Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Dudák (* 1914)

• narodený v roku 1914

• jeho otec bol počas prvej svetovej vojny čs. legionárom v Rusku

• Michal pracoval v zbrojovke v Považskej Bystrici

• v roku 1944 aktívny účastník SNP v okolí obce Domaniža

• viedol najmä písomnú agendu pri mobilizácii mužov z okolitých dedín

Michal Dudák sa narodil v roku 1914. Bolo to tridsať rokov pred udalosťami Slovenského národného povstania z roku 1944, ktorých priamym účastníkom sa stal v oblasti obce Domaniža.

Ako množstvo ľudí z okolia aj on pracoval v považskobystrickej zbrojovke. Udalosti v obci Domaniža dostali spád na prelome augusta a septembra 1944: „Začalo to tak, že ešte pred Povstaním prišla do Domaniže asi tridsaťčlenná skupina vojakov z Martina. Najskôr obsadili poštu. My sme ich pohostili, ako sa patrilo. Zarezali sme barana a uvarili guľáš. Vojaci však odišli a asi dva dni na to prišiel do dediny partizánsky veliteľ Popov, ktorý mal prejav a povedal, že sa utvorilo partizánske veliteľstvo v Kunerade.“ Následne po vyhlásení mobilizácie bol Dudák poverený vedením písomnej agendy mobilizácie.

Spomenul tiež bojovú potýčku s nemeckými vojakmi blízko Prečína, kde padol aj člen jeho rodiny: „Dostali sme správu, že Domanižu majú obsadiť Nemci. Tak sme ako úderná čata v sile desať-dvanásť mužov išli k Prečínu, kde nastali boje. Padol tam môj bratranec Jožko, ale ubránili sme sa a Nemci ďalej nepostupovali.“

Okrem bojového prieskumu a administrácie zabezpečoval Michal aj spojenie a výmenu informácií s partizánskym veliteľom Popovom: „Chodili sme do Kuneradu za veliteľom Popovom. Nakoľko som mal motorku ČZ, tak som spojku robil väčšinou ja. V Domaniži sa sústredili chlapi aj z okolitých dedín a posádka zo Žiliny nás vystrojila obuvou a uniformami.“

Partizánska skupina však nebola vyzbrojená ťažšími zbraňami určenými na boj proti obrnenej technike. Preto nakoniec musela ustúpiť pred nemeckou presilou a posledná rezistencia sa sústredila v blízkej doline: „Prišiel však silný bojový tlak z viacerých strán. Padol Prečín aj Domaniža a museli sme sa vzdať, ale partizánska čata stále existovala v Suchej doline.“

Následne boli účastníci Povstania, ktorým sa nepodarilo ujsť a schovať v horách, vrátane Michala Dudáka, zatknutí a vyšetrovaní. V dedine vládlo napätie: „Nemci nás všetkých považovali stále za nepriateľov, pretože sme boli partizánska obec. Mňa samozrejme vyhodili zo zbrojovky.“

Takáto situácia pretrvala v podstate až do odchodu nemeckých vojsk a oslobodenia obce rumunskou armádou v roku 1945.