Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tibor Ehrenfeld (* 1927)

• narodený 18. septembra 1927

• 1944 odvedený do pracovného tábora v Maďarsku

• 1945 prežil pochod smrti zo Šopronu do Mauthausenu

• po skončení druhej svetovej vojny sa vrátil späť do Rožňavy, kde žil a pracoval až do dôchodku

Tibor Ehrenfeld sa narodil 18. septembra 1927 v Košiciach, no takmer celý život prežil v Rožňave. Jeho starý otec tam od roku 1885 vlastnil samostatné železiarstvo.

Za prvej Československej republiky až do roku 1938 žili Ehrenfeldovci slobodne a pokojne. Po Viedenskej arbitráži sa Rožňava stala maďarským územím a 8. 11. 1938 ju obsadili maďarské vojská. Následne rodine Ehrenfeldovcov odobrali živnosť a od januára 1939 až do konca marca bol ich obchod zatvorený. Neskôr sa im podarilo obchod opäť otvoriť, no onedlho nastali úplne nové pomery. Na základe novoprijatých zákonov nesmeli židia do desiatej hodiny nakupovať na trhu. Vylučovali ich zo spoločenských organizácií, občianskych spolkov a záujmových združení. Zo zvestí zo Slovenska už poznali osud slovenských židov, no do poslednej chvíle verili, že ich v Maďarsku podobný osud nepostihne. Od apríla roku 1944 však aj tu museli židia nosiť žlté hviezdy. Zatovorili sa školy a od 5. mája 1944 boli rožňavskí židia donútení opustiť svoje príbytky a odísť do geta, ktoré vzniklo na Ulici S. Petőfiho: „Mali sme právo zobrať si určitý nábytok, posteľné prádlo a bielizeň, tak sme si zavolali jedného špeditéra, ktorý mal dva kone a voz a tak sme sa tam presťahovali. Samozrejme, tie veci už ostali tam,” spomína Tibor Ehrenfeld.

V gete bolo v stiesnených podmienkach sústredených 327 osôb židovského pôvodu, zbavených slobody, voľného pohybu a ľudských práv. Do jednej izby boli zhromaždení aj pätnásti ľudia. Matku a pamätníkovho starého otca deportovali najprv do Miškovca a následne do Osvienčimu. Starý otec napokon cestu neprežil. Tiborova mama sa do tábora dostala v relatívne dobrej kondícii a vydržala tam až do konca vojny pracovať ako kuchárka. Na sklonku vojny sa skupina žien, v ktorej bolo aj niekoľko Rožnavčaniek, dohovorila, že z tábora ujdú. Na to Ehrenfeldova mama zareagovala, že si ešte niečo zabudla v kuchyni. Vrátila sa tam - a už nikdy ju nevideli.

Tibor dostal povolávací rozkaz a z geta bol odvedený do pracovného tábora v Jelšave. Stal sa tak príslušníkom židovskej jednotky maďarskej armády a poberal žold, nevyfasoval však uniformu a namiesto hviezdy musel nosiť na ramene žltú pásku. Zhodou okolností bol veliteľom jelšavského tábora istý Rožňavčan. Ten svojich krajanov chránil až do začiatku septembra 1944: „Vždy tam postavili pracovné skupiny ľudí, ktorých posielali na front do Ruska a na Ukrajinu. Z nich sa vrátilo späť len veľmi málo. Raz sme dostali rozkaz, že sa máme zhromaždiť na športovom ihrisku, a všetky veci, ktoré sme mali so sebou, sme si mali zbaliť do batohov. Páni žandári následne prehľadávali tieto batohy a tam, kde našli napríklad päť košieľ alebo viac jedla, tento ,nadbytok´ zobrali.” 

Z Jelšavy skupinu Tibora Ehrenfelda presunuli opäť na prácu, tentokrát do Tornale a po krátkej dobe ešte ďalej do Puzstavámu. Dedinu tvorilo spolovice maďarské a spolovice nemecké obyvateľstvo: „Tam sme si pred obecným úradom 15. októbra 1944 z ampliónu vypočuli Horthyho prejav, kde oznámil, že vojna sa pre Maďarsko skončila, a vyzval na zloženie zbraní. Už o niekoľko hodín sa však z ampliónu ohlásili nyilašovci (Strana šípových krížov - radikálna fašistická strana, ktorá prebrala moc po Horthym, pozn. aut.), že sa nevzdávame a každý vojak, ktorý zložil zbrane, nech sa ich znova chopí. Na druhý deň od nás odviedli nyilašovci, nemeckí vojaci a nemeckí civili jednu stotinu - takzvanú inteligentnú stotinu, kde boli lekári, lekárnici, inžinieri, advokáti a podobne. Bolo tam asi 100 až 200 ľudí, medzi nimi aj Rožňavčania. Túto stotinu vyviedli na pole, donútili ich tam vykopať si hrob a tam ich aj zastrelili.”

Tiborovu jednotku presúvali ďalej po Maďarsku. Peši šli až do Šoproňu, kde dorazili v decembri 1944. Bývali v nedostavanej budove internátov a na vlakovej stanici vykladali vagóny s uhlím a vykonávali iné manuálne práce. Tu ešte dostávali normálnu stravu. Jedného dňa dostali príkaz presunúť sa na hranice s Nemeckom. Tam ich preložili do vagónov a odviezli na územie dnešného Rakúska, ktoré bolo vtedy súčasťou Tretej ríše. Tibor ochorel a niekoľko dní ležal v poľnej nemocnici, až kým ho nemecký lekár neodobril opäť na prácu. Niekoľko kilometrov za dedinou potom obkladal s ďalšími väzňami drevom bunker. Tam sa dozvedel, že všetci, ktorí ostali v nemocnici, boli o niekoľko dní po jeho prepustení zastrelení.

15. februára 1945 sa Tiborova skupina pripojila k pochodu smrti smerom do koncentračného tábora Mauthausen. Pochod niekoľko tisíc ľudí trval pár týždňov, no Tiborovi to pripadalo ako celé mesiace. Počas pochodu väzni spávali na zemi zabalení len do kobercov a dostávali nepravidelnú a skromnú stravu - surovú cukrovú repu. Na pochod si Ehrenfeld spomína nasledovne: „Každý deň boli pri nás iní dozorcovia. Raz to boli starí Rakúšania, inokedy nás sprevádzali mladí chlapci z Hitlerjugend alebo nemeckí vojaci. My sme vždy kráčali na konci skupiny. Sprevádzali nás aj Ukrajinci v čiernych uniformách, bojujúci na strane Nemcov. S nimi sme sa aj trochu rozprávali - my po slovensky, oni po ukrajinsky. Často sa stávalo, že počas rozhovoru Ukrajinec len povedal pardon, podišiel pár krokov dozadu a tých, čo si posadali na zem, pretože nevládali už ďalej kráčať, postrieľal. Neskôr pred dedinou Eisenerz nastalo besnenie a v ten deň Nemci zrejme kvôli nejakej prehratej bitke postrieľali niekoľko stovák ľudí. My sme dostali povolenie na oddych. Počas toho vojaci zbierali ľudí, ktorí mali ísť naspäť pochovávať mŕtvych. Videl som, že nedávali veľký pozor. Postavil som sa teda k jednému stromu a tváril som sa, že som na malej potrebe, aby ma nezobrali. Odrazu vidím, ako tú skupinu odvádzajú preč. Už nikdy viac som tých ľudí nevidel.” 

Počas pochodu raz stretli skupinu zajatých amerických vojakov pochodujúcu oproti. Tí ešte mali kúsok čokolády a podelili sa o ňu. Nemci z toho mali zábavu. Väzni prežívali aj tak, že si od mŕtvych brali ich obuv a niekedy sa im ju podarilo vymeniť za jedlo. Na civilné obyvateľstvo, ktoré bolo svedkom ich pochodu, však spomína ako na úplne ľahostajné. Na istú formu milosrdenstva si spomína len v jedinom prípade: „Bolo to v meste Graz. Rozozvučala sa siréna, na mesto spojenci podnikli nálet. Samozrejme sa každý ukryl, no nám to nedovolili. Nepustili nás ani doprava, ani doľava a museli sme ostať stáť na jednom námestí. Vtedy sa jediný krát stalo, že jedna žena prešla okolo nás a dostal som od nej dve jablká.”  

Pri otázke, čo pociťoval počas pochodu, odpovedá - už nič: „Už sme neboli vôbec ako ľudia. Len sme kráčali ako stroje, polomŕtvi, úplne oprostení od emócií. Neviem, odkiaľ som mal tú silu prežiť. Niekedy som mal aj také myšlienky, že si sadnem na zem, aby to ukončili, no nesadol som. Vždy som mal ešte tú silu. Žili sme zo dňa na deň. Ale po celý čas počas pochodu sme ,varili‘  - rozprávali sme sa o receptoch a jedle.” Pochod dorazil do koncentračného tábora Mauthausen, ktorý bol už v tom čase extrémne preľudnený. Pri bráne ich dozorcovia zoradili po desiatich a posielali do tábora. Tibor si spomína, ako zaspal na chodbe a zobudil sa na to, že po ňom hore-dole chodia ľudia v domnení, že je už mŕtvy: „Keď sme prišli, uvidel som tam v takej ohrade skupinu ľudí - boli to Cigáni. Na druhý deň som ich už nevidel. Či ich odvliekli, alebo či ich poslali do plynu, neviem.”   

Koncentračný tábor v Mauthausene bol jeden z najväčších koncentračných komplexov v Nemeckom kontrolovanej Európe. Väzni tam boli využívaní ako otroci na prácach v kameňolomoch a okolitých továrňach. Aj keď presné straty na životoch v celom komplexe ostávajú neznáme, väčšina zdrojov ich uvádza v rozmedzí 122 766 až 320 000 osôb. Tábory vytvorili jeden z prvých veľkých komplexov koncentračných táborov v nacistickom Nemecku a boli jednými z posledných, ktoré oslobodili spojenecké vojská.

V Mauthausene sa pán Ehrenfeld náhodou opätovne stretol so svojím otcom. Toho ešte z tábora v Jelšave odvelili na práce na východnom fronte. V skupine na seba narazili ešte ďalší Rožňavčania. Keďže tábor bol preplnený, dostali opäť rozkaz na presun do blízkeho tábora Gunskirchen. Tam väzni spali taktiež v preplnených celtových stanoch: „Každé ráno, keď sme sa zobudili, vždy bolo medzi nami niekoľko mŕtvych. Tých sme povykladali pred stan a potom sa ich ujala ďalšia skupina, ktorá ich odnášali preč.” 

To už však boli väzni v očakávaní konca vojny. Veliteľ tábuora údajne vedel o blížiacom sa postupe amerických vojsk a dostal rozkaz, aby zlikvidoval všetkých väzňov, no neurobil tak. Jednej noci všetci Nemci z tábora odišli. Americká armáda tábor oslobodila 5. mája 1945. Tibora dezinfikovali a premiestnili do poľnej nemocnice v Hörschingu, kde bolo počas vojny výcvikové stredisko pre mladých pilotov Luftwaffe. Tam z okna nemocnice pozoroval pristávajúce francúzske lietadlá, ktoré následne odvážali francúzskych vojenských zajatcov späť do vlasti. „Taktiež sme si mysleli, že po nás pošlú lietadlo, no nestalo sa tak. Jedného dňa nás nalodili na staršie maďarské dopravné lode a tie nás po Dunaji dopravili k zóne Rusov. Tam nás vylodili a Rusi nás odtiaľ poslali domov pešo až do Bratislavy.“ Rožnavská partia spolu s Tiborom Ehrenfeldom a jeho otcom sa tak opäť vydala na pochod. Cez Wiener-Neustadt sa napokon dostali do Bratislavy a odtiaľ vlakom do Budapešti. Okolo polnoci 1. júla dorazili domov do Rožňavy. 

Po príchode domov našli svoj obchod kompletne vykradnutý. Na atmosféru v Rožňave spomína, že takmer polovica ľudí návrat židov do mesta neprivítala s radosťou. Tibor však opäť rýchlo nabral silu a opätovne sa zaradil do života. Krátko po vojne s otcom premýšľali o vysťahovaní sa do Izraela, no napokon sa rozhodli ostať v Československu. 

S otcom obnovili prevádzku v obchode a Tibor tam pracoval až do znárodnenia v roku 1949. Aj po znárodnení však s otcom ostal v obchode pracovať ako vedúci predajne. Počas komunistického režimu vstúpil do komunistickej strany a zbytok života spokojne prežil v Rožňave, až kým sa nepresťahoval do penziónu Ohel David v Bratislave, kde žije v súčasnosti. Na otázku, či pán Ehrenfeld cíti voči svojim utláčateľom nenávisť, odpovedá pohotovým a ráznym nie: „Neodpustil som im, ale nemôžem povedať, žeby som voči niekomu cítil nenávisť. A čo z toho všetkého považujem za najsilnejšie? Že som to prežil. Prežil som to.”