Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milica Drgoňová, rod. Čárska (* 1937)

• narodila sa ako Milica Čárska 10. septembra 1937 v Bratislave

• otec významný slovenský chirurg Konštantín Čársky, matka Ľudmila Čárska rod, Kostlivá bola pôvodom Češka

• v období Slovenského Štátu a následného prechodu frontu sa rodina presunula do mesta Gbely, kde prežili množstvo lokálnych vojnových udalostí

• absolvovala štúdium Univerzity Komenského v Bratislave, v odbore Slovenčina-ruština

• pôsobila ako pedagogička na Obchodnej Akadémii na Palisádach

• v pedagogickom zbore vnímala postupné ideologické tlaky na výučbu, zosilnené neskorším príchodom vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968

• počas Neznej revolúcie cítila nadšenie z pádu režimu, avšak zároveň obavy zo vzrastajúcich radikálne nacionalistických nálad medzi obyvateľstvom

• v súčasnosti žije Milica Drgoňová na dôchodku v Bratislave

Milica Drgoňová sa narodila ako Milica Čárska v Bratislave 10. septembra 1937. Otec Konštantín Čársky bol šéfom chirurgie na Mickiewiczovej ulici v Bratislave, mama Ľudmila Čárska rod. Kostlivá vyštudovala filológiu (francúzštinu, slovenčinu), a učila na dievčenskom gymnáziu. Mama bola rodená Češka, jej otec profesor Stanislav Kostlivý bol významným chirurgom, ktorý prišiel s rodinou do Bratislavy v rámci výzvy prezidenta Masaryka, po vzniku Československej republiky. Založil tu katedru chirurgie. Toto intelektuálne zázemie odmalička vplývalo aj na Milicu, nakoľko rodina mala silné čechoslovakistické a demokratické zmýšľanie. Nepriazeň dobových udalostí však zasiahla do života mladej rodiny, a vznikom Slovenského Štátu doľahli zásahy režimu aj na jej najbližších. Starý otec Stanislav Kostlivý bol v rámci zbavovania sa českej inteligencie prepustený, a musel sa s rodinou v roku 1942 vrátiť do vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava, kde už nenašiel profesné uplatnenie a bol penzionovaný: „V Protektoráte vtedy vládla veľká bieda. Starých rodičov sme počas vojny nemohli moc navštevovať. Nakoľko však mal otec veľa známych, podarilo sa nám prísť tam raz na návštevu a prepašovať im cez hranice aspoň nejaké potraviny. Bývali v Prahe na Vinohradoch a starý otec, tým čo mu spravili telesne aj duševne dosť chradol a upadal. Krátko po vojne zomrel na rakovinu.“

Vojnové časy detskými očami

Rodinu Čárskych taktiež nečakali v období vojnového Slovenského Štátu ľahké časy. Otec bol síce Slovák, a tak mohol pracovať na svojom pôsobisku, avšak situácia v Bratislave sa stávala čoraz nebezpečnejšou. Hlavne v období blížiaceho sa prechodu frontu, ktorý bol sprevádzaný náletmi a ťažkými bojmi o Bratislavu: „ V kritickom období ku koncu vojny nás otec s rodinou presťahoval do  Gbelov, kde sme mali chalupu. Pracoval ďalej v Bratislave a chodil k nám aspoň na víkendy, kým ešte chodili vlaky. Keď už bola situácia nebezpečná a vlaky nechodili, musel si otvoriť provizórnu ambulanciu priamo v Gbeloch, kde poskytoval zdravotnú pomoc chorým a raneným.“ Počas jednej cesty do Bratislavy otec zobral so sebou aj Milicinho mladšieho brata. Zhodou okolností to bolo v dobe, keď prebiehalo po predchádzajúcom upozornení obyvateľstvá spojenecké strategické bombardovanie rafinérie Apollo: „Sirény a upozornenia na bombardovania boli v tej dobe na dennom poriadku, zväčša išlo aj o plané poplachy, alebo malé lokálne nálety. Ľuďom sa nič nestalo, a tak zostali mnohí voči týmto výzvam apatickí. Tentokrát to však malo nedozierne následky. Pri plošnom bombardovaní bolo zabitých a ranených mnoho civilných obyvateľov, a otec sa v práci asi týždeň nezastavil. Na chirurgiu neustále privážali nákladné autá plné ranených ľudí.“ V Gbeloch bola pre rodinu taktiež situácia náročná. V období posunu frontu sa príslušníci ustupujúcich nemeckých vojsk usídlili aj v domoch miestnych obyvateľov. Ako malé dieťa si Milica spomína hlavne na príslušníkov SS: „Boli to zvláštni vojaci a šiel z nich strach. Ako dieťa som vnímala hlavne ich čiapky s prekríženými hnátmi. Súvislostiam som ešte natoľko nerozumela, ale cítila som z nich podvedome ten fanatizmus a oddanosť veci. V našej záhrade chceli dokonca umiestniť protitankový delostrelecký kanón. Otec našiel oduševnenie a odvahu a prosil ich, aby to nerobili, že v dome sú malé deti. Bolo nás 5 súrodencov. Celý náš dom by sa tak stal možným cieľom odvetnej paľby. Nakoniec sa mu to na počudovanie podarilo a kanón u nás neumiestnili.“ V dome Čárskych bol ubytovaný aj vyšší nemecký dôstojník. Rodičia ako vzdelaní ľudia vedeli trochu po nemecky, a tak s ním komunikovali. Paradoxom bolo, že počas tajného počúvania rádia Londýn boli o posune spojeneckých vojsk lepšie informovaní než miestna nemecká posádka: „Nemecký dôstojník práve jedol v kuchyni polievku, keď mu otec hovoril, že sovietska armáda už je odtiaľto 20 kilometrov. Dôstojník im spočiatku neveril, keď sa zrazu rozrazili dvere a jeden vojak ho urýchlene informoval, že sa blížia sovieti. Dôstojník odložil lyžicu a urýchlene prikázal vojskám stiahnuť sa. Do rána nezostal v Gbeloch jediný nemecký vojak.“

Odchodom Nemcov sa však vojnové útrapy neskončili. Do Gbelov dorazila sovietska armáda a obyvateľstvo dostávalo rôzne správy o správaní sa domnelých osloboditeľov, predovšetkým trestných jednotiek, ktoré boli posielané ako predvoj. Rodičia v obave o bezpečnosť svojich detí pripravili provizórne nocľahy zo sena v pivnici, kde sa spočiatku ukrývali. Na prvých vojakov si spomína Milica detskými očami: „Boli to dosť jednoduchí až primitívni chlapci. Dosť popíjali, kradli a rabovali. S jedným tankom zapadli do potoka, bol to prvý a jediný tank, ktorý som počas vojny videla a posádka sa k nám nasťahovala. Rodičia im provizórne ustlali v kuchyni. Raz večer si jeden z nich všimol, že v izbe spí niekto v perinách. Začal sa rozčuľovať, že aká je to spravodlivosť, že buržuji si spia v perinách a oni osloboditelia na zemi. Otec teda pootvoril dvere, nech sa pozrie na tých buržujov. A tam sme boli my, malé deti s vystrašenými pohľadmi. V tom okamihu zmäkol a išiel sa s nami hrať.“ V mentalite sovietskych vojakov videla Milica aj dobrosrdečné, hoci svojrázne črty: „Oni boli ako malé deti. Vo veľkom kradli hodinky, niektorí ich mali plné ruky. Boli však aj dobrosrdeční. Čo v jednom dome ukradli v inom zas rozdali, hlavne keď videli malé deti. Raz vykradli nejakú miestnu banku, mali pri sebe strašne veľa bankoviek, hlavne tisíckorunáčiek. Tie potom rozdávali aj deťom, môj malý brat ich mal u seba haldu. Vždy pekne poďakoval a oni sa z toho tešili. Okrem toho nás samozrejme naučili aj mnoho ruských nadávok, my sme tomu ešte nerozumeli a tak sme opakovali.“ Alkoholizmus bol častou črtou sovietskych posádok a prišiel s ňou do styku aj otec, ktorý mal v ambulancii fľašku medicínskeho liehu. Mladý vojak Ivan ho zobral a napriek otcovmu varovaniu, že je to jed ho vypil: „Na počudovanie sa mu nič nestalo, boli schopní stráviť akýkoľvek alkohol.“ V druhej vlne vojakov videla Milica aj opačnú tvár ruskej mentality, pretože v armáde, predovšetkým v dôstojníckom zbore sa nachádzalo aj mnoho intelektuálov: „U nás v dome sa vtedy ubytoval istý major Kolesov. Bol to sčítaný a inteligentný človek, s ktorým sa dalo o mnohom diskutovať. Mal na starosti ženijnú jednotku, ktorá zneškodňovala zamínované úseky, ktoré tam zanechala nemecká armáda. Postihol ho však smutný osud. Počas jednej takejto akcie ho zabila nášľapná mína. Jeho meno je spolu s ďalšími obeťami uvedené na bratislavskom Slavíne.“ Po skončení vojny sa rodina v roku 1945 vrátila do Bratislavy, dúfajúc v lepšiu budúcnosť. Spoločensko-politická situácia však výmenou totalít pripravila vojnou poznačenému obyvateľstvu nové útrapy a uvrhla krajinu na 40 rokov do područia komunistickej diktatúry.

Stratené nádeje s nástupom červenej totality

Po návrate do Bratislavy pokračovala Milica štúdiom základnej školy na Palisádach. Postupným upevňovaním komunistickej moci zavŕšenej februárovým prevratom v roku 1948 sa ideologické tlaky preniesli aj do školského prostredia: „Učila nás ešte stará generácia učiteľov, ktorá brala ideologické tlaky ako nutné zlo, avšak netlačili do nás idey marxizmu-leninizmu žiadnym oduševnelým spôsobom. Na stenách samozrejme všade viseli propagandistické plagáty. V škole sa osnovy menili podľa aktuálnej ideologickej situácie. Najprv bol ´tatíček Masaryk´, po chvíli už bol vzorom juhoslovanský prezident Josip Broz Tito, chvíľu na to už bol zas Tito krvavý pes a tak ďalej. Nerozumeli sme tomu, ale ja osobne som tieto veci brala s rezervou, vzhľadom k tomu, že som pochádzala z nestraníckej rodiny, ktorá vzhliadala skôr k ideálom prvej Československej republiky. Samozrejme v rámci dobových možností tajne, pretože kolesá režimu tvrdo trestali každý verejný prejav odporu a nesúhlasu. Otcovi svojho času každé ráno ležala v práci na stole prihláška do komunistickej strany, nikdy však do nej nevstúpil. Mal šťastie, že bol skutočným odborníkom, akých bolo v tej dobe nedostatok a tak si ani komunisti nedovolili sa ho zbaviť.“ Horšie obišli mnohí nepriatelia režimu, ale aj presvedčení súdruhovia v čase, keď sa po sovietskom vzore rozbehla vlna masívnych monsterprocesov, kde boli mnohí čelní predstavitelia odsúdení na tie najťažšie tresty. Revolúcia začala požierať svoje vlastné deti. Milica už v tom čase vnímala dospievajúcimi očami absurdnosť celého systému: „Človek to videl na vlastné oči. Keby aj spočiatku prví komunisti boli akýsi presvedčení idealisti, tak v tom čase už každý súdny človek musel vidieť, čo je ten režim zač. Dopredu sa začali drať už len zákerní karieristi a hlupáci. Ľudia ako Antonín Zápotocký, alebo Karol Bacílek, nekompetentný alkoholik, za ktorého sa hanbila ešte aj vlastná rodina.“

Závan slobody rozdrvený pod kolesami tankov

V roku 1955 Milica nakoniec zmaturovala na Strednej všeobecno vzdelávacej škole v Rači (obdoba dnešného gymnázia) a nastúpila na štúdium Univerzity Komenského v Bratislave, v odbore Slovenčina-Ruština, ktoré úspešne ukončila. V akademickom prostredí si už spomína na rozsiahlejšie ideologické tlaky, ktorým sa snažila odolávať stará garda profesorov. V roku 1958 sa vydala a začala vyučovať na Obchodnej Akadémii na Bratislavských Palisádach. Z manželstva vzišli tri deti. Vo vyučovacom procese okrem postupného uvoľňovania režimu, v dôsledku politického odmäku 60.tych rokoch vnímala aj výhodu prostredia Obchodnej Akadémie, v porovnaní s gymnaziálnym prostredím: „Režim cielil predovšetkým na gymnáziá, ostatné stredné školy boli akoby tak trochu v závetrí. Zároveň starí učitelia boli ešte skutočné osobnosti a fundovaní odborníci, na rozdiel od postupne dorastajúcej komunistickej generácie učiteľov. Preto sme im tú ideológiu až toľko nežrali.“ Pozvoľnú demokratizáciu procesov v krajine však zakrátko ukončila invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968, ktorá na dlhé roky zmenila charakter krajiny, ako aj jej obyvateľov: „My sme sa v tom čase s rodinou vracali z dovolenky na Orave. Manžel bol veľký odporca komunizmu a chcel, aby sme čím skôr emigrovali. Ja som si však nevedela predstaviť nechať tu rodičov, a tak sme tu ostali.“ V kritických dňoch sa zdvihla vlna všeobecného odporu voči okupantom a v samotnej Bratislave došlo v rámci nepokojov k mnohým útokom voči civilnému obyvateľstvu: „Ja som videla tých vojakov na vlastné oči. Vozila som na bicykli syna k rodičom, ktorí bývali na Rudnayovom námestí. Prechádzali sme okolo tankov, v ktorých sedeli doslova deti, mladíci, ktorí vyjavene pozerali, kde sa to nachádzajú. Mladí odvedenci z radov socialistických republík, ktorí tiež netušili čo sa to deje, a prečo ich povolali. Pôsobili skôr na poľutovanie, ľudia sa im snažili prihovárať. Niektorí asi aj dosť ostro a oni skrátka občas spanikárili, tak strieľali. Bola to ťažká doba pre oba tábory.“

Normalizačná šeď spoločenskej konformity

Po ukľudnení vyhrotenej situácie začal režim opäť upevňovať pomery a nastala takzvaná normalizácia. Začali sa rozsiahle kádrové a politické previerky, prepúšťania domnelých oponentov, medzi obyvateľstvom sa opäť usídlil strach a apatia. Obeťou týchto čistiek sa stal aj Milicin otec, ktorému nepredĺžili žiadosť o pokračovanie v práci a musel odísť do dôchodku: „Otec však svojho času, ešte za Slovenského Štátu pomohol Gustávovi Husákovi, ktorý mal nejaké problémy za svoju politickú činnosť. Držal ho úmyselne ako pacienta v nemocnici a tým ho uchránil od väzenia. Gustáv Husák mu bol za toto vďačný a tak sa podarilo odložiť mu odchod do penzie aspoň o jeden rok.“  Pomery v normalizačnom Československu doliehali na Milicu, ako aj ostatných slobodomyseľných ľudí z radov intelektuálov veľmi ťažko. Dôsledky týchto rokov si nesieme podľa nej až do dnešných dní: „Spoločnosťou sa niesol strach, rozprávať sa mohlo len potichu. Každý sa prispôsobil, ľudia sa báli udaní. Báli sa jeden druhého. Každý chcel hlavne prežiť a nebyť moc na očiach. V školskom procese sa stalo vzdelanie ideologickým kariérnym nástrojom a otvorilo sa kvantum škôl, kde získali absolútne nefundovaní ľudia jednoducho tituly, čo ovplyvnilo celkový stav riadenia krajiny. Myslím si, že dôsledky nástupu tejto ohlúpnutej generácie si nesieme ako spoločnosť až do dnešných dní.“ V tomto ideologickom tlaku musela aj samotná Milica hľadať svoje kľučky pri vykladaní učiva študentom tak, aby dodržala stranícke osnovy, a zároveň nevyučovala študentov hlúposti. Tí čo ju poznali vedeli o jej názore na aktuálnu politiku a tak ju k vstupu do KSČ nenútili. V týchto časoch hľadala spolu s rodinou útočisko aspoň pri voľnočasových aktivitách. Často chodili do Karloveskej Lodenice, kde sa stretávali s priateľmi a venovali sa výletom a vodným športom.

Zmena režimu s výkričníkom budúcnosti

V 80.tych rokoch, v dôsledku nastupujúcej perestrojky, ktorá prebiehala v Sovietskom Zväze vnímala aj Milica nutnosť skorej zmeny a neudržateľnosť režimu v jeho normalizačnom rozpoložení. Po vypuknutí novembrových udalostí roku 1989 bola medzi prvými ľuďmi na námestiach a zúčastňovala sa manifestácií. Po veľmi krátkej dobe však u nej nastalo rozčarovanie, predovšetkým zo stupňujúceho sa radikálneho nacionalizmu a reminiscenciám k vojnovému Slovenskému Štátu: „Ja ako človek z prostredia humanisticky zmýšľajúcej rodiny a priateľov, vzhliadajúci k ideálom prvej demokratickej Československej republiky som verila, že všetci ľudia túžia po slobode a demokracii. Vnímala som obdobie Charty 77, disidentských kruhov okolo Václava Havla a verila som, že všetko sa obráti k lepšiemu. Až kým som videla so svojim synom na námestí hulákajúcich ľudí mávajúcich gardistickými zástavami. Nedokázala som pochopiť, či sa národ nepoučil a skutočne chcú niektorí ľudia návrat takýchto chorých ideálov. Rozdelenie Československa som vnímala veľmi ťažko, hoci s odstupom času uznávam, že je to v súčasnosti takto lepšie.“ V súčasnosti žije Milica Drgoňová na dôchodku v Karlovej Vsi v Bratislave. Budúcej generácii by priala držať sa pevnejšie ideálov slobody a spoločne ťahať krajinu dopredu. Menej konzumu a viacej rozumu je podľa nej jedinou cestou, ako sa vysporiadať s výzvami, ktoré čakajú na budúce generácie.

 

Pre Post Bellum spracoval Michal Roľko 26. marca 2020.