Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Cyril Ďurica (* 1931)

• narodený 6. 08. 1931 v obci Staré (okr. Michalovce)

• v roku 1951 bol zadržaný za to, že sa mal pokúsiť o útek z Československa

• strávil mesiac vo väzbe v Prešove

• roky 1952 - 1954 odslúžil v PTP

• 1954 - 91 Závody priemyselnej automatizácie Dukla Prešov – tzv. „Krížik“

• dnes žije šťastne so svojou manželkou v Prešove

Cyril Ďurica sa narodil 6. augusta 1931 v obci Staré v okrese Michalovce. Mal štyroch bratov. Najstarší bol o desať rokov starší, volal sa Emil Ďurica a bol vysokej postavy. Po vypuknutí SNP odišiel bojovať do hôr proti Nemcom. Medzi tým, ako sa odohrávalo SNP, umrela Cyrilova matka. Vysporiadanie sa s úmrtím v rodine sťažovala aj Cyrilova macocha, ktorá mladého Cyrila odmietala posielať do školy. Cyril Ďurica si spomína na detstvo: „V obci Staré som pochodil zle, pretože ma macocha dala vo štvrtom ročníku od mája do októbra pásť dobytok u gazdu. Mal som vtedy osem rokov a v škole som prepadol o jeden celý rok. Ďalší rok sa to opakovalo, a zase som nemohol chodiť do školy.“ Keď sa o tom dozvedela jeho krstná matka, zobrala ho do prešovskej nemocnice za bratom Emilom, ktorý sa tam liečil po ťažkých bojoch z tuberkulózy. Až Cyrilov brat napokon zariadil, aby v Prešove vychodil základnú školu. Brat Emil zomrel v roku 1950.

Za krivé obvinenia tresty

Mladý Cyril Ďurica bol po vychodení strednej večernej školy svedkom vzniku veľkého závodu, ktorý bol v tom čase najväčším na východnom Slovensku. Kedysi bolo zamestnaných v Závode priemyselnej automatizácie Dukla Prešov až päťtisíc zamestnancov. Vtedy sa Cyril zoznámil s Miroslavom Ďurkotom, ktorého predtým vylúčili zo strednej školy z politických dôvodov: „Vyhodili ho z gymnázia v Michalovciach pre jednu kresbu. Bol tam Jánošík, ako stál na červenej hviezde a trhal ju. Ja som bol už v druhom ročníku; bol to školský rok 1950/‘51. V závode sa s ním veľa spolužiakov nechcelo kamarátiť, pretože bol vo väzení pre niečo smiešne, pre jednu kresbu!“

Cyril Ďurica kamaráta nezaprel a zaujímal sa o neho. Mladí chlapci si ešte pred nástupom na povinnú vojenskú službu vymysleli takýto výlet: „Rozhodli sme sa, že pred vojnou pôjdeme na návštevu. Ja som mal brata v Karlových Varoch a kamarát mal brata na hrádzi v Lipne nad Vltavou neďaleko rakúskych hraníc. Tak sme šli vlakom z Prešova na Budějovice a ďalej na Certlov (dnes časť obce Dolní Dvořiště v okrese Český Krumlov) navštíviť jeho brata na hrádzi v Lipne. Vo vlaku nás skontrolovala hraničná služba a všetko bolo v poriadku. Ale na stanici Certlov si nás zavolali k sebe na osobnú prehliadku a tak sme s nimi museli ísť do kancelárie. Boli sme až z Prešova a podľa pohraničiarov sme boli už príliš ďaleko od domova, a to sme jednoducho nemali robiť. Navyše, kamarátova mama nám na desiatu zabalila konzervy, ktoré boli zo Západu, z Holandska. Tie konzervy sa stali pre nich usvedčujúcim materiálom, že máme niečo so Západom. Takže nás pohraničiari naložili do auta a odviezli najprv na okres, potom na kraj a nakoniec do prešovského justičného paláca, kde sme boli mesiac zavretí prakticky za nič.“

Po odvlečení mládencov do Prešova boli obaja umiestnení do vyšetrovacej väzby na samotku bez kontaktu s inými väzňami. Vypočúvajúci boli presvedčení, že Ďurica s Ďurkotom len „maskujú“ svoj výlet a v skutočnosti šlo o pokus o ilegálne prekročenie štátnych hraníc.

Ďurica si spomína na čas na samotke: „Ťažko sa dá tomu veriť, no jeden z väzenských dozorcov tam každú chvíľu búchal so zväzkom kľúčov a stále bolo počuť len ,Buch! Buch!´ a pokrik: ,Čo robíš?! Nespi!´ Počas celej noci nás budil. Mesiac som prežil v tej väznici pre nič za nič. Celý život sa potom so mnou viezlo to, že som chcel utiecť za hranice Československa. Pustili nás po mesiaci a hneď tam na nás čakal dôstojník z PTP, čo boli Pomocné technické prápory, a mal príkaz na naše povolanie na vojnu.“  Ihneď ako Ďuricu s Ďurkotom po mesiaci prepustili z väzby, nasledovalo druhé „väzenie“.

Pomocné technické prápory alebo tzv. Čierni baróni

Rovno pred budovou väznice im dôstojník z PTP nasadil putá a spoločne šli na vlakovú stanicu. Vlak ich priviezol až k nemeckým hraniciam do mesta Mimoň. Od 1. novembra 1952 až do konca roka 1954 slúžil Cyril Ďurica v pomocných technických práporoch. Prvý rok strávil na stavbárskych prácach. Bol to vojenský život bez zábavy. Druhý rok bol ešte ťažší. Ďuricu preradili do mesta Mladá Boleslav približne päťdesiat kilometrov severovýchodne od Prahy. Na tomto mieste vojenský režim pripomínal skôr väzenské prostredie. Presne stanovené raňajky, obed, cvičenia a politické prednášky, ktorým však Ďurica veľmi nevenoval pozornosť – to bol denný program v pomocných technických práporoch.

Návrat do Prešova

Po skončení vojenskej služby mal pamätník problém zamestnať sa, keďže si niesol so sebou biľag trestanca za „pokus o útek“. Najprv si išiel automaticky hľadať robotu opäť v Závode priemyselnej automatizácie, kde ho na personálnom oddelení vyhodili so slovami: „My pétépákov a podvodníkov do roboty neberieme!“ Na toto obdobie, keď mu bolo najviac ukrivdené, spomína Ďurica s veľmi ťažkým srdcom.

V inom závode menom Odevy hľadali sústružníka. Cyril spravil aj prijímacie skúšky, ale v jeho kádrovom spise bol záznam o „neposlušnosti“, pre ktorú ho nemohli prijať. Kde hľadal robotu, tam každému vadilo, že bol „pétépákom“, a vždy sa ocitol na ulici.

Následne po niekoľkých mesiacoch hľadania práce ho vďaka jeho bývalému šéfovi zamestnali naspäť do bývalého pracoviska Závodov priemyselnej automatizácie Dukla Prešov. Tu napokon Cyril Ďurica pracoval celý svoj život.

Krivda ostala

Na roky v „Závodoch“ spomína pamätník taktiež s pocitom krivdy, pretože podľa vlastných slov vymyslel veľa zlepšovacích patentov, no na finančných odmenách sa to nikdy neodrazilo.

Okrem chýbajúcich prémií za vylepšovanie a veľkú pracovitosť bol Cyril Ďurica nešťastný, že sa jeho nepriaznivý kádrový posudok odrazil aj na budúcnosti jeho detí. Tie si nemohli slobodne vybrať „lepšie“ školy, ale len učilištia. I napriek tomu sa cez jednu známosť podarilo jeho prostrednému synovi Cyrilovi dostať sa na Strednú priemyselnú školu stavebnú a následne na vysokoškolské štúdium.

Cyril Ďurica sa po týchto krivdách o politiku radšej nezaujímal. To je tiež dôvodom, prečo si na Nežnú revolúciu v roku 1989 nespomína nijako špeciálne. Po odchode na dôchodok v roku 1991 sa nerozhodol nečinne oddychovať, ale podieľal sa na zakladaní prešovskej pobočky zahraničnej spoločnosti Kia Motors, ktorú dnes úspešne riadi jeho syn.

Cyril Ďurica si našiel manželku na svojom celoživotnom pracovisku, kde pracovala ako kontrolórka. Dodnes žijú spolu šťastne v Prešove.