Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Derman (* 1947)

• narodená 29. mája 1947

• chodila 4 a pol roka do základnej ľudovej školy v Šahách

• v roku 1957 sa presťahovala s rodinou do Modry

• ukončila štúdium strednej školy v Modre

• študovala 3 roky vysokú školu v Bratislave, odbor fyzika – chémia

• v júli 1968 odišla na stáž do Frankfurtu

• v roku 1968 emigrovala s rodinou do Ameriky

• pokračovala v štúdiu na Columbia University odbor fyzika, neskôr biológia

• postdoktorandské štúdium absolvovala v Oxforde a druhú polovicu v The Rockefeller University v New Yorku

• svadbu mala v decembri 1969

• výskumu sa venovala do roku 2003

• na dôchodku sa venuje písaniu komentárov o konferenciách alebo knižným recenziám do The New York Academy of Sciences

• od roku 2010 sa stala predsedníčkou Spoločnosti pre históriu československých Židov

Eva Derman sa narodila v Leviciach 29. mája 1947. S rodičmi však žila odmalička v Šahách, ktoré patrili cez vojnu k Maďarsku. Pamätníčkini rodičia sa tam presťahovali ale až po vojne.

Osudy starých rodičov

Evin otec sa narodil v júni 1913 a vyrástol vo Veľkých Kostoľanoch. Pôvodne sa volal Tibor Zilberer a zmenil si meno na Sivák niekedy v čase, keď sa pamätníčka narodila. Tiborov otec pracoval ako obvodný lekár. Patril medzi prvú generáciu židov zo Slovenska, ktorí vyštudovali v Budapešti. Rodina pochádzala pôvodne z okolia Serede a Hlohovca.

Starí rodičia z otcovej strany boli počas 2. svetovej vojny zavraždení a skončili v masovom hrobe, odkiaľ ich Evin otec exhumoval. Pravdepodobne to bolo v Hodruši-Hámroch v októbri 1944. Dovtedy mali prezidentskú výnimku. Doktorov po začiatku vojny prepustili a preradili na iné miesta a starí rodičia preto skončili v Hodruši. Tam nepoznali veľa ľudí a nešli sa skryť, a tak ich chytili a zavraždili. Otcova sestra Edita Kaldor bola v koncentračnom tábore, neskôr v pracovnom tábore a spolu s manželom tieto útrapy prežili a emigrovali do Ameriky.

Pamätníčkina matka sa narodila v júli 1923. Pochádzala z Veľkých Levárov a za slobodna sa volala Alica Hásová. Starý otec sa narodil v Čechách a bol lekárom, ktorý pracoval pre štátnu poisťovňu vo Veľkých Levároch. Stará mama, za slobodna Jelínková, bola krajčírka. Pochádzala z Pezinka, kde mali jej rodičia na námestí veľký obchod, odkiaľ zásobovali aj Pezinský zámok.

Obidve rodiny patrili k tzv. neológom a Eva nevie, nakoľko boli pobožní, ale kým boli deti malé, dodržiavali kóšer zvyky. Evin otec ovládal hebrejčinu, ale vedel aj po francúzsky, nemecky, anglicky a maďarsky. Nikto v rodine ale neovládal jidiš.

Život rodičov v medzivojnovom období

Na medzivojnové obdobie spomínali Evini rodičia len pozitívne. Jej otec išiel v desiatich rokoch na gymnázium do Trnavy, odkiaľ má veľmi pekné spomienky. Od učiteľa, u ktorého býval, dostal aj židovské vzdelanie. Pamätá si, že na škole mali českých profesorov. Otec potom skončil univerzitu v Bratislave v roku 1937, pričom jeden rok strávil v Prahe. V roku 1938 sa snažil odísť do zahraničia, ale nikde mu nechceli dať víza.

Evina matka odišla z Veľkých Levárov na gymnázium do Bratislavy, kde sa ale necítila dobre a pokladali ju tam za dedinskú husičku, a preto potom prestúpila na chemickú priemyslovku do Banskej Štiavnice. Z tých čias si pamätá na dobu, keď v roku 1937 zomrel Tomáš Garrigue Masaryk. Nikdy nezabudla na to, ako išli na pietny pochod s čiernymi páskami a všade vládol smútok.

Začiatok vojny

V roku 1939 musela kvôli svojmu židovskému pôvodu odísť zo školy. Dokončila priemyslovku diaľkovo v Bratislave. Potom sa vrátila za rodičmi, ktorí boli lekári v Senohrade. Ako dcéra lekára mala výnimku. Učila sa šiť a za kaderníčku. Pracovala aj ako slúžka na fare, odkiaľ však napokon musela odísť, keď jej povedali, že nevyzerá ako Slovenka, lebo mala tmavšiu pleť.

Evina matka bola zasnúbená, ale jej snúbenec nastúpil do jedného z prvých transportov: „Ona išla za jeho matkou, a ľudia vtedy utekali do Maďarska, a povedala jej, nech ide do Maďarska, lebo ho povolali, nech nikam nejde. Jeho matka odpovedala: ‚Nie, my sme dobrí občania štátu a keď dostaneme príkaz, tak robíme, ako nám prikážu.‘ A už sa nevrátil.“

V roku 1943 sa Alica vydala za Tibora, Evinho otca. Ten bol v tom čase primárom na internom oddelení v nemocnici. Svadbu mali v Trenčíne. Prišla za ním pôvodne s prosbou o radu, pretože potrebovala pomôcť s ukrývaním. Keď si ho zobrala, bola chránená až do augusta 1944. Otec predtým dostal predvolanie, aby išiel ako lekár s prvým dievčenským transportom do Auschwitzu. S predvolaním išiel za známym, nežidovským lekárom, ktorý mu zachránil život, keď zariadil, že otec nikam nepôjde. Nežidovský kolega vedel, čo by ho tam čakalo. Napísal, ale že Evinho otca potrebuje, a on sa tak sa transportu vyhol.

Ukrývanie starých rodičov

Starého otca z matkinej strany prepustili v roku 1939 z Veľkých Levárov a preložili ako lekára do Senohradu, kde predtým žiadny lekár nebol, a pritom pre nich platila výnimka. „Katolícky kňaz pri omši požiadal ľudí, keď sa museli už schovávať, čo bolo až po Povstaní, aby ľudia ich lekára schovali.“ Ján Dechet ich aj prekrstil, len aby ich zachránil. Evina stará mama bola v kontakte s ľuďmi zo Senohradu aj po vojne. Kňaz zo Senohradu dokonca zostal pacientom Evinho otca. Tento múdry muž sprostredkoval aj to, aby ľudia ukryli Eviných starých rodičov na lazoch pri Senohrade. Niekto ich vraj viackrát udal, ale vždy stihli ujsť. Ján Dechet bol v roku 1953 vymenovaný za biskupa v Banskej Bystrici, ale potom bol exkomunikovaný z cirkvi, a keď padol komunistický režim, mal zlé meno, lebo spolupracoval s komunistami.

Stará mama zvykla obsluhovať aj nemeckých vojakov, servírovala im jedlo a nemeckí vojaci si hovorili, že vyzerá ako Nemka. „Jeden deň predtým, to mi dala ako príklad, že nie všetci Nemci boli zlí, že boli v nejakej izbe schovaní, asi niekto ich znovu tam udal a nejaký nemecký vojak tam prišiel a pýtal si od nich doklady. Tak tam v tých dokladoch bolo napísané, že sú židia a povedal, že prídem pre vás zajtra a oni na druhý deň už boli preč.“

Po vojne sa Evini starí rodičia nevrátili do Levárov. Jej starý otec bol najprv obvodným lekárom v Ivanke pri Dunaji a neskôr v Ovsišti v Bratislave.

Nové začiatky

Pamätníčkini rodičia sa museli po potlačení Slovenského národného povstania tiež ukrývať v horách. Hoci Evina matka už nevládala kráčať, manžel ju napomínal a pobádal, že musia ísť vyššie, čím sa vlastne zachránili. Alica to často dcére spomínala: „Otec mal pravdu, že musíme ísť vyššie, lebo potom vypálili tie nižšie chaty Nemci.“ Ukrývali sa niekde vo Fatre blízko chaty, kde boli partizáni. Oni však boli odkázaní sami na seba a jej matka chodila dole do dediny po jedlo. Otec pomáhal partizánom ako doktor, ale nepatril k nim. V chate boli aj ďalší doktori, s ktorými sa stretávali aj po vojne. Spomínali si aj na to, že medzi partizánmi boli pravdepodobne aj Rusi. V horách sa ukrývali až do oslobodenia.

Na nové začiatky si Eva z rozprávania rodičov pamätá takto: „Najprv otec dostal miesto v Univerzitnej nemocnici v Bratislave, ale nebol veľmi na politiku a rozhodol sa, že radšej bude veľkým pánom v malom meste.“ Rodina potom preto skončila v Šahách.

Po vojne sa mali Evini rodičia celkom dobre, jej otec ako doktor dostával niečo aj od vďačných pacientov, takže nehladovali. Menová reforma sa ich veľmi nedotkla, spočiatku žili veľmi skromne, nevlastnili dom a nemali ani auto. Neskôr sa ich situácia zlepšila, kúpili si nový nábytok a mohli si dovoliť aj pestúnku.

Detstvo v Šahách

Riešili aj otázky ohľadom antisemitizmu, či bude pretrvávať aj po vojne, či môžu vychovávať v Československu svoje deti. Strach, ktorý prišiel so spolitizovanými procesmi so Slánskym a spol. spôsobil aj to, že sa Evin otec obávál dávať svojim pacientom injekcie, aby ho nemohli obviniť, že ich chce otráviť. Evin brat Michal sa narodil dva roky po Eve a obidvaja zámerne dostali mená, z ktorých sa nedal odhadnúť ich pôvod.

Pamätníčka sa o svojom židovskom pôvode vedela, už keď mala okolo šesť rokov. Keď deti v škole priraďovali k evanjelickému alebo katolíckemu náboženstvu, Eva sa vtedy doma pýtala, čo má odpovedať, keďže sa jej rodičia už zmienili o tom, že sú židia. Odpovedali: „Tak povedz, že sme ateisti.“

Na detstvo má Eva pekné spomienky. Jej rodina sa stretávala s ostatnými židovskými rodinami, ktorých tam žilo okolo 10. Spolu oslavovali a stretávali sa raz týždenne u niekoho doma. V Šahách bola aj synagóga, ale pamätá si, že tam bola iba raz.

Sťahovanie do Modry

4 a pol roka vychodila Eva v ľudovej škole v Šahách. V roku 1957 sa presťahovali do Modry, kde Evin otec zakladal nemocnicu a pracoval tam už rok predtým, než za ním prišla rodina. Pamätníčka tam ale ako nová žiačka zažívala ťažké časy. „V Šahách som mala veľa priateľov a veľa priateliek a sme mali spoločenský život tam. V Modre to bolo ťažko, hlavne pre mamu, ktorá najprv nepracovala a potom išla naspäť do školy.“

Na strednú školu nastúpila Eva do Modry. Teta jej v tej dobe posielala balíkmi z Ameriky oblečenie, ktoré bolo samozrejme iné, ako mali všetci ostatní. Školu ukončila v roku 1965. Po diskusii s rodičmi, kedy vylúčili humanitné vedy ako budúci odbor pre Evu, sa prihlásila na fyziku na prírodné vedy do Bratislavy. Tri roky študovala fyziku a chémiu ako vedecký smer. Poslednú skúšku nedokončila, lebo si myslela, že ju spraví po návrate z Nemecka, čo sa však už nikdy nestalo.

Študentský život v Bratislave

Počas vysokej školy bývala v podnájme v Bratislave. Do hlavného mesta mohla i dochádzať, ale chcela mať v tom čase už väčšiu voľnosť a nezávislosť od svojich rodičov. Okrem toho, že veľa času strávila štúdiom v univerzitnej knižnici, si na študentský život spomína takto: „Som využívala koncerty, divadlá. Každý druhý víkend som prišla domov a priniesla som tam všetko moje šatstvo oprať.“ Z ročníka približne 300 študentov boli asi piati židovského pôvodu a tvorili spolu krúžok a pomáhali si.

V čase uvoľňovania spoločenskej atmosféry v druhej polovici šesťdesiatych rokov na Evu negatívne zapôsobila akcia v PKO, kde rečnili Gustáv Husák a Laco Novomeský. Eva patrila medzi tých, ktorí im nosili otázky k pódiu. Pamätá si, že medzi nimi boli aj také, ktoré sa týkali Izraela. Na tie však vôbec neodpovedali. Na záver akcie, ktorá sa odohrala niekedy na jar v roku 1968, sa spievali pesničky z obdobia Slovenského štátu.

Prelomový rok 1968

Eva mala v rámci štúdia každé leto absolvovať dvojmesačnú stáž. Keďže vedela niečo po anglicky, niečo po nemecky a chcela sa dostať do zahraničia, napísala asi 10 listov, či by ju niekde neprijali ako stážistku. Nakoniec sa rozhodla pre stáž vo Frankfurte, kde jej ponúkli aj štipendium, a odišla tam v júli 1968.

Na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si spomína takto: „Viem, že niekto dostal telefón, že Rusi sú v Československu, tak to sme počuli. Čo ja som tiež vedela, že moji rodičia si pýtali vízum turistické s bratom ísť do Juhoslávie. A oni ma kontaktovali, keď boli v Juhoslávii a to nejako vyšlo, že oni tam boli týždeň alebo dva pred inváziou, takže ja som vedela, že oni neboli doma v Československu, keď bola invázia.“

Keď sa otvorili hranice, Evina rodina odišla priamo do Viedne, kde im pomohla židovská spoločnosť nájsť ubytovanie. Tam čakali asi 3 mesiace, kým dostali americké víza. Eva prišla z Frankfurtu do Viedne za rodinou, aby odišli spoločne. Pamätá si, ako im za peniaze, ktoré dostávala, priniesla pomaranče a čokoládu.

Nový život v Amerike

Po príchode do Ameriky Eve v zorientovaní sa v novom svete veľmi pomohol študijný pobyt v Nemecku, kde poznali americký systém štúdia. Prihlásila sa na graduate school, kde jej uznali, čo už mala vyštudované a mohla dostať štipendium. „Ja som potom pokračovala v tom istom odbore, na fyzike. Bolo to omnoho ťažšie na Columbii, kde boli Nobel Prize winners profesori.“ Veľmi jej pomáhal aj budúci manžel, ktorý taktiež študoval fyziku a vďaka nemu sa ľahšie pripravila na skúšky.

Neskôr prestúpila na biológiu, kde skončila s doktorátom a robila výskum molekulárnej biológie. Popri štúdiu učila taktiež na súkromnej škole matematiku. Podľa jej slov tam na jej prekvapenie deti, ktoré boli v už deviatej triede, nevedeli deliť a násobiť, a preto ich raz nechala všetky prepadnúť.

Postdoktorandské štúdium robila v Oxforde a druhú polovicu na The Rockefeller University v New Yorku, kde už mala vlastné laboratóriá v Department of Developmental and Structural Biology at the Public Health Research Insitute v New Yorku. Vo svojom výskume mapovala regulačné prvky génov a venovala sa mu takmer 25 rokov, až do roku 2003.

Eva mala svadbu rok po tom, čo prišla do Ameriky, v decembri 1969. Jej manžel pochádza z Kapského mesta. Stretli sa ešte ako študenti, on študoval teoretickú fyziku. Majú dve deti. Ich starší syn je historik, ktorý sa zaoberá dejinami Nemecka v 20. storočí a je profesorom na univerzite v Hongkongu. Evina dcéra je výtvarníčka.

Voľného času počas štúdia a práce pamätníčka veľa nemala, pretože výskumy prebiehali neustále, aj cez víkendy. V roku 1986 bola so svojimi deťmi na návšteve v Československu. Prileteli najprv do Prahy, ktorú nepoznala, tak si s deťmi spravili výlet a potom sa presunuli do Bratislavy. Československo navštívila tiež v roku 1989, ešte pred revolúciou. Najväčšou zmenou a predzvesťou toho, že sa časy zmenili, bolo pre pamätníčku to, že videla v Bratislave v novinovom stánku časopis Playboy. Ďalšie návštevy smerovali za starou mamou a priateľmi. O politické a spoločenské dianie v Československu sa však Eva nezaujímala.

Na teroristický útok v New Yorku 11. septembra 2001 si spomína takto: „Bol to velikánsky šok. Ja som zvyčajne začínala pracovať v laboratóriu okolo desiatej, bola som pri výťahoch doma okolo deviatej.“ Jej manžel, ktorý začínal prácu skôr, jej zatelefonoval, aby nikam nechodila, že v meste sa niečo deje, aby si zapla televíziu. Pamätníčka sa potom bála chodiť metrom a nadobudla pocit, že Amerika je zraniteľná. Podľa Eviných slov sa zmýšľanie ľudí zmenilo, a v tom bolo počínanie teroristov úspešné.

Po tom, ako odišla Eva na dôchodok, venovala sa písaniu komentárov o vedeckých konferenciách alebo knižným recenziám do The New York Academy of Sciences. V roku 2010 sa stala aj predsedníčkou Spoločnosti pre históriu československých Židov (The Society for the History of Czechoslovak Jews).