Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Rudolf Dobiáš (* 1934)

• narodil sa 29. septembra 1934 v Dobrej a pochádza z roľníckej rodiny

• bol skautom a družinovým radcom oddielu v Trenčianskej Teplej

• po zrušení skautingu sa snažili pretrvať ako ilegálna skupina aj prostredníctvom vydávania letákov

• začínal publikovať, v prvom ročníku vysokej školy ho doma zatkli príslušníci ŠtB

• obvinili a odsúdili ho za protištátnu činnosť a velezradu na osemnásť rokov väzenia

• absolvoval pobyt v niekoľkých pracovných táboroch na Jáchymovsku, Slavkovsku a Příbramsku

• po prepustení z väzenia si doplnil vzdelanie, začal literárne pôsobiť a divadelne sa angažovať

• okrem iného publikoval diela Triedni nepriatelia I. a II., ktoré predstavujú jeden z najkomplexnejších pohľadov na osudy jednotlivcov postihnutých komunistickým režimom

Z vysokej školy do väzby

Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej pri Trenčíne. Pochádza z roľníckej rodiny a vyrastal ako jedináčik. Základnú školu navštevoval v období Slovenského štátu, potom ho prijali na osemročné gymnázium, ktoré úspešne ukončil v roku 1953. V tom čase nemal o komunizme žiadne teoretické vedomosti, len si vytvoril názor, že predstavuje čosi negatívne: „Rok 1948 som nejako zvlášť nevnímal, pretože na dedinách nebolo, alebo bolo veľmi málo robotníkov. Napriek tomu, že ja som ako chlapec toho veľa nevedel, tak niektorí starší ľudia už o tom vedeli viac.“ V roku 1945 bol v tomto regióne založený skauting, a tak sa mladý Rudolf stal skautom a zároveň družinovým radcom. Oddiel sa nachádzal aj v Trenčianskej Teplej: „Tam bol aj dievčenský skautský oddiel no a tak sme robili rôzne aktivity, aj na tábory sme chodili, aj sme sa zúčastňovali takých cirkevných slávností, Božie telo alebo pri Božom hrobe taká stráž sa stála, chlapci i dievčatá. Bola to taká činnosť, zatiaľ ešte nerozvitá.“ Napokon bol Skaut premenovaný na Junáka a ten bol potom pričlenený k Zväzu slovenskej mládeže, ktorý už bol socialistickou mládežníckou organizáciou. Hoci bolo vedenie skautingu oficiálne odsúdené, aj ako „zrušení“ sa skauti pod vedením Jána Huňu snažili ostať činní prostredníctvom vydávania letákov: „Vyzývali ľudí, aby nevstupovali do družstva, vyzývali žandárov a príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, aby neprenasledovali, čo ja viem, veriacich a kňazov, lebo v tom čase zároveň nastali aj rôzne také nájazdy, pretože už boli zrušené kláštory. Boli rozpustené kláštory, boli internovaní rehoľníci, boli internovaní i zatýkaní kňazi, tak sa robili také kroky a výzvy dávali, že aby štát, aby ľudia, aby sa tí žandári spamätali.“ Vedúci ich združil do ilegálnej skupiny a v roku 1953 sa jedna ich karikatúra dostala do školskej čítanky: „Bola to jednoduchá, poviem, insitná kresba takého pekla, kde čerti stoja okolo dvoch kotlov a v jednom kotle  je Gottwald, v druhom Stalin.“ Túto kresbu však našiel učiteľ a oznámil to Štátnej bezpečnosti, ktorá následne pri prehliadke zaistila viac podobných letákov a zatkla Jána Huňu. Rudolf Dobiáš bol prijatý na Filozofickú fakultu, odbor slovenský a ruský jazyk a začal publikovať svoje prvé básne. Po troch mesiacoch štúdia ho však doma navštívili príslušníci ŠtB: „23. decembra išiel som tam vzadu na dvore sme mali dreváreň, niesol som drevo a vtedy prišli dvaja páni, ktorí sa ma pýtali, že ako sa volám. Tak som povedal, ako sa volám, a ma zatkli. Bol som v teplákoch, v takej flanelovej košeli a takýto nejaký pulóver som mal na sebe, a nejaké baganče. No tak urobili takú prehliadku u nás tam v komore a v byte, zobrali mi také básničky nejaké. No a to zobrali a mňa zobrali, samozrejme, takého, ako som bol.“ Previezli ho do Bratislavy na Račiansku a ešte v tú noc ho vypočúvali piati príslušníci ŠtB. Prežil tvrdé podmienky väzby a vyšetrovania cez deň i v noci, ktoré trvali niekoľko hodín, pričom sa obmieňali jednotlivé protokoly tak, aby človeka čo najviac zmiatli. „Ja som bol zahnaný doslovne do kúta, lebo tak sme sedeli na takých lavičkách v kúte, taký trojuholník. A aj to zrejme malo svoj účel, že ten vyšetrovaný nesedí normálne, akoby za stolom, ale že je v tom tam. A teraz tie svetlá, to všetko a tie otázky a teraz z jednej, druhej, tretej strany. No neviem doteraz, ako sa mi podarilo tak skonsolidovať, že som to zniesol.“

Po čase však nastala výmena referentov a bolo cítiť všeobecnú úľavu; mal prístup ku knihám, hoci len tým ideologicky ladeným. Mali povolené vychádzky v betónových kójach a niektorí referenti boli ústretovejší: „Raz ma zobral na vychádzku a vybral z vrecka dva okrúžteky chleba, že ich zobral v jedálni a mi ich tak dával, aby nikto nevidel, že mi dáva chlieb. Doteraz neviem, som nerozlúštil toto tajomstvo, či to bola len vypočítavá ponuka toho vyšetrovateľa aby ukázal, že spolucíti so mnou, alebo či to bol taký úprimný súcit s človekom, ktorý má hlad a ktorý je tam bezmocný.“

Nepriateľmi národa bez prípravy

V priebehu januára zatkli celú skupinu Rudolfa Dobiáša, v júni už boli uzavreté protokoly pre súd a čakalo sa na proces. Ešte počas vyšetrovania dostal rozhodnutie, že je vylúčený z vysokej školy a uzatvárajú sa mu možnosti akéhokoľvek ďalšieho štúdia. Pred súdom boli zatvorení v izolácii a proces bol verejný; všetci boli odsúdení za velezradu.
„Na dve časti sme boli odsúdení. Tá časť dospelí plus dvaja študenti, čo sme boli, sme boli odsúdení na desať rokov. Urobili nového vedúceho skupiny, Jána Sýkoru, toho železničiarskeho posunovača. Ten dostal dvadsaťdva rokov, ten roľník dvadsať rokov, dvaja sme dostali osemnásť rokov. Teda ja a ešte ten jeden, tiež robotník. Ivan, študent vysokoškolák dostal sedemnásť rokov, potom tam bolo ešte pätnásť rokov dvakrát. No a potom tí chlapci, tí dostali len združovanie proti republike, čiže do päť rokov to malo hranicu. Takže od troch mesiacov do štyri a pol roka, tuším, dostali.“ Na súd sa nikto z nich nemohol pripraviť, nemali k dispozícii ani protokoly, ani obžalobu a obhajca sa s nimi stretol deň pred procesom. „Tých robotníkov obvinili z toho, že zradili robotnícku triedu. Toho roľníka vyhlásili za kulaka, takže mali aj jedného kulaka. Nám povedali, že či sme sa nehanbili brať štipendium od štátu, že robotníci nám to dávali.“ Boli vyhlásení za nepriateľov národa, obvinení z toho, že sú prívržencami Slovenského štátu a náboženskými fanatikmi.

Z tábora do tábora

Transportovali ich do Slavkovska do centrálneho tábora Ostrov, odkiaľ ich rozmiestnili do jednotlivých táborov. Uznali ich za schopných fárania pod zemou a Rudolfa poslali do tábora Svätopluk. Fáral na bani Barbora: „Chodili sme do nej takým dlhým koridorom, asi kilometrovým. V Slavkovsku boli kruté zimy, snehu tam bolo vždy a ten koridor bol taký klzký a obkľúčený drôtmi. Vedľa išli teda stráže a psy, a my sme sa dostali na šachtu. Takže o štvrtej ráno sme vstávali, o piatej sme vychádzali a išli sme na šachtu. Tam sme asi tak za hodinu prišli, vyfárali a mokrí zase naspäť cez koridor. Zamrznutí, mnohokrát deravé tie gumáky sme mali.“ V máji 1955 ho previezli na tábor Vojna na Příbramsku, kde sa stretol so zaujímavou spoločnosťou, v prostredí ktorej začali ožívať jeho literárne sklony a ktorá ho udržiavala na určitej úrovni. „No, na tábore Vojna okrem toho, že som už pracoval na hĺbení, bola taká pokojnejšia a by som povedal, taká intelektuálnejšia atmosféra. Takmer všetko tam boli ľudia, ktorí boli intelektuáli. Spomínal som, kňaz, ekonóm, literárny kritik, taký začínajúci básnik, medik pôvodom tiež, dramaturg nedoštudovaný takisto. Čiže ľudia, ktorí mali blízko k literatúre, takže s nimi sa dalo hovoriť aj o týchto literárnych otázkach, o poézii.“ V tom čase sa vrátil k písaniu a ilegálne napísal zbierku, ktorú nazval Akvárium a pokúsil sa ju cez známeho poslať strýkovi, čo sa však nepodarilo.

Pestrý väzenský život

Bol účastníkom známeho „nudlového štrajku“, počas ktorého väzni držali hladovku, následkom čoho istý čas museli neustále fárať, aby dobehli zameškanú ťažbu.
V roku 1958 sa atmosféra zlepšila, na nedeľných väzenských vychádzkach sa objavili aj kňazi, slúžila sa omša a začali žiť aj duchovným životom. Okrem iného zaznamenal aj ponuku na útek, ktorú však odmietol a neskôr zistil, že jeho hlavného aktéra chytili, potrestali a umiestnili do Leopoldova. V roku 1959 oddelili kriminálnych väzňov od politických a urobili takpovediac „tábor v tábore“.

Na slobode

Po prepustení v roku 1960 sa síce ocitol na slobode, ale bez podpory ľudí z väzenia či vzdelania. Istý čas pracoval ako figurant u zememeračov, potom dostal povolávací rozkaz a narukoval k technickým jednotkám. „Robili sme na stavbách, na cestách, chvíľu sme predlžovali nejakú trať, robili sme cestu v nejakom muničnom sklade. Všetko také tajné miesta nám dali, lebo sme boli celá rota bývalých muklov. To bolo na tom aj pekné, aj zábavné, lebo sme sa tam mnohí zase stretli.“ Založili si ochotnícky divadelný krúžok, zúčastňovali sa rôznych súťaží, s prítomnými študentmi z konzervatória inscenovali estrády či skeče, neskôr sa presunuli aj do divadla. V roku 1962 mu umrela matka, a tak si začal hľadať stále zamestnanie. Pri žiadostiach sa však stretol s odmietaním pre svoju väzenskú minulosť, a dokonca sa nemohol uplatniť ani v baníctve, napriek tomu, že toto povolanie aktívne vykonával. Nakoniec sa predsa len zamestnal v bani Cígeľ, ktorá robila hromadný nábor a v Bratislave si popri tom spravil chemickú nadstavbu. Zmaturoval v roku 1968 a postupne sa opäť začal angažovať v písaní; „A vtedy som zase tak začal, sem-tam niečo som napísal do novín pod značkou, do okresných novín alebo do krajských novín o výstavách, o maliaroch. Zaujímalo ma výtvarné umenie, aj nejakú básničku som tam ešte publikoval, potom do rozhlasu somniečo poslal, také epigramy a aforizmy pod pseudonymom.“

Vstup do literatúry

Keď Slovenský rozhlas vypísal súťaž na rozprávkové hry, za jednu svoju rozprávku získal Rudolf Dobiáš cenu a následne sa umiestnil aj v súťaži Literárneho fondu so svojimi poviedkami pre mládež. Podarilo sa mu získať dobrý kádrový profil a od Literárneho fondu získal cenu za svoju zbierku poviedok Veľké biele vtáky. V tomto období bola v éteri vysielaná jeho rozprávka Štyria bratia. „Vtedy sa zrazu moji v úvodzovkách priatelia akosi prekvapili a zaúčinkovali. Jeden z nich, bohužiaľ, môj bývalý spolužiak, volal ministrovi Koišovi, vtedy bol námestníkom ministra Balka, že ako to, že takéhoto človeka rozhlas vysiela? No a tak, ale našťastie, dramaturgička pani Emília Drugová, veľmi dobrá žena a jedna z najlepších, aké som poznal v rozhlase, tá sa ohradila, že prečo by sme ho my nemohli vysielať, keď dostal od Literárneho fondu cenu za knižku? Že keď prešla v Literárnom fonde, tak prečo by som nemohol ja byť aj v rozhlase?“ Neskôr ho spolu s Máriou Ďuríčkovou napadli v časopise Ateizmus, že cez rozprávky hlásajú idealistický svetonázor; odborníci na detskú literatúru ich však na zvolanej konferencii obhájili.

Na voľnej nohe

Jeho deti mali kvôli náboženskej výchove problémy pri prijímaní na strednú školu, jeho najmladší syn sa preto dokonca nemohol dostať ani do škôlky. Obdobie s kádrovým profilom bolo preňho napokon rozhodujúce. „Už taký posmelený, zaštítený papierom, tak som dal do Spisovateľatakú zbierku básní, aj mi vyšlaniekedy v sedemdesiatom šiestom. Viem, že som ju dal do vydavateľstva ako štyridsaťročný.“ Odišiel zo závodu a začal sa venovať písaniu; spracoval rozhlasové hry, scénky, dramatizácie svetových autorov či niektorých kníh do detského vysielania, písal vlastné hry a rozprávky. V roku 1980 si dal urobiť výmaz trestu, takže sa naňho malo pozerať ako na netrestaného. V roku 1989 sa dostal do Slovenského denníka, chvíľu pracoval vo Faktoch. Nakoniec odišiel do predčasného dôchodku. Po roku 1989, keď mu to už situácia umožnila, sa vo svojej tvorbe orientoval na obdobie totality. Na pokračovanie napísal knihy Triedni nepriatelia I. a II., v ktorých zachytáva reálne príbehy konkrétnych ľudí, ktoré považoval za ideálne pre literárne spracovanie. Stál tiež pri zrode prvého časopisu Svedectvo v roku 1990 a keď neskôr začal vychádzať časopis Naše svedectvo, pôsobil v jeho redakcii. „Ten režim má svoje historické korene, historické pozadie, bolnám tu vlastne zavlečený. Keby sa rešpektovali morálne zákony, tak by ešte bol znesiteľný, ale ľudia sa tomu režimuúplne oddali.“

Rudolf Dobiáš bol ako mladý skaut a čerstvý maturant zatknutý a obvinený z protištátnej činnosti a velezrady. Po ceste naprieč niekoľkými pracovnými tábormi sa po prepustení z väzenia vo svojich štyridsiatich rokoch vrátil k písaniu a významnou mierou tak prispel do slovenskej literatúry.