Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Igor Dužda (* 1968)

• 9.4.1968 narodil sa vo Veľkom Šariši

• 1983 nastúpil na strojnícku priemyslovku v Prešove, kde získal maturitu

• 1992 ukončil Strojnícku fakultu TU Košice s titulom Ing.

• 1992 historicky prvý redaktor rómskeho vysielania Slovenského rozhlasu

• 2003 a 2004 vyhlásený za najlepšieho moderátora národnostného vysielania Rádia Patria

• 2009 ukončenie spolupráce s o SRo a pôsobenie v rámci tretieho sektora

• od 2014 pracuje v tzv. Aktivačných centrách v rámci Úradu práce

• v r. 2015 krátko pracuje ako asistent učiteľa na základnej škole

Igor Dužda – je strojný inžinier, narodil sa a vyrastal vo Veľkom Šariši. Rodina nebývala v rómskej osade, ale priamo v centre medzi majoritou. Rodičovský dom ešte stále stojí. Tu vychodil aj základnú školu. Rodina patrila k tým chudobným – pracoval iba otec, ktorý sa narodil v roku 1937, ako robotník v podniku Dukelské tlačiarne a zároveň bol hudobníkom. Mama (stále žije) bola celý život doma ako žena v domácnosti. Hoci neboli bohatí, núdzou netrpeli. Rodičia sa o deti starali veľmi dobre a za socializmu boli aj sociálne istoty. V ZŠ oproti iným rómskym spolužiakom dosť vynikal. V triede boli 4 rómski žiaci. Igor Dužda bol veľmi dobrý v matematike, a preto triedny učiteľ Ondrej Baláž odporučil rodičom, aby ho dali študovať na technickú školu. Keďže v rodine už bolo niekoľko murárov, rodičia sa rozhodli pre strojnícku priemyslovku v Prešove. Túto školu úspešne ukončil maturitou v 1987 roku.

Otec aj keď nemal výraznejšie vzdelanie, boľ veľmi sčítaný človek, ktorého čítanie veľmi bavilo. Bol jedným z najaktívnejších čitateľov mestskej knižnice vo Veľkom Šariši, a keď niekedy nemal doma, čo čítať, aspoň si čítal učebnice Igora Duždu. Zároveň bol huslistom v miestnej rómskej kapele, ktorá pravidelne hrávala na svadbách a zábavách v širokom okolí. Primášom bol Ondrej Belko. Otec pochádzal z rodiny rómskej spisovateľky a aktivistky Eleny Lackovej, ktorá bola jeho tetou a zároveň bola jeho krstná mama. Mama mala taktiež ukončenú iba základnú školu, ale deti veľmi podporovala vo vzdelávaní.

Pretože bol prvý v rodine ktorý ukončil štúdium maturitou, rodičia veľmi chceli aby pokračoval aj v štúdiu na vysokej škole. Profesne najbližšia bola v tom čase Strojnícka fakulta Technickej univerzity v Košiciach, ktorá mala pracovisko v Prešove. Strojníctvo bolo v tom čase dosť preferovaný obor a okrem otca, ktorý pracoval v tlačiarňach, aj teta Igora Duždu pracovala v podniku VUKOV (Výskumný ústav kovopriemyslu), takže mal veľkú šancu a dobrú perspektívu získať zamestnanie v obore. Ale „čo čert nechcel“, v roku 1989 prišla Nežná revolúcia a celá perspektíva zamestnania sa stratila. V roku 1989 bol študentom 3. ročníka a vysokú školu úspešne ukončil v roku 1992.

Hneď po ukončení vysokej školy pocítil diskrimináciu Rómov na trhu práce. Po ukončení VŠ sa zaevidoval ako každý absolvent na úrade práce odkiaľ ho spolu s ďalšími absolventami poslali do jedného nemenovaného strojárskeho podniku v Prešove, kde hľadali piatich mladých stojných inžinierov. Na pohovore mal pocit, že personalisti z uvedeného podniku hľadajú dôvody, pre ktoré by ho nemuseli prijať. Nakoniec Igora Duždu neprijali s odôvodnením, že nemá prax. Po ňom na pohovor išiel jeho spolužiak, avšak ten bol bez problémov prijatý. Keď sa to dozvedel bol veľmi nahnevaný a zo solidarity s Igorom Duždom chcel odmietnuť nastúpiť do práce, ale skutočnosť, že už mal rodinu a na naliehanie I. Duždu to neurobil.

Druhou, tentokrát pozitívnou skúsenosťou bolo to, že sa mu ozvali zo Slovenského rozhlasu (SRo), z redakcie v Prešove, kde hľadali šikovného Róma, ktorý ovláda aj slovenský aj rómsky jazyk. V roku 1992 Igor Dužda nastúpil ako historicky prvý rómsky redaktor do redakcie rómskeho národnostného vysielania SRo. Do tej doby nikdy v dejinách Československa rómske národnostné vysielanie neexistovalo. Informáciu o ňom SRo získal od Eleny Lackovej, ktorá v tom čase pracovala v Kultúrnom združení Rómov na Slovensku. Spolu s ním ako externí spolupracovníci redakcie bol dr. František Godla (história Rómov) a jeho manželka (detské vysielanie). Ich dcére Erika spoločne s I. Duždom jednotlivé relácie moderovala. Historicky prvé vysielacie bolo 13. decembra 1992 ráno o 6:30. Bola to hodinová relácia, ktorá sa vysielala každé 2 týždne. V Slovenskom rozhlase pracoval až do roku 2009. Aj keď SRo a redakcia rómskeho vysielania prechádzala rôznymi štrukturálnymi zmenami, ostal jeho zamestnancom. Počas dlhodobejšie pracovnej neschopnosti v roku 2009 bola táto pozícia v rámci SRo zrušená a rómske vysielanie sa až do súčasnosti zabezpečuje iba subdodávateľským spôsobom, na ktorom sa už I. Dužda nepodieľa.

V roku 2003 a 2004 bol vyhlásený v ankete Naj moderátor Slovenského rozhlasu ako najlepší redaktor národnostného vysielania Radia Patria. Aj napriek častým „útokom“ (aj zo strany predstaviteľov rómskej inteligencie), si vedenie Slovenského rozhlasu Igora Duždu veľmi považovalo a oceňovalo jeho redaktorskú objektivitu a vyváženosť reportáži. Prinášal reportáže nielen o negatívach, ale primárne o dobrých príkladoch. Aj keď v súčasnosti už v rozhlase nepracuje, redaktorstvu sa venuje prostredníctvom aktivít na sociálnych sieťach.

Od roku 2009 až do roku 2014 pracoval na voľnej nohe primárne v rámci tretieho sektora. Ako Róm, si stabilnú prácu v tom čase nedokázal nájsť. Až 1. apríla 2014 bol prijatý, opäť ako jeden z prvých, do novovzniknutých aktivačných centier, ktoré fungovali pri Úradoch práce. V tomto zamestnaní pôsobí s jedinou prestávkou až do súčasnosti. Prestávkou bol rok 2015, kedy pracoval ako asistent učiteľa na základnej škole.

Počas práce v SRo sa v roku 1997 zoznámil so svojou súčasnou partnerkou Evou Doktorovou, s ktorou majú 3 deti – Igor (18 r.) študuje na gymnáziu; Patrícia (17 r.) študuje na strednej zdravotnej škole; najmladšia Eva Mária (11 r.) žiačka 5 ročníka ZŠ.

Najmladšia dcéra získala počas prijímacích skúšok na osemročné gymnázium najlepšie výsledky zo všetkých uchádzačov. Ako otec je na to I. Dužda veľmi hrdý, a ako sám povedal: „... aj keď som sa osobne stretol často s diskrimináciou Rómov, moje deti zatiaľ s tým problém nemajú. Vedieme ich k tomu aby boli čo najlepší. Dokonca ja spolužiaci, keď robia domáce oslavy ich pozývajú k sebe.“ Najstarší syn Igor, sa s Rómami ani veľmi nechce kamarátiť, lebo podľa I. Duždu mu závidia to, že študuje na gymnáziu a hraje futbal (2. ligu).

Vďaka iniciatíve dcéry Patrície, bol I. Dužda zvolený v tomto roku aj do rady rodičov školy, pričom ho tam zvolili všetci nerómski rodičia.

V súčasnej dobe sa I. Dužda aktívne zapojil aj do riešenia stále sa zväčšujúcich problémov v prešovskej „rómskej lokalite“ Stará tehelňa, v ktorej aj s rodinou býva. Stal sa iniciátorom a jedným z hlavných predstaviteľov lokálneho petičného výboru, ktorý začal aktívne spolupracovať s mestom Prešov a hľadať riešenie nevyhovujúcej situácie v tejto lokalite. Vedenie mesta túto iniciatívu vníma vysoko pozitívne, ale niektorí úradníci majú iný prístup a niekedy to vyzerá tak, ako by im iniciatíva vadila, pretože im pridáva viac práce.

Otec Igora Duždu pochádzal z 9 súrodencov, bolo to 6 bratov a 3 sestry. Mama sa za slobodna volala Čonková a pochádzala zo 7 súrodencov – 5 sestier a 2 bratia. Igor Dužda ma 5 súrodencov – 2 sestry a 3 bratia. Jedna sestra však tragicky zomrela ešte ako batoľa.

Doma sa rodičia medzi sebou aj s deťmi rozprávali hlavne po rómsky. Hovorilo sa aj slovensky, ale rómčina dominovala. Slovenčinu sa Igor Dužda a jeho súrodenci naučili od kamarátov a susedov, medzi ktorými naopak dominovali neRómovia. Vzťahy medzi Rómami a majoritou v tom čase boli veľmi dobré. S rovesníkmi sa spoločne zabávali, spoločne hrali v miestnom futbalovom klube, spoločne chodili do školy. Na ulici, kde vyrastal, bývali iba dve rómske rodiny. Naopak nerómski rovesníci sa naučili od nich veľmi dobre rómsky. Podobne to bolo aj v ZŠ a na strednej škole. Aj na strednú školu chodili spoločne s miestnymi neRómami, čo taktiež zvyšovalo dobré vzťahy s väčšinou – a to nielen medzi rovesníkmi, ale aj medzi ich rodičmi.

To že Igor Dužda ukončil vysokú školu bolo vnímané v rodine vysoko pozitívne a celá rodina mu pomáhala, morálne ale aj finančne. Rómske aj nerómske okolie túto skutočnosť vnímalo rôzne – jedni to vítali veľmi dobre, iní mu závideli a pohŕdali takým vzdelním (hlavne neRómovia). Aj napriek tomu Igor Dužda vníma vzťahy medzi majoritou a Rómami v čase jeho mladosti ako výrazne lepšie ako sú v súčasnosti.

Počas Druhej svetovej vojny rodičia Igora Duždu, ktorí pochádzali z Veľkého Šariša, museli bývať mimo mesta na mieste zvanom Korpáš, kam ich „vyhodili“ miestni gardisti. Je zaujímavé, že ani matka ani stará matka, ktoré si to pamätali, o tom veľmi rozprávať nechceli. Otec spomínal naopak často – na obmedzenia ktoré v tom čase platili pre Rómov (určené hodiny kedy mohli navštevovať mesto), o trestoch ktoré im hrozili (ostrihanie vlasov ženám), o hlade ktorý vtedy bol a pod. Spomínal, že často Slováci–gardisti sa k Rómom chovali horšie ako Nemci.

Vo Veľkom Šariši už pred Druhou svetovou vojnou časť Rómov bývala v bežných domoch medzi majoritou. Po vojne sa mnohí z nich vrátili naspäť do tých domov, alebo si postavili nové domy priamo v meste. Časť Rómov sa však odsťahovala – najčastejšie do Prešova. Do miestnej rómskej osady sa naopak nasťahovali prevažne Rómovia z okolitých dedín. Podobne ako s inými rómskymi komunitami z okolitých dedín ani s Rómami z miestnej osady, rómske rodiny bývajúce v meste blízke vzťahy neudržiavali. Výnimkou bola rómska komunita v Sabinove s ktorou ich spájali aj častejšie rodinné zväzky.

Sám Igor Dužda s okolitými rómskymi komunitami sa začal stretávať až počas práce v SRo. Do tej doby ich nikdy nenavštevoval. Podobné žiadne alebo nie veľmi dobré vzťahy boli aj s okolitými komunitami Olašských Rómov, s ktorými sa nestretávali takmer vôbec. Občas sa vzájomne videli na diskotékach alebo rómskych zábavách v Prešove. V samotnom Veľkom Šariši boli tri rodiny Olašských Rómov. Najstarší z nich (volal sa Gregor) bol miestnym vajdom a bol v celej miestnej rómskej komunite vysoko uznávaný.