „My sme ho mali ako nášho, prirástol nám k srdcu.“   

Každé ráno o piatej hodine v dome slúžil svätú omšu a dievčatá potom odišli do školy. Staršia sestra Mária mu tajne nosila nepremenené hostie od kňazovej príbuznej z Dolného Kubína, kde v tom čase študovala. Niekedy hostie priniesla aj Anna, ktorá zažila jednu nepríjemnú udalosť. „Prišla som na železničnú stanicu a v jednoduchej plátennej taške na knihy som mala v krabičke ukryté hostie. Sadla som si na lavičku vedľa spolužiačky. Stáli tam aj dvaja muži v dlhých kožených kabátoch. Mohli to byť tajní. Zrazu sa spolužiačka chcela pozrieť do mojej tašky. Chcela mi ju vytrhnúť, tak sme zápasili. Našťastie prišiel vlak a jej sa to nepodarilo.“ Kňaz u nich býval do mája 1951, následne musel kvôli možnému prezradeniu zmeniť úkryt. Po niekoľkých mesiacoch, približne na konci roka 1951, sa do ich rodiny znovu vrátil, zostal do mája 1952 a potom odišiel k susedom Osadským.

Trest pre celú rodinu

V Dlhej nad Oravou mala sa koncom mája 1952 utvoriť ilegálna skupina, ktorú dedinčania, ale aj ŠtB spájali s organizáciou Biela légia. Išlo o skupinu ľudí, pravdepodobne troch mužov, ktorí si vybudovali bunker v lesoch pod Magurou a mali robiť rôzne zastrašovacie akcie proti komunistickým funkcionárom, napr. aj proti predsedovi Miestneho národného výboru (ďalej MNV) v Dlhej nad Oravou. Anna hovorí: „V lete som s otcom viazala jačmeň pod Magurou. Videli sme bežať predsedu MNV a pýtali sme sa ho, kam ide. ‚Idem na salaš,‘ odpovedal. Ale po určitom čase som počula streľbu a hovorím: ‚Otec, tam kdesi strelili!’, na čo mi on celkom ľahostajne odpovedal, že nič nepočul. A ja znova: ‚Ba hej, tam strieľajú!’ Otec mi neveril, tak som z toho upustila. Po hodnej chvíli opäť bežal okolo nás predseda. Otec ho zastavil a pýtal sa, prečo beží. Povedal, že mal prísť o život.“ Podľa slov pamätníčky mala skrývajúca sa skupina výstražne strieľať a predseda mal od nich dostať lístok v znení: „Ak sa nepolepšíš, bude v tebe guľka.“

Muži mohli mať podporu aj od niektorých dedinčanov. Vodcom skupiny mal byť domáci Jozef Mika. Býval neďaleko Kováčovcov spolu so ženou a dcérou. Vraj sa dozvedel, že sa v dedine sa ukrýva kňaz. Požiadal preto ženu, u ktorej v tom čase býval, aby ich tajne vyspovedal. Juraj Gabura neodmietol a stretol sa s nimi.[4] Ďalej Anna približuje situáciu takto: „Asi o dva týždne do dediny začali chodiť hubári a túlali sa po okolitých lesoch. Bol to krycí manéver príslušníkov Štátnej bezpečnosti, hľadali ich tajný úkryt. ŠtB koncom roka 1952 s pomocou ‚hubárov‘ podzemný bunker odhalila. Dvoch zatkli, Miku pri prestrelke postrelili a krátko na to v nemocnici zomrel. Pri vypočúvaní však vyzradili meno kňaza a pravdepodobne aj ostatných ľudí, ktorí mu pomáhali.“

Začal sa kolotoč zatýkania. Anna spomína, ako istá žena túto situáciu okomentovala: „Tu berú ľudí ako svine do auta.“ Štátna bezpečnosť prišla aj po Pavla Kováča, dňa 25. septembra 1952 o štvrť na desať večer, keď so svojou ženou vyberali zemiaky z pivnice a pripravovali ich na kontingent. „Ja so sestrou a starými rodičmi sme už boli v posteliach. Keď sme počuli chlapov, vedeli sme, že je zle. Prišli aj k nám do izby a boli ozbrojení. To bol strach. Starého otca surovo strhali, asi už spal. Potom sa strašne triasol a až sa pomiatol. Od tohto momentu nám utekal z domu, nepoznal ľudí. A otca odviezli,“ opisuje situáciu. Na druhý deň ráno odviedli matku Annu aj sestru Máriu, ktorú zobrali zo školy. Mária mala v tom čase 18 rokov a z vyšetrovacej väzby ju prepustili ešte večer. Matka sa vrátila o štyri dni a otec sa už domov nevrátil. Na túto situáciu kňaz Juraj reagoval svojím prihlásením na polícii v Oravskom Podzámku s nádejou, že jeho dobrodincov prepustia. Nestalo sa tak, dostal doživotie.       

„Nedala by som vám to moje srdce“

Od tohto momentu sa život v rodine radikálne zmenil. Polícia robila domové prehliadky, sledovali ich. Anna si zvlášť pamätá na jednu z nich, bolo to asi dva týždne od otcovho zatknutia. Matka so starými rodičmi kopali zemiaky na poli. Anna prišla zo školy a chystala sa za nimi. Cez okno uvidela šesť mužov, ktorí kráčali k ich domu. Vo veľkom strachu sa skryla pod lavicu. „Nedala by som vám to moje srdce,“ pamätníčka vyjadruje svoj strach. Muži búchali a keď nikto neotváral, sekerou vylámali dvere. To už Anna vyšla a ozvala sa s tým, že sa prezliekala. Zobrali ju na poschodie. Ozbrojený muž so samopalom ju odviedol do izby a vyhrážal sa, že ju zastrelí, ak nepovie, kde sú kňazove zlaté kalichy. „On zlaté kalichy nemal, on mal len sklený pohárik, ale zlaté kalichy nemal,“ odpovedala. Potom ju poslali von s tým, že má ísť zavolať mamu, ktorá robila na poli. Anna im vzdorovala, že mama je ďaleko. „Zájdeš,“ odpovedali. Ešte dopovedali, že má bežať. „‚Mama poďte domov, prišli a vylámali nám sekerou dvere, a aby ste išli domov.‘ Tí naši starkí zostali kúštik živí, chúďatá.“ Z poľa sa rýchlo vrátili, ale dnu ich nepustili, nechali ich stáť pod oknom v daždi. Keď skončili s domovou prehliadkou, nútili ich podpísať doklad o tom, že nič nezobrali. Anna svojej mame povedala: „Nepodpisujte, my sme tu neboli a nemôžeme vedieť, či nám niečo zobrali! Bola som veľmi rázna, ale ja som si furt myslela, že mi nemôžu nič urobiť.“

Matka aj sestra boli od príchodu z vyšetrovacej väzby doma približne pol roka. Toto obdobie bolo pre rodinu plné napätia a strachu. Dňa 31. marca 1953 matku aj sestru znova odviedli, čakal ich súd. Sestru Máriu zobrali počas vyučovania. Navštevovala gymnázium v Dolnom Kubíne[5], ktoré už nedokončila. Matku Annu odviedli priamo z poľa, kde pripravovala pôdu na siatie. Prišiel po ňu opitý šofér, ktorý vo vedľajšej dedine nezvládol zákrutu a aj s Anninou mamou havaroval. Nestalo sa im nič. Anna v tejto súvislosti spomína: „Nebola jej poskytnutá žiadna lekárska pomoc, preto nemôžem povedať, aký bol jej zdravotný stav. Ale na súde som ju videla celú omodrenú.“           

Súdny proces

Súdny proces prebiehal v Ružomberku a trval dva dni, 15. a 16. apríla 1953. Obvinených bolo 24 ľudí, medzi nimi Pavol, Anna a Mária Kováčovi. Anna spomínala, že obvinenia boli ukrutné a obhajcovia nasadení. Otca sa mali pýtať aj na to, či mu nevadil milostný pomer jeho manželky a dcéry s farárom, alebo ich obviňovali, že im ľudia robili na gazdovstve za liter kyslého mlieka, a ďalšie nezmysly, ktorými zhadzovali a ponižovali nevinných ľudí. Najvážnejšie obvinenie klasifikované ako protištátna činnosť bolo ukrývanie kňaza, za čo ich odsúdili. Pavol dostal dvanásť rokov, Anna sedem a Mária tri roky. Dom aj majetok prepadol štátu. „Z našej rodiny som tam bola sama. Videli sme sa. Potom som išla domov s plačom, že čo budem robiť s mojimi starkými?“ Anna spomína na súdny proces, na ktorom bola s ďalšími ľuďmi z dediny. Tiež im súdili príbuzných.

Po súdnom procese mal dom Kováčových prepadnúť v prospech štátu a už zakrátko v ňom úrady chceli ubytovať svojho človeka s rodinou. Pamätníčka hovorí: „Predseda MNV im to neodporučil kvôli horšiemu zdravotnému stavu starého otca. Jednoducho im povedal, že je už pomätený.“ Anna po uväznení rodičov a sestry zostala v domácnosti sama so starým otcom Jozefom Ťapákom (81), starou mamou Johanou Ťapákovou (75) a tetou Helenou Palekovou (81). Helena bola teta Pavla Kováča a nemala svoje deti. Dom prepísala na neho, a tak prepadol štátu. Následne sa musela nasťahovať ku Kováčovcom. „Keď sa teta vrátila domov z kostola, všetko jej vyhádzali von oknom a do domu nemohla vojsť. V jej dome sa pripravovalo bývanie pre žandára. Prišla k nám s plačom,“ spomína Anna.

Život po tom

Anna mala 15 rokov a musela žiť a prijať všetky skutočnosti, ktoré prišli. „Ja som nič nemala a tiež som chcela mať, ale čo?“ Zo dňa na deň vyrástla a stala sa z nej mladá žena, ktorá sa starala o gazdovstvo a troch starých ľudí. Po absolvovaní základnej školy už ďalej neštudovala, aj keď po vzdelaní túžila. Finančná situácia bola náročná, pretože starí rodičia dôchodok nedostávali, teta mala 192 Kčs na mesiac a Anna do svojich šestnástich rokov dostávala mesačne 38 Kčs. Žili veľmi skromne.  

Všetok svoj voľný čas venovala práci na gazdovstve spolu so starými rodičmi a tetou. Majetok síce prepadol štátu, ale Kováčovci na ňom museli pracovať a úrodu odovzdať. Náročný bol rok 1953, pretože po traumatizujúcej udalosti dostali výmer kontingentu, ktorý museli splniť. Ťažko pracovali, ale niekedy im pomohli aj ľudia v dedine, napríklad s prácami na poli, povykladať vrecia so zemiakmi alebo im priviezli drevo na kúrenie. Tiež Anne podali pomocnú ruku, keď potrebovala peniaze na cestovný lístok. Anna bola zvlášť zaviazaná rodine Daňkovej, ktorá jej pomáhala. Neskôr, v roku 1960, sa vydala za ich syna Petra.

Boli sme dve

„Boli sme dve,“ hovorí Anna s úľavou v hlase. Mária Kováčová dostala individuálnu milosť kvôli zhoršenému zdravotnému stavu svojho starého otca a 17. júna 1954 ju prepustili z väzenia. Mária si odsedela 15 mesiacov, ktoré ju traumatizovali do konca života.[6]  Anna už nebola na všetku robotu sama. Mária však musela hneď nastúpiť do práce, takže aj ich príjem sa zvýšil. V tom istom roku zomreli obidvaja starí rodičia. Sestry zostali bývať v dome s tetou Helenou, ktorá im varila a starala sa o domácnosť. Dievčatá okrem ďalších povinností museli pracovať aj na gazdovstve. Anna síce nepracovala v závode, ale zarobila peniaze aj vlastnou činnosťou, napríklad v domácnostiach maľovala na steny kvetinové obrazy, štrikovala svetre, piekla torty k rôznym príležitostiam a písala básne. Tiež účinkovala v divadelnom a folklórnom súbore v Dlhej nad Oravou.

A predsa sa stretli

V roku 1958 sa z väzenia vrátil otec, ktorého podmienečne prepustili. Matka sa vrátila až v roku 1960; odpykala si takmer celý trest v trvaní 7 rokov. „Keď už mala odsedenú polovicu trestu, podali sme žiadosť o podmienečné prepustenie. Zamietli. Podľa nich bola mama fanaticky nábožensky založená,“ spomínala Anna. Napokon sa rodina predsa len opäť spojila. Na otázku, či niekedy ľutovali, že pomohli Jurajovi Gaburovi, pamätníčka odpovedá za všetkých členov: „Nikdy sme neľutovali, že sme ho prijali. On bol zlatý poklad. Môj otec krátko pred smrťou mi povedal: ‚Hanka, ja tento skutok nikdy nebanujem, že som toto urobil, že som ho prijal. Aj teraz by som ho prijal.‘ Však to boli peknie slová?“

Po páde komunistického režimu sa Anna Daňková, jej matka Anna a sestra Mária pravidelne stretávali s Jurajom Gaburom, ktorý sa dožil 104 rokov. Annino utrpenie neskončilo zmenou režimu, v rokoch 2012 – 2013 jej náhle zomreli dvaja synovia. Momentálne žije so svojou jedinou dcérou v rodnom dome v Dlhej nad Oravou. Jej odkaz znie takto: „Treba kráčať vzpriamene, čo je ako ťažko, ale nikdy nie je tak ťažko, aby sa nedalo kráčať. Neviem, či by som to dobre povedala. Zle, či dobre?“

 

[1] HUBA, Peter et al. Dlhá nad Oravou. Dolný Kubín : Vydavateľstvo Peter Huba, 2000, s. 54.

[2] LETZ, Dominik Roman. Svedectvo utrpenia a vytrvalosti v apoštoláte. Trenčín : Spoločnosť pátra Mikuláša Lexmanna OP, 2019, s. 15. Neprešlo jazykovou úpravou.

[3] Tamže.

[4] Bližšie pozri: zvuková nahrávka Juraj Gabura, https://www.pametnaroda.cz/cs/admin/node/6397/recordings

[5] Mária Kováčová počas štúdia mala úraz, a preto na určité obdobie prerušila školu. Bližšie pozri: video nahrávka Mária Mičáňová, rod. Kováčová. Ústav pamäti národa 2014.

[6] Bližšie pozri: video nahrávka Mária Mičáňová, rod. Kováčová, Ústav pamäti národa 2014.