Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Gertrúda Drozdová (* 1928)

• narodená 21. 6. 1928 v Bratislave

• 3 roky chodila na základnú ortodoxnú židovskú školu

• v čase prebiehajúcich transportov do koncentračných táborov sa spolu s mamou ukrývala v Bratislave (jej otec bol však deportovaný)

• po vojne sa vyučila za krajčírku

• v roku 1955 sa vydala za aktívneho poddôstojníka

• momentálne žije v domove dôchodcov Ohel David

Gertrúda Drozdová sa narodila v roku 1928 v centre Bratislavy. Jej matka bola v domácnosti, otec pracoval v kiosku ako predajca tabaku. V tom čase boli na Zochovej ulici tri židovské základné školy, jedna pre ortodoxných Židov, do ktorej chodila aj Gertrúda, neologická a oproti nim chlapčenská. Toto obdobie však netrvalo dlho - po dvoch-troch rokoch od jej nástupu boli židovské školy zatvorené. 

„Spočiatku sme žili normálnym životom a postupne, keď sa prihlasoval fašizmus, sme sa museli stále sťahovať, aby sme neboli na očiach. A nemali sme kam! Bolo to hrozné. Vydalo sa množstvo predpisov. Židia nemohli bývať na hlavných uliciach, museli žiť utiahnuto. Lepšie byty zhabali, obchody zavreli a ak aj nejaké obchody ešte fungovali, tak  ste aj tak nemali peniaze, takže čo… Ak ste si chceli nájsť prácu, hneď ste boli označený za nespoľahlivého. Varilo sa z toho, čo bolo dostupné, zo zemiakov a tak. Ešteže mlieko bolo lacné, to si pamätám. Bola dvojlitrová konva a do tej sa kupovalo.” 

Malú finančnú podporu im poskytol aj Červený kríž či pár známych, keďže z jej rodiny nikto nepracoval.

Nežiaduci

Od roku 1941 boli všetci obyvatelia židovského vierovyznania starší ako šesť rokov povinní nosiť na viditeľnom mieste žltú Dávidovu hviezdu. Neminulo to ani rodinu pani Drozdovej: „Otec nám raz priniesol hviezdy. Pokúsil sa mi to dať na kabát, ale tak, že polovica bola schovaná.” Okrem povinného označenia Židom zakázali aj vstup na určité ulice: „Obmedzenia boli všade, všade. Všetko bolo ‚überstuden‘, čo znamenalo, že Židia sú nežiaduci.” 

Ľudia sa snažili utiecť do cudziny alebo niekam ukryť. Chytali sa každej možnosti, ale nič nebolo nastálo: „Ja som to až tak nevnímala. Bola som decko, takže som sa spoliehala na ľudí, do rúk ktorých som sa dostala, a na tých, čo mi pomohli.”   

Nočné lapačky

Od marca roku 1942 začali deportovať židovské obyvateľstvo aj zo Slovenska. Aby sa im podarilo odvliecť čo najviac ľudí, gardisti organizovali vo vyhradených dňoch tzv. nočné lapačky. Ľudia, ktorých chytili, boli následne odvlečení do bytu na Kozej ulici, v ktorom sa rozhodlo o ich ďalšom osude. Ten závisel hlavne od nálady veliteľa. V tom čase mali obytné domy svojich domovníkov, u ktorých zisťovali, v ktorých bytoch židovské rodiny žijú. Tí žili v strachu z hákových krížov a nemali odvahu tieto rodiny zatajiť. 

Napriek tomu, že v Bratislave žilo v tom čase zmiešané obyvateľstvo a nežilo tu až tak veľa Slovákov, ľudia sa medzi sebou dobre poznali a informácie o týchto nočných akciách si posúvali medzi sebou. Niekedy sa takejto pomoci dočkali aj od obyvateľov nemeckého pôvodu. Často sa tak rodinám podarilo na pár dní ukryť, kým prešlo najhoršie. Aj Gertrúda mala šťastie na susedky, ktoré žili samy a u ktorých sa mohli ukryť: „Až raz noci prišli dvaja gardisti a esesáci, v uniformách, s puškami - jednoducho povedali: ‚Oblečte sa, poďte s nami.‘” Aj ich odvliekli do bytu na Kozej spolu asi s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi. Jej matka mala pri sebe nejaké dokumenty, ktoré ukázala veliteľovi - čo v nich bolo, pani Drozdová netuší: „Ja som pri sebe nemala nič, bola som decko. A keď boli takéto situácie, rodičia nás ukryli. Nemala som ani možnosť nazrieť do tých papierov, tie vždy hneď strčili do vrecka.” Pravdepodobne vďaka týmto dokumentom sa jej aj s matkou podarilo zachrániť. Jej otec však toľko šťastia nemal a bol deportovaný do Bergen-Bersenu.

Akoby toho nebolo dosť, jej matka ochorela na ťažký zápal pľúc. Za lekárske služby sa  samozrejme muselo platiť, čo v tých ťažkých časoch nebolo jednoduché. Gertrúda si spomína: „To bolo hrozné, my sme nevedeli, čo s ňou! Zrejme to bolo chytľavé, lebo lekár hovoril, aby sa hlavne deti chránili. Keď ešte takéto veci prídu, človek sa môže rovno utopiť...” 

Mŕtvi vypadávali z vagónov

Otec pani Drozdovej sa z koncentračného tábora vrátil s bochníkom chleba v rukách. Zo statného deväťdesiatkilového muža ostala chabá polovica: „Po príchode spojencov chceli tábor zlikvidovať, a tak väzňov nahnali do vagónov; tam ich bez jedla, bez všetkého zamkli a šesť dní stáli na trati,” spomína na jeho rozprávanie. Nemci nestihli väzňov previesť, ušli a vlak s jeho „cestujúcimi” ponechali osudu. „Mŕtvi vypadávali z vagónov, keď ich otvorili, takí boli slabí. A tí nešťastní ľudia, čo ostali v lágroch, to je katastrofa! A za čo?! Že mali inú vieru?! Malé deti, tehotné ženy, všetko bolo šuvix! Aj ja, čo som komu urobila, že mi zničili detstvo?!”

Napriek dusnej atmosfére strachu sa vždy našli ľudia, ktorí rodine Drozdových pomohli. Či už išlo o pozvanie na obed, finančnú pomoc alebo poskytnutie dočasného ubytovania: „Ľudia sa bránili zobrať si Židov k sebe. My sme sa náhodou dostali do bytu v meste a tam sme sa udržali. Ale ako sa volali tí ľudia a kto to bol, to neviem.” 

Už v priebehu vojny sa jej dokonca podarilo dostať do učenia. Učiteľka, ktorá ju prijímala, sa na nič nevyzvedala: „Spýtala sa ma len, ako sa volám a kde bývam, takže veľa záležalo od samotných ľudí.” 

Raz boli nešťastní tí, raz iní

Po vojne sa ľuďom otvoril lepší svet. Mohli sa slobodne pohybovať po uliciach, nemuseli sa skrývať, vedeli si nájsť zamestnanie: „To ľudí vzpružilo. Dalo sa zarobiť - nie veľa, ale už bol mier, už len to je niečo iného!” Spomína však aj na druhú stranu, keď počas prvých mesiacov po vojne vysťahovali Maďarov a Nemcov: „Pamätám si, ako na námestí vysťahovávali Nemcov, tých pár vecí si odniesli na vozoch. Raz boli nešťastní tí, raz iní. A všetko je to zbytočné, lebo len raz žijeme a každý chce žiť v kľude. A prídu horúce hlavy, ktoré takéto veci vymýšľajú.”

S odstupom času sa jej zdá, že ten čas preletel rýchlo, napriek tomu, že prenasledovanie trvalo roky: „Ja ani neviem, koľko vecí sa udialo. Takto v duchu vidím matku, otca, na ktorých som sa spoliehala, že pomôžu. Ale keď ani tí nemohli pomôcť.“

Po vojne Gertúda ukončila školu a vyučila sa za krajčírku. Zoznámila sa so svojím manželom, aktívnym poddôstojníkom, s ktorým majú jedného syna.  Ako štyridsaťročná však ovdovela, no aj túto stratu prekonala: „Človek musí preklenúť všetko, nájsť nejaké východisko. Aj teraz sú nekľudné časy, no nie, že by ľudia boli radi, že nie je vojna. Keď je vojna, to je katastrofa. Ak je niekto nespokojný, nech skúsi žiť vo vojne, potom si to uvedomí!”