Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Štrngal som kľúčami, ale zmeny pre mňa – vzhľadom na môj vek – prišli neskoro
narodil sa v Přerove v roku 1929.
v roku 1957 absolvoval odbor maľba na VŠMU v Bratislave.
zúčastnil sa na svetových výstavách: Documenta 4 v Kasseli, 1968, ARS ’69, Bienále konštruktívneho umenia v Norimbergu, Májovom salóne v Paríži a mnohých ďalších
v roku 1971 realizoval vizuálno-kinetické projekty s American Wind Symphony Orchestra po celých USA
jeho umelecký manifest sa nazýva Dynamický konštruktivizmus
svoje diela prezentoval v mnohých významných svetových múzeách a galériách
v roku 2001 bolo v Bratislave založené Múzeum Milana Dobeša
je laureátom Ceny ministra kultúry za rok 2012
Milan Dobeš sa narodil 29. júla 1929 v Přerove do rodiny obchodníka s textilom. Prvých desať rokov jeho detstva plynulo pokojne v medzivojnovej Československej republike, avšak okupácia nacistami a vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava v marci 1939 priniesli biedu, hlad, lístkový prídelový systém, čierny trh a hlavne všadeprítomný strach. „Vždy, keď popred naše okná prešiel automobil, otec prchal – mohla to byť buď sanitka, alebo gestapo. To v prípade, že nenašlo hľadanú osobu, bez mihnutia oka vzalo hoci suseda. Nikto nebol v bezpečí.“
Oslobodenie zase znamenalo nekonečný sled sovietskych vojakov, tankov a techniky. Milan Dobeš si pamätá, ako vojaci kradli hlavne hodinky, a jemu dokonca ukradli aj bicykel, ktorý si podomácky vyrobil z leteckých rúrok.
Napriek vojnovým časom bol Milan veselý, všestranne činorodý chlapec, venoval sa kanoe, basketbalu, volejbalu, atletike, baletu, divadlu, vydával vlastný časopis a hlavne od detstva kreslil a maľoval. Ako stredoškolák tajne vystupoval ako tanečník v klube Boccaccio pod ostravským hotelom Palace, kde sa naučil aj stepovať.
Na nástup komunistov k moci v roku 1948, ktorý zažil v Českom Těšíně, spomína takto: „Profesori nás vzali na manifestáciu proti komunizmu. Vyhodili ich za to zo školy, nastúpil nový riaditeľ, ktorý bojoval v španielskej občianskej vojne na strane interbrigadistov, ale nakoniec bol prvý, kto emigroval.“
Dobeš zmaturoval na obchodnej akadémii v Českom Těšíne, kde sa mal pripravovať na prevzatie rodinného podniku. Ten však čoskoro komunisti znárodnili a zrušili. Z otca napriek excelentným znalostiam v oblasti textilu urobili vedúceho drogérie. „Oboch rodičov tento stres psychicky ničil. Bolo kruté – byť na indexe. My, ako ich synovia, sme razom získali status detí kapitalistu a nepriaznivý kádrový posudok.“
„Hlavne, že vieš kresliť!“
Po maturite sa musel zamestnať. Pol roka brázdil republiku ako tanečník stepu v rámci turné Orchestra Gustáva Broma. Potom v nudnej práci skladníka v Moravostave, kde bolo všetko tak „ohromne tajné, až to bolo smiešne“, si všimli, že pekne kreslí, a tak dostal úlohu ilustrovať časopis „Stavbař“. Po roku sa s kamarátom Jaroslavom Knilom rozhodli študovať maľbu. Veľmi dôkladne sa pripravovali, kreslili štúdie všetkého možného a v roku 1951 úspešne zvládli prijímacie skúšky na VŠVU v Bratislave.
Niekoľko mesiacov po začatí štúdia na školu dorazil z Přerova nepriaznivý kádrový posudok. Pre kapitalistický pôvod neodporúčali Milana na štúdium na vysokej škole. Rektor Ján Mudroch však posudok roztrhal so slovami: „Hlavne, že vieš kresliť.“ A tak mohol Dobeš študovať ďalej. Prvé roky na škole však boli pre neho sklamaním, socialistický realizmus obmedzoval slobodu tvorby. Spätne však hodnotí školu ako dobrý základ pre remeslo a užitočné východisko pre neskoršie hľadanie vlastnej cesty i samého seba.
V rámci selekcie na základe správnych kádrových posudkov si profesor Ladislav Čemický, aktívny komunista, zaumienil vyhodiť zo školy asi desať študentov. Dobeš vedel, že v tomto zozname zaujíma popredné miesto. Preto počas celého štúdia veľmi usilovne pracoval a dodnes verí, že aj to je podstatným základom jeho umeleckého úspechu. Vďaka drine vždy prešiel cez všetky skúšky a komisie. Od tretieho ročníka sa rozhodol pre krajinomaľbu v ateliéri profesora Hoffstädtera a po jeho predčasnej smrti u Dezidera Milleho z jednoduchého dôvodu: „Bola tam väčšia sloboda programu. V ateliéri figurálnej maľby boli väčšinou témy robotníckeho hnutia a radostnej perspektívy komunizmu.“ Krajinári oproti tomu chodievali na sústredenia do krásnej Demänovskej doliny. Avšak všetkých študentov bez rozdielu kvárila spoločná povinnosť: povinné skúšky z marxizmu-leninizmu.
Milanovho brata Leopolda kvôli zlému kádrovému posudku vyhodili z Českej vysokej školy technickej už v druhom ročníku. Vyhodení vysokoškoláci mali vo vtedy povinnej pracovnej knižke poznámku „VV“ – bol to dôvod, pre ktorý nesmeli dostať iné zamestnanie ako nekvalifikovanú prácu. Ako robotníka v podniku Kazeta ho poslali opraviť päťcípu svietiacu hviezdu na streche. Trojfázový motor z nej daroval bratovi Milanovi, a ten ho použil v jednom zo svojich najznámejších a najvýraznejších diel, Pulzujúcom rytme. „Predalo sa to kdesi v Holandsku,” dodáva lakonicky. Brat neskôr vyštudoval priemyslovku a stal sa vedúcim pracovníkom.
Talent a usilovnosť priniesli úspech, Milan Dobeš sa stal opakovane študentom roka a po absolvovaní štúdia dostal tzv. „čestný rok”. Vďaka tomu získal bývanie na Kapitulskej ulici, ako to volali – „u farárov”, kde bol internát VŠVU a kde jednu stajňu upravili na „ateliér”, ku ktorému patrilo aj ročné štipendium. V tomto období Dobeš pokračoval v maľovaní starej Bratislavy, často v daždi. Tieto obrazy zachovali impresie dnes už neexistujúcich zákutí. Mal svoj charakteristický prejav medzi impresionizmom a expresiou, aj svoje obľúbené modely; cigánku Terku a jej rozvetvenú rodinu.
„Raz som sa vybral maľovať lom v okolí Devínskej Novej Vsi – vídaval som ho, keď som cestoval vlakom. Vystúpil som v Devínskej z vlaku, nikto nikde. Nevedel som, že je to prísne strážené hraničné pásmo. Po celodennom maľovaní som cestou na stanicu stopoval jediné auto široko ďaleko. Boli to velitelia pohraničiarov, hneď ma zobrali k Dvom levom. Zabavili moje veci na maľovanie, aj obraz, riadne ma celého prehľadali, zabavili vecí z vreciek, opasok, šnúrky z topánok mi vytiahli. Zavreli ma do cely a až v pondelok ma pustili, keď zo Zväzu výtvarníkov potvrdili, že som členom a šiel som len maľovať, nie ilegálne prekročiť hranice.“
V roku 1958 mal ako prvý absolvent VŠVU samostatnú výstavu v Galérii mladých (neskôr Galéria Cypriána Majerníka). Predstavil tu obrazy starej Bratislavy a začínajúceho – podľa prevažujúcej farby nazvaného „modrého obdobia“, ktoré zaznamenali veľký úspech.
Splnené sny a prvé úspechy
Mladý Milan Dobeš sa túžil dostať do mekky výtvarnej moderny, do Francúzska. V 50. rokoch to bol len sen. Pomohla však náhoda a vďaka ochotnej turistke z Francúzska získal povolenie vycestovať. Strávil dva mesiace v Paríži, navštevoval galérie, maľoval, predal niekoľko obrazov a za ušetrené peniaze odcestoval na Francúzsku riviéru. Neustále svoju maľbu zjednodušoval a geometrizoval.
V roku 1955 sa v Moskve konal Zraz mládeže. Na sprievodnú výstavu vybrali Dobešovo Bratislavské nábrežie v daždi, ktoré vyhralo zlatú medailu. Jan Lebiš bol ocenený za grafiku. Na základe tohto úspechu získal mladý Dobeš ďalší „čestný“ rok a dokonca ponuku robiť asistenta na VŠVU, ktorú však odmietol. „Neskôr som toto rozhodnutie mnohokrát oľutoval, pretože som sa dostal do existenčných problémov. Bol som prvým bezdomovcom v Bratislave, spával v kluboch po záverečnej, na vysokej škole, v turistickej nocľahárni na Bratislavskom hrade, dokonca v márnici na cintoríne.“ Nemal kam ísť, o otca prišiel v druhom ročníku na vysokej škole a mama bojovala s ťažkou chorobou v nemocnici. Na Zväze slovenských výtvarných umelcov si podal žiadosť o bývanie a po dlhom sľubovaní a odkladaní konečne dostal ateliér po Dušanovi Kuzmovi na Steinerovej ulici, o ktorý sa delil s Orestom Dubayom nasledujúcich dvanásť rokov.
Socialistický realizmus ho nevedel zaradiť
V roku 1958 požiadal o ďalšiu výstavu. Bola zamietnutá s odôvodnením, že jeho diela sú príliš abstraktné, a navyše stratil plnohodnotné členstvo vo Zväze, preradili ho medzi „registrovaných“. Obrazy z jeho „modrého obdobia“ boli prvýkrát vystavené až v roku 1997.
Vydaril sa však zájazd na výstavu EXPO Brusel 58, kde Dobeša nadchlo prepojenie rôznych druhov umenia – architektúry, sochy, reliéfu, maľby i úžitkového umenia. Súčasťou EXPO bola aj výstava „50 rokov moderného umenia“, kde sa Dobeš stretol s prácami velikánov súčasného umenia a zároveň sa hlboko zaujímal o to, ako celý areál výstaviska hýril najmodernejšími výdobytkami techniky.
V tomto období usilovne skúmal vzťahy svetla a pohybu, možnosti oka, vychádzal z prísnej geometrickej usporiadanosti objektu. Svojim experimentom sa venoval výhradne v súkromí svojho ateliéru a s presvedčením, že svoje výsledky nemá nikomu ukazovať, ak nechce prísť do konfliktu s názorom Zväzu výtvarných umelcov, čo bola pre výtvarníka existenčná otázka.
Vo svojom experimentovaní dospel ku kinetizmu či konštruktivizmu ako samorast, v totalitnej krajine, odrezaný od zvyšku sveta, kde sa tento smer práve presadzoval. Neustále bádanie s optickými materiálmi mu uľahčovali jemní mechanici a zároveň priatelia zo špecializovaného podniku Meopta.
Prvé kinetické a optické objekty zhotovil v roku 1960. Kým v súkromí svojho ateliéru intelektuálne bádal, živil sa inak: ilustráciami do týždenníka Život, poviedok i detskej prílohy, Roľníckych novín a podobne. „Keď bolo pätnáste výročie Povstania, to už som vedel, čo pôjde, zobral som veľkú rolku papiera a kreslil som: partizáni, kone, hory, partizáni, kone, všakovaké situácie. Zobral som nožnice, stretávali sme sa v kaviarni Krym s novinármi, maliarmi; sedeli sme a oni si odstrihávali obrázky do svojich novín,“ smeje sa dnes.
Pomery v Československu šesťdesiatych rokov sa mierne uvoľnili, a tak v roku 1964 mohol Dobeš na zájazde československých umelcov navštíviť USA a o rok neskôr mu konečne opäť doma povolili výstavu. Nastali však peripetie. Teoretici, ktorým svoje diela ukázal, nemali odvahu napísať štúdiu do katalógu k výstave. Až Tomáš Štrauss sa odhodlal. Pred výstavou museli byť diela ocenené, čo hodnostári Zväzu odmietali urobiť, lebo pohyblivé objekty vzťahov svetla a pohybu nepovažovali za umenie. Až druhá schvaľovacia komisia Zväzu ich zaradila do oddelenia „úžitkového priemyslu“ a dovolila vystavovať.
V roku 1966 nastal zlom. V Prahe na Václavskom námestí v Melantrichu, teda vo vtedajšej Galérii československo–sovietskeho priateľstva, mali pôvodne vystavovať sovietski konštruktivisti. Súdruhovia zo sovietskeho veľvyslanectva to nepovolili, a tak vedenie Zväzu na čele s Dušanom Konečným hľadalo domáceho, podobne orientovaného umelca. Paradoxne a ironicky, vo vlastnom meste nevystavujúci autor mal teraz k dispozícii priestory Ústredného výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, v absolútnom centre Prahy, kde obrovskými sklenenými vstupnými dverami jeho fascinujúci Pulzujúci rytmus prilákal rekordný počet návštevníkov: 56 000. A nielen to.
Praha bola vždy metropolou, navštevovanou cudzincami. Práve tu si Dobešovu tvorbu všimli kurátori zo Západu. Výtvarný teoretik Udo Kulterman sa zúčastnil už vernisáže a profesor Frank Popper, historik umenia, po zhliadnutí výstavy pozval Dobeša zúčastniť sa prehliadky súčasného umenia Kunst – Licht – Kunst v holandskom Eindhovene. Diela dostali povolenie vycestovať, autor nie.
O rok, v predvečer Pražskej jari, sa už mohol osobne zúčastniť na šiestom Bienále umenia v San Marine, kde sa v rovnakom čase konal svetový kongres AICA, organizácie teoretikov umenia. Pri tejto príležitosti Dobeš precestoval časť Talianska a Francúzska, všade navštevoval hlavne galérie. Po návrate prispel článkom o skvelom podujatí do vtedy veľmi populárneho a smelého časopisu Výtvarný život.
Vo svete úspešný, doma nepochopený
V San Marine zaujal Dobeš natoľko, že ho pozvali na prestížnu prehliadku súčasného umenia Documenta 1968, ktorá sa koná každých päť rokov v nemeckom Kasseli. Nastala paradoxná situácia. Umelec vyradený zo Zväzu výtvarníkov je vysoko rešpektovaný a žiadaný v zahraničí, navyše na Západe. Povolenie vycestovať tentokrát dostal, inak by to bol už medzinárodný škandál. Vzhľadom na absenciu vysielajúcej galérie mal však devízový rozpočet taký skromný, že spal v stane v kempe. Dobešove diela zaznamenali fenomenálny úspech a Zväz ho na základe medzinárodného renomé prijal naspäť a dokonca mu udelil Cenu Cypriána Majerníka.
To bolo leto 1968, na konci ktorého invázia vojsk Varšavskej zmluvy ukončila akékoľvek snahy o reformu socializmu. Aj ľudia na Západe boli zmätení. Dobešov priateľ, nemecký kinetista Gerhard Von Graevenitz, mu dokonca poslal balíček s konzervami pre prípad, že by v Československu došlo k stavu núdze.
V umení trvalo ešte približne dva roky, kým Zväz výtvarných umelcov opäť začal členov i nečlenov tvrdo postihovať za akékoľvek odchýlky od jedinej povolenej línie zobrazovania skutočnosti – socialistického realizmu.
Dobešovi výstava Documenta otvorila dvere do sveta veľkého umenia. Väčšiu časť rokov 1968 a 1969 strávil na štipendijnom pobyte vo Frankfurte nad Mohanom, kde mal k dispozícii vlastný priestranný ateliér.
Nasledovali prestížne výstavy Helsinki ARS 69, kde ho zaradili medzi 62 najlepších žijúcich výtvarníkov z celého sveta, Bienále konštruktívneho umenia v Norimbergu, Májový salón v Paríži, Bienále v Sao Paulo a ďalší rok Prvé bienále vo voľnej prírode v lesoparku v Uruguaji. „Na konštrukciu svojho diela som dostal tím inžinierov, konštruktérov a robotníkov, a keďže žiadne miesto v lesoparku ma dosť nezaujalo, šesťmetrové pohyblivé dielo – nazval som ho Mobil – som vystavil neďaleko, na zelenom pruhu uprostred dvoch pásov diaľnice.“ Milan Dobeš vyhral prvú cenu a nasledovali ďalšie výstavy v metropolách Buenos Aires, Sao Paulo, Rio de Janeiro.
V tom čase Dobeš vytvoril pre argentínsku vládu dielo Vďaka československého ľudu argentínskej vláde ako prejav vďaky, že v minulosti prijala na svojom území mnoho emigrantov Čechov a Slovákov.
Dielo vytvorené pre EXPO 1970 v Osake, dvojtonová plastika nápadnej červenooranžovej farby, v ktorej sa premietali svetelno-kinetické variácie s rôznymi emóciami, zaujalo nielen domáce publikum, ale aj Američana, skladateľa R. A. Boudreaua. A tak v roku 1971 Dobeš cestoval po USA s turné American Wind Symphony Orchestra, ktorému na pódium skonštruoval jedinečné kinetické objekty harmonizované s hudbou. Mohutný objekt sám počas predstavení ovládal. Počas turné vystavoval svoje svetelno-kinetické diela v Pittsburghu, New Yorku, Oakmonte a inde. Keďže predal niekoľko desiatok svojich diel, mohol precestovať niekoľko štátov vrátane Havaja. Po návrate do vlasti však prišla studená sprcha.
Celú tvorbu Milana Dobeša charakterizuje viera v technický, umelecký a zároveň spoločenský pokrok. V šesťdesiatych rokoch v Československu bol takýto názor súčasťou pluralitnej umeleckej scény aj všeobecného spoločenského optimizmu, ktorý zmrazila invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Po dvoch rokoch okupácie „normalizácia“ každého aspektu života v krajine zasiahla aj umeleckú tvorbu. Diela autorov mimo jedinej povolenej koncepcie socialistického realizmu, aj Milana Dobeša, boli nežiaduce a často dostali vtedy hanlivý prívlastok „buržoázne“.
Neodradilo ho to od ďalšej práce, ktorú nazval Svetlo a pohyb ako výtvarný materiál – tvoril vizuálne objekty s využitím dopadajúceho prirodzeného svetla alebo vlastným svetelným zdrojom, pulzujúce rytmy, majáky i svetelno-kinetické prostredia a hry. Vedel využiť i vietor, napríklad v Kinetickej veži na piešťanskom ostrove na Váhu či v Kinetickom objekte v Montevideu.
„Cestovanie bolo počas celého obdobia socializmu komplikované. Výtvarníci nemali zamestnávateľa, teda odporúčanie nám dával mestský národný výbor, ale výjazdnú doložku bolo treba získať na polícii. A to bol problém.“ Opakovane sa stalo, že vyrozumenie úradov trvalo tak dlho, až vypršal termín prihlásenia sa na zahraničnú výstavu. Spomína si na prieťahy na ministerstve, kde výtvarníkov sekírovali Jozef Kot a Ladislav Skrak, na množstvo nevyužitých príležitostí.
Milan Dobeš v tomto období tvoril prvky architektúry a vo viniciach v okolí Skalice dorábal svoju vlastnú značku vína Kinetik 001. Za socializmu boli podľa stavebného zákona z roku 1965 jedno až štyri percentá rozpočtu každej stavby alokované na výtvarné riešenie, výtvarníci sa teda mohli realizovať v architektúre – kúpeľných domoch, hoteloch, plastikách vo verejnom priestore, pri tvorbe pomníkov i pamätníkov, vestibulov úradov, škôl, nemocníc, podnikov, sobášnych sieň a podobne. To zabezpečovalo živobytie, ale len členom Zväzu výtvarných umelcov. Navyše, toto členstvo malo tri kategórie – registrovaný, kandidát, člen – a podľa toho prístup k zákazkám.
Benátske Bienále disidentov 1977
Umŕtvené normalizačné vody rozvírila Meda Mládková, keď zaslala niekoľko Dobešových diel na Bienále disidentov z Východného bloku do Benátok v roku 1977. Bienále disidentov bola výnimočná udalosť, ktorú v Benátkach zorganizovali medzi tradičnými bienálnymi výstavami pri príležitosti 60. výročia Októbrovej revolúcie. Na troch výstavách venovaných filmu, samizdatovej literatúre a výtvarnému umeniu dostali priestor diela umelcov z Východného bloku. Mali reprezentovať umenie disentu, neoficiálne umenie, teda alternatívu oficiálnej estetiky a ideológie totalitných režimov – socialistického realizmu. Reakciu československých inštitúcií opisuje Milan Dobeš takto: „Vyhodili ma zo Zväzu, volá mi predseda: ‚Milan, ty vystavuješ na Bienále disidentov?‘ Ja som mu rozumel ‚dizajnu‘, pýtam sa, čo mi vystavili? On bol celý rozklepaný, že už to vyšetruje polícia! Predvolali ma, nebolo mi všetko jedno, výnimočne som vtedy mohol robiť prvky v architektúre, aj to som musel vždy prejsť cez ideologickú komisiu, na všetko im prikývnuť a až potom si aj tak urobiť po svojom. Ukázali mi čiernobiele fotografie. Vravím, sú to moje diela, ale nemáte to náhodou vo farbe?“ opisuje absurdné vyšetrovanie.
Mnohí ľudia si z tej doby pamätajú, ako tajomník ÚV KSČ verejne pranieroval umelcov tvoriacich mimo oficiálnej doktríny socialistického realizmu a vďaka svojmu robotníckemu pôvodu a absencii vyššieho vzdelania skomolil slovo bienále na beniále.
Rešpektovaný aj na Východe
O rok na to, na jeseň 1978, Dobeša v Bratislave navštívila Ljudmila Kazaková, sovietska kunsthistorička pôsobiaca na Akadémii vied v Moskve. Uverejnila dlhý a oslavný článok v sovietskom časopise o umeleckom priemysle Dekorativni iskusstvo, kde vyzdvihla kvalitu presne tej tvorby, kvôli ktorej zo Zväzu Dobeša vyhodili. On sa na tom dnes smeje: „Toto im urobili ruskí bratia. Zväz musel nejako reagovať, oni museli uverejniť v Pravde, čo vyšlo v ZSSR ako ‚Prehlbovanie záujmov sovietskej a našej výtvarnej kultúry.‘ Čo mali robiť? Tak ma zase prijali napäť.“ Zväz nevedel Dobešovu tvorbu zaradiť do socialistického realizmu, bola príliš abstraktná, a tak ho „upratali“ do kategórie úžitkového priemyslu. „A odvtedy som mal pokoj,“ konštatuje Dobeš. Stiahol sa od „vysokého umenia“ do oblastí, ktoré ideologickí cenzori sledovali menej, a aj tu exceloval.
Počas normalizácie bol Dobeš v zahraničí uznávaným a vyhľadávaným autorom, ale v Československu vystavoval len niekoľkokrát, napríklad na výstave v Brne vďaka osvietenému Jozefovi Ruttkayovi, ktorý v podniku Datasystem zamestnával viacero vyhodených a nepohodlných a navyše dával priestor neoficiálnym umelcom na priemyselných výstavách. „To on bol hrdina,“ vraví Dobeš s rešpektom.
„Zmeny prišli neskoro“
Novembrové udalosti 1989 prežíval doma, v Bratislave. So švajčiarskou galeristkou, ktorá bola u neho práve na návšteve, sa zúčastňoval demonštrácií na námestiach. „Štrngal som kľúčami, ale zmeny pre mňa – vzhľadom na môj vek – prišli neskoro.“
Po roku 1990 aj rodná krajina ocenila Dobeša samostatnými výstavami. Slovenská národná galéria až v roku 1995 a aj na vernisáži zasiahla politika. Keďže sa jej zúčastnil prezident Michal Kováč, vtedajší riaditeľ SNG, ktorý mal obavy z Mečiara, sa nechal na vernisáži zaskočiť Katarínou Bajcúrovou. S rozdelením Československa Dobeš nesúhlasil, „Drobenie podľa mňa nie je správne, ja sa považujem za Európana.“
Nadácia Milana Dobeša roku 2001 založila v Bratislave privátne múzeum s umelcovým menom. Zapožičal mu nielen svoje diela, ale aj vlastnú zbierku svetového konštruktivizmu, ktorú získal od kolegov v priebehu desaťročí výmenou za svoje práce. Múzeum majitelia predali a v roku 2017 sa presťahovalo do bývalých Železiarní Ostrava-Vítkovíce, do multifunkčného kultúrneho priestoru Gong, ktorý architektonicky navrhol Josef Pleskot .
Milan Dobeš dodnes tvorí a býva v Bratislave. Svoj prvý manifest Svetlo a pohyb napísal v roku 1961, druhý, nazvaný O dynamickom konštruktivizme, v roku 1988. Po celé desaťročia si uchoval obdivuhodnú konzistentnosť v tvorbe a výnimočne optimistický životný postoj.
V roku 2016 dostal list a fotografie z Argentíny. Jeho dielo potomkovia emigrantov z Československa dali zrekonštruovať. Mnohé diela na Slovensku medzitým podľahli neprofesionálnym či necitlivým rekonštrukciám a zámerom developerov.
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia
Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Mária Harmaňošová)