Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ervín Arie David (* 1936)

• narodil sa 31. augusta 1936 v Košiciach do židovskej rodiny

• transportom do koncentračných táborov sa v roku 1942 vyhli vďaka výnimkám

• otec šil v Humennom čižmy pre gardistov, matkini bratia šili uniformy

• po potlačení SNP sa presúvali medzi dedinami v horách s vystavenými krstnými listami

• v Palúdzke Nemci chytili otca, cez Sereď ho deportovali do koncentračného tábora Sachsenhausen a absolvoval pochod smrti

• po oslobodení sa presťahovali do Košíc, kde otec úspešne podnikal a šetril na vysťahovanie do Izraela

• Arie sa do Izraela plavil ako 12-ročný so svojimi priateľmi s Hašomeru Hacair a strávil sám tri roky v kibuci

• štúdium absolvoval u matkinej sestry v Austrálii, vrátil sa po siedmich rokoch

• manželka pochádza z Prešova

• v roku 1973 bojoval v Jomkipurskej vojne

• má dve deti, päť vnúčat a nechcel by žiť nikde inde ako v Izraeli

Arie Ervin David, ktorý opustil Československo ako 12-ročný chlapec, nám porozprával svoj príbeh vo svojich 85 rokoch po slovensky.

Narodil sa 31. augusta 1936 v Košiciach. Otec bol vedúcim obchodu Baťa. Neskôr sa presťahovali späť do Sniny, odkiaľ pôvodne obidvaja rodičia pochádzali. Mamin otec už vtedy nežil. Všetci jej traja bratia – Bergidovci - boli krajčíri, bývali spolu a chovali aj kravy. Otcova rodina bývala neďaleko. Malý Arie žil s rodičmi striedavo u jedných starých rodičov alebo u starej mamy. Patrili k neologickej židovskej obci a nedodržiavali košer.

Koncom marca 1942 deportovali v prvom transporte mladých slobodných dievčat matkinu sestru Fany: „To bolo veľmi smutné, ale nás sa to ešte netýkalo.“ Maminmu bratovi Davidovi Bergidovi sa podarilo cez svoje kontakty k policajnému veliteľovi v Humennom vybaviť výnimky z deportácií pre všetkých súrodencov: pre svojich dvoch bratov a svoju sestru, Arieho mamu. Bratia šili žandárske uniformy. Okrem toho sa rodičom podarilo získať krstné listy, že sú evanjelici a nie Židia. Neskôr sa celé príbuzenstvo presťahovalo do Humenného, kde ich nikto nepoznal a kde ich policajný náčelník mohol ľahšie chrániť. Otec šil čižmy pre gardistov a zhotovoval kožené výrobky, čo tiež chránilo celú rodinu pred deportáciami do jesene 1942, kedy boli zastavené.

V Humennom začal pamätník chodiť do židovskej školy a v auguste 1943 sa narodila sestra Eva Marianna. Na jar 1944 vydalo ministerstvo vnútra nariadenie, že všetci Židia musia opustiť Šarišsko-zemplínsku župu smerom na západ, na stredné Slovensko. Výnimky ešte platili a celé príbuzenstvo sa usadilo v Liptovskom Mikuláši.

O vlas ušiel deportácii do koncentračného tábora

Situácia pre židovské obyvateľstvo, ktoré ešte ostalo na Slovensku, sa radikálne zhoršila po potlačení SNP koncom októbra 1944, keď sa obnovili deportácie do koncentračných táborov a akékoľvek výnimky prestali platiť. Keďže mali Davidovci ako jediní krstné listy, oddelili sa od matkiných príbuzných, ktorí sa išli skrývať do hôr. Väčšina z nich padla do rúk Nemcom a oslobodenia sa nedožila. Arieho rodina sa s ročnou sestrou presúvala v oblasti Nízkych Tatier od jednej horskej dediny do druhej: keď sa dopočuli, že Nemci sú na blízku, vyrazili ďalej: „Pamätám sa, že sme mali so sebou vždy periny a kufre a išli sme na voze s koňom. Niekedy sme sa presúvali aj v noci, lebo sme nič nemali. Rodičia mali asi ešte peniaze, už nikto nepracoval, muselo sa žiť a museli sa veci kupovať. Neviem, ako to bolo, ale nikdy sme neboli hladní. Žili sme, to bolo najdôležitejšie,“ vysvetľuje.

Aj keď museli dedinčania tušiť, že sú Židia, „vyzerali sme inak a boli sme inak oblečení,“ nikdy ich neudali gardistom. Mali krstné listy a snažili sa na seba neupozorňovať: „Pamätám sa na Vianoce roku 1944, otec kúpil vianočný stromček, išiel so susedom do kostola a mama pripravila večeru ako susedka. Veľmi dobre som vedel, ako sa modlí a ako sa treba prekrižovať v mene otca syna a ducha svätého amen.“

Gardisti a Nemci, ktorí hľadali ukrývajúcich sa Židov a robili v dedinách razie, sa onedlho objavili v Palúdzke, kde sa vtedy Davidovci usadili. Všetci muži v dedine sa mali dostaviť na úrad (vždy sa kontrolovali len muži, keďže vzhľadom na obriezku bolo ľahké ich identifikovať ako Židov, pozn. autorky): „Matka otcovi povedala: ‚Ty nejdeš, radšej sa skry.‘ Neviem prečo, otec povedal, že ide. Mal legitimáciu, kde nestálo, že je Žid. Keď skontrolovali všetkým doklady, tak zavelili: ‚Nohavice dole‘ a ihneď mali otca a ešte jedného žida. Otec sa opýtal, či si môže ísť zbaliť pár vecí, čo mu dovolili. Miestny gardista ho sprevádzal domov. Po chvíli prišiel nemecký vojak a zisťoval, prečo to tak dlho trvá, že už treba vyraziť. Nemec sa začal vypytovať matky, ale miestny gardista mu povedal, že má dokumenty, že nie je židovka, aby ju nechal aj s dieťaťom. Sestra Eva mala len jeden a pol roka.“ Sám osemročný pamätník vtedy nebol doma, lebo akonáhle sa rozchýrilo, že sa do dediny blížia Nemci, poslali ho rodičia preč: „Neviem kde som bol. Rodičia sa báli, že chytia aj mňa.“ Otca odviezli do koncentračného tábora v Seredi, odkiaľ bol deportovaný do Sachsenhausenu. Matka ostala s deťmi sama. Žili s dokladmi od krstu a štyri dlhé mesiace až do oslobodenia tŕpla strachom, že ich každú chvíľu odhalia. Aj Arie aj sestra Eva boli blondiaci s modrými očami: „To iste pomohlo.“

V jednej z dedín, kde sa mohla s deťmi uchýliť, si Nemci zriadili poľnú kuchyni na dvore domu, v ktorom bývali: „Matka mi každý deň veľmi dôrazne hovorila, aby som nikdy nepovedal ani jedno slovo nemecky. Lebo to bude znamenať, že som žid, lebo žiadny gój (židovské označenie pre inoverca, pozn.autorky) nevedel nemecky,“ dodáva. Keď sa pýtali na jej muža, tak povedala, že bojuje, čo bolo vtedy bežné. „Pamätám sa, že sestra, ktorá mala jeden a pol roka, sa s Nemcami aj skamarátila,“ popisuje túto surreálnu situáciu.

Otec vážil 35 kg

Medzitým otec ťažko pracoval v koncentračnom tábore Sachsenhausen a neskôr rozprával, ako to veľa ľudí nevydržalo a skočilo do elektrických drôtov: „Môj otec bol ale veľmi silný a celý čas si hovoril, že odtiaľ vyjde a pôjdeme do Izraela.“ Koncom apríla, tesne pred oslobodením, absolvoval s ďalšími tisíckami väzňov pochod smrti. Nemci nechceli padnúť do rúk sovietskym vojskám, tak viedli pochod smerom na severozápad, kde oslobodzovali nemecké územie americké jednotky. Otec sa dostal až k Lübecku: „Tu sa stal zázrak a otec tu stretol moju tetu, ktorá bola v Auschwitzi od marca 1942.“  Matkina sestra Fany prežila tak, že pracovala v tzv. Kanade, v táborových skladoch, kde sa triedili kufre a osobné veci Židov, ktorí išli rovno po príchode do plynových komôr. Mohla si tak prilepšiť zbytkami jedla, ktoré nachádzali vo vreckách a v osobných veciach: „To bolo v Auswchitzi najlepšie miesto, aby nešla do plynu. Bol to zázrak, že prežila. Aj človek, čo bol v Auschwitzi len jeden mesiac, a nie tri a pol roka ako ona, už samozrejme nebol tým istým človekom,“ vysvetľuje smutne.

Po oslobodení sa americkí vojaci postarali o preživších, otec musel ísť do nemocnice: „Vážil 35 kg a stratil zrak na jednom oku, ako mu do neho jeden Nemec vrazil puškou.“

Červený kríž a židovské organizácie ako Joint sa postarali o to, aby sa informácie o živých rodinných príslušníkoch dostali domov k ich rodinám. Tak informovali cez Londýn a Bratislavu všetky mestá na Slovensku. „Každý deň sme sa chodili pozerať na zoznamy v Liptovskom Mikuláši. A jeden deň vidíme meno môjho otca. Bolo to po prvý krát, že sme vedeli, že vôbec žije!“ hovorí Arie dojato. Bolo to v máji 1945 po dlhých piatich mesiacoch odlúčenia.

Keďže v Nemecku boli všetky železničné trate zničené, trvalo ešte týždne, než sa otec dostal do Československa a potom cez Prahu do Bratislavy. Prednosť mali starší preživší. Potom už cestoval domov vlakom. „Bývali sme v Mikuláši v tom istom byte, než sme odišli do hôr. Boli tam všetky naše veci. Bolo to veľmi dramatické, keď prišiel. Vyzeral úplne inak, stále bol veľmi chudý. Doniesol balíky od Američanov a mojej sestre dal čokoládu,“ spomína, ako keby to bolo včera.

Po otcovom návrate sa presťahovali do Košíc, kde otcovi na základe potvrdení, že prežil koncentračný tábor, pridelili byt. Na dnešnej Štefánikovej ulici si otvoril vlastný obchod s obuvou a koženým tovarom, ktorý sa rýchlo uchytil.

Zasľúbená zem

Pamätník pokračoval v štvrtej triede základnej školy. „Mal som tri veci: cheder, šomer a klavír, židovské dieťa sa musí učiť hrať na klavíri. Moja učiteľka povedala, že sú to vyhodené peniaze,“ smeje sa. Poobede navštevoval cheder (židovská škola, kde sa chlapci učia hebrejčinu a základy judaizmu). Taktiež bol členom Hašomer Hacair (hovor. šomer, ľavicovo orientovaná sionistická mládežnícka organizácia), kde sa deti a mládež  pripravovali na život vo vtedajšej Palestíne, snívali o budúcom štáte Izrael, počúvali o kibucoch a spievali budovateľské piesne: „Bolo samozrejmé, že idem do Izraela, a že idem s Hašomer Hacair rovno do kibucu,“ popisuje svoje vtedajšie odhodlanie.

Otec sa tiež angažoval v sionistických organizáciách na podporu vzniku štátu Izrael, aj rodičia sa rozhodli odísť. Najprv chcel však otec zarobiť peniaze, aby mohol v Izraeli začať hneď po príchode podnikať: „Jeho hlava vždy myslela dopredu,“ vysvetľuje hrdo pamätník. Preto pred odchodom nakúpil od Baťu dva veľké stroje a ďalšie zariadene na výrobu topánok a s dvomi nákladnými autami ich poslal cez Turecko do prístavu, aby ich odtiaľ dopravili loďou do Izraela. Avšak, o šoféroch, dodávkach či strojoch už nikdy nepočuli.

Nakoniec vyrazil pamätník s kamarátmi zo šomeru, a rodičia cez organizáciu Sochnut (Židovská organizácia pre Izrael založená v r.1929 v Palestíne). Cesta viedla cez Viedeň a Taliansko do prímorského mesta Trani, kde čakali dlhé týždne, kým sa nakoniec našla loď, ktorá ich prepraví do Haify. Po založení nezávislého štátu Izrael 14. mája 1948 bol totiž príliv židov z celej Európy do Izraela obrovský. Z prístavu Bari sa loďou Galila vydali na otvorené more. Nezávisle od seba boli aj rodičia so sestrou, aj pamätník so šomermi na tej istej lodi. „Keď sme opúšťali loď v Haife, ja som nevedel, kde sú rodičia a oni nevedeli, kde som ja. Išiel som so svojou skupinou. Bolo to úplne normálne. Mne to vôbec nevadilo, bol som v dobrých rukách Hašomer Hacair. Keď sme sa blížili k Haife, vyšli všetci pasažieri na palubu, spievali Hatikvu (izraelská štátna hymna, pozn. autorky) a plakali. Všetci,“ dodáva dojato. Bolo to začiatkom roku 1949. Pamätník mal vtedy 12 a pol roka.

V Košiciach im vedúci povedali, že sa dostanú do kibucu Kfar Masaryk alebo Lahavot Chaviva, kde žili prevažne československí Židia. Avšak, nestalo sa tak, pár týždňov po príchode sa dostal s deťmi z viacerých krajín Európy a Afriky do kibucu Ejn ha-Šofet. Pol dňa pracovali a pol dňa sa učili. Obdržal tu extrémne ľavicové vzdelanie, dnes to s úsmevom nazýva „brainwashingom“: „Stalin a Mao Ce-tung boli naši hrdinovia. Plakali sme, keď zomrel Stalin,“ smeje sa dnes. Keď neskôr stretol iné deti, považoval ich za kapitalistov: „Veľmi rýchlo som z toho vyzdravel a pochopil, že to je len propaganda,“ dodáva.

Rodičia dostali v meste Holon, vybudovanom v púšti, pridelený jeden a pol izbový byt. Delili sa o kuchyňu so susedmi. Z Košíc poslali do Izraela nábytok a celé vybavenie svojho veľkého bytu tzv. liftom (kontajnerom). Otec podplatil colníkov, aby si so sebou mohol zobrať viac vecí, ako bolo povolené vyviezť, napríklad aj dva klavíry. Avšak, do bytu sa sotva niečo zmestilo, a tak stál lift vonku pred domom v piesku.

Otec začal pracovať okamžite len pár dní po príchode do Izraelu. Ešte nevedel ani slovo hebrejsky, ale vtedy prichádzali desaťtisíce nových prisťahovalcov, tzv. olim, a hovorilo sa všetkými európskymi jazykmi. Najprv pracoval v skladoch Jointu a postupne sa naučil reč. Spolu s obchodným partnerom - tureckým židom, ktorý mal finančné prostriedky - získal koncesiu otvoriť obchod firmy ATA, ktorú založili Židia z Československa a ktorá bola vtedy najväčšou textilnou spoločnosťou v krajine.

Z kibucu do Austrálie

Rodičia navštevovali pamätníka v kibuci len raz za rok, „ale to bolo normálne, mal som svojich priateľov a program. Jedného dňa prišiel otec na návštevu a zahlásil: ‚Ideš domov, urobíš si maturitu a budeš človek.‘ Ale v kibuci bol môj domov. Mal som asi 15 rokov. Väčšina detí, ktorých rodičia tiež prišli do Izraela, pobudli v kibucoch maximálne pár rokov. Tie deti, ktoré prišli sami, v nich ostali žiť,“ vysvetľuje.

V malom byte v Holone nemal kde spať, a tak chodieval na noc k susedke do jej polovičnej  izby.

Otec trval na tom, aby pamätník pokračoval štúdiom na gymnáziu. Avšak, jeho dosiahnuté vzdelanie v kibuci bolo tak slabé, že ho nechceli prijať. Otcovi sa to, ako vždy, podarilo vybaviť: cez starostu mesta Holon, ktorý pochádzal z Užhorodu a ktorého poznal. Pamätník za rok dobehol všetko učivo a po štyroch rokoch absolvoval v júni 1955 maturitu. Rodina sa medzičasom presťahovala do Tel Avivu. V auguste nastúpil na povinnú vojenskú službu. Už ako chlapca ho zaujímalo letectvo a jeho snom bolo stať sa pilotom izraelskej armády. Každé letné prázdniny trávil mládežníckymi leteckými kurzami. Aby sa dostal k letcom, musel absolvovať skúšky, ktorými neprešiel hocikto: „Bol som veľmi šťastný a hrdý, vtedy to boli top of the top, tí najlepší,“ dodáva. Avšak, keď odišiel jeho inštruktor lietania, ktorý bol pre neho „ako druhá mama“, už to nebolo ono: vraj lietal nebezpečne a na doraz, preto ho tesne pred záverečnými skúškami prevelili k jednotke ochrany vzdušného priestoru. Po troch rokoch stála otázka, čo ďalej: „Ako vždy, otec mal riešenie,“ smeje sa. Pamätník sa mal stať účtovníkom, a tak absolvoval viacero kurzov a zamestnal sa v podniku, ktorý vlastnil otcov priateľ zo Slovenska. Avšak, nevidel tu svoju budúcnosť, chcel študovať. Rodičia nemali peniaze nazvyš a nemohli financovať pobyt 23-ročného syna v Haife, kde sa chcel prihlásiť na štúdium na vyhlásenej technickej univerzite Technion.

Tentoraz vzala veci do svojich rúk mama. V roku 1959 napísala svojej sestre Fany, ktorá žila v Austrálii, či by u nich mohol syn bývať a študovať. Sestra obratom odpovedala a hneď v prvom liste poslala aj letenku. „Otec už nemohol nič povedať.“

Po štyroch rokoch sa stal inžinierom chémie a počas celého štúdia si privyrábal nedeľným vyučovaním židovských detí hebrejsky. Cez prázdniny staval cesty a robil závozníka. Po dvoch rokoch už mohol bývať sám. Než sa vrátil do Izraela, pracoval dva roky vo svojom obore, aby získal prax. Vďaka tomu si po návrate ihneď našiel prácu.

Len Izrael

Domov sa nevracal najkratšou možnou cestou, ale kúpil si letenku s Pan Am let 001 okolo sveta a cestoval štyri mesiace, počas ktorých ponavštevoval príbuzných v Európe a v USA, kde žil matkin brat. Medzitým poslal s kontajnerom loďou z Austrálie do Izraela kompletné vybavenie domácnosti, keďže predpokladal, že sa bude čoskoro ženiť. Vracal sa v roku 1966 a za celých sedem rokov nebol v Izraeli ani raz.

„Keď som sa vrátil, mala už sestra s mamou pripravený zoznam perspektívnych dievčat. Vedeli, že mám 30 rokov a chcem sa ženiť,“ smeje sa. Postupne všetky stretol a vyškrtal zo zoznamu. Nakoniec sa cez známych rodičov zoznámil so svojou budúcou manželkou Miriam, ktorá sa narodila v Prešove. Jej otec neprežil holokaust a do Izraela prišli v roku 1947 len s matkou.

V Jomkipurskej vojne v októbri 1973 slúžil pri pancierovej divízii, viac ako osem mesiacov bol mobilizovaný a bojoval na Golanských výšinách a na Sinaji. Po skončení vojny cvičil vojakov ovládať ruské tanky, ktoré zabrali sýrskym a egyptským jednotkám. „Po ôsmych mesiacoch som bol iný človek,“ uzatvára túto epizódu svojho života.

Pamätník pracoval celý život v chemickom priemysle. S manželkou sa im narodili dve deti a dnes majú päť vnúčat. Syn s rodinou žije v USA.

Novembrové udalosti v roku 1989 sledovali v televízii: „Bolo isté, že to príde, len sme nevedeli, že kedy,“ spomína.

Po revolúcii v 1989 mali ešte obavy pricestovať na Slovensko a ani získanie vstupného víza nebolo tak jednoduché. Avšak, po návšteve Václava Havla ako prvého predstaviteľa štátov východnej Európy v Izraeli v apríli 1990, sa predsa len rozhodli do Československa vyraziť. Tešil sa zo stretnutí s príbuznými a navštívil všetky hroby. Ale ku krajine už pamätník necítil žiadny vzťah, bola pre neho cudzia.

„Pre nás s manželkou neexistuje žiadny iný štát a iné miesto na celom svete ako Izrael. Aj keď tu bude zle a vojny. Aj keď sme veľmi kritickí, chceme žiť len tu. Ani v Austrálii som nechcel ostať. Možno to nie je racionálne, ale je to naše presvedčenie.“ Obáva sa, že mladí Izraelčania už nemajú taký silný vzťah ku svojej krajine ako on: „Moja životná skúsenosť je pre dnešných mladých ľudí úplne irelevantná: majú úplne iný koncept a filozofiu života. Nikdy necítili to, čo my. Narodili sa v štáte, ktorý je úplne slobodný. Nikdy nepočuli že ‚Žid‘. Čo je to Žid? Každý je tu Žid. Nevedia o tom nič, čítali knihy, videli filmy, ale to nie je to isté. Nemajú s tým žiadnu vlastnú skúsenosť. Všetci rodičia, ktorých deti idú do zahraničia pracovať alebo študovať, sa boja, že sa nevrátia. A to sa stane,“ uzatvára.