Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Maximilián Eštočák (* 1946)

• 1946 20. decembra sa narodil v Ústi nad Labem

• 1953 Nastúpil na Základnú deväťročnú školu do Prešova

• 1962-1965 štúdium na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Prešove (predchodca dnešných gymnázií). Ukončil štúdium maturitou

• 1973-1978 externé štúdium na FF UPJŠ v Prešove – Katedra výchovy a vzdelávania dospelých

• 1986 rigorózna skúška a získanie titulu PhDr.

• 1965-1992 pracovník personálneho oddelenia pri podnikovom riaditeľstve podniku OZKN v Prešove.

• 1992-2015 zamestnanec Okresného úradu v Prešove – Sociálny odbor, kde pracoval ako sociálny kurátor pre deti a mládež.

• 2015 odchod na dôchodok

• 2004-2017 externe prednášal na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Prešove a Košiciach

• 1990-1995 Zakladal a aktívne pracoval v Okresnej organizácia Demokratického zväzu Rómov v Prešove

• 1966-1988 manželstvo s prvou manželkou, s ktorou mali tri deti

• 1992 svadba s druhou manželkou, s ktorou má dve deti.

Narodil som sa 20. decembra 1946 v Ústi nad Labem. Pochádzam z 9 súrodencov. Boli sme šesť dievčat a traja chlapci. Ja som sa narodil ako druhé dieťa, pričom staršia odo mňa bola iba sestra Magda. Rodičia boli obyčajní ľudia, ktorí mali len základné vzdelanie. Matka vzhľadom na počet súrodencov bola žena v domácnosti. Otec pracoval ako robotník avšak najdlhšie až do dôchodku pracoval ako strážca vojenských objektov na vojenskom letisku v Prešove. Veľmi silno si uvedomoval veľký význam vzdelávania a hovoril, že to môže byť to najpodstatnejšie pre život. So vzdelaním, vravieval, sa človek môže uplatniť aj inak ako iba robotník. Čo sa týka vzdelania, u nás v rodine to záležalo od toho, kto má na učenie „bunky“, „komu to páli“, a rodičia zistili, že to budem asi ja. Od prvého ročníka na ZŠ som mal veľmi dobré výsledky. Keď som nastúpil do prvého ročníka, už som vedel čítať a písať.

Po ukončení základnej deväťročnej školy v roku 1962 som si podal prihlášku na Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu na ulici Tarasa Ševčenka tu v Prešove. Bola to predchodkyňa dnešných gymnázií. Školu som úspešne ukončil maturitnou skúškou v roku 1965. V rodine to bola udalosť, lebo v tom čase nikto v rodine takéto vzdelanie nemal.

V štúdiu som pokračoval neskôr, už ako zamestnanec podniku Odevné závody kapitána Nálepku (OZKN) v Prešove. Externe som študoval na Katedre výchovy a vzdelávania dospelých FF UPJŠ v Prešove. Mal som šťastie na skvelých pedagógov. Nastúpil som tam v roku 1973 a promoval som v roku 1978. O sedem rokov neskôr som si na tom istom pracovisku urobil rigoróznu skúšku a získal titul PhDr.

V OZKN som pracoval na personálnom oddelení. Začal som tu pracovať hneď po strednej škole. Prácu som získal v podstate náhodou. Poznal ma vtedajší vedúci personálneho odboru Jozef Broda, ktorý ma do podniku priviedol. V tomto jednom z najväčších vtedajších podnikov vo východoslovenskom kraji som sa venoval tomu, čo som vyštudoval – t. j. ďalšiemu vzdelávaniu a výchove robotníkov, majstrov a predovšetkým technicko-hospodárskych pracovníkov, ktorých mal náš odbor na starosti. V tomto podniku som odpracoval 25 rokov. V podniku priamo vo výrobe už pred mojim nástupom pracovalo nemálo Rómov, ale na podnikovom riaditeľstve, v administratíve som bol prvý a jediný.

Po roku 1989 sa OZKN začalo trieštiť, došlo k privatizácii, a nie len pobočných závodov, ale aj podnikového riaditeľstva, na ktorom som pracoval.  Vzhľadom na moju dobrú povesť – veď som mal v Prešove veľmi veľa známych a kamarátov, ktorí poznali moju prácu – som dostal ponuku nastúpiť do práce na Okresný úrad v Prešove. 1. februára 1992 som ponuku prijal a nastúpil som na odbor sociálnych veci, kde som pracoval ako sociálny kurátor pre deti a mládež. Toto zamestnanie bolo z profesnej stránky pre mňa úplnou novinkou, ale bola to vynikajúca skúsenosť a prax.

V tejto inštitúcii som pracoval až do odchodu na dôchodok. Počas tých rokov došlo k mnohým zmenám a transformáciám tejto inštitúcie – najskôr to bol Okresný úrad, potom to bol Krajský úrad, neskôr to boli Úrady práce a pod – ale ďalších 23 rokov som pracoval v tej istej oblasti.

Počas tohto zamestnania som od roku 2004 externe prednášal na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Prešove a v Košiciach. Toto pôsobenie som ukončil až tohto roku. Učil som tam sociálnu prácu, sociálnu právnu ochranu, rómske reálie a pod.

Dnes s odstupom času sa môj životný príbeh zdá veľmi jednoduchý a priamočiary, ale za toto všetko musím jednoznačne poďakovať svojim rodičom, lebo to čo poskytli mne, o to boli ochudobnení ostatní súrodenci. Aj keď nikto z mojich súrodencov vysokoškolské vzdelanie viac nezískal, všetci ukončili stredné alebo učňovské školy a všetci sa dokázali uplatniť v praxi.

V minulosti v mojej generácii veľmi málo rómskych detí ukončilo vysokoškolské vzdelanie. Tu v Prešove alebo v okrese sme vysokoškolské vzdelanie mali možno 3-4. Títo ľudia dosiahli v živote veľmi dobré výsledky a spoločnosť si ich do dnes veľmi váži. Dokázali toho v živote veľa. Na základnej škole ešte ich bolo celkom dosť, ale na strednej sme boli len dvaja s Františkom Godlom a neskôr prišla aj Klára Orgovánova. Inak si na ďalších nespomínam. Pritom nikto sa nenarodí hlúpy, ale všetko závisí od rodičov, ako sa k tomu postavia. Bohužiaľ v mnohých našich komunitách na vzdelanie veľký dôraz nekladú.

Po roku 1989 som spoločne s priateľmi založili okresnú organizáciu Demokratického zväzu Rómov. Boli sme vtedy mladí ľudia a zakladali sme to spoločne s Klárou Orgovánovou, Jozefom Chomaničom, Rudolfom Horváthom a inými. Chceli sme hlavne pomôcť Rómom, a aj sme dosť dlhú domu fungovali. Avšak práca sa ukázala iná ako sme očakávali. Stretávali sme sa s mnohými problémami a najväčším prekvapením pre nás bola skutočnosť, že sme sa stretávali so situáciu, kedy sme chceli niektorým Rómom pomôcť, a títo zaujímali k našej pomoci negatívne stanovisko. Hlavný dôraz sme okrem iného kládli na oblasť vzdelávania, absencia ktorého je jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré rómske etnikum brzdí. Tých problémov bolo nakoniec toľko, že sme túto organizáciu v Prešove zrušili. Mali sme aj veľa pozitívnych príkladov, s mnohými rodinami sa pracovalo veľmi dobre, ale boli aj také rodiny, ktoré nechceli, aby sme „prenikali do ich súkromia“ a pozitívne ich ovplyvňovali. Veľmi dobre sa nám pracovalo v komunite v Chminianskych Jakubovanoch (okr. Prešov), kde sme veľmi pomohli pri vzniku miestnej materskej škôlky – miestne deti napríklad pri nástupe do základnej školy vôbec neovládali štátny jazyk. Chminianske Jakubovany dnes už nie sú tým, čo boli niekedy. A možno to je trochu aj naša zásluha.

Boli sme tam skvelá skupina ľudí. Či už to bola rómska spisovateľka Elena Lacková, jej syn Milan, Bundzíkovci a iní. Nakoniec to po asi 5 rokoch skončilo tak, ako si to nikto z nás nepredstavoval.

Aj keď som sa narodil v Ústi nad Labem vyrastal som v Prešove. Rodičia boli tesne po vojne v českom pohraničí na návšteve u svojich príbuzných, ktorí sa tam odsťahovali a tam som sa aj narodil. Ale veľmi rýchlo sa vrátili späť do Prešova, takže som v podstate Prešovčan. Moja mamka sa narodila v Prešove v Solivare a otec sa narodil v roku 1921 vo Veľkom Šariši. Len ako kuriozitu spomeniem, že mladší brat Mikuláš sa narodil vo vlaku v Liptovskom Mikuláši, preto dostal aj meno Mikuláš. Otec aj keď sa narodil v medzivojnovom období, prežil aj obdobie Slovenského štátu v Šariši. Často na to spomínal, ale popravde jeho spomienky som nikdy nezaznamenal a už si veľmi na ne nepamätám. Spomínam si, že rozprával o tom, ako vojak slovenskej armády museli pracovať v pracovnom tábore Na Petiči neďaleko Vranova nad Topľou. Z rodiny tam boli viacerí. Tiež bol celý život hudobníkom, hral na cimbale. Pravidelne chodil hrávať už od svojich 15 rokoch s cigánskou kapelou. Hrali hlavne v známej krčme U Pavloviča v Prešove.

V Prešove sme býval v mestskom byte na Kmeťovom stromoradí, čo bolo priamo v centre. Neskôr sme dostali byt na Sídlisku II na ul. Marka Čulena. To už bolo v 60. rokoch, lebo keď som chodil na strednú školu už sme bývali tam.

Po strednej škole v roku 1966 som sa oženil. Mojou prvou manželkou bola Maďarka z Egeru, ktorú som spoznal vďaka futbalu. Aktívne som hrával futbal v Prešove a v Egeri sme boli na zápase a manželkin brat tiež bol futbalista a hral v Egeri. Vydržalo nám to 22 rokov a v roku 1988 sme sa rozviedli. Spoločne sme mali tri deti – syn Maximilián, dcéra Ivona a dcéra Agáta.

V roku 1992 som sa oženil druhý krát a so súčasnou manželkou máme dve deti – syn Martin a dcéru Lenku. Ani druhá manželka nie je Rómka. Pracuje ako učiteľka na strednej škole.

Rodičia medzi sebou rozprávali rómsky, ale aj slovensky. My sme sa doma rozprávali oboma jazykmi. Keď sme nastupovali do školy nemali sme v tomto smere žiadny problém. Dodnes vedia všetci súrodenci oba jazyky. Aj moje deti z prvého manželstve ešte vedia rozprávať po rómsky, ale z druhého manželstva už nie. Už sme ich k tomu netlačili. Nepokladal som to za niečo dôležité. Nikdy som sa nemal problém priznať, že som Róm, ale žil som v takom prostredí, že sme stále rozprávali hlavne slovensky – v detstve s kamarátmi, na škole, v práci a pod.

Oproti dnešku sme v minulosti mali veľmi dobré vzťahy. Nedelili sme sa na gadžov a cigánov, lebo sme spoločne vyrastali a vzájomne sme sa ovplyvňovali. Mnoho nerómov perfektne rozprávali po rómsky. Vzájomne sme si pomáhali, navštevovali sme sa. Dnes je to úplne inak. Je to obojstranne horšie. Pritom základom je slušnosť. V mnohých rómskych rodinách zlyhávajú rodičia. Ako sociálny kurátor s tým mám veľmi bohaté skúsenosti, a často sme to museli riešiť. Záškoláctvo, nočné túlanie sa detí, rodičia nejavili o deti záujem. Áno boli aj nerómske rodiny, ktoré s tým mali problém, ale výraznú časť našej agendy tvorili práve rómske rodiny. Tam, kde sa rodičia starajú, tam je vidieť výrazne rozdiely. Bohužiaľ na úrade sa venovala najviac práce deťom a rodičom sme sa už toľko nevenovali. Pritom pracovať by sa malo rovnako s rodičmi ako s deťmi. Pred rokom1989 to bolo lepšie, lebo sme nemali také vysoké percento chudobných, bol zákon o príživníctve, všetci museli pracovať a zarábali pekne.

Na Zväz Cigánov-Rómov, ktorý tu pôsobil v 60-tych rokoch si pamätám, ale veľmi som s nimi do styku neprichádzal. Orientovali sa hlavne na kultúru. Tam veľkú prácu robil manžel pani Lackovej a aj samotná pani Helena Lacková, ktorú som už poznal skôr, lebo sme boli vzdialenejšia rodina. V tej dobe založila aj rómske divadlo a boli sme aj na jeho prvom predstavení. V tom čase na miestnych národných výboroch pracovali aj komisie pre riešenie cigánskych otázok, s ktorými sme ako OZKN spolupracovali. Oni mali prehľad o Rómoch a my sme potrebovali pracovné sily, takže nám pomáhali s vytipovaním potencionálnych zamestnancov. Pani Lacková v tom čase už bola v našej komunite známa a vedeli sme že mala ukončenú Karlovú univerzitu v Prahe, ale mnoho Rómov o tom nevedelo. Bola bojovníčka za rómske veci a mali sme ju vo veľkej úcte.

Tieto komisie mali aj iné aktivity, neskôr sa orientovali na problematiku rušenia rómskych osád, sterilizáciu žien a pod. V rómskej komunite sa o tom dosť hovorilo a vedeli sme o tom. Z môjho pohľadu napr. to rušenie osád vnímam jednoznačne ako potrebnú aktivitu.

Ale čo z toho, keď po roku 1989 sa ten problém nerieši a osád už máme dva krát toľko. Stále sa v súčasnej dobe dáva dôraz na kultúrne aktivity (festivaly, kráľovné krásy a pod.) a na podstatu problému, ktorou je sociálna situácia (zamestnanie, kriminalita, fetovanie a pod.) sa zabúda. Kultúra je v poriadku, proti nej nič nemám, ale nemala by byť nosnou alebo hlavnou aktivitou. Bohužiaľ v prípade mnohých, hlavne v prípade mnohých Rómov, ide o osobné ambície a záujmy. Niektoré aktivity sú veľmi dobré, ale niekedy mám pocit, že už je festival na každej obci, pričom ich úroveň je veľmi slabá. Úroveň vystupujúcich je často podpriemerná.

S Úradom splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity som spolupracoval iba v období splnomocnenca pána Danihela. Boli sme spoločne s Františkom Godlom v jeho poradnej komisii. Samotný úrad je dobrá inštitúcia, ale bohužiaľ nemá také kompetencie, ktoré by mal mať. Vždy bol závislý od vôle a financií niekoho iného. Výsledkom toho je, že sa často financujú aktivity, ktoré nie sú nosné. Terajší splnomocnenec Ábel Ravasz sa ukazuje, že by mohol mať dobrú pozíciu, má politické krytie.

Pred rokom 1989 som okolité rómske komunity veľmi nepoznal. Rómska komunita v Prešove, bola na veľmi dobrej úrovni. Aj keď mne osobne tam to vzdelanie vždy chýbalo, ale samotný život rómskych rodín bol celkom iný než v osadách. Či už to bola Údenárska ul., Murárska ul., Slovenská, ul., ul. Tarasa Ševčenka a iné, tam všade rómske komunity žili veľmi úzko s bielymi rodinami. Vzájomne sa ovplyvňovali.

Rómovia v médiách.

Ak sa objavilo niečo v médiách, bolo to poväčšinou negatívne. Reagovali sme tiež na to negatívne, že to hádže zlé svetlo na celú komunitu aj keď to negatívne urobil jednotlivec. Ale platilo to aj naopak. Ak bol dobrý príklad v médiách vnímali sme to pozitívne. Hlavne takto reagovali tí, ktorí žili usporiadaným životom. Gondolána sme všetci vnímali a veľmi sme si ho vážili. V tom čase toľko Rómov a hudobnej scéne nebolo a k tomu to bol veľmi dobrý muzikant a naspieval pieseň s Gottom. Jednoznačne sme to vnímali pozitívne.

Rómska lokalita v Prešove – Stará Tehelňa

Osobne to vnímam ako veľmi zlé riešenie. Mesto Prešov deklarovalo, že na Starú Tehelňu pôjdu len tie rodiny, ktoré sa slušne správajú, čo budú schopní zaplatiť nájom a nebudú konfliktní. Bohužiaľ situácia bola úplne iná a komunitu z ul. Majakovské presťahovali na blok na Starú Tehelňu, aby neboli na očiach v podstate v strede mesta. Prečo tam nasťahovali na blok iba Rómov, pritom je mnoho rodín nerómov, ktoré majú problém s bývaním. Prečo to nepremiešali? Žiadne nové riešenie to nebolo. Práve naopak, dôkazom toho je dnešná situácia. Niektoré rodiny sú úplne v pohode a o byty sa vzorne starajú, ale sú tam aj také, ktoré ich ničia. Tento projekt sa im nepodaril a škoda len tých vynaložených investícií. Nesplnilo to účel.

Rómovia a politika

Po roku 1989 sme vnímali veľmi pozitívne. Vo Federálnom zhromaždení bol pán Adam, pán Danihel a z Nitry Seman. Na Slovensku bola pani Koptová. Boli to prvé krôčiky v politickej oblasti Rómov. Všetci menovaní nekandidovali za politické strany, ale dostali sa do parlamentu cez VPN. Neskôr už nebol nikto až teraz Peter Pollák. Mňa osobne Peter Pollák veľmi sklamal. Neurobil to čo mal urobiť. Pritom nie je to hlupák – je to múdry človek. Podľa mňa kandidoval za politické hnutie pána Matoviča a asi tam bol limitovaný. Pravdepodobne nemohol robiť to, čo by chcel. Podľa mňa Pollák navrhol hlúposť, ktorá však nemá dopad len na Rómov, že kto poberá dávku v hmotnej núdzi musí odpracovať určitý počet hodín. Čo je podľa mňa je protiústavne. Takže nezamestnaní majú odpracovať 63 € preto, že ich niekto vyhodil zo zamestnania? O ďalších veciach už ani nehovorím. Zle veci robil. Má pekný slovný prejav, ale to nestačí.

Vo všeobecnosti rómske politické strany žiaľ nie sú jednotné. Nie sú s tým vysporiadaní ani rómski voliči. Berú to na ľahkú váhu. Ak pôjdu niekoho voliť iba za krabičku cigariet, tak to je o ničom. Ale potom nadávajú. Tvrdím, že ak by mali v parlamente svojich zástupcov, ak by dosiali 5%, tak by už mali aj 10 poslancov a to už by malo inú váhu.

Zatiaľ je to zlé. Neviem koľko to ešte takto potrvá. Ale opäť sme pri vzdelaní. Ak ponúkne niekto krabičku cigariet niekomu, kto nemá ani základnú školu a je v biede tak sa nečudujem že na to pristúpi. Ale ak by to ponúkol niekto vysokoškolákovi, tak si vieš predstaviť, čo by mu asi povedal.